Teror umiernených

Od 15. mája 2024 žijeme v alternatívnej realite… Ohavný a bezprecedentný atentát na premiéra SR prehodil výhybku dejín na úplne novú, neprebádanú koľaj, ktorá náš vlak pravdepodobne nedovedie do stanice Zmierenie (ako niektorí naivne a iní falošne tvrdia), ale skôr na strmú horskú dráhu či do domu hrôzy akéhosi šialeného lunaparku, kde nás budú už permanentne strašiť kostlivci hejtu a neporozumenia a brať nám z hláv klobúky aj spolu s rozumom – strach totiž nielen rozdeľuje, ale v dôsledku aj extrémne zjednodušuje spôsob, akým uvažujeme a argumentujeme.

Ak sme ešte v roku 2019 diskutovali o podobe politiky, hodnotovom charaktere štátu, ekonomických či ideologických otázkach a ponúkaných riešeniach, kde prirodzene existovali rozdiely, avšak úplne logicky prameniace z rozličných svetonázorov, po zásadných krízach ostatných rokov sa už nebavíme o ľavici či pravici, o ekonomických programoch strán, ale otázkou dňa odrazu je či vôbec treba rešpektovať ústavu, či je mier dobré riešenie alebo či si Fico nemôže za postrelenie sám… Možno to tak varená žaba nepociťuje, ale ak by sa teraz niekto po pár rokoch zobudil z kryo spánku a ocitol sa v súčasnosti, naozaj si bude zrejme pripadať ako v Idiokracii alebo značne nepravdepodobnom paralelnom vesmíre.

Po prekonaní dvoch ťažkých spoločenských kríz začiatku dvadsiatych rokov (Covid a vojna na Ukrajine) sme komplexnú a komplikovanú ekonomicko-sociálno-politickú realitu okresali na dreň. Banalita sa odrazu stala našim denným chlebom, ktorý s vypätím síl dobývame a sme nútení vynaložiť extrémne množstvo energie úplne neefektívnym spôsobom, aby sme iných presvedčili o samozrejmosti. Prosto, maximálne vstupy s minimálnym výstupom. „Stroj na nic“. Prípadne, „secí stroj, co jezdí, ale neseje“.

Dookola presviedčať oponentov, že v demokracii je suverénom ľud(1); že núdzový stav si nemožno svojvoľne predlžovať; že retroaktívne rušenie amnestií je neprípustné; že vyhadzovať z práce ľudí pre vek je diskriminácia; že uvaliť kolektívnu vinu na časť dôchodcov zo silových zložiek bývalého režimu je sprostý revanšizmus; že pozbaviť občana práv na základe domnienok bez riadneho trestného konania je bezprávie (2); že pozývať na naše územie cudzie vojská a rezignovať na obranyschopnosť nevyplýva z našich záväzkov voči spojencom; že blokovať weby a brániť slobodnému šíreniu informácií je proti ústave alebo že pripravovať náhubkovú legislatívu je totalitné, so sebou prináša zákonite ohromné vyčerpanie a logicky aj nahromadenú frustráciu. Tá zase hrubý slovník – na jednej i druhej strane „barikády“.

Krízové udalosti posledných rokov vyvolali strach a ten je živnou pôdou pre tých, ktorí disponujú spoločenským diskurzom v Dome hrôzy. Koľaje vedú iba jedným smerom. Overtonovo okno sa za posledné roky posunulo tak, že čo bolo predtým racionálne, je dnes extrémnym, a čo bolo prijateľné, sa stalo nemysliteľným. Preto sa za jazdy, prosím, nevykláňajte…

Niekedy možno stačí iba zostať disciplinovane sedieť v kupé a počkať, kým vlak neprejde do lepších časov. Covid-19 pominul, vojna snáď raz skončí tiež. 15. mája sa však odohrala katastrofa nie tam kdesi za oknami, ale priamo v našom vozni. Vystúpiť sa nedá, zostať sedieť tiež nie a čakať, kým to prejdeme už vonkoncom.

