Thukydidov spis (Thukydides, významný grécky historik, po matke potomok tráckych kráľov, * asi 460 pred Kristom, Atény – † asi 396 pred Kristom) Dejiny pelopenézskej vojny „sa zaoberá konfliktom, ktorý v 5. storočí pred naším letopočtom postihol autorovu vlasť – mestský štát Atény – a časom zachvátil takmer celé Grécko. Thukydides mal rozsiahle vojenské vedomosti a sledoval, ako Atény otriasajú postavením hlavnej gréckej mocnosti tých čias, vojenskej Sparty. Videl, ako medzi oboma mocnosťami vznikajú ozbrojené konflikty, a presne zaznamenal hrozné obete, ktoré si boje vyžiadali. Nedožil sa – možno našťastie – trpkého konca, keď oslabená Sparta nad Aténami nakoniec zvíťazila“ (Graham Allison: Osudová past. Spojené státy versus Čína a Thúkýdidovo poučení z dějin. Praha: Prostor 2023, 435 s., preložil Martin Pokorný; kniha obsahuje predhovor, úvod, 6 častí, 10 kapitol, záver, prílohy a registre; citát je na s. 20).
A práve Graham Allison, americký politický vedec, profesor na Harvardovej univerzite, žiak Henryho Kissingera, dlhodobý analytik Ministerstva obrany USA, prvý raz v roku 2015 nazval vzostup Atén a strach tým vyvolaný v Sparte Thukydidovou pascou (rovnomenný článok uverejnený v mesačníku The Atlantic). Vysvetlil, že historická metafora Thukydidovej pasce poskytuje najvhodnejší spôsob, ako objasniť dnešné vzťahy medzi Čínou a USA. V našej eseji však chceme tento okruh rozšíriť aj o vzťah s Európskou úniou a Ruskom, o postrehy týkajúce sa medzinárodnej situácie. Výsostne aktuálne je to najmä z toho hľadiska, kde sme sa bezprostredne ocitli po inaugurácii amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorý už dlhodobo razí mantru: America first!
Ešte predtým niekoľko základných informácií: Atény sa v priebehu rokov etablovali ako žiarivý vzor civilizácie. Pýšili sa vysokou úrovňou filozofie, dramatického umenia, vyspelou architektúrou, demokraciou, dejepisectvom (Thukydides a Hérodotos patria medzi zakladateľov histórie ako vedy) a námorníctvom. Rýchly rozmach Atén začal ohrozovať Spartu, ktorá na Peloponéze získala pozíciu dominantnej mocnosti. Sparťania narastajúce nároky Atén a ich čoraz vyššie sebavedomie i rozpínavosť pokladali za istý prejav nerozumu, ba až spupnosti. Akým právom sa tak rozťahujú? pýtali sa. Veď len vďaka nám sa mohli cítiť bezpečne! A tak sa Sparta rozhodla brániť svoje status quo…
Krátky pohľad na vojny v histórii
Autor knihy hľadá analógiu v súčasných vzťahoch medzi Spojenými štátmi a Čínou. Svoje závery podopiera analýzou podobných konfliktov od 15. storočia až do dnešných dní. Narátal ich dovedna štrnásť, z nich podľa neho iba štyri nevyústili do vojny. Vojnou sa skončili napríklad kolízie Habsurgovcov s Osmanskou ríšou (16. – 17. storočie), Francúzska a Nemecka (polovica 19. storočia), nehovoriac o prvej a druhej svetovej vojne. Bez vojnových katakliziem sa obišli iba konflikty medzi Španielskom a Portugalskom (koniec 15. storočia), USA a Spojeným kráľovstvom (začiatok 20. storočia), Spojenými štátmi a ZSSR (od štyridsiatych do osemdesiatych rokov 20. storočia), Spojeným kráľovstvom a Francúzskom na jednej strane a Nemeckom na druhej strane (od deväťdesiatych rokov 20. storočia po súčasnosť) – bližšie tabuľka v knihe na s. 79.
Graham Allison, 2018. Foto: Flickr
Z kontextu Allisonovej teórie vyplýva, že do pozície antickej Sparty stavia Spojené štáty a do pozície Atén Čínu. Nemožno spochybniť, že rozvoj Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) nabral v ostatných desaťročiach nebývalú dynamiku. Autor na to poukazuje s dôrazným upozornením, že napríklad podľa údajov Medzinárodného menového fondu čínska ekonomika už v roku 2014 vyprodukovala HDP v hodnote 17,6 bilióna dolárov, kým americká 17,4 bilióna; pritom ešte v roku 2005 predstavoval objem čínskej ekonomiky iba polovicu americkej. Pokiaľ sa na to pozrieme cez prizmu parity kúpnej sily, Čína už predstihla USA a tvorí zhruba 20 percent svetového HDP – oproti dvom percentám v roku 1980. Pravda, Spojeným štátom patrí prvenstvo HDP v prepočte na hlavu. Pozoruhodná je aj situácia v menových rezervách – čínske reprezentujú v porovnaní s americkými 3 140 percent. „Aj keby sa pozornosť Spojených štátov nerozvetvovala na rozličné strany, Washington by mohol ťažko odolávať zákonom ekonomickej gravitácie. (…) Američania diskutujú o tom, či majú menej došľapovať na ľavú nohu (Stredný východ) a silnejšie došliapnuť na pravú (Ázia). Medzitým však Čína rastie a rastie – trikrát rýchlejšie ako USA. Americká strana hojdačky sa preto zdvihla do takej miery, že obe nohy sa budú čoskoro hompáľať vo vzduchu“ (s. 36).
