V ostatných rokoch sa na Slovensku stalo už toľko prípadov násilia v školách rôznych stupňov, že už mala byť na svete seriózna analýza ich príčin a súbor reálnych opatrení na ich elimináciu. Nedávna tragická udalosť v Spišskej Starej Vsi však opäť vyvolala „prekvapenie“, samozrejme, ľudský prejav emócií, zmiešaný s úžasom a strachom. Toto bolo sprevádzané zmesou laických i odborných názorov na to, prečo sa to stalo, a čo sa neurobilo, aby sa to nestalo.
Ilustrácia: Facebook
Aj s jednoduchým využitím zdravého rozumu a vlastných životných skúsenosti je zrejme, že niektoré z uvádzaných príčin sú len prázdnou, bezobsažnou rétorikou. Jedným chýbajú v školách psychológovia – či viac psychológov. Druhí vidia problém v absencii bezpečnostných služieb v školách, vrátane bezpečnostnej techniky, ako sú kamery, senzory, kontroly vstupov a podobne. Ďalší dokonca hľadajú a očakávajú nejaké všeobecné garancie bezpečnosti škôl zo strany polície v mieste dislokácie škôl. Napokon, prví „vinníci“ boli už určení práve z radov polície.
Väčšina strednej i staršej generácie vie, že podobné prípady, ako sa stali za ostatné roky, sa za ich „školských čias“ nestávali. Napriek tomu nikto z pracovníkov školstva, ani z kompetentných odborníkov v kriminalistike sa zatiaľ neodvážil toto vyjadriť v médiách, ani na verejných fórach nahlas. Teda, nikto nechce, alebo sa neodváži položiť otázku, prečo sa pred tridsiatimi a viac rokmi nestávali na Slovensku prípady násilia voči učiteľom, ani medzi žiakmi a študentami. Pri objektívnom a argumentovanom zhodnotení a porovnaní by sa s veľkou pravdepodobnosťou došlo k záveru, že vtedy bola v spoločnosti úplne iná spoločenská atmosféra. Nedalo by sa ignorovať, že na Slovensku bola iná spoločenská situácia, inak fungovali vzťahy medzi ľuďmi, iné boli spoločenské a životné hodnoty ľudí. S tým bola spätá i iná morálka a celá sociálna klíma, podstatne rozdielna so súčasnou. Iné bolo myslenie a správanie sa ľudí, iná bola výchova a usmerňovanie detí a mládeže, iná bola ich motivácia, stimulácia a usmerňovanie. Nie je možné nespomenúť inú súdržnosť medzi ľuďmi, vedenie ľudí k spolupráci, kolektivizmu, vzájomnej nezištnej pomoci, k vzájomnej tolerantnosti.
V akej spoločenskej atmosfére však žijú dnes deti a mladí ľudia? Aké vzory správania majú v živote medzi dospelými – počínajúc rodičmi, občanmi v najbližšom i vzdialenom okolí, cez ľudí v podnikateľskej sfére, v kultúrnych inštitúciách, v športe, dnes už, žiaľ, aj medzi inteligenciou? Čo im v prevažnej miere „vtĺkajú“ do hláv a do správania nielen slovami, ale aj správaním sa ich dospelé „vzory?
Individualizmus a dosahovanie osobného cieľa, naplnenie osobného záujmu za každú cenu. Aj keď na úkor iných. Niekedy s použitím všetkých dostupných prostriedkov. Obchádzanie zákonov, porušovanie morálky, zvyklostí, slušného správania v mnohých prípadoch pre veľa ľudí nie je prekážkou. Snaha o dosiahnutie individuálnych cieľov sa väčšinou z prirodzeného medziľudského súťaženia mení na tvrdú a bezohľadnú konkurenciu. Hlavne tam, kde ide o materiálne a finančné prospechy, výhody, majetkové a spoločenské postavenie.
Očividne sa v spoločnosti prejavuje nerovnosť medzi ľuďmi. Nielen nerovnosť majetková a finančná, založená na bohatstve jednotlivcov, ale s tým zviazaná aj nerovnosť sociálna, právna, nerovnosť v dostupnosti zdravotnej starostlivosti, vzdelávania, kultúrneho a športového vyžitia. I v školách takúto nerovnosť žiaci a učitelia registrujú veľmi jasne, aj keď sa „hanbia“ o tom verejne hovoriť. Čo si o tom myslia, to nikto z ich hláv nedokáže vyčítať. A ako sa s tým dokážu vyrovnávať, to ukáže až ich správanie. Niekedy je potom už neskoro.
Ak k uvedeným faktorom pridáme preferované zameranie a smerovanie výchovy deti, mladých ľudí doma i v školách, nemáme im čo závidieť. Zdôrazňujú im potrebu byť sebavedomý a tvrdý v dosahovaní a presadzovaní svojich záujmov a svojej osoby, ako predpokladu úspechu v živote. Preferovanie osobných záujmov pred spoločenskými je dnes normou správania. Pod pomocou iným sa väčšinou myslí dobročinnosť či charita. Pomoc spolužiakom či spolupracovníkom sa mnohokrát považuje za slabosť, ktorou možno napomôcť inému, aby bol úspešnejší ako ty. V praxi vzniká egoizmus, bezohľadnosť až arogancia, ktoré niekedy prerastajú do zlomyseľnosti, u jednotlivcov do násilia a zloby.
Vo svetle uvedeného, ale aj mnohých iných vecí, je zrejmé, že skutočné príčiny násilia v školách je potrebné hľadať podstatne inde, ako len v nejakých technicko-personálnych bezpečnostných a administratívnych opatreniach. Ale na to je potrebná predovšetkým odvaha, ochota, ale aj náležité znalosti, skúsenosti a pripravenosť ľudí, ktorí si trúfali a trúfajú riadiť školstvo i oblasť bezpečnosti občanov.