A v tomto stave, pár dní po teroristickom útoku, pre ktorý sme svetovým highligtom č. 2 (hneď po genocíde v Gaze) už prichádzajú prvé (skrz naskrz falošné) výzvy na „zmierenie“ – prevažne od tých, čo mesiace nenávisť sýtili; či výzvy PS na „sto dní pokoja“ – po tom, čo celé týždne hejtili prezidentského kandidáta, ktorý spravil POKOJ hlavným heslom svojej kampane. Dnes už im pokoj odrazu vyhovuje tiež – pochopiteľne, až po tom, čo ich bohatí sponzori oblepili Bratislavu nenávistnými dezinformáciami o hroziacom odchode Slovenska z Európy a komickým agitpropom s premotivovanou zväzáčkou Cifrovou a pánom s „magickým obočím“ nápadne pripomínajúcim istého sovietskeho lídra, ktorý „hledí vstříc světlým zítřkům“. Žiadam preto jediné – sto dní pokoja od takýchto a podobných výziev.

Spoločenská kríza sa nedá prečkať mlčaním, treba ju poctivo analyzovať. Problémom je, že už po pár dňoch vidieť, kam sa tieto analýzy budú v najbližšej dobe uberať – k „zoologizácii“ a vyhadzovaniu si na oči, kto viac trollil, kto nadával prvý, či je potkan horšia urážka než opica, sviňa než pudlík…

V tomto zmysle je naozaj nenávisť v spoločnosti naším spoločným dieťaťom (v zmysle uvedeného skôr mláďaťom). Ale keďže sa v spore o prvenstvo vajca so sliepkou v nekončiacom výpočte prestrelených nenávistných výrokov dostaneme napokon až do roku 2010 – k Matovičovi s Hlinom a ich vstupu do politiky, prípadne až k Mečiarovi slovne inzultujúcemu novinára („takú ti jednu…“), nezostane nám, než konštatovať, že najslušnejší boli predsa len komunisti…

Preto si myslím, že by sa debata mala vyvíjať skôr smerom preč od predstieraných apelov k slušnosti – k analýze spoločenskej atmosféry ako takej a jej dôsledkom. Tie sú preukázateľné a merateľné – na rozdiel od dátovo nepodložených dojmov, kto viac v politike nadáva.

Tak napríklad, trauma spupných liberálov z prehry prezidentského kandidáta Korčoka pramení z prieskumov, ktoré ho pred druhým kolom favorizovali. Pellegrini zvíťazil vďaka „utajeným“ hlasom – tzn. že existuje významná časť voličstva, ktorá sa hanbí alebo skôr bojí verejne povedať, že mu dala hlas (nie Kotlebovi, nie Harabinovi, ale Pellegrinimu!). Viete koľko voličov sa naopak rozpakovalo priznať ku Korčokovi? 0. Máme tu teda vážny spoločenský problém dvojitej morálky, kedy sa zase raz iné hovorí doma a iné vonku; kedy sa strachu zo všeobecného opovrhnutia predchádza verejným proklamovaním lži či mlčaním. Ťažko sa tomu čudovať, keď politici a im spriaznené médiá tlačili naratív, že Pelle je niečo ako „consigliere“ Fica, Sithský lord (učeník) a prorusský kandidát. To je jeden z jasne zdokumentovateľných dôsledkov súčasnej atmosféry vytvorenej opozičnými politikmi a médiami, za asistencie veľkých korporácií (trestajúcich neposlušných, ako Végh). Pred parlamentnými voľbami zas v rádiu Expres a ďalších úplne bežne hovorili o „lídroch demokratických strán“ (tzn. vymedzujúcich sa voči Smeru), čo je nehorázny hoax a útok nielen voči politickej strane a jej („nedemokratickým?“) voličom, ale aj voči Najvyššiemu súdu (pre jeho nečinnosť vo veci rozpustenia strany s nedemokratickými tendenciami). To snáď nie je urážka?

Neviem, na ktorej strane je dnes väčší hejt, ale viem jasne, kde je väčšia nenávisť… 1 244 000 ľudí zo svojho stredu vygenerovalo (zatiaľ) jedného psychopata, ktorý vzal zbraň. Naproti tomu, „tichá väčšina“ troch a pol milióna občanov sa podobných prejavov, napriek údajne šírenej nenávisti, zdržala. Aký ďalší dôkaz je treba?