Rím postavený za štrnásť dní
Keď Američania nariekajú, že stavby a opravy ciest či budov sa vlečú pridlho, úrady ich zvyčajne chlácholia úslovím: „Rím sa nedá postaviť za jeden deň.“ V roku 2005 v Číne vybudovali plošný ekvivalent dnešného Ríma za „každých štrnásť dní“. V rokoch 2011 – 2013 krajina vyprodukovala a spotrebovala viac cementu než Spojené štáty za celé 20. storočie. V roku 2011 postavila jedna čínska firma tridsaťmetrový mrakodrap za pätnásť dní. V rozpätí rokov 1996 – 2016 vybudovali vyše 4,2 milióna kilometrov ciest, z toho 110-tisíc kilometrov diaľnic, 20-tisíc kilometrov vysokorýchlostných železníc.
Nejde však len o mrakodrapy, ako dodáva Allison, „krajina podvihla stámilióny ľudí z chudoby a súčasne umožnila zrod unikátneho množstva milionárov a miliardárov, (…) voči Spojeným štátom dosiahla prvenstvo v množstve miliardárov v roku 2015 a teraz pridáva jedného miliardára týždenne“ (s. 45). Navyše, podľa Programu medzinárodného hodnotenia študentov (PISA) čínski študenti vysoko predstihujú amerických – to isté sa týka univerzít, nehovoriac o nedostižných výsledkoch vedy a výskumu (v roku 2019 spočinula ČĽR na najvyššom stupienku v oblasti investícií do tejto oblasti, do Zeleného údelu, rovnako je to vo výrobe počítačov, polovodičov a komunikačných zariadení atď.). Napokon, informácia z ostatných dní: Čínska spoločnosť DeepSeek je novým lídrom v oblasti umelej inteligencie, jej najčerstvejší model otriasol technologickým svetom aj akciovými trhmi a dostal sa na prvé miesto v rebríčku najsťahovanejších ChatGPT aplikácií amerického AppStoru. Človek má pocit, akoby anglická priemyselná revolúcia a globálna informačná revolúcia vznikli odrazu a scvrkli sa z tristo na tridsať rokov.
Návrat Číny k vlastným koreňom
V čom spočívajú základy týchto úspechov? Čínske vedenie si predovšetkým uvedomilo, že inšpiráciu a motor napredovania musí hľadať v niekoľkotisícročnej vlastnej civilizácii (s odkazom na Huntingtonovo členenie planéty na deväť civilizácií), vo vlastných hodnotách a tradíciách, nevynímajúc filozofické učenie konfuciánstva: Číňan vyabstrahuje potešenie aj z najzložitejšej situácie (všetko zlé je na niečo dobré), usiluje sa hľadať a nachádzať komponenty harmónie, sociálnu interakciu a porozumenie, spirituálnu kultiváciu, súlad medzi človekom a prírodou, radosť z farebnosti jari, výber správnej (najmúdrejšej) životnej stratégie, slovom, ideálny spôsob života.
Ono nezdolné úsilie pomohlo Číňanom dostať sa z nedávneho vyše storočného utrpenia a biedy (ópiové vojny, povstania, intervencie západných mocností, dve vojny s Japonskom, občianska vojna, v dôsledku čoho zahynulo okolo 50 miliónov vojakov a civilistov, ďalšie milióny mŕtvych následkom hladomoru a chorôb). V ére Maovho agrárneho marxizmu nebola hospodárska a politická moc Číny nejako osobitne zjavná, ale i tak predstavovala mocenský kolos. Zásadný obrat nastal, keď sa vedenie ČĽR a jej komunistická strana podstatne odvrátili od marxistickej skostnatenosti a pozornosť upriamili na vlastné identitárne znaky a keď koncom sedemdesiatych rokov začal Teng Siaopching uvažovať, ako krajinu čo najrýchlejšie dostať na bázu trhovej ekonomiky. Inšpiráciu vtedy našiel v Singapure, ktorý sa preňho stal akýmsi laboratóriom hospodárskeho a politického vývoja. A bol to práve niekdajší singapurský premiér Li Kuangjao, pôvodom Číňan, skvelý odborník, tvorca rozkvitajúcej ekonomiky tohto mestského štátu, ktorý strávil tisíce hodín v osobných rozhovoroch s čínskymi prezidentmi, premiérmi a ďalšími vplyvnými funkcionármi. Terajší čínsky prezident Si Ťinpching ho označil za svojho učiteľa, čo je v čínskej kultúre vyjadrenie vrcholnej úcty. Od neho sa naučil, že vodca národa musí predostrieť svojmu ľudu víziu spoločnej budúcnosti, zhmotniť tú víziu do politických postupov, presvedčiť obyvateľstvo k ich podpore a nakoniec povzbudiť k tomu, aby mu pomohli s jej realizáciou. V tom, ako povedal, spočíva moderná podoba konfucianizmu.
