Thomas Piketty, jeden z najuznávanejších svetových ekonómov, profesor na parížskej Vysokej škole sociálnych vied (EHESS) a na École d’économie de Paris, autor mnohých historických a teoretických prác, no najmä kníh Kapitál 21. storočia (bestseller z roku 2014, ktorý mu vyniesol označenie Marx 21. storočia), Kapitál a ideológia (2020), ďalej Time for Socialism. Dispatches from a World on Fire, 2016 – 2021 (New Haven and London: Yale University Press, 2021, v preklade Čas pre socializmus. Depeše zo „senzačného“ sveta rokov 2016 – 2021, predpokladám, že čoskoro vyjde text i v slovenčine) a najnovšie je to titul A Brief History of Equality (2022, Krátka história rovnosti).
V nasledujúcej eseji sa pokúsim o úvahu nad jeho dielom s provokatívnym (aspoň podľa neoliberálnych propagandistických hlásnych trúb) názvom Time for Socialism. Autor v ňom približuje svoju cestu od liberalizmu k socializmu, a to v čase, keď je socializmus v medzinárodnom meradle na ústupe, východisko hľadá v participatívnej ekonomike a v odstraňovaní hlbokej nerovnosti medzi ľuďmi. Ťažiskom knihy je úvodná esej Long Live Socialism! (Nech žije socializmus!), rozsahom a obsahovo publikáciu dotvára šesťdesiat článkov, ktoré Piketty publikoval v rokoch 2016 až 2021 vo významnom francúzskom denníku Le Monde. Posledná stať je z12. januára 2021, nesie titulok The Fall of the U.S. Idol (Pád amerického idolu), zaoberá sa príčinami útoku Trumpových prívržencov na washingtonský Kapitol s otázkou, „ako mohla krajina, ktorá dlhé roky samu seba proklamovala za lídra slobodného sveta, tak hlboko klesnúť“ (s. 329).
Piketty začína spomienkou na študentské roky: Ak by mi niekto v roku 1990 povedal, že v roku 2020 uverejním esej s názvom Nech žije socializmus! (vo francúzštine Vivement le socialisme!), pokladal by som to za zlý žart. V osemnástich rokoch som na jeseň 1989 všade počúval o kolapse komunistickej diktatúry a „reálneho socializmu“ vo východnej Európe. Vo februári 1990 som sa zúčastnil so skupinou francúzskych študentov na ceste do Rumunska s cieľom podporiť tamojších mladých ľudí, ktorým sa podarilo pred niekoľkými týždňami zlikvidovať Ceauşecov režim. O polnoci sme prileteli na bukureštské letisko, potom sme cestovali autobusom do zasneženého a pochmúrneho mesta Brašov. Mladí Rumuni nám hrdo ukazovali stopy po guľkách, svedkoch ich „revolúcie“. V marci 1992 som podnikol prvú cestu do Moskvy, videl som tam prázdne obchody a sivé ulice. Cieľom mojej návštevy bola v tomto prípade francúzsko-ruská konferencia nazvaná Psychoanalýza a sociálne vedy. Zavítal som i do Leninovho mauzólea a na Červené námestie, svätyňu ruskej revolúcie, kde sovietsku zástavu vymenila ruská. Moji starší kolegovia, akademici nad tým nechápavo krútili hlavami.
Piketty ďalej vysvetľuje, že sa narodil v roku 1971 a nemal možnosť nejako bližšie sa konfrontovať s komunizmom, s jeho sovietskou podobou, ktorá v čase jeho dospievania úplne skolabovala. Priznáva sa, že bol v tom čase oveľa liberálnejší ako socialisti v deväťdesiatych rokoch, pýšil sa sťaby páv svojimi „rozumnými“ názormi, podozrieval starších a všetkých tých, čo pociťovali a prežívali nostalgiu, zo staromilstva. Nemohol vystáť ľudí, ktorí zaťato odmietali súhlasiť s tým, že trhová ekonomika a súkromné vlastníctvo poskytujú riešenie. Ale teraz, po tridsiatich rokoch, zdôrazňuje autor, hyperkapitalizmus zašiel tak ďaleko, že treba niečo urobiť, žiada sa rozmýšľať o novej ceste mimo kapitalizmu. „Potrebujeme novú formu socializmu, participatívneho a decentralizovaného, federálneho a demokratického, ekologického, multirasového a feministického“ (s. 2).
