Na Kvetnú nedeľu v ukrajinskom meste Sumy pochovávali deti. Celý svet videl plačúcich otcov a mamy a nehybné telíčka v rakvách. Tie nevinné deti zabila ruská raketa. Bolo to barbarské a niet pre to ospravedlnenia, ako niet ospravedlnenie za smrť dieťaťa v Palestíne či v Jemene… V čase, keď sa v Kremli stretol americký vyjednávač Witkoff s ruským prezidentom Putinom, aby rokovali o možnostiach ukončenia americkej proxy vojny proti Ruskej federácii – ako priznal americký minister zahraničných vecí Marco Rubbio – zomreli na týranej Ukrajine nevinné deti! Plakať a ľutovať nestačí, ani obviňovať nestačí.
Ukrajinské mesto Sumy, Kvetná nedeľa 13. apríla 2025. Foto: ru.wikipedia / CC BY 4.0
O vine a nevine bude treba hovoriť, bude nutné pomenovať, prečo sa táto nezmyselná a krutá vojna začala a kedy sa mohla zastaviť. Aj o tom, ako potrestať vinníkov. A určite spočítať všetky tie zmarené životy. Ale toto všetko môže nastať až vtedy, keď prestane zabíjanie. Zastaviť paľbu! Zastaviť paľbu okamžite a na oboch stranách. Každý, kto chce vojnový stroj ďalej prikrmovať v mene spravodlivosti, prikrmuje zabíjanie. Trpia Ukrajinci, na území ktorých sa toto krvavé peklo odohráva. Sledujem vysielanie mnohých ukrajinských portálov, blogerov, ktorých režim vyhnal – Alexeja Arestoviča, Dianu Pančenko, Anatolija Šarija, profesora na univerzite v kanadskej Ottawe Ivana Katchanovského a profesorku na univerzite v USA Martu Havryshko. Profesor Ivan Katchanovski desať rokov zbiera dôkazy o tom, čoho dôsledky priviedli svet na pokraj jadrovej vojny. Majdan bola tá zápalná šnúra. Kto a prečo ju zapálil? Prečo sa podpaľač ututlal?
Ivan Katchanovski: „Pravda je prvá obeť vojny. Západné vlády rovnako ako ich ruskí náprotivníci ťažia zo zjednodušeného naratívu – dobro proti zlu. A ak panuje politický konsenzus na miestach ako Kanada a USA, médiá často padnú v boji tiež. Ak sú naratívy formované skôr strategickými záujmami než pravdou, ako môže verejnosť vôbec vedieť, čo sa deje? Zelenskyj bol zvolený na platforme mieru, ale rýchlo sa stal ,Porošenkom na steroidoch‘,“ hovorí Katchanovski. „Namiesto vyjednávania pokračoval vo vojenskej eskalácii, sprísnil jazykové zákony a obmedzoval opozíciu, ale v západných parlamentoch bol chválený ako moderný Churchill.
To, že Kanada počas Zelenského návštevy tlieskala v stoji bývalému veteránovi SS, o niečom vypovedá. Nielenže pasívne podporujeme Ukrajinu – aktívne prepisujeme dejiny bez toho, aby sme si kládli otázky.
A nie je to len o Ukrajine. Je to o nás.“
Profesorka Marta Havryshko, pôsobí na Clark University v USA a ako akademička skúma minulosť holokaustu a prejavy nacizmu v súčasnosti. Desať rokov žije a prednáša vo svete a hovorí, že za tých desať rokov nezažila toľko neonacistickej nenávisti, ako za pár mesiacov po návrate z Berlína vo svojom rodnom Ľvove. Ukážka z jej statusov na FB:
„Neonacisti, ktorí ušli z Ruska na Ukrajinu, dostávajú nielen zbrane NATO, podporu bezpečnostnej služby, politický azyl, socioekonomické výhody a podporu médií, ale aj možnosť šíriť svoju ideológiu nenávisti.