Z predchádzajúceho textu vysvitá, že Spojené štáty a vôbec celá západná civilizácia (Európska únia, Veľká Británia, Kanada a Oceánia) sa rútia do Thukydidovej pasce, do pozície Atén v peloponézskej vojne. USA už od začiatku 20. storočia prevzali žezlo vedúcej svetovej mocnosti, krok za krokom sa ujímali funkcie planetárneho policajta, usilovali a usilujú sa nanútiť svetu, krajinám s odlišným civilizačným vzorcom svoju predstavu o spôsobe života a fungovaní demokracie – pre ľudstvo, podľa nich, najlepšej a najdokonalejšej. Po zániku bipolárnej éry (koncom osemdesiatych rokov minulého storočia) sa pokúsili strhnúť ono mocenské vládnuce centrum na svoju stranu, lenže… lenže svet sa poučil, jednoznačne naznačil svoju cestu k multipolarite. Neprijal vzorec neudržateľnej nerovnosti medzi ľuďmi, zadlženie krajiny na konto vojen a luxusu, znehodnotenie vlastnej meny, nezmerateľných vojenských výdavkov, neviazanej korupcie, ľudskej apatie a lakomosti.
O dvoch Amerikách
Sám kandidát na prezidenta USA Bernie Sanders poukázal na to, že jestvujú dve Ameriky: „Jedna Amerika sa skladá z menej ako tisícky miliardárov, ktorí majú bezprecedentné množstvo bohatstva a moci a nikdy sa nemali tak dobre. Druhá Amerika, kde žije prevažná väčšina, pozostáva z desiatok miliónov rodín, ktoré sa snažia dať jedlo na stôl, zaplatiť účty a obávajú sa, že ich deti budú mať nižšiu životnú úroveň ako oni. (…) V tejto Amerike žije viac ako 60 percent našich ľudí od výplaty k výplate, milióny pracujú za hladové mzdy, 85 miliónov je nepoistených alebo podpoistených, viac ako 20 miliónov domácností míňa viac ako polovicu svojich obmedzených príjmov na prenájom alebo hypotéku a každý rok zomiera viac ako 60 000 ľudí, pretože si nemôžu dovoliť ísť včas k lekárovi“ (citované podľa Romana Lamla).
Ale pozor, na scénu prichádza spasiteľ a záchranca pred Thukydidovou pascou čerstvý prezident USA Donald Trump – konzervatívec v kultúrnoetických otázkach (našťastie), ale, žiaľ, aj v ekonomických otázkach. Jasne dáva najavo, že v USA budú jestvovať iba dve pohlavia – muž a žena – hlavne s akcentom na to, aby transrodoví športovci nemohli súťažiť so ženami (správne rozhodnutie napríklad v ženskom boxe), chce nastaviť brzdy politickej korektnosti, najmä v oblasti inklúzie a rovnosti, zastaviť migračnú inváziu, zrušiť cenzúru. Plánuje si privlastniť Grónsko, Kanadu, Panamský prieplav, Mexický záliv, dokonca i pásmo Gazy, ktoré si predsavzal pretvoriť na „azúrové pobrežie“ s prípadným vysťahovaním obyvateľstva. Ráta tiež s ťažbou drahých kovov na Ukrajine ako výmenou za dodávky zbraní.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Pred auditóriom v Davose sľubuje, že zabezpečí zlatý vek Ameriky, jeho krajina bude first, dušuje sa, že zníži horibilný deficit (vyše 30 biliónov dolárov), zabrzdí najvyššiu infláciu v histórii, zruší Parížsku dohodu o zmene klímy (už ju vlastne zrušil), anuluje povinnosť nakupovať elektromobily v Číne a v Európskej únii. Dôraz položí na využívanie domácej ropy a plynu, zníži dane pre všetkých, zavedie clá na produkty z Číny a Európskej únie – s platnosťou od 1. februára 2025 vyhlásil clá na Kanadu a Mexiko vo výške 25 percent (najnovšie sa odložili o mesiac) a na Čínu 10 percent. Čínska reakcia nedala na seba dlho čakať: od 10. februára zaviedla clá vo výške 15 percent na americké uhlie a LNG (skvapalnený plyn) a desať percent na ropu, poľnohospodárske zariadenia a niektoré autá. EÚ zrejme ešte čaká na verdikt, lebo voči USA má aktívne obchodné saldo. Trump to zdôvodnil tým, že vraj z týchto krajín putuje do USA veľa fentanylu (ťažko návykového opioidu, horšieho ako heroín). Tým odkláňa pozornosť od faktu, že Američania masívne užívajú všetky možné drogy, často legálne, a zároveň odvádza americké mysle od toho, že podobné svinstvá sa odohrávajú takisto pod pláštikom domácich korporácií – za drogy môže „jedine“ Kanada, Mexiko a Čína… („Ak nechcete platiť clá, príďte podnikať do USA.