Iba história rozhodne, či je slovo socializmus definitívne mŕtve a či ho treba nahradiť. Podľa Pikettyho možno tento pojem uchovať, aj keby sa naplnil precíznejším obsahom, ktorý by vystihoval alternatívny ekonomický systém. Nestačí byť proti kapitalizmu či neoliberalizmu, je nevyhnutné byť za niečo iné, čo bude lepšie, príťažlivejšie pre všetkých, pre väčšinu obyvateľstva, ktoré otvorene povie, že súčasný kapitalizmus nemá budúcnosť, že prehlbuje nerovnosť a vyčerpáva planétu. Pravda, zároveň je potrebné férovo upozorniť, že súčasný systém má pred sebou ešte veľa dní – až dovtedy, kým jasne a jednoznačne nevymedzíme alternatívu k nemu.
V tejto súvislosti mi prichodí uviesť, že Thomas Piketty nie je jediný svetový vedec, ktorý sa venuje alternatívam voči neoliberálnemu kapitalizmu. Je ich vcelku požehnane. Už v roku 2002 vydal významný americký politický filozof David Schweickart známu knihu After Capitalism (v roku 2010 som ju preložil do slovenčiny pod názvom Po kapitalizme – ekonomická demokracia). Obaja autori sa opierajú o rovnaké ekonomické a filozofické východiská, azda s tým rozdielom, že Piketty postuluje na prvom mieste dôsledky nerovnosti vo svete, Schweickart zase ekonomickú demokraciu, chápe ju ako druh trhového socializmu. Kladie dôraz na participatívnu ekonomiku, na rozličné formy demokracie na pracovisku, sociálne spôsoby kontroly finančných investícií a na ekologické prístupy. Jeho verzia participatívneho socializmu poukazuje na potrebu úzko prepojiť popis a kritiku súčasného spoločenského poriadku s normatívnym formulovaním nového spravodlivého usporiadania spoločnosti. Tvrdí, že je nevyhnutné vytvoriť spoločnosť, ktorá je, po prvé, ozaj demokratická, po druhé, ekonomicky životaschopná, po tretie, netrpiaca nerovnosťou, nezamestnanosťou, chudobou, ekologickou degradáciou, príznačnou pre reálny svet kapitalistických ekonomík, po štvrté, nevyznačuje sa nijakými normatívnymi defektmi, ktoré by potláčali spomenuté prednosti.
Vráťme sa však k Pikettymu. Hneď na začiatku knihy prichádza s prekvapivou myšlienkou: „Ak vezmeme do úvahy dlhodobú perspektívu, dlhý pochod k rovnosti a participatívnemu socializmu sme už naštartovali. Nič nám nemôže zabrániť v tom, aby sme ďalej kráčali po otvorenej cestičke, na ktorej sme sa všetci svorne ocitli. História nás presviedča, že nerovnosť má v podstate ideologický a politický charakter, nie ekonomický a technologický“ (s. 4). Uvádza to na príkladoch koncentrácie bohatstva za ostatné dve storočia: podiel najbohatšieho jedného percenta populácie v priebehu 20. storočia výrazne poklesol – krátko pred prvou svetovou vojnou vlastnilo ono jedno percento 55 percent svetového bohatstva, teraz sa to pohybuje okolo 25 percent. Žiada sa však poznamenať, že podiel je ešte vždy päťkrát vyšší ako podiel 50-tich percent najchudobnejších, ktorí v súčasnosti vlastnia iba niečo vyše 5 percent svetového bohatstva. Čerešničkou na torte je fakt, že tento podiel od osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia opäť značne klesá. Z redukcie majetkovej nerovnosti profitovala stredná trieda (40 percent populácie medzi hornými 10-timi a dolnými 50-timi percentami), žiaľ, len minimálne na tom získala najchudobnejšia polovica populácie.
