Na YouTube som nedávno zachytil rozhovor s Igorom Matovičom. Redaktor sa ho hneď v úvode snažil zosmiešniť, a tak na Matoviča vytiahol jeho sťažnosť, že nie je pozývaný do „relácií“. Veď práve má dôkaz, že pozvaný je, keďže je v tejto relácii. A tu Matovič odpovedal zoznamom asi piatich relácií, ktoré mal na mysli a „pri všetkej úcte, vaša relácia predsa len…“ Matovič mi je odporný, ale tentoraz mal pravdu! Je veľký rozdiel byť v „hlavnom prúde“ a byť mimo tohto prúdu.
Typický obyvateľ Slovenska, ale aj USA, má špecifický vzťah k televízii. Sadá si ku nej, aby sa odmenil. Aby si oddýchol. Aby nemusel vynakladať žiadnu námahu, ale aby sa skôr zabavil. Problém je v tom, že obyčajne žiadne iné zdroje informácie nemá. Že by ho snáď tá nevinná krabica manipulovala, alebo dokonca viedla k tomu, aby trebárs volil vo svoj neprospech, ho samozrejme nenapadá, predsa nie je hlúpy! A tak za „zúčastňuje“ debát nepozorujúc, že sú jednostranné, pozerá správy prevažne s úmyslom sa zabaviť a nevidí v tom nič nebezpečné pre seba.
Keď sa Matovič nedostane do „hlavného prúdu“, prestane po čase v mysliach typických obyvateľov jestvovať.
Podobne to je s novinami. Ak na stánkoch dominuje Dennik N, to je to, čo si väčšina ľudí prečíta a nič iné. A preto Matovič, ktorý toto vie, mohol veru právom vyhlásiť. ze ho „nikde“ nepozývajú.
Ach áno, na internete sa dá všeličo nájsť. Správy Al Jazeery, aj ruské správy. Portál Nového Slova. Aby bylo jasno Jany Bobošíkovej. Anka Žitná. Mimi Šramová. Je možné sa zoznámiť s postrehmi Gabriely Rothmayerovej, docenta Chmelára, profesora Druláka, Noama Chomského. Objednať si rôzne knihy. Lenže je otázka, aké percento ľudí to urobí = dá si tú námahu. No asi tak veľa ich na Slovensku nebude, keď strana ako PS má stále podporu nad 20 %.
Trump vyhral u nás v USA voľby. Ale netreba zabúdať, že časťou hlavného prúdu je u nás aj Fox News. Tí boli, pokiaľ si pamätám, za Trumpa. Ktorá televízna stanica na Slovensku je „smerácka“? Ktoré noviny si môžem otvoriť a namiesto úvah staršieho Šimečku tam nájdem úvahu docenta Chmelára?
Ja by som sa prirodzene veľmi nerozčuľoval, keby skrachoval Denník N (alebo u nás CNN) no vláda toto nemôže spôsobiť. Bojovať proti nechutnej demagógii toho média sa nedá administratívne. Ani proti Markíze. Ale vytvoriť slovenskú verziu Fox News by sa snáď dalo. A tiež nejaký „smerácky“ denník. Pretože boj o voliča sa odohráva v hlavnom mediálnom prúde.
Ak koalícia staví na tých zvedavých, ktorí si radi veci overujú a neveria čiernobielym klišé, keď bude veriť, že iba výsledkami si zabezpečí dôveru voličov, tak jej iste patrí cena šľachetnosti. A naivity.
Samozrejme, že ďalšie voľby prehrá. Nie, nie preto, že by azda konala nečestne a neplnila volebné sľuby, ale preto, že neinvestovala do boja, ktorý je rozhodujúci, do boja o mediálny priestor hlavného prúdu. A bude to veľmi smutný pohľad vidieť Šimečku v kresle premiéra.
Matovičovi neúčasť v hlavnom mediálnom prúde vadí. Vedeniu koalície nie?
(Autor žije v USA, Issaquah, WA)
Úvodná ilustrácia, detail: Wikimedia.org
Jedna odpoveď
Správny postreh autora pána Dolinu a aj správna otázka (ktorú možno z toho vyvodiť): Kto koľko investuje do politického boja, vrátane aktívnej účasti na tvorbe verejnej mienky (?). Keď sa „domáci kapitál“ a „domáca politika“ nezmobilizujú (v spoločnom vyššom záujme) k aktivizácii a riadnemu podnikateľskému prevádzkovaniu domácich „nezávislých “ médií, tak potom je jasné, že nie je (neexistuje) tu žiadna reálna a vážna konkurencia mainstreamu. Verejnoprávne médium RTVS, s čerstvo premaľovanou fasádou a premenované na STVR, situáciu nezachráni (nezachraňuje), lebo sa dosť „opičí“ podľa vzoru moderného a „progresívneho“ mainstreamu. Už aj pre to, že redaktori si tým vytvárajú zadné dvierka a poistku, že chcú byť kompaktibilní (resp. súladiaci) s mainstreamom, určite silne neoponovať a vzdorovite (opozičnícky) nebojovať „proti“, lebo čo keď sa stratí v turbulenciách našej doby (pri zmenách vládnutia) novinárske zamestnanie a bude treba prácu hľadať v priestore mainstreamu (?!?). Pud sebazáchovy a koherencie so „silnejším“ pôsobí aj na ľudí, ktorí sa živia (ako zamestnanci alebo drobní subdodávatelia) v mediálnej oblasti. To však samozrejme znamená jednu dôležitú skutočnosť, že v oblasti informácií a ich úpravy, občania Slovenska sú vystavení konzumu mainstreamu. No potom sa niet ani veľmi čomu diviť, čo a ako ovplyvňuje myslenie občanov, zvlášť mladších generácií, ktoré nemajú dostatok (nemajú ešte mať odkiaľ) širších a hlbších životných a profesných skúseností, a tak čerpajú z mainstreamu či chcú alebo nechcú. Takže to je (praktická) otázka pre domáci podnikateľský sektor a pre politické strany „domácej orientácie“, či s tým niečo aktívne urobia alebo sa budú (len) rozčuľovať, že na Slovensku všetko válcuje mainstream (?!?). Na ťahu sú tí „domáci“ aktéri, ktorí na „domácej“ politike za mnoho rokov už dosť zarobili a teraz treba, aby z tých peňazí niečo investovali aj „späť“ do Slovenska, k občanom, k verejnému priestoru a do „vyváženosti“ tvorby verejnej mienky. Investovať len vo volebných (4 – ročných) cykloch to už v dnešnej dobe zjavne nestačí a chce to trvalú priebežnosť v reálnom čase. Treba sa nad tým celkom vážne zamyslieť. A je aj dosť neskoro, nie však fatálne neskoro. O to je to vážnejšie a značne dôležité. To je nemiestny luxus zaostávania. Tiež paradox – sú tu kreátori, ktorí chcú robiť „domácu politiku“ (čo je ale aj čiastková objektívna spoločenská objednávka), ale sú závislí od mainstream médií, aby to malo „výtlak“ a nedospeli ešte do riešenia, že aj „domáca politika“ potrebuje vyvinúť (aj) svoje „domáce média“. Bez investovania to nepôjde, samo sa to „nezrodí“.