“) Napokon vysloví vetu na adresu členských krajín Severoatlantického paktu: „Vašou povinnosťou je vydávať päť percent HDP na zbrojenie, nemôžeme ďalej strpieť, aby USA naplno obraňovali vaše záujmy, a vy americké v minimálnej miere.“ Svoj príhovor zakončil tvrdou kritikou EÚ, pokladá ju za nepružnú, topornú, neznesiteľne zbyrokratizovanú (detailne to ilustroval na vlastnej podnikateľskej skúsenosti s istým projektom). A nezabudne dodať, že sa postará o prímerie medzi Ukrajinou a Ruskom. Lenže vyliahli sa už holubice, ktoré prinesú mierové ratolesti na vojnou zmietané územie? Faktom je, že telefonát medzi Trumpom a Putinom na túto tému sa už uskutočnil, údajne aj uskutočnia výmenné návštevy.
Ale to nie je všetko! Trump plánuje uvaliť sankcie na Medzinárodný trestný súd v Haagu v súvislosti so stíhaním amerických občanov, zrušiť (veľmi správne rozhodnutie) Agentúru USA pre medzinárodný rozvoj (USAID), „zločineckú organizáciu“ a „hniezdo zmijí radikálnych ľavicových marxistov, ktorí nenávidia Ameriku“ (Musk). Napríklad vydavateľstvo Denníka N získalo prostredníctvom tejto agentúry z USA 55 000 dolárov, Transparency International 78 000 dolárov, firmy z oblasti LGBTI propagandy Iniciatíva Inakosť a Saplinq dostali po 35 000 dolárov.„Rizmanove“ občianske združenie Post Bellum 15 000 dolárov, sorosovské organizácie po tisícoch dolárov a podobne. Potešiteľné je, že Trump ohlásil zastavenie vysielania Hlasu Ameriky a Rádia Sloboda.
Trumpova inšpirácia
Kým a čím sa Trump inšpiruje? Odpoveď nájdeme v Allisonovej knihe – i keď to autor explicitne neuvádza, možno to z kontextu dedukovať: Theodorom Rooseveltom, ktorý zasadol na prezidentský stolec v rokoch 1901 – 1909! „Nikto z doterajších prezidentov sa s ním nemôže porovnávať, najmä v súvislosti s tým, aký zástoj vo svete vydobyl pre USA. Vďaka nemu dospel národ k novému vnímaniu toho, čo znamená byť Američanom“ (s. 145). Podľa Roosevelta veľkosť národa spočíva na dvoch imperatívoch – na osudovej úlohe šíriť civilizáciu doma i za hranicami a na nevyhnutnosti mať k dispozícii vynikajúcu armádu. Intuitívne cítil, že nadchádzajúce storočie bude patriť Amerike, a bol pevne odhodlaný urobiť všetko pre tento cieľ. Za jeho prezidentovania – v čase, keď európske koloniálne veľmoci padali pod ťarchou svojich krutostí na kolená – USA vyhlásili vojnu Španielsku, vytlačili ho zo západnej pologule, zabrali Portoriko, Guam a Filipíny, pohrozili Nemecku a Veľkej Británii vojnou, podporili povstanie v Kolumbii, vyúsťujúce do nového štátu s názvom Panama (kde sa pripravovali na vybudovanie prieplavu), vyhlásili sa za policajta na západnej časti planéty, prisúdili si právo intervenovať vždy a všade, kde to budú považovať za nevyhnutné; počas Rooseveltovho funkčného obdobia toto právo využili deväťkrát, medzi iným do Dominikánskej republiky, Hondurasu a na Kubu. A to i za cenu násilia s odhodlaním ísť aj cez mŕtvoly. Z tých čias je známy jeho výrok: „Pokiaľ musím voliť medzi politikou krvi a železa a politikou mlieka a vody, tak som pre politiku krvi a železa“ (s. 165).
V tomto smere sa vynára istá analógia s ohlasovanými Trumpovýni krokmi – ovládnutie Panamského prieplavu („Zmluva z roku 1903 pririekla práva späté s budúcim prieplavom výmenou za okamžitú splátku v hodnote desiatich miliónov dolárov a následnou úhradou štvrťmilióna dolárov ročne“ /s. 159/), pripojenie Kanady k USA („Víťazstvo v pohraničnom spore s Veľkou Britániou a Kanadou o časť Aljašky takisto z roku 1903“ /s. 163/), ovládnutie a premenovanie Mexického zálivu na Americký záliv („Pokus o zvrhnutie mexickej vlády, ktorá Rooseveltovi nevyhovovala, sa nepodaril“ /s. 165/). Ako vidieť, ide o krikľavo podobné postupy v zahraničnej politike, ktoré sa však sotva stretnú s úspechom.