Jedným zo spôsobov je napríklad pripomenutie výročia smrti svojich kolegov skinheadov, akým bol Roman Nifontov (známy tiež ako Dmitrij Nesterov). Nifontov sa podieľal na násilných útokoch na ľudí z rasovej nenávisti v Rusku a údajne bol zapletený do vrážd spáchaných skupinou Tesak. Niektorá členovia tejto skupiny žijú teraz pohodlne na Ukrajine a sú oslavovaní ako – bojovníci za slobodu.
Aleksei Levkin, ktorého Wotan Jugend oslavuje Nifontova, je jedným z ideologických trenérov azovského Centuria mládeže.“
Sme s Ukrajinou susedia a vždy nimi budeme, aj preto nás jej osud musí zaujímať. Na Ukrajine bolo 90 percent médií financovaných agentúrou USAID, ale je tam aj veľa naozaj nezávislých portálov, ktoré žijú len z podpory divákov a poslucháčov. Odporúčam ukrajinský portál Politeka o aktuálnom dianí známych ukrajinských politických filozofov, akademikov, vojenských a ekonomických expertov. Na týchto videách ukrajinských politológov a akademikov je cenná znalosť pomerov, bez hlúpej propagandy.
Napríklad – po „drafte“ o nerastoch, ktorý USA poslali Ukrajine a ktorý Zelenskyj príkro odmietol, sa vynorila otázka: Berú USA Ukrajinu pod krídlo, alebo pod hrdlo?
Ukrajinský politológ Andrej Jermolajev rozoberá situáciu v celej šírke, kto o čo hrá: a tvrdí, že je to štvorručná hra USA a Veľkej Británie, pretože angloamerické záujmy sú vždy rovnaké. V tejto situácii, keď je Európa vojnou rozglejená a k stolu rozhovorov ju nikto nepozýva, Británia chce hrať úlohu lídra Európy, napriek tomu, že v únii nie je. Macron by rád viedol, sám by však nezmohol nič, preto to spojenectvo so Starmerom, ktorý to však chápe tak, že on bude tým lídrom. Nemci hrajú na svoje vnútorné pomery, nemecká rozviedka vydala nejaké vyhlásenie, že podľa nej sa ruská armáda vydá do Pobaltia, podľa Jermolajeva je to zadanie od Merza, na vnútornú mobilizáciu a posilnenie jeho pozícií. Spojeným štátom situácia vyhovuje, lebo budú v úlohe spasiteľa. Európa vyhlasuje, že vyšle na Ukrajinu vojská, podľa Jermolajeva to veľmi vyhovuje RF, pretože to bude znamenať eskaláciu a potvrdí sa, čo povedal generál Zalužnyj – na Ukrajine sa ukáže, že neplatí článok 5 NATO. Američania nechcú vojnu s Ruskom… Ukrajina potrebuje mať za stolom rozhovorov EÚ, lenže s tou sa neráta. Putin vyhlásil, že niet s kým rokovať (zo strany Ukrajiny). Čo sa týka vojenského situácie, RF je na postupe, Zelenskyj vyhlásil, že na bojisku je to ťažké, ale „držíme sa“. Rozhovory sa budú viesť z pozície sily na bojisku, iba na fronte sa dá tá pozícia získať. A prečo USA za Obamu začali s prípravou vojny na Ukrajine? Určite nie z lásky a vôbec nie pre nejaké hodnoty – ale preto, že boli mnohé štúdie a expertízy, podľa ktorých to malo byť ako so ZSSR: že Rusko je kolos na hlinených nohách a teraz ho dokážu poraziť rýchlo a ľahko. Cez Ukrajinu. Biden túto hru začal hrať, ale už v roku 2023 sa ukázalo, že to neplatí – a vtedy bola ešte možnosť pre Ukrajinu začať rozhovory. Lenže jej to nedovolili. Ukázalo sa a teraz je to všetkým jasné, že vojenské riešenie vojny nie je. Preto Trump zmenil taktiku, a keď to nejde vybojovať, tak sa dá obchodovať. Táto vojna sa však ukázala ako detonácia pre EÚ, hovorí Andrej Jermolajev.
