Žiarivá hviezda Apollónie

Nasledujúce riadky budem venovať histórii a súčasnosti obľúbeného bulharského letoviska Sozopol. Na rozdiel od známeho románu J. Verneho „Dva roky prázdnin“, ja som v mestečku na pobreží Čierneho mora trávil školské prázdniny počas celých 60. rokov. Stalo sa eldorádom našich prázdninových hier a neskôr aj zdrojom nostalgických spomienok. Znovu som sa vrátil som sa do Bulharska až po dlhých päťdesiatich rokoch. Pripomeňme si, ako vyzeralo kedysi a ako dnes.                                 

Antické korene magického miesta sa nachádzajú 33 kilometrov južne od prístavného mesta Burgas na južnom výbežku rovnomenného zálivu. Pôvodné osídlenie bolo len na polostrove a na priľahlom ostrove, kde je dnes vojenská námorná škola. Prvá osada tu vznikla údajne na rozhraní 4. a 3.tisícročia p. n. l. a založili ju Gréci. Už za dávnych čias postupne osídľovali a kolonizovali veľké časti pobrežia pozdĺž Čierneho mora. Veď aj pôvodné meno osady prezrádza grécky pôvod – v antike bola zasvätená bohovi Apolónovi, a preto sa volala  Apollonia Pontica. Boh Apolón bol veselý a talentovaný, lebo bol bohom slnka, tanca a básnictva. Taká bola osada počas celého jej trvania. Teda miestom umenia a radosti. V neskoršej vlne osídlenia sa už opisuje prosperujúce mestečko, kde údajne v 7. storočí p. n. l. (nar. 610)  žil  známy grécky filozof Anaximandros z Milétu. Vyznával kalokagatiu, lebo prahol po duševnej a telesnej dokonalosti. Zostrojil prvú mapu sveta, slnečné hodiny a našiel si čas na písanie poézie. Venoval sa aj vzniku sveta, vesmíru a pohybu slnka a hviezd. Jeho náhrobný kameň sa zachoval a v súčasnosti sa nachádza v Národnom historickom múzeu v Sofii. Podľa Herodota v časoch rozkvetu vyrástla Apollónia na mesto, ktoré sa vonkajším leskom a krásou vyrovnalo Aténam. Darilo sa tu všetkým starovekým remeselným zručnostiam, ale najmä spracovaniu kovov a zlatníctvu.

V roku 72 pred naším letopočtom dobyl mestečko rímsky vojvodca Marcus Lucullus a po jeho návšteve zostali z antického mesta len ruiny. Vojvodca sa zmocnil Apolónovej kolosálnej bronzovej sochy vysokej 13 metrov a odviezol ju do Ríma ako najväčšiu korisť svojho triumfálneho ťaženia. Historik Plínius píše, že túto Apolónovu sochu údajne videl na rímskom Kapitole. Po vpáde barbarov do Ríma sa stopy po soche strácajú. Po dlhú dobu nie je o dejinách mesta žiadna zmienka. Sozopolis (grécky mesto spásy) sa zjavuje znovu v dobových análoch v súvislosti s úspešným obnovením obchodu v byzantskom období. Jeho stará sláva začala znova rásť. V tom čase je zaznamenaný aj prudký nárast obyvateľstva. Od konca 4. storočia bolo dokonca sídlom byzantského biskupa a získalo definitívne meno Sozopolis. To ho v drobných obmenách sprevádza stáročiami až do súčasnosti.

V súčasnosti sa v centre starého mesta nachádza kostol sv. Cyrila a Metoda. V jeho tesnej blízkosti sú zachované a aj sprístupnené vykopávky pôvodných gréckych budov. V roku 2010 sa skupina vedcov rozhodla vycestovať aj na neďaleký ostrov sv. Ivana, aby tam vykonali rutinný výskum. Netušili, že alabastrová skrinka, na ktorú tam narazili, bola v skutočnosti naplnená relikviami. Údajne nikoho iného než samotného svätého Jána Krstiteľa. Dnes je tento vzácny exponát práve v kostole sv. Cyrila a Metoda. Mimochodom, je chvályhodné, ako sa bulharský národ viaže na cyrilometodskú tradíciu, hoci samotní vierozvestcovia tam nikdy nepôsobili, len ich učeníci.

