Tempus fugit, pellicula manet. Film v životoch, život vo filmoch

Obal LP soundtracku Johna Barryho k filmu Polnočný kovboj. Foto: Flickr

Filozofom i nám ostatným je známe, že sa nedá dva razy vstúpiť do tej istej rieky. Existuje však spôsob, ako nazerať do minulosti a prítomnosti, od ktorých sa nezvratne vzďaľujeme míľovými krokmi. Od začiatku 20. storočia scény, obrazy a obrázky zachytené v pohybe pomáhajú generáciám ich priaznivcov utvárať si predstavy o svete nemenej ako knihy. Alternatívou klasického „povedz mi, čo čítaš a ja ti poviem, kto si“ by mohlo byť aj „zdôver sa sám sebe, na čo a prečo sa rád pozeráš a možno zistíš, čím si žil a čím si sa stal“.

Staršie generácie sledovali filmy, v ktorých, bez ohľadu na ich témy, spôsob stvárnenia a spoločenský rámec, existovali isté pravidlá. Niekdajšie hranice nemysliteľného a mnohé z tabuizovaných tém sú dnes už minulosťou. Dve generácie, možno aj viac, vyrastali a dospievali na inom, globálne unifikovanom, type filmov, v ktorých takmer žiadne obmedzenia neexistujú. Nie div, že ich svet a jeho chápanie sa líšia od toho, ako ich vnímala generácia dnešných šesťdesiatnikov. Vo svete štyridsaťročných a mladších sú priority a hodnoty iné. Možno aj v tomto treba hľadať príčinu rozširujúcej a prehlbujúcej sa priepasti, ktorá zasahuje rôzne oblasti života spoločnosti a jednotlivcov vrátane politiky. Ani v minulosti, ktorá film nepoznala, to nebolo inak.

Film má na myslenie a  konanie dnešných ľudí veľký vplyv. Žijeme vo fragmentovanom svete návestí predstavovaných skratkami, piktogramami a videoklipmi vytvárajúcimi napriek spoločenským, politickým a ideologickým rozdielom či antagonizmom globálnu civilizáciu alebo aspoň jej vonkajší tmel. Popri tých, ktorí nie sú počítačovo zruční, exponenciálne narastá masa technicky zdatných, no citovo negramotných, navzájom od seba izolovaných jednotlivcov. Je oveľa ľahšie pozrieť si film ako čítať, študovať a rozmýšľať. Film vám všetko nenásilne natlačí do hlavy sám a ešte pritom môžete jesť pukance. Ak mu to dovolíte a vydáte sa mu na milosť a nemilosť, je zle. Keď nečítate a nad prečítaným a videným kriticky a samostatne nerozmýšľate, nemôžete porovnávať a utvárať si vlastnú predstavu o svete a o svojom mieste v ňom. Film plní funkciu zábavy, možno i poučenia a zároveň, ak je výlučným zdrojom tvorby názorov na okolité prostredie, indoktrinácie, vedomej, nevedomej i podvedomej. Stáva sa vírom strhávajúcim pod hladinu, ktorá sa nad omámenou obeťou nenávratne uzavrie.

Pristavme sa pri niektorých zo zahraničných filmoch z bývalého kapitalistického tábora, ktorého sme dnes v nerozbornom priateľstve s EÚ a NATO, chtiac-nechtiac, súčasťou a ktoré pred desaťročiami u domáceho publika vyvolávali odozvu. Ak nedorazili do ČSSR, dali sa vidieť v Maďarsku alebo Poľsku. Podieľali sa na vytváraní predstáv o neznámych a vzdialených krajinách a dianí v nich. Pomáhali chápať hodnoty tých druhých a konfrontovať ich s vlastnými. Tieto filmy popri zábave rozširovali obzory. Ak ich sprevádzala podmanivá, nezabudnuteľná hudba, tým lepšie. Ich pripomenutie má dvojaký účel. Nás starších môže vrátiť do odžitých liet a mladým zase pomôcť, ak o to vôbec stoja, pochopiť svet, v ktorom sme žili. Raz budú pamätníkmi zašlých čias aj oni.