Čo robiť? Ukrajina by nemala dopustiť skončiť proces rozhovorov, veľké plus by bolo, keby sa do procesu dostala Čína. Každý tu hrá svoju hru. Veľkým problémom je, že medzi Zelenským a Putinom je nenávisť, pocity nenávisti do politiky nepatria, lebo to je vysoká, pragmatická a cynická hra. Ak sa nemôžu stretnúť – a podľa Jermolajeva sa nestretnú – prezidenti, tak celé to pôjde „v tupyk“. Zelenskyj už dávno nie je pre národ to, čím bol v roku 2019. USA hovoria, že budú ručiť za bezpečnosť demokratickej Ukrajiny – lenže demokracia na Ukrajine nie je…
Jermolajev pri útoku na obytnú štvrť v Krivom Rogu so smútkom povedal: história ukazuje, že pred skončením vojny sa takéto skutky stupňujú a určite budú nasledovať ďalšie, nemenej kruté. Pretože sa zvyšujú stávky a každá bojujúca strana sa snaží zlepšovať si pozície pri vyjednávaní. Je to kruté a cynické… a každé moralizovanie iba zvýši utrpenie Ukrajiny. Na hľadanie vinníkov a súdy bude dostatok času potom, keď sa okamžite obojstranne zastaví paľba.
Pri projekcii budúcnosti Ukrajiny sa často publicisti vracajú do minulosti a hádajú z krištáľovej gule, ako by mohla vyzerať. Príkladom býva Kórea, Nemecko a Berlín, ale nie tak často Vietnam. Seymour Hersh, nositeľ Pullitzerovej ceny za odhalenie masakru v My Lai, vo svojom blogu z 10. apríla t. r. napísal: jedna z najlepších kníh, ktoré som o prezidentovaní Lyndona Johnsona a vojne vo Vietname čítal, je The Lost Crusade: America in Vietnam, ktorú v roku 1970 vydal Chester Cooper, dlhoročný spravodajský dôstojník, ktorý ukončil svoju kariéru ako muž CIA v Bielom dome. Kniha je málo známa, a hoci bola plná nových informácií, v čase, keď vyšla, si ju takmer nikto nevšimol. Cooper bol nemým svedkom pri mnohých najvýznamnejších udalostiach povojnovej éry, vrátane značne nepochopenej Ženevskej konferencie v roku 1954, ale kľúčovým príbehom v jeho knihe je jeho správa o Johnsonovom odmietaní ponúk na mierové rozhovory s Hanojom. Jedinou podmienkou Hanoja bola požiadavka, aby Amerika zastavila bombardovanie pred začatím rozhovorov. Ale Johnson veril, že každé zastavenie by bolo znakom slabosti. Jedna seriózna mierová iniciatíva z Hanoja na začiatku roku 1967 bola zmarená veľkým americkým bombovým útokom. „Prezident sa zaťal, keď dostal akýkoľvek návrh na úpravu alebo odloženie harmonogramu bombardovania, nehovoriac o deeskalácii bombardovania.“
Pri inej príležitosti neskôr na jar bol na stole návrh obmedziť bombardovanie severu výmenou za obnovené mierové rozhovory. Stretnutie bolo naplánované v Bielom dome. Nádeje na prezidentovo schválenie boli veľké, píše Cooper a opisuje príbeh, ktorý predtým nebol známy.
„Zbor náčelníkov chcel, aby prezident najprv schválil nálet na jeden ,šťavnatý‘ cieľ, ktorý zostal v Hanoji,“ píše Cooper. Johnson, ktorý si musel byť vedomý toho, že tým zabíja návrh na mierové rozhovory, súhlasil s vojenskou žiadosťou a cieľ, veľká elektráreň v centre Hanoja, nebol napadnutý jedným úderom, ale opakovanými údermi počas niekoľkých mesiacov. Prinieslo to obrovské škody a nevýslovné utrpenie v oblasti. Mierové rozhovory boli kaput.
