Len slepí a naivní nevidia, akí ľudia sa dostávajú do politiky za ostatné desiatky rokov. Nemusíme mať veľmi dobrú pamäť, ani oficiálne dokumenty k dispozícii, aby sme konštatovali, akí a ktorí ľudia už riadili štát, vlády, ministerstvá, parlament i niektoré ďalšie dôležité inštitúcie na Slovensku.
Pre pripomenutie stačí pár príkladov. Školstvo riadil vyučený obuvník s praxou v podnikaní v oblasti kaderníctva a vizáže. Obranu krajiny mal jednu dobu zabezpečovať a posilňovať manažér logistiky jedného z obchodných reťazcov. Posun v zavádzaní informačných technológii do života Slovenskej republiky a koordináciu investičnej politiky mala zabezpečiť vyštudovaná divadelná umelkyňa. Len nedávno, právnička mala vyriešiť kritický stav nášho zdravotníctva, ktoré bolo desiatky rokov posúvané takmer na okraj priepasti – teda ku kolapsu. I teraz je prinajmenšom diskutabilné, či zložitý stav v školstve je schopný vyriešiť človek, ktorý so školstvom nemal nič spoločné, okrem obdobia svojej povinnej školskej dochádzky a štúdia na strednej a vysokej škole. Je veľmi zaujímavé, prečo rezort obrany riadi právnik bez akejkoľvek teoretickej prípravy a praktických skúsenosti na úseku obrany a bezpečnosti štátu. Prečo informatizáciu a investície riadi profesionálny lekár a prečo absolvent politológie a národohospodárskeho oboru má v rukách ministerstvo životného prostredia.
Možno konštatovať, že uvedené, i ďalšie konkrétne osoby /hoci mená im darujeme/, môžu byť profesionálmi v odboroch, ktoré vyštudovali a v ktorých pracovali. Vyvoláva to však otázky, niekedy až podozrenia, prečo boli poverení riadením rezortov, ktorých poslanie, náplň a činnosti sú na hony vzdialené ich vzdelania, pripravenosti, skúseností a predpokladov. Dôvodov môže byť množstvo, avšak nie je cieľom tejto úvahy ich rozpitvávať. V každom prípade uvedená prax nie je a nemôže byť v prospech Slovenska a jeho občanov.
Podobné nominácie sa prejavujú aj v praxi Európskej únie. Všimnime si, aké osoby posiela do politiky Európska únia. Od 1. decembra boli do funkcií Europarlamentom schválení noví eurokomisári. Vo funkcii „hlavného diplomata“ EÚ sa ocitla Kaja Kallas, bývala premiérka Estónska. Komisárom pre obranu a pre kozmos sa stal bývalý premiér Litvy Andrius Kubilius. A komisárom pre ekonomiku je Valdis Dombrovskis, bývalý premiér Lotyšska. Bolo by zaujímavé vedieť zdôvodnenia, prečo tieto osoby majú riadiť uvedené oblasti v rámci celej EÚ a čo sa od nich očakáva.
Jedným zo spoločných znakov týchto troch osôb je, že absolvovali svoju politickú činnosť v pobaltských republikách. Počas tejto činnosti prejavovali maximálnu, niekedy až bezočivo špinavú a nenávistnú rusofóbiu. Navonok, i voči rusko-hovoriacim občanom svojich krajín.
Kallas dávala najavo, že na funkcii v EÚ bude presadzovať časovo neobmedzené zavedenie sankcii proti Rusku. „Nesmieme sa báť svojej sily“ – vyhlásila Estónka na adresu možného vyslania vojakov NATO na Ukrajinu. Mimochodom, celé ozbrojené sily Estónska pozostávajú asi zo 6,5 tisíca osôb v zbrani.
Andrius Kubilius pri uvedení do funkcie povedal, že očakáva vojnu s Ruskom v priebehu šiestich až ôsmich rokov. A za svoju hlavnú úlohu považuje prípravu proti vojenskej agresii zo strany Ruska na krajiny EÚ.
Lotyš Dobrovskis presadzuje vyplatenie reparácii Ukrajine zo zmrazených ruských aktív v zahraničných bankách. Vo svojej krajine sa preslávil znížením dôchodkov pracujúcim dôchodcom o 70 percent. Neskôr to ústavný súd uznal ako nezákonný postup.