V 60. rokoch nebol western v kinách socialistického Československa zriedkavým žánrom. Cenzúre nevadil, nenastoľoval ideologické otázky, ponúkal krásne zábery prírody, silné príbehy a pútavé dobrodružstvá. Napokon, do kina chodili radi aj cenzori. Naporúdzi bolo vždy poukázanie na postavenie Indiánov a černochov v západnej spoločnosti vyhnívajúcej už od jej základov. Príbeh „Siedmich statočných“ (1960) ako prerobená verzia Kurosawových „Siedmich samurajov“ (1954) vypredával filmové sály. Nebolo azda chlapca od osem do pätnásť rokov, ktorý by sa nechcel podobať na Chrisa (Yul Brynner), rozvážneho vodcu ochrancov Calverovými (charizmatický Eli Wallach) mexickými banditmi utláčaných dedinčanov, už na prvý pohľad sympaťáka s výbornou muškou Britta (Steve McQueen) alebo mlčanlivého a spoľahlivého Vina ovládajúceho nôž ako nikto iný (James Coburn). Hudba Elmera Bernsteina podfarbovala dej a aj dnes ju rozpozná asi každý, kto videl film čo i len jediný raz. Winnetou a Old Shatterhand boli fajn, ale „Siedmi statoční“ – to bol pre domáceho diváka originál, nefalšovaná Amerika. Paradoxom je, že tradicionalisti za Atlantikom ho nepovažovali za rýdzi produkt žánru, podobne ako „Vtedy na Západe“ Sergia Leoneho a euro/spaghetti-westerny s Clintom Eastwoodom, Lee van Cleefom, Terence Hillom, Gian Maria Volontém a  Francom Nerom v hlavných úlohách nakrúcané v Španielsku. Tradičné ochranné známky severoamerického westernu naďalej predstavovali kultové mená ako Gene Autry, John Wayne, Alan Ladd, Joel McCrea, Randolph Scott, James Stewart, Lee Marvin, Gary Cooper, Robert Mitchum, Gregory Peck, Kirk Douglas, Burt Lancaster a ďalší. Bez nich to skrátka nebolo ono.

„Hombre“ Martina Ritta je z iného súdka. Ponúka zaostrený pohľad na vzťahy v malom kolektíve zápasiacom o  prežitie, počas ktorého sú jeho členovia konfrontovaní nielen nebezpečenstvom hroziacim zvonku, ale aj vlastnými názormi, predsudkami a aktívnymi postojmi. Rittov „Chlap“ (1967) s  Paulom Newmanom ako bielym mužom Johnom Russellom vychovaným Apačmi v hlavnej úlohe (tiež s hrdou Diane Cilento, asertívnym Martinom Balsamom a westernovým veteránom Richardom Boonem) ukázal, že drámy na antický spôsob s hlavnými hrdinami bojujúcimi s osudom, ktorému sa napokon v mene ušľachtilej myšlienky poddajú, sa mohli odohrávať aj na Divokom západe. Demonštroval posun od nekonfrontačných šablón žánru až po nástup nástojčivých tém rezonujúcich v americkej spoločnosti 60. rokov prechádzajúcej obdobím budovania „Great Society“ ako oficiálneho programu vytýčeného prezidentom Lyndonom B. Johnsonom na boj s rasizmom, na odstránenie chudoby a znižovanie úrovne socio-kultúrnej marginalizácie. Pre svoju komplexnosť a zároveň jednoduchosť a priamočiarosť patrí „Hombre“, vrátane hudby Davida Rosea, nielen medzi nezabudnuteľné westerny, ale filmy vôbec.