Schweickart napríklad nenamieta proti prepychovému spôsobu života hornej triedy, namieta proti zdroju ich príjmu a spôsobu, ako pristupujú k tomu, čo nespotrebujú. Ak by bola nerovnosť iba záležitosť rozličnej úrovne spotreby, nemali by sme dôvod vystupovať proti nej. Keby neexistovali zúfalo chudobní ľudia a keby základné demokratické ideály nemali určitý dohodnutý rámec, sotva by sme našli príslušné morálne dôvody na odmietanie tohto odiózneho javu.
Sociálny štát – nástroj právnej rovnosti
Ako si možno vysvetliť pokles nerovnosti za ostatné dve storočia vo svete a obzvlášť v Európe? Popri deštrukcii privátnych aktív v dôsledku dvoch svetových vojen tu zohrali nemalú úlohu významné zmeny v právnom, sociálnom a daňovom systéme. Jeden z rozhodujúcich faktorov spočíval vo vzniku sociálnych štátov v rokoch 1910 – 1920 a 1980 – 1990 s nárastom investícií do vzdelávania, zdravotníctva a sociálnej oblasti. Na začiatku roka 1910 predstavovali v západnej Európe verejné náklady do tejto sféry okolo 10 percent národného dôchodku, pritom veľká časť z nich pritekala do polície, armády a na koloniálnu expanziu (do istej miery to napriek všetkému znamenalo posun v kvalite spotrebných tovarov a služieb, hlavne oproti predchádzajúcemu obdobiu), v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch tento podiel narástol na 40 – 50 percent – výdavkové položky už zväčša smerovali do vzdelávania, zdravotníctva, na dôchodky a sociálne transfery.
Lenže stagnácia sociálneho štátu od osemdesiatych rokov, hoci nápor na potreby sa ďalej zvyšoval najmä s ohľadom na sľubované očakávania, ukázala, že nič netrvá večne a na sľuby sa nemožno spoliehať. Pandémia covid-19 vyniesla na povrch neduhy v zdravotníctve, hlavne jeho očividnú nepripravenosť, nedostatok odborného personálu atď.
Podobný historický vývoj bol aj v oblasti vzdelávania: na začiatku 20. storočia sa doň investovalo iba pol percenta z národného dôchodku, v praxi to viedlo k elitárskenu a reštrikčnému školskému systému: drvivá väčšina populácie sa musela tlačiť v preplnených, úboho vybavených základných školách a len nepatrná minorita mala prístup k strednému či vysokoškolskému štúdiu. Počas uplynulého storočia investície do vzdelávania vzrástli viac ako desaťkrát, v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch oscilovali okolo 5 – 6 percent z národného dôchodku. Umožnilo to vysokú edukačnú expanziu, všetky dostupné fakty potvrdzujú, že tento vývoj bol veľkým akcelerátorom prehlbujúcej sa rovnosti a narastajúcej prosperity.
Lenže znovu sa tu objavuje ono lenže… stagnácia investícií do vzdelávacieho a školského systému v ostatných dekádach, napriek sústavnému volaniu verejnosti po vyššom vzdelaní, výrazne prispela k prehĺbeniu nerovnosti a k zníženiu rastu priemerného príjmu. Ukazuje sa, že výška výdavkov na jedného študenta prudko klesla. Znamená to, že spoločnosť márnomyseľne mrhá najcennejším kapitálom, ktorý predstavuje vzdelaný človek. Piketty tu má na mysli predovšetkým euroatlantickú civilizáciu.
V ústrety participatívnemu socializmu: za väčšiu cirkuláciu moci a vlastníctva
Rovnosť vo vzdelaní a sociálny štát samy osebe nestačia na dosiahnutie reálnej rovnosti, žiada si to prehodnotiť mocenské vzťahy a vzťahy dominancie. Je nevyhnutné po novom premyslieť podiel na moci vo výrobných a obchodných spoločnostiach. Musíme sa poučiť z toho, čo fungovalo v 20. storočí. Najmä v Nemecku a Švédsku sa odbory a sociálnodemokratické strany pričinili o novú deľbu moci medzi akcionármi prostredníctvom tzv. ko-manažmentu: zvolení reprezentanti zamestnancov získali polovicu kresiel v predstavenstvách veľkých spoločností bez toho, že by tam figurovali zástupcovia vlastníkov. Piketty tým nechce idealizovať tento systém, len poznamenáva, že išlo o výraznú transformáciu klasickej akcionárskej logiky. Pravda, i tento trend v čase nástupu neoliberalizmu ustrnul. Diskusie na túto tému však pokračujú, je najvyšší čas zovšeobecniť tieto pravidlá a uviesť ich do života. Žiaľ, na Slovensku je to zatiaľ sen a mýtus.
Schweickart v tejto spojitosti hovorí o deficite demokracie na pracoviskách, chápe ju výrazne širšie ako Piketty, nejde mu iba o zastúpenie zamestnancov v predstavenstvách. Podľa neho zarážajúca anomália modernej kapitalistickej spoločnosti tkvie v tom, že ľudia síce majú možnosť vybrať si politických lídrov, nie však šéfov v zamestnaní. „Každý výrobný podnik by mali kontrolovať tí, čo v ňom pracujú – na to majú slúžiť volené zamestnanecké rady, ktoré zodpovedajú za nerušený chod fabriky, za organizáciu práce, pracovnú disciplínu, techniku a technológie produkcie, za to, čo a ako sa vyrába, aké sú výrobné náklady a ako sa rozdelí čistý zisk“ (Po kapitalizme – ekonomická demokracia. Bratislava: VSSS 2010, s. 74). Prirodzene, vyžiada si to zásadné legislatívne zmeny.
Piketty však navyše upozorňuje, že zmena právneho systému je len jedným ohnivkom v reťazi ekonomickej transformácie. V úsilí zabezpečiť správnu cirkuláciu moci je nevyhnutné urobiť poriadok v daniach a v otázkach dedičstva. Veď, ako uvádza, vyše 50 percent svetovej populácie nevlastní takmer nič a ich podiel na celkovom bohatstve sa od 19. storočia zvýšil iba nepatrne. Žiada si to preto rýchle proaktívne riešenia vo forme minimálneho dedičstva pre všetkých (otázne je, ako by to verejnosť prijala), on sám uvádza, že by to mohlo byť maximálne do sumy 120-tisíc eur, čo dnes predstavuje 60 percent priemerného bohatstva na jedného dospelého Francúza (ľuďom by sa peniaze vyplácali vo veku 25 rokov). Také dedičstvo pre všetkých by reprezentovalo zhruba ročné výdavky vo výške 5 percent z národného dôchodku, ktoré by mohli byť financované progresívnou daňou z majetku (nehnuteľnosti, finančné a profesijné aktíva) a progresívnou daňou z dedičstva. Malo by ísť o akúsi všeobecnú kapitálovú dotáciu, mieni Piketty.
Znamenalo by to redefinovať najvýznamnejšie ekonomické indikátory: pojem hrubý domáci produkt nahradiť pojmom národný dôchodok (zahŕňal by všetku kapitálovú spotrebu, vrátane prírodného kapitálu), pozornosť by sa musela sústrediť na distribúciu a všetky indikátory v zmysle príjmov by museli rešpektovať prísne environmentálne pravidlá.
Piketty zdôrazňuje, že „všeobecná kapitálová dotácia by predstavovala iba malý podiel na všetkých verejných výdavkoch, pretože spoločnosť by bola založená na všeobecných aktívach, ktorých cieľom je zabezpečiť fundamentálne tovary pre všetkých (vzdelávanie, zdravotníctvo, starobné a ďalšie dôchodky, potreby pre domácnosť, zdravé životné prostredie atď.), ktoré by umožňovali obyvateľstvu plný sociálny a ekonomický život bez možnosti redukovať ho na monetárnu kapitálovú dotáciu“ (s. 16).Pravda, popritom vyvstáva otázka, ako by to bolo so základným všeobecným príjmom. Autor odpovedá, že vo Francúzsku jestvuje všeobecný súhlas s tým, že každý by mal mať minimálny príjem, spory sa vedú len o jeho výšku (v súčasnosti predstavuje sumu 530 eur, v ostatnom období sa objavujú požiadavky na 800 eur). Jedným dychom však dopĺňa, že v zdravej spoločnosti musí ísť skôr o to, aby sa všetci vrátili do práce so zábezpekou spravodlivej mzdy.