My ale radšej budeme riešiť, či bol strelec kedysi v Brancoch alebo im len čítal pacifistickú básničku, namiesto aby sme sa zamysleli nad podstatou – a to je dynamika jeho prerodu v progresívneho voliča a zanieteného účastníka protivládnych protestov.

Slovo je vraj zbraň a vyhrotená slovná nenávisť prerástla v streľbu… Tento naratív o postupnej „radikalizácii“ spoločnosti (pozri najnovšie číslo časopisu .týždeň SLOVENSKO V NEBEZPEČÍ so zamknutým trojvrším a kľúčmi s fašistickým a komunistickým symbolom) posúva debatu celkom chybným smerom, nakoľko podľa predmetnej logiky mal útočiť extrémista. Stal sa opak – útočník sa neradikalizoval, ale vyvíjal smerom k umiernenému stredu. Bol tzv. „extrémnym centristom“, ako uvádza doc. Chmelár.

„Extrémisti“ a „post-sedliaci“ si zahromžia v krčme pri pive, zanadávajú doma, ako by ich všetkých hnali veľkou palicou, v dôsledku však iba hlasno kanalizujú vlastnú frustráciu, ktorá zostáva za nezdolateľnou hradbou reálnych činov. Aj z kriminológie vieme, že strelci bývajú často skôr sporiadanými susedmi, senzitívnymi ľuďmi, „tichou vodou“, ktorá rýchlym zahriatím dosiahla kritický bod. Teraz tomu zrejme nebolo inak. Títo ľudia sú natoľko „umiernení“ a „slušní“, prípadne sa ani nezaujímajú o tak toxickú a nehodnú disciplínu, ako je politika, že si jedného rána iba prečítajú v novinách hoax o Ficovi ako ultimátnom zle ohrozujúcom slobodu a demokraciu a rozhodnú sa konať. Na uniknutom videu strelec so stoickým kľudom vymenoval dôvody atentátu. Žiadny hnev, žiadna posadnutosť, úplne „racionálna“ odpoveď na politický vývoj. Nestrieľal v afekte. Iba konal svoju „občiansku povinnosť“. Nebol to anarchista, čo žije politikou a chce zmeniť spoločnosť. On sa naopak akejkoľvek zmeny panicky bál. Za každú cenu udržať naše zahranično-politické ukotvenie, privilégiá rentiérov a demokraciu pre majetných! To je súčasná apologetika extrémneho stredu…

Vždy som si myslel, že psychicky najnarušenejší sú ľudia, čo prehnane žijú politikou. Ultra-centristi z radov bežných občanov sú však často skôr tí, čo sa o politiku nikdy nezaujímali, ale dnes nás idú školiť, pretože si včera prečítali banálne mantry o „strážnych psoch demokracie“ a „správnej strane dejín“. Fico pre nich nie je ani tak politický oponent ako narušiteľ… Ten, ktorý nabúrava ich pohodlnú predstavu o svete živenú rokmi ingorancie a nezáujmu. Je to kaz na ich komfortnej zóne, softvérový bug, prízrak mileniálov, čo sa zjavuje v ich domoch a vkráda sa im do selfies.

Dnes sa opoziční politici, v rámci vyvinenia, predháňajú v podávaní trestných oznámení pre nebezpečné vyhrážanie a vyčítajú Blahovi, že banalizoval nebezpečenstvo nahnevaných penzistov. Realita je však taká, že strelec na Fica nemá nič spoločné s dôchodcom, čo sa vyhrážal Čaputovej. A nie len politicky. Ani ich nenávisť nie je spoločná, nie je rovnakého druhu. Má úplne inú kvalitu. „Není to hra na stejným hřišti, ani stejná liga, je to úplne jinej sport…“ V štruktúre eskalujúceho násilia (reči) stoja útoky v iných pozíciách.

Označiť pre robotníka zo Žiaru alebo pre nezamestnaných v horehronskej krčme médiá za prostitútov nie je štrukturálne to isté, ako povedať uvedomelému lepšie situovanému Bratislavčanovi, že sa tu demontuje demokracia, hoci to znie zdanlivo slušnejšie. Prostitútka i ku*va sú hanlivé slová, aj jednoduchý človek rozumie ich významu, ale nie sú výzvou na lynč. Demokraciu, naproti tomu, likviduje iba tyran a ako vieme, „vražda na tyranovi není vraždou“, ale využitím práva na odpor. Čo je teda v dôsledku slušnejšie?