Ďalej je to kostol sv. Bohorodičky a aj najstaršia kaplnka sv. Georgia (Juraja) na opačnej strane zálivu a tiež kostol sv. Zosima, uctievajúci patróna námorníkov. Hlavná ulica v starom meste sa dodnes nazýva Apollónia. Po vytvorení starého Bulharského štátu menilo mestečko často svojich pánov. Prechádzalo z bulharských do byzantských a neskôr tureckých rúk. V roku 1352 Sozopol dobyli a vylúpili Janovčania. Ďalšie nešťastie stretlo toto mesto v roku 1366, keď ho znova dobyli križiacke vojská Amadea Savojského a následne pripadlo Byzancii. Tak sa predbežne skončila sláva Sozopolu a prišli ťažké časy – v roku 1453 po vpáde Turkov staré historické mesto úplne upadlo a zo známeho bohatého centra obchodu a remesiel sa na 500 rokov stáva malá zabudnutá rybárska dedina.

Rozkvet sa začína opäť na konci druhej svetovej vojny. Po roku 1944 sa Sozopol od základu zmenil. Preto sa dnešné mesto už rozprestiera nielen na úzkom dlhom polostrove, ale nová mestská časť Harmanite (Humná) sa postupne rozširuje a rastie na vyvýšenine na juh smerom na veľkú pláž s hrubým bielym pieskom Kavacite.

Dnes miesto kultúry, umenia a spevu

Od začiatku minulého storočia dávala pôvodne malému rybárskemu prístavu prednosť bulharská literárna a výtvarnícka smotánka, ktorá nadviazala na historické kultúrne dedičstvo. Aj preto tu má tradíciu umelecký festival vážnej hudby, džezu, divadla a poézie Apollónia. Mestečko je zapísané na Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO a bolo vyhlásené za pamiatku architektúry. Vďaka tomu ho obišiel smutný osud iných prímorských osád a mestečiek, teda výstavby unifikovaných veľkých hotelových komplexov, ktoré tu našťastie chýbajú.

Festival umenia Apollonia je podujatie s celonárodným významom, ktoré sa tu koná každý rok posledný augustový a prvý septembrový týždeň. Hlavným sponzorom festivalu je Nadácia Apollonia Art Foundation založená v roku 1991. Prvýkrát sa festival konal v roku 1984. Trvá 10 dní a návštevníci si môžu vychutnať množstvo podujatí – divadelné hry, koncerty pod holým nebom, komornú hudbu, džezové koncerty a prehliadku nových filmov. Galéria umenia v starom meste organizuje v rámci festivalu výstavy a literárne večery. Účinkujú bulharskí aj zahraniční umelci a skupiny. Umelci, ktorí vystavujú na festivale Apollonia, patria často medzi najuznávanejších bulharských maliarov, fotografov či sochárov. Na literárnych večeroch festivalu sa zúčastňuje často mnoho bulharských básnikov a spisovateľov všetkých vekových kategórií. Festival každoročne zahŕňa prehliadku bulharskej hranej filmovej tvorby vrátane dokumentárnych filmov. Mnohé z týchto diel majú na festivale premiéru. Ďalší festival sa volá Music Vibes, koná sa zvyčajne od 3. augusta a venuje sa bulharskej hudbe; potom je tu aj Svetový pohár folklóru, čo je súťažné podujatie Európskej asociácie folklórnych festivalov.

Ako to bolo pred päťdesiatimi rokmi?