Je zrejme, že najdôležitejšou kvalifikáciou pri týchto výberoch bola rusofóbia. Nenávisť k Rusku a k Rusom. Komisár pre obranu však asi nemusí poznať problematiku obranného vojenského priemyslu, komisár pre zahraničnú politiku nemusí mať skúsenosti zo zahraničnej politiky. Za rozvoj výskumu vesmíru bude v Európe zodpovedať človek, ktorý sa tejto problematiky nikdy ani nedotkol. Za povšimnutie však stojí aj to, aké sú to krajiny z pohľadu počtu obyvateľov a ekonomického rozvoja, ktoré riadili uvedení politici. Sú ich skúsenosti hodné európskeho rozsahu?
Mimochodom, je viac ako pochybné, že oni samostatne rozhodovali o politike svojich krajín. Je to vidieť na ich postojoch, vyhláseniach, ale aj na stave ich krajín. Pravdepodobne práve ich poslušnosť a horlivosť vyhovuje tým, ktorí chcú určovať európsku a svetovú politiku.
Úvodná ilustrácia: Ľubomír Kotrha
2 Responses
K otázke v názve – nikto nám „politikov“ nepodsúva, sami si ich „demokraticky“ volíme. Ale ináč máte pravdu – len ju podávate príliš obecne, akademicky, opatrne. Treba to zjednodušiť a konkretizovať riešenie, napríklad ako Eduard Šebo ml. v jednom staršom blogu:
„Zavedenie podmienok ako napríklad kladné absolvovanie psychotestov, či dobré psychické zdravie počas celého funkčného obdobia, či určitá úroveň povinných znalostí (napr. absolvovanie určitého kurzu vrátane záverečných štátnych skúšok v oblasti práva, ekonomiky, či riadenia štátu – ktorý by mohol absolvovať ktokoľvek bez nutného predošlého vzdelania) by mohla významne prispieť ku odbornej kvalite politických funkcionárov, ktorí by následne mohli riadiť štát s nadobudnutými poznatkami omnoho kvalitnejšie.
Takéto kvalifikačné kritériá by súčasne predstavovali aj určitú poistku voči inak nekompetentným ľuďom, ktorých by si občania iracionálne zvolili – čo, ako vidieť sa aj u nás deje čoraz častejšie.“
Autor Suško má pravdu v popise všeobecného úpadku akosti ľudí na vysokých miestach štátov. Zdvorilo sa vyhol zmienke o ich zapredanosti, ktorú je namieste zdôrazniť, pretože hrá zásadnú úlohu v ich pôsobení a dôsledkoch na často zrádzaných občanov voličov.
Autorovmu rozboru nič neuberá na pravdivosti ani jeho následná konkretizácia súvislostí voči RF, ale to je len jeden dôsledok, ten zahraničnopolitický. Obyvateľstva sa však doteraz bezprostrednejšie týkajú dôsledky vnútroštátne.
Diskutér Rosa predkladá dobré Šebove sito na výber ľudí, ktoré treba uplatniť už v tých najvčasnejších stupňoch. Ešte je vhodné doplniť subjektívnu podmienku vlastnej rodiny s potomstvom, čo síce nedáva istotu, ale silne podporuje sklony k životaschopným riešeniam.
Nezodpovedaná zostáva dobrá otázka v nadpise článku. Odpoveď iste cíti každý človek vnímajúci súvislosti. Dokazovať pociťovanú odpoveď objektívne so zachovaním všemožných pravidiel by iste nebolo jednoduché, najmä pri pôsobení zabehnutých nástrojov zahmlievania, znevažovania, prekrúcania.
Do popredia sa však v poslednom čase tlačí počítačová objektivizácia, ktorá z mnohých skutočných dejov, ku skúmaným objektívnym účinkom hľadá a priraďuje príčiny iba na základe opakovane pozorovanej súbežnosti javov. Ona je zameraná výlučne na príčinné súvislosti. Nehľadá možné dôvody alebo vnútorné metódy dejov (tie by bolo možné kadejako otáčať). Objektívnosť tejto metódy vždy prerazí cez vrstvy bahna znevažovaní typu „konšpirácie“ a pod., pretože jej silnou zbraňou je práve množstvo vytiahnutých súbežností aj z akokoľvek inak chaotickej zmesi spoločenských prepletencov.
Keď prax opakovane a pravidelne ukazuje dôsledok práve a len pri jestvovaní iného javu, je ich príčinná súvislosť úmerná frekvencii výskytu tejto súbežnosti.
Táto metóda dá dobrú odpoveď aj na otázku v nadpise článku.