Má človek právo siahnuť na život druhého človeka? Nie, také právo neexistuje a nemôže existovať. Naopak, všetko civilné – a civilizované – právo existuje ako ochrana života všetkých pred všetkými. Toto právo je však iba negatívna ochrana, samými ľuďmi ustanovená, v podobe odstrašenia a trestu. Podľa právnej logiky, kto siahne na život druhého človeka, siaha tým na svoj vlastný život, pretože trestom je buď smrť, alebo doživotie, prípadne iná radikálna ujma. Život za život. Zničenie života za zničenie života.
Existuje však pozitívna ochrana života – morálna. Morálny človek vie, že nemá právo ohroziť život druhého minimálne preto, lebo mu tento život nedal. Morálny rešpekt k životu druhého, žiaľ, nie je vrodený. Musí sa vypestovať. Vrodený je len pud sebazáchovy, teda ochrana vlastného života, a to za každú cenu. Aj za cenu zabitia druhého v prípade, že ten druhý by siahal na život niekoho.
Napriek tomu dejiny ukazujú, že aj právo ako negatívna ochrana, aj morálka ako pozitívna ochrana života sú slabé, nedostatočné. Ľudia siahajú na životy druhých, zabíjajú. Neriadia sa teda ani právom, ani morálkou.
Ľudia – dokonca ako rozumné bytosti – sa riadia dôvodmi. A ako nerozumné bytosti sa riadia motívmi. Majú teda svoje dôvody a motívy, pre ktoré siahajú na životy druhých. Tieto dôvody a motívy sú najrôznejšieho druhu, na ich zoznam by nestačila štandardná dĺžka tejto úvahy. Môže to byť pud sebazáchovy, teda sebaobrana, alebo predstava, že zabitím druhého niečo získam. Odstránim ho z cesty a zmocním sa jeho majetku, územia atď. V každom prípade je za tým predstava, že život druhého má menšiu cenu než môj vlastný život (alebo nemá žiadnu cenu, tú má iba môj vlastný život). Alebo predstava, že druhý nemá právo na život, to mám iba ja sám.
Prvý problém však spočíva v tom, že takto môžu myslieť mnohí, veľmi mnohí, ba nebodaj všetci. Každý si teda môže myslieť, že má nejaký dôvod alebo motív siahnuť na život druhého. A že ten dôvod alebo motív ho k tomu oprávňuje. Druhým problémom je, že všetky ľudské dôvody a motívy sú subjektívne. Vytvárajú a vymýšľajú ich ľudia ako subjekty konania. Iba tak si môžeme vysvetliť a pochopiť, že niektoré dôvody a motívy niekto uznáva, kým ten druhý nie, a kladie proti nim svoje dôvody a motívy. Dôvody a motívy proti dôvodom a motívom. Ľudia ako subjekty proti ľuďom ako subjektom. Taká je celkom bežná situácia, taká je realita.
Existujú teda legitímne dôvody a motívy zabíjať? Skôr sa treba pýtať, kto je ten subjekt, ktorý má takéto dôvody a motívy? Ako k nim dospel? A kto by mohol tieto dôvody a motívy urobiť legitímnymi?
Kriminálnici a teroristi sú „jasní” – to sú tí, čo zabíjajú a ukladajú o životy druhých „z presvedčenia”, že tí druhí stelesňujú buď prekážku k ich „šťastiu”, alebo „zlo”, ktoré treba zlikvidovať za každú cenu. Zákon ich preto jednoznačne postavil mimo ľudstva.
Ľudstvo obdarené inteligenciou však už dávno vymyslelo odpoveď aj v rovine legitimity a vynašlo – vojnové právo, ius in bello. Aj keď toto právo má rôzne princípy a obmedzenia (týkajúce sa civilistov atď.), je to stále právo zabíjať, pretože vojna sama je pred akýmkoľvek právom a mimo neho. Kategória vojaka akoby tu bola vyňatá z kategórie človeka a vojnová logika hovorí, čím viac vojakov protivníka usmrtím, tým som bližšie k víťazstvu. à la playstation.
Vojna človeka proti človeku je však plnom rozsahu ľudská záležitosť. Rozhodujú o nej ľudia, zabíjajú sa v nej ľudia. Mimo akéhokoľvek ľudského práva a morálky. Ten, kto v ľudskom svete rozhoduje o vojne, sú politici. Len politici používajú vojnu ako svoj nástroj, len politici kalkulujú vo svojich mocenských hrách s vojnovými konfliktmi. Len politici si osobujú „právo zabíjať”, akoby tu nešlo o zabíjanie človeka človekom, až sa treba pýtať, čo za ľudia sú títo politici? Odkiaľ berú tie svoje „politické ciele”, ktoré stoja toľko ľudských životov? Čo sú to za ciele alebo záujmy, ktoré stoja nad ľudskými životmi?
Zdravý ľudský rozum môže odpovedať: sú to všetko neľudské a protiľudské, nehumánne a antihumánne ciele. Aj keď politici sa môžu brániť: my iba chránime svoje životy a životy našich ľudí, hoci aj za cenu ničenia životov druhých. Ak by tí druhí nesnovali úklady o naše životy, nezabíjali by sme ani my.
Okrem jasných kriminálnikov, teroristov a pomýlených politikov je tu ešte jedna kategória, ktorá je rovnako nebezpečná – rafinovaní provokatéri. To sú tí, ktorí z vlastnej patologickej podlosti snujú konflikty medzi druhými, aby sa z nich tešili a profitovali. Obvykle stoja veľmi v pozadí, mädlia si ruky, ako pekne sa im to podarilo a tešia sa na svoje konečné víťazstvo. Ich zvrátená neľudskosť spočíva práve v tom, že nechávajú druhých navzájom sa zabíjať v konflikte, ktorý vyvolali a z ktorého, myslia si, budú beztrestne ťažiť naveky. Avšak ten, komu dokážu, že zabíjanie vyprovokoval, by mal byť takisto súdený a odsúdený ak už nie reálnym súdom, tak aspoň súdom dejín. Spolu s tými, čo na jeho provokácie naleteli, či s nimi dokonca kolaborovali.
Nezabiješ a nebudeš ukladať o život druhého. To je prikázanie, na ktoré ľudstvo zatiaľ nedorástlo.
Ilustračná snímka: www.pixabay.com