Roosevelt (v roku 1910 navštívil i Slovensko, konkrétne Oponice) bol na rozdiel od Trumpa intelektuál, potomok prestížnej newyorskej dynastie s diplomom z Harvardu. Allison ho charakterizoval ako človeka „zoceleného funkciou policajného riaditeľa v New Yorku, viceprezidenta USA za prezidentovania McKinleyho“ (aj v ňom sa Trump vidí, lebo naňho spáchali vražedný atentát – pozn. autora) a v neposlednom rade i ako autora „pätnástich široko diskutovaných kníh z oblasti domácej i zahraničnej politiky“ (s. 143).
Ak budeme akceptovať teóriu o Thukydidovej pasci, musíme priznať, že Trump hľadá cestu, ako sa z nej čo najrýchlejšie vymaniť. Nastavuje mu ju najmä Čína, Rusko (slovanskopravoslávna civilizácia), India (hinduistická civilizácia) a Irán (islamská civilizácia). Osobitnú dynamiku naberá predovšetkým americkočínsky súboj. Napriek osobnostným rozdielom majú obaja vrcholní predstavitelia týchto štátov – Donald Trump a Si Ťinpching – ambíciu zabezpečiť svojej krajine veľkosť a prvenstvo v mocenskom postavení sveta. Prebudili k životu národné a vlastenecké hnutia, ktoré si kladú za cieľ odstrániť hnilobu domácej korupcie a spočinúť na najvyššom stupienku spoločenského a ekonomického piedestálu.
Spojené štáty uprednostňujú (nepochybne to nebude inak ani za Trumpa) od čias Theodora Roosevelta „politiku krvi a železa“. Za vyše storočia, amerického storočia sa podieľali na rozličných inváziách pod rúškom ochrany demokracie, na vývoze takých či onakých revolúcií, na zasahovaní do vnútorných záležitostí iných štátov, na pretváraní cudzích civilizačných paradigiem na civilizáciu vlastnú, americkú (západnú), a to bez ohľadu na to, že každá z nich vytvára svojské, značne príbuzné až totožné spoločenské, morálne náboženské a iné hodnoty, zvyčajne trvalejšie ako aktuálne politické hodnoty.
Ruské ambície
Aj Rusko bolo v histórii často napádané (Rusi dlhé roky prežili pod nadvládou Mongolov). Keď švédsky kráľ Karol XII. vtiahol do Ruska, domnieval sa, že v Moskve všetko ľahko prerobí na švédsky poriadok. Zistil však, že ruskí roľníci pálili svoje obilie, aby nebolo dosť jedla pre švédske vojsko. Boli ochotní radšej hladovať, len aby nedovolili okupantom obsadiť ich krajinu. Karol premašíroval celú Európu, no nič podobné nevidel. Jeho vojská boli prinútené premiestniť sa na juh, na Ukrajinu, aby jednoducho vyžili, a tam boli aj porazené. Rusi vyhnali Napoleona aj Hitlera, úspešne vzdorovali islamu a najmä v 19. a 20. storočí sa netajili imperiálnymi plánmi. Sám Dostojevskij v knihe Rusko a Európa … z Denníka spisovateľa konštatuje: „Rímsky katolicizmus už dávno považuje sám seba za viac ako celé ľudstvo. Doteraz obcoval vždy len s mocnými tejto zeme a spoliehal sa na nich do poslednej chvíle. (…) Katolicizmus prežil aj onakvejšie zvraty, bez váhania zradil Krista výmenou za pozemskú vládu… vyhlásil aj nového Krista, ktorý je nepodobný tomu predošlému, takého, ktorý sa dal zvábiť tretím diablovým pokušením, pozemskými kráľovstvami – ak sa mi budeš klaňať, toto všetko bude tvoje“ (s. 23). A zároveň zdôrazňuje, že to bude pravoslávie, čo prinesie ľudstvu budúcnosť. Toto presvedčenie v ruskom národe dlho prežívalo a v tomto duchu sa orientovala aj ruská zahraničná politika. A dodajme, že prežíva dodnes…
Na druhej strane sa Si Ťinpching zaprisaháva, že nikdy „neveril v Thukydidovu pascu“ a „postavil sa proti logike, že silná krajina sa musí snažiť o hegemóniu. Nešikanujeme iných, ale nedovolíme ani, aby ostatní šikanovali nás. Nikto a nijaká sila nemôže zastaviť historický proces veľkého omladenia čínskeho národa.“ O inom však svedčí teória o Číne ako o strede vesmíru, o jej aktivitách v Juhočínskom mori, v Ázii a Európe, nevynímajúc budovanie Novej hodvábnej cesty z roku 2013, do ktorej sa zapojilo 150 krajín (Panama z projektu pod tlakom USA vystúpila).