Fico nemusí byť „slušný“ v požadovanej miere, keďže vo Svidníku ani na Gemeri si nepotrpia… Tým nechcem tvrdiť, že Smer je nejakým výsadným reprezentantom pracujúcich más, ale minimálne sa rétoricky do tejto role situuje – na rozdiel od pravicovej opozície, ktorá sa tak ani netvári a dialóg s masami začala otvorene nepriateľsky – nadávkami do dezolátov, opíc a pseudo-antropologickými konštruktmi o „post-sedliakoch“. V poriadku, prehovárajú len ku vzdelaným a slušným občanom západnej časti krajiny – to rešpektujem, každý má ten svoj elektorát. Ale buďte teda slušní! Fico nemusí byť.

Na „všeobecnú slušnosť“ apelujú iba fašisti, lebo cielia na vystrašenú maloburžoáziu, ktorá sa bojí každej kultúrnej inakosti – podobne ako sa Bratislava bojí post-sedliakov a živelnosť proletariátu považuje za nekultúrnosť.

Vy Jste – jak řek’ bych – takoví/ no  uhlazení páni./ Já rostl bez vší výchovy/ v pračkách a snižování/ … Má řeč je hrubá jak můj smích/ a jako moji známí./ A alkohol (to myslil bych!)/ jemnosti nepřidá mi.“, okomentoval by český básnik Gellner šosáctvo bratislavskej kaviarne.

Vyžadovať slušnosť od všetkých rovnako je podobne bezohľadné ako šíriť neoliberálny mýtus o rovnosti šancí v Rimavskej Sobote. Nie každý „si môže za svoj spackaný život sám“ (ako radi hovorievajú tí, čo vzývajú slušnosť), existuje tu tzv. generačná chudoba a dnešné deti, na rozdiel od minulosti, už nemajú ani nádej na lepšie ekonomické vyhliadky ako ich rodičia. V štruktúre takto nastavenej mocenskej asymetrie majú chudobní a nevzdelaní znevýhodnené postavenie, a môžu teda, aby ich vôbec bolo počuť, užívať hrubší slovník než globálne privilegovaná vrstva (bielych) mestských progresívcov.(3) Nazval by som to pozitívna diskriminácia reči.

Naopak, veľký kapitál, ktorý je počuť viac, nakoľko k spoločnosti prehovára skrze vybrané politické subjekty, ale hlavne prostredníctvom nevolenej moci – čiže cez médiá, think-tanky, platenú spoluprácu s influencermi a pod., by mal znášať vo väčšej miere náklady zvyšujúceho sa „znečistenia“ verejného priestoru komunikačným odpadom. V informačne neregulovanej spoločnosti vytvára stále viac rastúci dopyt po grobianstve celkové zhoršenie kvality informačného „ovzdušia“ pre nás všetkých (ktorí sme inak z transakcie medzi Denníkom N a jeho čitateľmi nevideli ani euro(4)). V tomto zmysle je atentát na Fica negatívnou externalitou trhu, ktorú je potrebné, v rámci prevencie ďalších útokov, progresívne „zdaniť“. Pochopiteľne, nie v peniazoch, ale prísnejším posudzovaním neslušnosti bohatších a zvýšeným tlakom na kultiváciu ich jazyka. Liberáli ale miesto toho žiadajú rovnú daň z hrubosti

Na intelektuálov prosto treba mať vyššie nároky. To je spravodlivé. A nie poukazovať na robotníkov, že sa nerozumejú do performatívneho umenia, že sú treťotriedni umelci či „subkultúra nekultúry“, ako vyhlásila Ďuriš Nicholsonová a opevniť sa pritom múrom hercov (ktorí vždy vedia, kde je „správna strana dejín“ a väčšina z nich by v 1977 hlasno podpisovala Antichartu). Takéto povýšenectvo a obhajobu vlastných politických pozícií privilegovanejším triednym postavením v systéme skutočne neviem k čomu prirovnať… Snáď jedine k scéne z filmu Django Unchained, kde sa bohatý plantážnik Calvin Candie vysmieva čiernemu otrokovi d´Artagnanovi, než ho roztrhajú jeho psy: „Víš ty vůbec, co to znamená refundovat?“