Medzitým vysokí dôstojníci amerického vojenského velenia v Saigone na čele s generálom Williamom Westmorelandom a CIA robili všetko, čo bolo v ich silách, aby udržali niektoré dôležité fakty o vojne v tajnosti. Westmoreland vo svojich ambíciách zašiel tak ďaleko, že na jeseň 1967 priletel do Washingtonu a povedal v National Press Club, že „nepriateľovi dochádzajú muži“ a že „koniec začína byť viditeľný“. Mnohí ho vnímali ako dobyvateľského hrdinu. Velenie armády v Saigone však systematicky klamalo o počte vojakov Viet Congu, ktorých zabili v boji.
Z veliteľského centra Westmorelanda v Saigone prišli rozkazy vykazovať oficiálny počet nepriateľských vojakov nižší, aby predpovede víťazstva boli pravdepodobnejšie. Armáda ich chcela držať nízko, aby zobrazovali ,svetlo na konci tunela‘. Generál Westmoreland, frustrovaný neschopnosťou americkej armády vystopovať a zabiť nepolapiteľného nepriateľa, zmenil pravidlá boja. Prehrával vojnu, keďže jediným akceptovaným kritériom na meranie úspechu bol počet mŕtvych tiel. Westmoreland videl, že počet tiel sa musí zvýšiť. V súlade s tým vydal v roku 1966 novú stratégiu. Už to nebol boj proti inej armáde a ich ozbrojeným povstaleckým spojencom, ale teraz to bola politická vojna proti ,komunistom‘, nech už boli kdekoľvek alebo kýmkoľvek. Westmoreland ignoroval skutočnosť, že neozbrojených civilistov chránili Ženevské konvencie. Tie sa začali porušovať, americkí velitelia nadšene reagovali na novú stratégiu a svoje operácie zameriavali na nový ,cieľ‘ v rovinatých oblastiach. Počet mŕtvych tiel začal stúpať, ľudia, prostí civili sa stali terčom tam, kde žili.
Na takéto zameranie boli vybrané tri špecifické oblasti vrátane Quang Ngai, ktorého roľníci podporovali komunistické a nacionalistické revolúcie od 40. rokov 20. storočia. V marci 1968 zaútočila americká divízia, ktorú vtedy viedol generálmajor Samuel Koster, podobne ako Westmoreland absolvent West Point, na nebránenú dedinu My Lai 4 v provincii Quang Ngai, pričom zavraždila takmer päťsto roľníkov. Bola to len ďalšia operácia na cieľovom zozname. Neexistoval žiadny odpor a neboli žiadne obete z radov armády – boli to civili. Westmoreland sa však vrátil do Washingtonu ako náčelník armády a člen zboru náčelníkov štábov. Koster čoskoro menoval Westmoreland za superintendenta West Point, elitného výcvikového strediska armády pre jej dôstojnícky zbor.
S. Hersh píše: „Masaker v My Lai bol zverejnený mojou správou na jeseň roku 1969. Westmoreland dokončil svoju kariéru ako náčelník generálneho štábu armády v roku 1972, hodnosť Kostera bola znížená na jednu hviezdičku a rezignoval v roku 1973. A celý príbeh vojny armády proti roľníkom z Južného Vietnamu treba ešte dorozprávať.“
Vojna sa nevedie iba v generálskych štáboch, v kabinetoch politikov, ale aj v informačnom priestore a v spravodajských službách. No na konci je vždy smrť a často smrť nevinných.
Preto ani jedno dieťa, ani jeden civil nesmú byť zabudnutí. Vyslovovať hlbokú ľútosť je málo – treba žiadať zastaviť paľbu. Okamžite, obojstranne, aby nezomierali ľudia! Všetko ostatné príde na rad potom.