Spojené štáty – zbrojárska veľmoc
Pravda, pri týchto ambíciách treba mať primeranú obrannú, prípadne útočnú silu na presadenie a obhájenie vlastných záujmov. A kto sa v tomto smere najväčšmi činí? Podľa Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru (SIPRI) Spojené štáty vydali v roku 2023 na zbrojenie 916 miliárd dolárov, Čína 296 miliárd, Rusko 109 miliárd, celý svet 2,44 bilióna, z toho štáty NATO (inak povedané, krajiny západnej civilizácie) 1,34 bilióna dolárov (z toho európske krajiny 380 miliárd), čiže o dobrú polovicu viac. Zo sto najväčších výrobcov zbraní malo až 41 spoločností sídlo v USA. Ich príjem bol vo výške 317 miliárd USD, čo je zhruba 50 percent celkových tržieb z výroby zbraní na svete.
Spomínané čísla najlepšie vypovedajú o rozpínavosti USA a Severoatlantickej aliancie. A kde sa započala? Predovšetkým samitom NATO v Bukurešti v roku 2008, kde sa začalo hovoriť o možnom prijatí Ukrajiny a Gruzínska do organizácie. Bola to svojím spôsobom reakcia na Putinov prejav na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007, v ktorom ostro kritizoval Spojené štáty, že sa usilujú pod hlavičkou NATO rozšíriť svoj vplyv na východ, bezprostredne k hraniciam Ruska. Pokladal to za provokáciu, ktorá sa už v roku 2008 prejavila na gruzínskoruskej vojne vyvolanej režimom „hrdinu revolúcie ruží“ Saakašvilim. A majdan na Ukrajine v roku 2014 bol jej vyvrcholením, žiaľ, s vyústením do ruskoukrajinského konfliktu, akejsi mocenskej zástupnej vojny.
Nebola to náhoda! Po jeľcinovskom pustošení Ruska Putin opätovne postavil krajinu na nohy, silnejúci multipolárny svet hľadal cestu k rovnováhe, a to nielen vo vojenskej oblasti, ale i ekonomickej – vojny inými prostriedkami či nástrojmi. Thukydidova pasca tak hrozila USA z viacerých strán. Napriek tomu ostala Čína pre USA najväčším protivníkom. Americká demokracia sa javí „čínskym očiam ako poriadok, v ktorom Američania stanovili pravidlá a ostatní počúvajú rozkazy“ (s. 215). A práve preto má ČĽR mimoriadny záujem na efektívnom fungovaní takých zoskupení ako BRICS, Šanghajská organizácia spolupráce (ŠOS – Rusko, Čína, India, Pakistan, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Uzbekistan) či ďalších vybalansovaných medzinárodných organizácií, no najmä v Ázii. Len čo nastane „dominancia čínskeho trhu a čínskej infraštruktúry a jej susedné krajiny sa začlenia do veľkej zóny spoločného blahobytu, Čína bude môcť povedať Američanom – poberajte sa z Ázie“ (s. 191). Presne podľa údajnej Napoleonovej vety: „Čína je spiaci obor, keď sa prebudí, zatrasie sa svet.“
Allisonova kniha dôsledným analytickosyntetickým spôsobom naznačuje, že klesá politická moc Západu a silnie volanie po ukončení hegemónnej politiky USA. Napokon, taký trend je imanentne daný samou podstatou globálneho kapitalizmu, prehlbovaním nerovnosti, neutíchajúcimi vojnovými kataklizmami, šírením scestných ideológií ako povedzme LBGTI, podporovaním nelegálnej migrácie a preferovaním škodlivej zelenej politiky. Autor to završuje myšlienkou, že „Spojené štáty by mali prestať s hrami ,akobyʻ“ (s. 323).
Ako sa sľubný projekt EÚ zmenil na kolos s hlinenými nohami
V publikácii nie je takmer nijaká zmienka o Európskej únii (EÚ). Prečo by aj mala byť, veď v súvislosti s ňou môžeme hovoriť skôr o priepasti ako o Thukydidovej pasci – stala sa obyčajným príveskom a posluhovačom Spojených štátov. Ambiciózny a sľubný projekt sa premenil vinou jej neoliberálneho a progresivistického vedenia na kolos s hlinenými nohami bez akýchkoľvek ťažiskových vízií, ale zato s chuťou trestať vlastné krajiny a šermovať rozličnými sankciami, absurdne vysokými clami na dovoz z Ruska (najnovšie 50 %), a to v konečnom dôsledku na vlastný úkor.
