Záverečná deklarácia summitu NATO vo Washingtone podľa predpokladov potvrdila podporu snahy Ukrajiny stať sa členom aliancie. Ako každý dokument, aj tento umožňuje rôzne výklady. Jednoznačnosť niektorých vyjadrení totiž nemusí pri podrobnejšom pohľade byť až taká jednoznačná.
Deklarácia summitu uvádza: „…budeme ju (Ukrajinu) naďalej podporovať na jej nezvratnej ceste k úplnej euroatlantickej integrácii, vrátane členstva v NATO.“[1] Vo svetových médiách sa často zdôrazňuje vyjadrenie o „nezvratnej ceste“, čo je ale vo svojej podstate termín značne preexponovaný. Používať vo vzťahu k spoločenským procesom termín „nezvratné“ je neprimerané, pretože jediné, čo je v živote skutočne nezvratné, je smrť. Každý spoločenský alebo politický proces je zvratný, pretože je výrazom ľudských rozhodnutí v konkrétnych podmienkach, ktoré v súčasnosti nepoznáme. Aj keď ide o vyjadrenie rozhodného politického zámeru, súčasné politické elity členských krajín NATO by nemali takto jednoznačne prorokovať závery, na realizáciu ktorých budú kompetentní až ich nasledovníci v časovo neznámej budúcnosti. Politika skutočne nie je astrológia a takéto deklarovanie budúceho rozhodnutia vytrhnuté z historického kontextu je rovnako relevantné, ako z nedávnej minulosti zosmiešňované heslo „So Sovietskym zväzom na večné časy.“
Je samozrejmé, že deklarácia, na ktorej sa musia zhodnúť predstavitelia všetkých členských krajín, je kompromisom. Z tohto pohľadu je zaujímavé, že hneď nasledujúca veta po „nezvratnosti“ cesty Ukrajiny do NATO práve túto nezvratnosť určitým spôsobom relativizuje. „Opätovne potvrdzujeme, že budeme môcť poskytnúť Ukrajine pozvanie na vstup do Aliancie, keď budú spojenci súhlasiť a budú splnené podmienky,“ uvádza deklarácia. Inými slovami povedané, „nezvratnosť“ integrácie závisí od konkrétnych politických rozhodnutí v bližšie neurčenej budúcnosti. Pripomína to záväzný prísľub manželstva, ale až keď sa mi bude chcieť.
Z hľadiska politického realizmu toto znenie deklarácie naplnilo širokospektrálne požiadavky. Zopakovalo a pre niekoho možno posilnilo záväzok NATO vo vzťahu k budúcemu členstvu Ukrajiny v NATO a z druhého uhľa pohľadu tento záväzok podmienilo splnením podmienok a individuálnymi rozhodnutiami jednotlivých členských krajín. Vlk sa nažral a koza zostala celá.
Zjednodušene by sa dalo povedať, že „sľubom nezarmútiš“, ale aj takéto sľuby majú svoj význam a dopady. Členstvo Ukrajiny (a Gruzínska) v NATO bolo prisľúbené na summite NATO v roku 2008: „Dnes sme sa dohodli, že tieto krajiny sa stanú členmi NATO“[2], uvádza deklarácia summitu v Bukurešti. Takmer po 20 rokoch je tento záväzne-nezáväzný prísľub stále ďaleko k naplneniu a je otázne, či pomohol alebo nie týmto krajinám a svetovej bezpečnosti. Podľa profesora Mearsheimera a mnohých ďalších odborníkov na medzinárodné vzťahy je práve snaha o začlenenie Ukrajiny do NATO jednou z kľúčových príčin tejto vojny.[3]
Aktuálna deklarácia tak Rusku odkázala, že jedna z možných príčin jeho agresie, vstup Ukrajiny do NATO, je stále na programe a Rusko tak bude pokračovať v tejto nezmyselnej deštrukcii Ukrajiny. Svojím spôsobom je to aj odpoveď na rôzne úvahy o možnostiach skorého ukončenia tejto vojny.
[1] http://mepoforum.sk/medzinarodne-organizacie/nato/deklaracia-washingtonskeho-summitu-nato-07-2024/
[2] https://www.nato.int/cps/en/natolive/official_texts_8443.htm
[3] https://noveslovo.eu/analyzy/posedlost-ameriky-privest-ukrajinu-do-nato-je-hlavni-pricinou-ukrajinskeho-konfliktu/