Keď francúzsky filozof Rancière kritizoval liberálne elity za až rasistické povyšovanie sa nad nižšie vrstvy, určite netušil, že existuje niečo ako „karpatský progresivizmus“, ktorý je o to viac bojovný a nadutý – o čo je malomeštiackejší. Malomeštiak sa prejavuje nedostatočným zmyslom pre vkus a mieru, hoci z toho istého obviňuje iných. Hovorí o subkultúre nekultúry, ale sám je mainstreamom nevkusu. Uznáva gýč a tento vydáva za synonymum slušnosti. Admini stránky Zomri prajú iným smrť a keď sa im sen vyplní, odrazu „nevedia, čo napísať…“. Ako to, že neviete? Veď ste vedeli vždy. Aj keď zomrel Pavol Paška, tak to vedeli veľmi dobre – pridali meme RIP Paška (s fotkou dnes už tiež nebohého Jaroslava). Alebo keď postli sektársku fotku prezidentky s anjelskými krídlami, kde v tom bola, podľa Dírera, satira?; policajný prezident Hamran na tlačovke hyenisticky zneužije na vlastnú obhajobu Kuciakov odkaz nevkusnou Shootyho kresbou Jána a Martiny na obláčiku s textom „Nevzdávajte sa!“; Nvotová s N. Slovákom manipulatívne vložia do klipu piesne pre Jána a Martinu pri slove „vrah“ fotku Fica; Mladí proti rasizmu beznádejne vypredajú grafiku s portrétom prezidentky a plagát prezidenta Pavla s holubicami mieru nesúcimi náboje si tiež nestojí v predajnosti horšie… To je iba krátky výber najnevkusnejších aktivít v mediálnom priestore za posledný rok. Nemôžem si pomôcť, Ficove protislovenské prostitútky a Blahov Che Guevara sú proti takto nastavenej latke celkom znesiteľné. Dobrá nadávka môže občas sadnúť. Ale títo urážajú denne nie len jazyk, ale aj dobrý vkus.

V zmysle výziev na upokojenie spoločnosti chcem ale i ja na záver zmierniť tón. Hoci do stanice Zmierenie koľaje nevedú, môžeme aspoň prestúpiť na iný spoj v zastávke Pochopenie. Tomu chcem prispieť malou antropologickou analýzou (na rozdiel od tých čo antropológiu zneužívajú len na šírenie nenávisti).

Ak odložíme na chvíľu bokom politické hľadisko, a teda problém vinníka, z kultúrneho uhla pohľadu nám zostáva vyriešiť problém komunikácie. Inak tu spolu vzájomne nedokážeme žiť a skončí sa to ďalšou streľbou. Problém v komunikácii je problémom v porozumení. Neschopnosť vzájomne spolu hovoriť je vlastne akýmsi „šumom“ v transkultúrnej komunikácii príslušníkov dvoch blízkych kultúr, podobným tomu, ktorý popísala Margaret Meadová medzi anglickými dievčatami a americkými vojakmi po WW2. S priebehom randenia nebola spokojná ani jedna strana, hoci sa obe obviňovali v zásade z toho istého – pre Britky boli Yankees príliš útoční a pre Američanov boli dievčatá zas príliš ľahko dostupné. Vzájomne seba teda vnímali ako neprimerane sexuálne aktívnych, čo sami reflektovať odmietali. Ťažko sa v tomto ubrániť paralele so slovenskou spoločnosťou – pochopiteľne, ak transformujeme problém do roviny nenávisti… Podstata veci napokon tkvela v zažitých kultúrnych stereotypoch a rozdielnych vzorcoch myslenia oboch strán. V systéme zbližovania mali zdržanlivé Angličanky bozkávanie nastavené vo veľmi neskorej fáze komunikácie, tesne pred pohlavným stykom. Naopak, americkí muži považovali bozkávanie za nezáväzné a nastupovalo už krátko po zoznámení, nasledované dlhou fázou čakania na bližší kontakt. Britky tak boli nútené preskočiť vo svojej kultúrnej logike veľa fáz postupného zbližovania a rovno sa bozkávať. Následne už im nerobilo problém ísť na vec, čomu sa zase podivovali Američania a vykladali si to po svojom.