Už sme spomenuli, že štát by mal takisto ľuďom garantovať minimálnu sumu dedičstva. Treba priznať, že mať bohatstvo 100 či 200-tisíc eur veľa znamená v živote človeka, najmä v porovnaní s tým, keď nemá nič, resp. iba dlhy. V prípade, že nič nevlastníte, musíte akceptovať všetko: akúkoľvek mzdu, akékoľvek pracovné podmienky, pretože ste nútený platiť nájomné a starať sa o rodinu. Vízia minimálneho dedičstva je pekná, dodávam ja, lenže, zdá sa, na dlhé trate, ak je vôbec v praxi realizovateľná. Áno, mať čo len malý majetok dáva šancu väčšiemu výberu, poskytuje možnosť odmietnuť nevýhodné ponuky, dokonca môžete uvažovať o podnikaní, kúpiť si dom a podobne. Lenže… opäť sa nám tu vynára veľa tých lenže, pretože prestavba mocenských vzťahov a sociálnej dominancie je hádam najzložitejšou historicko-spoločenskou úlohou, ktorá by nemala byť nikdy polovičatá…
Na margo toho Schweickart dodáva, že polovičaté reformy nám poskytnú jemnejší a menej agresívny kapitalizmus, ale vždy to bude len kapitalizmus. Nestabilný kapitalizmus! V dôsledku toho sa budú pracujúci prejavovať asertívnejšie, kapitalisti budú nervóznejší. „Po nastolení vyššej zamestnaneckej participácie, širokej akceptácii prerozdeľovania zisku nadíde čas na zásadnú politicko-spoločenskú zmenu,“ uzatvára Schweickart. (Po kapitalizme – ekonomická demokracia. Bratislava: VSSS 2010, s. 188.) Vidí ju v dvoch variantoch – v radikálnom skoku, či v pozvoľnom vytvorení nástupnického systému po kapitalizme. Dodáva však, že oba príbehy nechcú byť receptami ani predpoveďami. Necháva si pootvorené dvierka a nám otvára priestor na premýšľanie.
Smer k novej organizácii globalizácie
Piketty sa pozerá do budúcnosti s podobnými vyhliadkami a očakávaniami ako Schweickart. Pripomína, dosť razantne a s nádejou, že sme sa ocitli v historickej etape, keď môžeme v jednotlivých krajinách smerovať k participatívnemu socializmu postupnými zmenami legálneho, fiškálneho a sociálneho systému bez toho, aby sme čakali na jednomyseľný súhlas celej planéty. Možno tak urobiť v Nemecku, Švédsku, Francúzsku, Spojených štátoch a ďalších vyspelých ekonomikách – napríklad v USA by sa mohol Bidenov tím inšpirovať niektorými pozoruhodnými návrhmi svojho straníckeho kolegu Bernieho Sandersa, ktoré sa týkajú miliardárskej dane. Americká federálna vláda má schopnosť a silu zaviesť takú daň, čo by prospelo k oživeniu a obnove sociálneho štátu na americkej pôde. Nevyhnutne sa však musíme autora tejto myšlienky spýtať, či má americká vláda na takýto krok aj ochotu. I to patrí do floskuly, že história ukáže životaschopnosť socializmu… za Bidena ťažko.
Piketty poukazuje tiež na to, že je nevyhnutné inovovať medzinárodnú spoluprácu. „Mali by sme ju postaviť na novú bázu, dať opätovne šancu internacionalizmu, odvrátiť sa od ideológie absolútneho slobodného voľného trhu, ktorá sprevádzala globalizáciu v minulých dekádach a uviesť do praxe alternatívny ekonomický systém, model rozvoja založený na explicitných a verifikovateľných ekonomických princípoch. Dôležité je, aby bol nový model v svojich konečných cieľoch internacionálny, ale zároveň suverénny a prakticky flexibilný“ (s. 20) Autor citovanej myšlienky má na mysli skutočnosť, že každá politická komunita musí mať vytvorené podmienky na to, aby mohla obchodovať so svetom bez toho, aby čakala na povolenie Európskej únie či OSN. V nadväznosti na to konštatuje, že „milovať Európu znamená ochotu zmeniť ju. Francúzske a nemecké vlády, ktoré boli pri moci viac ako desaťročie, sa vyhlasovali a vyhlasujú za eurofilov, pravdou však je, že sú to skôr eurokonzervatívci. Neželajú si fundamentálne zmeny v Európe, boja sa, že by stratili svoju moc a ilúziu, že dirigujú Brusel. Kopú tak Európe hrob. Nepoučili sa ani z brexitu“ (s. 231). Napriek tomu sa Piketty nevzdáva, verí tomuto projektu, horlí za federalizovanú Európsku úniu najmä v sociálnej oblasti.
Čas pre socializmus – máme naň politické predpoklady?
Piketty v knihe, na rozdiel od Schweickarta, nevymedzuje konkrétnejšie politický systém socializmu, hovorí o ekonomickej, legislatívnej a sociálnej transformácii, jeho politické závery a postoje môžeme iba zväčša dedukovať z krátkych statí, ktoré, ako som už uviedol, uverejňoval v rokoch 2016 – 2021 v denníku Le Monde; veľa totiž napovedajú už ich názvy: O nerovnosti v Číne, Základný príjem, alebo férové mzdy?, Trump, Macron – rovnaký boj, Máj 1968 a nerovnosť, Žlté vesty a daňová spravodlivosť, Zdanenie bohatých v Amerike, O férovosti dôchodkového systému, Vyhnime sa najhoršiemu, Rekonštrukcia internacionalizmu a podobne. V každej z nich cítiť aj istý politický prídych, z ktorého môžeme dešifrovať, že ide o socialistu bez akýchkoľvek prídomkov liberálny, či konzervatívny; ako sa sám svojho času vyjadril, také členenie nemá rád, ostro kriticky vystupuje proti extrémizmu liberálneho stredu, tzv. progresívcom či „uleteným“ socialistom, ktorí prichádzajú s rozličnými projektmi sociálneho inžinierstva, niekedy vyložene absurdnými, a pritom démonizujú všetky demokratické alternatívy a obmedzujú verejnú diskusiu. Piketty si pritom trúfne postaviť do jedného radu Macrona a Trumpa, na prvý pohľad dve protichodné politické postavy, akoby oheň a voda, „ale keď sa na ich politiku pozrieme trocha bližšie, zistíme, že sú z rovnakého cesta, obidvaja urobili neuveriteľné vývrtky v prospech bohatých“ (s. 159). Myslí tým na výrazné znižovanie korporátnych daní (v USA z 35 na 20 percent, vo Francúzsku 33 na 25 percent).
Piketty síce naznačuje, že už sme spravili prvý krôčik na ceste k socializmu, no o detailnejších politických predpokladoch na takúto zmenu chodí iba ticho po špičkách. Nenachádzame uňho návrhy na inštitucionálne usporiadanie politického systému, nezmieňuje sa o činnosti politických strán, komunitnej a komunálnej politike, samospráve, o fungovaní štátu ako celku. Skrátka, dáva sám sebe čas na ďalšie premýšľanie a dotváranie socialistického projektu. Sympatické je, že to robí so zdravým optimizmom.
Schweickartova kniha je v tomto smere komplexnejšia, do istej miery sa zaoberá i novým politickým usporiadaním v systéme ekonomickej demokracie. Akým spôsobom možno odobrať obrovskú moc kapitalistickej triede? Je to vôbec uskutočniteľné? pýta sa. A odpovedá si: Áno je – v prvom rade v predvolebnom súboji. Ak sa dostane ľavicová politická strana s radikálnym programom k moci demokratickou cestou, nevidím lepší a príjemnejší spôsob, ako získať moc, prízvukuje – treba však na to pripraviť podmienky. Náhla ekonomická kríza či všeobecná nespokojnosť nestačí. Žiada si to i politické predpoklady v podobe konkrétnych predstáv o výstavbe a prestavbe nevyhnutných politických inštitúcií, ktoré budú garantom demokratického vývoja spoločnosti. Pravda, do úvahy prichádza i radikálnejší spôsob, ktorý sa bude možno usilovať vyhnúť pojmu revolúcia, pojmy však nie sú dôležité. Napokon, rozličné funkcie, ktoré plnia politické strany v modernom kapitalizme, sa dajú zabezpečiť aj inými prostriedkami, tobôž keď ide predovšetkým o zhromažďovanie peňazí na volebnú kampaň a na zabezpečovanie politickej kariéry svojim členom. Schweickart to rozvádza širšie, ale to by sme sa dostali do zložitejších úvah, na ktoré nie je v tejto eseji priestor.
Vízie spravodlivého usporiadania spoločnosti poznáme od čias utopických socialistov, presnejšie už od antiky. Zväčša nie sú reálne, niekedy nadobudnú úplne inú podobu, ako zamýšľali ich autori (Marx a Lenin). Predpoveď nevyšla ani takému ekonómovi, akým bol John Maynard Keynes, keď krátko po vypuknutí veľkej hospodárskej krízy v roku 1929 v pozoruhodnej eseji Economic Possibilities for Our Grandchildren (1930, Ekonomické možnosti pre naše vnúčatá) zhrnul svoju predstavu o budúcnosti sveta o sto rokov do týchto myšlienok: „Budeme musieť využívať novovzniknuté ponuky štedrej prírody inak ako dnes. Rovnako to bude aj s plánovaním života (…) O prácu, ktorá nám ešte zostane, sa veľkoryso podelíme – trojhodinový pracovný deň či pätnásťhodinový pracovný týždeň (…) Nastanú veľké zmeny v morálke (…) Slobodne sa vrátime k najistejším a najhodnotnejším náboženským princípom a k tradíciám cnosti, kde sa hrabivosť pokladá za neresť, úžerníctvo chápe ako zločin, chamtivosť za peniazmi sa považuje za ohavnosť, kde tí, čo sa vydajú po ceste pravdy, cnosti a prirodzenej múdrosti, budú myslieť i na budúcnosť (…) Oceniť musíme tých, ktorí nás učia, ako stráviť každú hodinu a každý deň dobre a počestne, vynikajúcich ľudí, čo sú schopní vziať do vlastných rúk svoje šťastie aj šťastie iných.“ (In: Essays in Persuation. New York, Norton 1963, s. 368 – 372.)
Záverom sa vrátim k Pikettymu, jeho kniha provokuje, provokuje svojimi faktami, ale i optimizmom, provokuje pojmom socializmus, ktorý neoliberálna ideológia hlboko zatracuje, autor stavia socializmus z hlavy na nohy, vkladá doň nové perspektívy. Nikto iný, len história (presnejšie budúcnosť) ukáže, či socializmus patrí do starého železa. Chce sa mi veriť, že Pikettyho víziu stihne reálnejší a lepší osud, akej sa dočkala Keynesova predpoveď pre vnúčatá. Nebude to však jednoduché, protivník má na svojej strane mainstreamové médiá a veľký biznis, istú posadnutosť politickou korektnosťou a nadbiehavým kultúrnym extrémizmom (gender a iné módne témy), čo s manipulatívnou nástojčivosťou podsúva verejnosti, slastne si pradúc na zápecí a práskajúc zlostne bičom (pri nadužívaní slov fašista, konšpirátor atď.) ako kočiš, ktorého kone nejdú želaným smerom, lebo „oni, tí lepší“ dosiahli vrchol – vrchol dejín – na ktorý plebs nedovidí. Robotná duša nemá koč, má však svoju hlavu, hlavu homo sapiens, ktorá veľa rozmýšľa a číta, číta nielen Pikettyho, ale i Axela Honnetha (najnovšie dielo Idea socializmu, Veda 2020) azda najvýznamnejšieho žijúceho nemeckého filozofa, a mnohých ďalších, ktorí hľadajú svetlo na konci neoliberálneho tunela.
Piketty, ako sme si ukázali, patrí medzi nich. Podľa neho, zámerne sa opakujem, dlhý pochod k rovnosti a participatívnemu socializmu sa už naštartoval. Ľavica, neliberálni socialisti by v tom mali pokračovať. S kým a ako? To je úloha pre Fénixa, ktorý by mal zo svojho popola urobiť vajce a položiť ho na oltár v chráme práce.