Sozopol som začal spoznávať v roku 1960. Bol som ešte malý chlapec a moje spomienky aj zodpovedajú tomuto veku. Príchod do mestečka bol naozaj vždy zaslúžený, a preto aj dĺžka nášho pobytu bola iná, ako to býva dnes. Chcelo to aspoň týždeň, aby človek zabudol aspoň na útrapy cesty. Naše vtedajšie auto – bledomodrá Škoda Oktávia – nemala s komfortom dnešných rovnomenných áut nič spoločné. Keď pršalo, tieklo dovnútra, keď bolo horúce počasie, chladenie obstarávali len otvorené okná. Oktávia dostávala počas dvojdňovej cesty poriadne zabrať, rovnako ako aj pasažieri. Cesty vtedy ešte boli na úrovni dnešných ciest druhej triedy, teda úzke, hrboľaté, kľukaté a nebezpečné. Noc na polceste nás obyčajne zastihla v Rumunsku. Hlava rodiny to organizovala tak, aby sme mohli prespať v ubytovacích  zariadeniach, patriacim ministerstvu kultúry, podobných nášmu kaštieľu v Budmericiach. V Rumunsku to boli našťastie bývalé kráľovské zámky, napríklad Sinaia, ktoré nám poskytli po útrpnej celodennej ceste zaslúžené nocľahy. Pamätám si tú úľavu a radosť, keď sme konečne dorazili zase k Dunaju na hraničný prechod z Rumunska do Bulharska v meste Ruse. Bol tam podobný most ako v Bratislave a aj cez rovnakú rieku. Za mestom Burgas sa nám konečne naskytol pohľad na more. Srdce mi vždy poskočilo od radosti: boli sme už blízko prázdninového raja.

Pri pobreží tam vtedy boli rozsiahle saliny, kde sa systémom odparovania morskej vody ťažila soľ. Z Burgasu viedla najprv nová asfaltová cesta, ktorá bola ešte vo výstavbe. No aj tá sa čoskoro skončila a ďalej do Sozopolu sme sa dostali len po prašnej. To malo jednu fatálnu výhodu. Boli to časy, keď bolo áut ako šafranu. Keď sme počas dovolenky niekedy ráno sadli do auta a zaviezli sa pár kilometrov za Sozopol, boli tam veľké pieskové pláže. Malebné, dlhé a úplne prázdne, bez ľudí. Také dnes poznáte len z reklamných obrázkov cestovných kancelárií alebo z biblických príbehov o Adamovi a Eve a ich bájnom raji. Vtedy bol práve tam. Okrem nás nebolo pri mori ani živej duše. Od antických čias sa toho veľmi nezmenilo. Zato po čistom, trblietavom zlatistom piesku sa premávalo množstvo korytnačiek. Za pieskovými plážami boli často močiare, s bohatou ukážkou pôvodnej fauny a flóry. Radi sme sa plavili medzi tŕstím na našom nafukovacom kajaku alebo len tak na nafukovačkách z vtedy svetoznámeho moravského gumotexu. Hrali sme sa so všetkými zvieratkami, ktoré nám vbehli do cesty. Aj s hadmi. Dodnes neviem, či boli jedovaté…

Mestečko Sozopol sa smerom od pevniny skrývalo za kopčekmi. V tých časoch boli zarastené trávou a kríkmi, kde sa pásavali somáriky. Bolo to vtedy snáď najrozšírenejšie domáce zviera prítomné všade na vidieku. Miestni obyvatelia ho používali ako polyfunkčný dopravný prostriedok a aj ako všestranného pomocníka. Sozopol sa začínal parkom, ktorý oddeľoval staré mesto  ležiace na polostrove v mori od novších častí. Na ľavej strane bola prázdna plošina, na ktorej sa počas leta konali rôzne akcie. Každé leto tam zavítal na veľkú radosť dospelých i detí cirkus. Za plošinou bol rybársky a vojenský prístav. Na druhej strane vpravo za parkom bol nový Sozopol. Hneď na začiatku bolo letné kino, piesková ulička ústiaca priamo na mestskú pláž. Hneď za ňou bol ako prvý Dom spisovateľov. Vila asi s piatimi izbami a so záhradou, v ktorej bol rozsiahly prístrešok a prízemná budova kuchyne. Pod prístreškom bola jedáleň pre spisovateľov, čo bolo v tých časoch mimoriadne dôležité, lebo v Sozopole bolo minimum obchodov i verejných reštaurácií. Ubytovaným spisovateľom ponúkali plnú penziu na vysokej úrovni. Strava bola mimoriadne kvalitná. Či to bolo miestne „kiselo mljako“ ktoré sa nedá ani porovnať so súčasnou napodobeninou, žltý syr Kaškaval s vtedy originálnou chuťou, lahodný biely syr Sirene a typický miestny zelený džem z fíg. Tie rástli všade a aj v spisovateľskej záhrade. Bulharská kuchyňa bola výborná. A to aj napriek tomu, že potravín bolo málo. Kuchárky sa činili a menu bolo pestré a chutné. Nikdy sme tam nemali zažívacie problémy ako má skoro každý turista napríklad v Egypte. Najžiadanejšia bola izba hore na poschodí s veľkou terasou otočenou k moru a letnému kinu. Dali sa odtiaľ sledovať večerné filmy premietané v  kine, ktoré bolo na druhej strane uličky. Repertoár bol na vtedajšie časy pestrý. Veď ako alternatíva bola k dispozícii len čierno-biela televízia a programy v časoch premiéra Todora Živkova veru neboli zaujímavé. Preto sme ako deti viac uprednostňovali a aj milovali farebné veľkofilmy na obrovskom premietacom plátne. Bodovali u nás talianske kostýmové historické filmy ako Romulus a Remus, britská  komédia Báječný muži na lietajúcich strojoch, ale aj hojne zastúpené francúzske filmy, napríklad Borsalino so J. P. Belmondom a A. Delonom. Večerný život v Dome spisovateľov bol pestrý a často som bol svedkom vášnivých debát o literatúre, politike a umení vôbec. Všadeprítomné kvalitné bulharské víno rozväzovalo jazyky. Diskusie trvali často do neskorej noci. Občas tam zavítali aj nejakí výtvarníci z Domova výtvarných umelcov, ktorý bol v starom meste. Boli to družné časy, keď sa večery na dovolenke často trávili hraním spoločenských hier a kariet, napríklad žolíka alebo kanasty. Deti spisovateľov  sedávali v záhrade na lavičkách a jazykové problémy neboli, lebo v tých časoch sa všetci učili a aj hovorili po rusky.

Počas našich letných pobytov v Dome spisovateľov v Sozopole sme sa postupne zoznámili a spriatelili s bulharskými spisovateľmi ako bol Veselin Chančev, Radoj Ralin, Vaťju Rakovski, Dobri Žotev či Ľubomir Lenčev. Ale aj s poetkami Jelizavetou Bagramovou či Blagou Dimitrovovou. Môj otec – spisovateľ JUDr. Milan Ferko – sa Bulharsku upísal natoľko, že zostavil, napísal a vydal celý zborník – antológiu modernej bulharskej poézie XX. storočia pod názvom „Nech svitne deň“. Za to dostal v roku 1969 vysoké štátne vyznamenanie, bulharský rad Cyrila a Metoda. Bol takým fanúšikom Bulharska, že dokonca aj nám, svojim dvom synom, dal bulharské mená.

Chodili tam aj iní naši spisovatelia a pracovníci v kultúre, niektorí herci, ale aj výtvarníci. Pamätám si Dominika Tatarku a jeho syna Olega, Gustáva Valacha s jeho tromi dcérami i Mateja Andráša s rozvetvenou rodinkou. Rovnako aj výtvarník Jozef Baláž, ktorý mal k Bulharsku vrelý vzťah, lebo v mladosti počas štúdií strávil  dlhší čas na akadémii v Sofii.