Analogicky, u „slovenských chlapcov“ v komunikácii nastupujú tvrdé vulgarizmy veľmi skoro a sú bežnou súčasťou ich prejavu, čo „bratislavské dievčatá“ vnímajú ako útok, protispoločenskú činnosť a doslova „nerozumejú tejto krajine“. Urážkami ihneď oplácajú, ale odmietnu sa vydať po dlhej ceste vzájomného urážania. Namiesto toho vyťahujú rovno prostriedky ultima ratio – cestu trestného práva, blokovania webov, obmedzovania slobody prejavu, prípadne strašenia spoločnosti. Pre slovenských chlapcov nastupujú tieto tendencie príliš rýchlo, nakoľko medzi rozhovorom a vojnou existuje veľmi dlhá polpriamka, kde je vulgarizmus takmer na úrovni jej počiatočného bodu. Konanie dievčat teda vnímajú ako nenávistné až totalitné. Pre ne je zas hrubosť vo vyjadrovaní tesným predstupňom vojnového stavu, ktorý už potom bez okolkov nemajú problém vyhlásiť. Obe strany majú svoju „kultúrnu“ pravdu. Aby sme ale boli schopní opäť sa aspoň rozprávať o pravde objektívnej, musel by každý v niečom ustúpiť – kaviareň odmietnuť morálny gýč, akceptovať „existenciu h*vna“(4) alebo zvýšiť príjem lexaurinu – post-sedliaci zas vzdelávať sa a kultivovať reč.

Možno v kontexte historického vývoja nášho národa ide o pokračovanie zakoreneného „anti-intelektualizmu“, nedôvery k elitám a „pánskym huncúctvam“, ktorým apriori prisudzujeme zlý úmysel. Ako veční principiálni plebejci nikdy neuznáme patriciát, cudzí, ani vlastný, vygenerovaný z nášho stredu. Tobôž, keď skutoční intelektuáli chýbajú a do pozície predvoja sa štylizuje vrstva (mentálneho) malomeštiactva.

My nechceme uznať ich „demokratické hodnoty“, oni zas užiť demokratické metódy… Rozdiel medzi nami je však v tom, že my sme po spŕške nadávok vždy pripravení ľudsky pomôcť, oni nám pre naše názory nechcú podať „ani pohár vody“. V tom medzi nami tkvie štrukturálna priepasť v chápaní slušnosti…

Tomáš Klimek, na úvodnej snímke, je spoluzakladateľom DAVDVA

(Text vyšiel na DVADVA 22. mája 2024)

——————————

Poznámky pod čiarou

(1) zmarené referendum o predčasných voľbách, absurdné rozhodnutie Ústavného súdu, že poslanci ako ústavodarné zhromaždenie si nemôžu sami skrátiť volebné obdobie či výsmech demokracii, keď tu do októbra vládla Ódorova nikým nevolená vláda a prezidentka nijak nezasiahla, aby zatlačila poslancov k skoršiemu termínu volieb

(2) Hambálek na sankčnom zozname EÚ

(3) Úmyselne som použil woke slovník o „bielych privilegovaných mužoch“, aby som nastavil zrkadlo progresívcom ich vlastnou terminológiou. Faktom ale je, že naopak liberáli zvyšok Slovenska považujú za malomeštiakov s fašizoidnými názormi, ktorí sa boja inakosti. Verím, že 14-percentná inflácia v tomto smere vykonala isté zmeny a masívny prepad strednej vrstvy do chudoby „dopomôže“ zbližovaniu pracujúcich (aj nezamestnaných) más, bez ohľadu na rasu. Pre nich sme aj tak všetci „Cigáni“ (zástupný výraz dezoláti), podobne ako bol Róm v českých filmoch vždy Slovák.

(4) https://dennikn.sk/3990664/preco-nemam-pochopenie-pre-volicov-vladnej-koalicie/?ref=list

(5) odkaz na Milana Kunderu, ktorý napísal, že: „kýč je kategorická negace hovna.“

(Celkovo 522 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter