Spomínam si na ten deň vo FZ ČSFR: predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček umožnil poslancom nazrieť do zoznamov spolupracovníkov eštébé v redakciách v celom Československu. S kolegami som postávala v hlúčku vo vestibule parlamentu, pristavil sa pri mne Roman Zelenay, poslanec vtedy ešte za VPN.
„Tak čo, už ste si to boli pozrieť?“
Vôbec som nechápala, čo má na mysli, nebol to môj svet.
S Romanom sme sa neskôr skamarátili – to vtedy, keď ležal v robotníckej ubytovni na Opatove, kde sme vtedy všetci cezpoľní poslanci bývali, mal horúčku a cítil sa veľmi zle. Bola noc, zaklopal nám na dvere bunky jeho spolubývajúci, že potrebuje pomoc. Moja kolegyňa, poslankyňa za komunistickú stranu a v civile lekárka, okamžite vyštartovala, nepýtala sa, za akú je stranu. Romana ošetrila, potľapkala ho po pleci a povzbudila: „Neboj, neumíráš…“ A hneď mu nasadila potrebné lieky, Roman bol o tri dni fit a už navždy kamarát. To je len taká ľudská odbočka, ako sa z nepriateľov môžu stať priatelia – lebo keď nejde o život…
V tých zoznamoch spolupracovníkov eštébé som odrazu videla, prečo mali niektorí kolegovia v Smene akési výnimočné postavenie. A prečo boli niektorí takí akosi priopatrní. Neraz ma to prekvapovalo. Ale o činnosti tajných služieb som nemala ani páru. Už vôbec nie, kto „podpísal“ a prečo.
Tí prví „stáli na stráži socializmu“ za peniaze. Účtovali si mesačnú gážu a strážili dôkladne – to jest, buzerovali z pozície sily a svojich funkcií. Tí druhí boli obete nejakého svojho počinu. A za ten pykali. Aby sa zachránili, podpísali spoluprácu. Jeden napríklad podával hlásenia: „XY v Kryme pod vplyvom alkoholu nadával na komunistov.“ Dotyčný XY si zápis už po prevrate prečítal. Až vtedy sa dozvedel, kto na neho donášal, lebo že je pod „kuratelou“, to nielen tušil. Keď totiž ešte nemal ani osemnásť rokov, nadchol sa obrodným procesom a z nadšenia vstúpil do Dubčekovej strany. No a keď Dubček padol, on padol s ním. Alexandra Dubčeka vyhnali za veľvyslanca do Turecka, jeho, sotva dvadsaťročného „iba“ obiľag(k)ovali. Ako študent práva mal veľký problém doštudovať vysokú školu a ešte väčší po jej skončení sa zamestnať. Raz dostal šancu v televízii, bol talentovaný, dobre vyzeral aj na obrazovke – lenže iba raz. Po odvysielaní Televízneho klubu mladých, kde si skúsil úlohu moderátora, ho okamžite vyhodili: veď bol vylúčený zo strany! A šéf ešte dostal napomenutie, ako mu mohol taký káder pristáť v redakcii. Bodaj by nenadával! K tomu zápisu mal ale vážnu výhradu: on nadával na komunistov aj za triezva, dokonca v redakcii. Lenže „donášač“ mu nechcel ublížiť, no hlásiť musel, aby nevzbudil voči sebe podozrenie, že nie je dosť bdelý. Aj on si niesol „hriech“ z mladosti: študoval v Prahe a zapojil sa tiež v tom obrodnom čase do činnosti revolučnej mládeže. Petr Uhl za to sedel v base, náš kolega dostal šancu „vykúpiť sa“. Myslím, že nikomu neublížil.
Po prevrate celá sieť agentov vyplávala na povrch a boli z toho rôzne tragédie. Ale agentúrna sieť určite nezmizla. Kto sú tí dnešní agenti „na stráži kapitalizmu“? Robia to za peniaze, za výsluhu alebo odčiňujú staré hriechy? Lebo že sú, o tom netreba pochybovať. A že svoj vplyv na verejnú mienku majú zohľadnený, o tom ešte menej.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