A preto iba niekoľko poznámok na okraj: Najnovšie ženú EÚ do neľahkej situácie nákupy predraženého skvapalneného plynu z USA, neúmerná až likvidačná pomoc vojnou zmietanej Ukrajine, astronomické výdavky na zbrojenie a donedávna otvorene podporovaná nelegálna migrácia. Mocenská sila globalistov dostáva svoje trhliny, dokonca aj v takých krajinách ako Nemecko a Francúzsko. Výstižne to vyjadril francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq: „Európska civilizácia zomiera na únavu“ (román Sérotonín). Na únavu a vlastnú sebadeštrukciu! Áno, impérium progresívcov, ktoré si predsavzalo prevychovať a viesť svet, sa rozpadá ako zvetraný vápencový kameň. Už ani to vápno v ňom nezostáva.
Progresívci: Ideme poraziť Fica!
A preto sa bránia aj u nás na Slovensku. Húževnato až zbesilo! Mimovládne politické organizácie napojené na západné progresivistické kruhy verbujú ľudí do ulíc: Ideme poraziť Fica! (Poraziť, nie zvíťaziť, nie ponúknuť program, ak niečo ponúknuť, tak iba ono Šimečkovo: „Chcem byť premiér!“) Huckajú (za asistencie vybraných hercov, politológov a vydieračskej predohry skupiny lekárov) niektorých davovo a skupinovo zmanipulovaných psychiatrov, psychológov, akademikov, učiteľov a nateraz aj ekonómov (najmä z think tankov dotovaných zo Západu) na napísanie otvorených protestných listov; podľa bývalého ministra školstva Juraja Draxlera„ máme intelektuálnu elitu emočne nestabilných, civilizačne nevyzretých ľudí, ktorí si verejný priestor občas mýlia s miestnosťou na psychoterapiu, politike hlboko nerozumejú, jednoducho ju nechápu, nie sú veľmi hlboko zvedaví, ako spoločnosť funguje, pretože oni prosto potrebujú mať pocit, že presadzujú nejakú ,správnuʻ vec“. Alebo názor sociológa Miroslava Tížika: „Tak si streliť do nohy, ako to urobili naši známi psychiatri a psychológovia, to sa málokomu podarí“ (bez úcty k svojej profesii a k premiérovi, ktorý štyrikrát vyhral parlamentné voľby, čo svedčí o jeho nepopierateľných schopnostiach a politickej zručnosti – s príslovečným sarkazmom to všetkým pochybovačom vytmavil humorista Milan Markovič: „Fico hlása Slovensko na prvom mieste, a to bez toho, aby sa dožadoval Grónska či Podkarpatskej Rusi…“). Unisono kričia o politickej korektnosti, akejsi novoreči, inklúzii, nekultúrnom správaní, no pritom mlčky obídu fakt, keď parlamentný poslanec vylezie na budovu Úrady vlády, tlieskajú stand-up komikom, ktorí urážajú Slovensko a slovenský národ (priblížil to P. Žantovský v Literárnom týždenníku č. 1 – 2/2025), pripomínajú si oslobodenie koncentračného tábora Osvienčim bez pozvania zástupcov jeho osloboditeľa – Červenej armády, stoja v predklone pred ukrajinským prezidentom, ktorý zatvoril kohútiky na potrubí s plynom pre naše domácnosti a priemysel. A to všetko sa odohráva údajne s previazanosťou na rozličné zahraničné polovojenské légie a organizácie (Mamulašvili a Mier Ukrajine). Médiá, okrem pár výnimiek, sa vyznamenávajú ešte väčšmi, dokonca verejnoprávny (vraj objektívny a vyvážený) Slovenský rozhlas (Sobotné dialógy s premiérom, 25. 1. 2025) urobil takú vývrtku, že vytrhol z kontextu Ficove slová z čias, keď bol v opozícii, a do éteru pustil „Zoberme palice, lopaty a poďme na Úrad vlády…“ s cieľom presvedčiť poslucháčov, že aj on vyzýval ľudí na protestoch k násiliu. Lenže pôvodný autentický pôvodný výrok znel: „Ľudia nám hovoria veľmi jasne: Zoberme palice, lopaty a poďme do Národnej rady. Zoberme palice, lopaty a poďme na Úrad vlády. A keď je už tá masa ľudí rozohnená, je pripravená na všetko možné, ale my stále tvrdíme a budeme tvrdiť, veci treba riešiť legitímne a demokraticky a v rámci právneho rámca!“
Išlo teda o úplný opak, o výzvu, že všetko treba riešiť demokratickou cestou a vo vážnejších veciach referendom, ako to bolo napríklad pri vstupe Slovenska do EÚ, rovnako by to malo byť aj pri našom prípadnom vystúpení, a nie ústavným zákonom, ako to navrhuje poblúznená opozícia (SaS) v úsilí nastaviť pascu koalícii a zahrať divadlo pred verejnosťou, že súčasná vládna moc odmietnutím návrhu spochybňuje našu príslušnosť k EÚ – a pod týmto kepienkom sa snaží vyprovokovať masové demonštrácie (v prípade prijatia návrhu by o takej životne dôležitej otázke rozhodovalo 90 poslancov parlamentu, nezriedka pochybné politické figúrky, a nie občania v referende ako najvyššej forme demokracie).
Ukážková manipulácia a drzosť ako hrom! Ale čo možno očakávať od manipulátorov, „sofistov“ so svojimi obludnými „pravdami“ a cenzorov bez svedomia a cti, bez štipky profesionality?! Na myseľ sa mi v tejto súvislosti tlačí jasnozrivá myšlienka známeho komentátora Daga Daniša: „Aj my tu máme nafúknuté progresívne kvasnice, ktoré sa chcú hrať na vedúcu silu v spoločnosti – hoci sú od základov prehnité a politicky retardované. Teším sa na revolúciu zdravého rozumu v Európe. Bude divoká a pre mnohých postihnutých bolestivá, ale neodvratná.“
Je vojna nevyhnutná?
Prepáčte mi dlhší exkurz, na prvý pohľad čiastočné odbočenie od témy. Všetko so všetkým však súvisí. Vráťme sa k Allisonovej knihe. Čitateľovi sa zrejme natíska otázka, aké bude mať vyústenie Thukydidova pasca medzi USA a Čínou, resp. medzi západnou civilizáciou a ostatnými civilizáciami. Autor na ňu odpovedá: „Vojna nie je nevyhnutná, dôjsť k nej ale môže. Pri neskrotnom rozmachu ČĽR vzniká situácia, keď i náhodné a inak nepodstatné udalosti môžu spustiť ďalekosiahly konflikt, a to oveľa pravdepodobnejšie, než si je väčšina z nás ochotná priznať“ (s. 258). Trump už telefonoval so Si Ťin-pchingom, označil ho za priateľa, no na druhej strane mu pohrozil odvetnými opatreniami. Obaja štátnici sa majú čoskoro stretnúť…
Allisonova kniha je v mnohom poučná a podnetná, načrtáva trendy, ako by sa mal alebo bude svet uberať. Naznačuje, že prichádza k zásadným zmenám naprieč zemeguľou od severu na juh a od západu na východ. Ľady sa pohli a uvoľňujú cestu zdravému rozumu na celej planéte…
P. S.: Čerstvá informácia: Trump ohlásil 25-percentné clá na dovoz ocele a hliníka s platnosťou pre celý svet. V Európskej únii sa máme na čo „tešiť“ a predovšetkým čo najhlbšie ohýnať chrbty.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 3 –4/2025)
Jedna odpoveď
Zo Singapuru, by sme si mali vziat priklad aj my.Vacsinovy narod su tam Cinania nieco nad 80%, rovnako ako Slovaci na Slovensku a potom tma maju este Indov a Malajcov. Co je vsak dolezite Sigapur zbohatol na ako svetovy pristav na prekladke tovaru od velkododavatelov z Europy a USA, ku malospotrebitelom, v Cine a v Azii. Slovensko svojou geografickou polohou sa priam nuka na takuto ulohu, pri preklade od velkovyrobcov z Ciny a Ruska, ku malospotrebitelom v Europe. Potrebuje vsak nutne elektrifikovat a zdvojkolajnit trate, tak ako uz je Bratislava-Zilina-Kosice, aj Bratislava-Zvolen-Kosice, ale aj Trencin-Prievidza-Horna Stubna-Banska Bystrica-Brezno-Margecany-Kosice. A spojit tieto tri magistraly elektrifikovanou dvojkolajkkou Zvolen- Vrutky. A tiez ako ide dvojkolajna elektrifikovana trat zo Ziliny cez Cadcu do Polska, tak musi ist dvojkolajna elektrifikovana trat Kralovany-Trstena do Polska. A rste aj Lucenec-Rimavska Sobota-JesenskePotom normalne trate z Banskej Stiavnice napojit na trat Zvolen -Sahy a rovnako na tuto trat napojit trat z Velkeho Krtisa. A aj spojazdnit a dobudovat trat Velky Krtis-Male Straciny-Busince-Mula-Tuhar-Lucenec a uplne na zaver Michalovce-Sobrance. Len po tomto moze Slovensko plnit svoju ulohu suchozemskeho pristavu v Strednej Europe. A tak take opravy ako robia teraz su len zaplaty na skutocnu potrebu. Nakoniec aj to ako si vazime svojich hrdinov. Dodnes nebol natoceny celovecerny film General o Milanovi Rastislavovi Stefanikovi. Do konca celeho filmu chyba asi 10 minut. Neviem kolko dni ci tyzdnov by to trvalo dokoncit tych 10 minut? Ale ze sa nenajde ani jeden reziser, a ani jeden politk ktory by takychto reziserov nutil, je hanba vam vsetkym na Slovensku aj vam v NOvom Slove, proste vsetci ste viny- ze film este nemal premieru!!! Aj to odzrkadluje skutocnu situaciu u vas