My dvaja s mojím bratom Draganom sme dokázali pripraviť rodičom aj dramatické chvíle. Po dvoch dňoch väzenia v aute, kým otec vybavoval ubytovanie, sme si krátili čas behaním po plote pred Domom spisovateľov, pod ktorým bola cirkulárka. Môj brat na ňu spadol tak „šťastne“, že si rozrazil len čelo tesne nad okom. Chudák otec musel všetko nechať tak a utekať s ním do burgaskej nemocnice, kde mu tržnú ranu zašili. Musel mať dobré srdce, pretože nedostal infarkt a môjho brata nezmlátil. Okrem krásnych spomienok mi ostala v pamäti aj tragédia. Do Domu spisovateľov zavítal český prekladateľ z Prahy. Ten sa na tretí deň utopil. Precenil svoje sily a nezvládol plávanie vo vysokých vlnách. No to boli len výnimky z pravidla. My deti sme sa tomu ozaj čudovali. Celé dni sme trávili vo vode a najmä pod vodou. Bola priezračná,  čistá, tyrkysová, vôbec nie čierna, ako sugeruje názov mora. Na hladine nás bolo vidieť len občas, keď sme sa museli nadýchnuť. Nemožno sa tomu čudovať, lebo ja som rodený vodnár a voda je moje prirodzené prostredie. Naši rodičia sa o nás vôbec nebáli. Ale tých rôznych druhov radostí bolo oveľa viac. Na mnohé sme ešte dlho spomínali aj po návrate do Bratislavy a nedočkavo sme sa počas celého školského roka tešili na ďalšie dobrodružné prázdniny. Pamätám si, ako som v septembri smutne hľadieval z okna našej školskej triedy na Vazovovej ulici a závidel bulharským deťom. Oni mali tri mesiace prázdnin, my len dva. Preveril som si to. Zostalo to tak až do súčasnosti.

Moja schovaná hviezda

Počas augustových večerov bolo v strede Sozopolu vždy plno zábavy. V tom pamätnom roku sa tam rozložil veľký cirkus. Stan mal natiahnutý až na dvoch drevených stĺpoch. Hudba v ňom hrala tak veselo a hlasno, že sa z manéže šírila po celom centre mestečka. Bola už tma a cez hrubú látku šapitó sa šírila jemná žiara a salvy smiechu divákov pri vystúpení klaunov. Bolo to už posledné predstavenie. My s otcom sme sa vybrali hore na kopec nad cestou, aby sme celú krásu letnej noci videli zhora, lebo na programe cirkusu sme už boli. Keď sme sa po suchej vysokej tráve konečne dostali hore, v momente sme zabudli, čo sa deje dole v mestečku. Augustová obloha bola tak obsypaná hviezdami, že žiarila ako nikdy predtým. Veľké roje perzeíd a hviezdneho prachu z komét divoko tancovali po tmavej oblohe. Bolo tam také množstvo plejád a asteroidov, až mnohé hviezdy padali z oblohy. Žiarili jasným, prenikavým svetlom. Boli neuveriteľne blízko. Museli sme si preto ľahnúť do trávy, lebo hviezdy a celé to úchvatné divadlo boli celkom na dosah. Dalo sa ich dotknúť. Predstavenie nad nami zatienilo všetko, čo som dovtedy poznal. Bol som malý chlapec a neuniesol som veľkolepý balet hviezd. Otec mi pri tom rozprával o vesmíre. Rozplakal som sa nad predstavou nekonečnej hĺbky večnosti a dokonalou krásou augustovej nočnej oblohy. Aby som sa utíšil, otec mi dovolil, aby som si jednu spadnutú hviezdu zobral zo sebou. Vtedy som pochopil, prečo si v dávnych časoch vybrali antickí Gréci práve toto miesto. Porozumel som aj tomu, prečo dal filozof Anaximadros prednosť tomuto zázračnému kúsku pobrežia pred rodným Milétom. Ani on nedokázal odolať mágii génia loci.

Hviezdu som mal potom celý čas schovanú doma. Svietila mi dlhé roky na cestu životom. No na oblohe zostala čierna diera. Preto som sa po päťdesiatich rokoch vybral späť do starodávnej Apollónie. Vyliezol som znova na ten istý kopec a vrátil som moju hviezdu späť na jej pôvodné miesto. Z vďačnosti zažiarila viac ako všetky ostatné. Čierna diera úplne zmizla. Neviem, či si to niekto všimol, ale na letnej oblohe v Sozopole je znova všetko v poriadku. Už tam nechýba ani jedna hviezda.

Snímky: Autor a www.wikimedia.commons