„Butch Cassidy a  Sundance Kid“ (1969) všestranného filmového tvorcu Georgea Roya Hilla je nostalgickou reflexiou zanikajúceho Divokého západu prispôsobujúceho sa moderným časom, v ktorom postupne miznú klasickí pištoľníci a lúpežné bandy prepadávajúce banky a vlaky. Film má stále vysoké hodnotenie obľúbenosti medzi divákmi i kritikmi. Je to jeden z najelegantnejších westernov so žiarivou dvojicou filmových hviezd Paulom Newmanom a Robertom Redfordom v hlavných úlohách. Titulná chytľavá melódia „Na hlavu mi padajú dažďové kvapky“ renomovaného skladateľa Burta Bacharacha kraľovala hudobným rebríčkom konca 60. a začiatku 70. rokov. Je neodmysliteľnou súčasťou tohoto ikonického filmu, v ktorom dvaja nerozluční priatelia odchádzajú z rýchlo miznúceho sveta, no nie do zabudnutia, s hrdo vztýčenými hlavami.

Máte pätnásť a občianku a práve ste sa vybrali do kina na film, v ktorého názve je magické slovo kovboj („Midnight Cowboy“, réžia John Schlesinger, 1969). Po desiatich minútach sa začnete na stoličke mrviť, lebo neviete, či ste trafili správne, po polhodine z nej chcete vstať a odísť a napokon sa od nej neviete odlepiť, aj keď už bežia záverečné titulky. Čo ste to práve videli? Žiadne prestrelky. To len Joe Buck, mladý, atleticky pôsobiaci muž štylizujúci sa ako kovboj, naivný no dobrého srdca, prišiel z texaského zapadákova do New Yorku robiť dámam vyššieho stredného veku, s výnimkou pôvabnej Brendy Vaccaro, jeho jedinej „trofeje“, spoločníka. Za peniaze. Je to štramák so slovanskou tvárou po predkoch, teraz už Jon Voight, budúci otec Angeliny Jolie. Na svoj biznis viac dopláca, ako ním zarába, a navyše sa začne starať o stratenú pouličnú existenciu, fyzicky postihnutého Enrica Salvatoreho Rizza prezývaného „Ratso“ (Dustin Hoffman). Vo svete, kde vládne dolár a nezáujem o ostatných (cenzorovi v pochybnostiach, či môže film povoliť do domácej distribúcie muselo odľahnúť), medzi vydedencami vznikne ozajstné priateľstvo. Žiadny gejovia sa nekonajú, ide to aj bez toho. Titulná country pieseň Harryho Nilssona „Povráva sa“ a hudba Johna Barryho s clivou harmonikou v popredí vo vás môžu zanechať nemenšiu stopu ako vizuály preľudneného a zároveň odľudšteného mesta, po ktorom síce možno každý túži, no ono spláca oddanosť len vybraným a vyvoleným. America, the Beautiful.

„Taxikár“ Martina Scorseseho z polovice 70. rokov akoby ďalej rozvíjal tému odcudzenosti jednotlivca z „Polnočného kovboja“ strateného v dave. Hlavný protagonista Travis Bickle stvárnený Robertom De Nirom, ktorý mal kariéru superhviezdy v tomto období ešte len pred sebou, však nie je naivný idealista, ale vojnový veterán trpiaci nespavosťou, depresiami a sklonmi k násiliu. Počas osamelých nočných jázd mestom zaznamenáva všadeprítomný morálny úpadok a rozhodne sa konať. Za zlom hľadaj politikov. Jeho cieľom sa stáva prezidentský kandidát, na ktorého pripravuje atentát. Zároveň sa snaží pomôcť mladučkej prostitútke Iris (hereckú kariéru začínajúca Jodie Foster) dostať sa z pazúrov jej pasáka (Harvey Keitel) a sveta, ktorý ešte nechápe a ktorému bez pomoci zvonku nebude vedieť uniknúť. Záverečná prestrelka je jedna z najnaturalistickejších, aké zachytila kamera aj podľa dnešnej vysoko nastavenej latky, ozajstný Scorsese. Osobitnou kapitolou a zážitkom samým osebe je hudba Bernarda Herrmanna. Hlavný motív sa dá počúvať neustále, najmä v noci, keď sú zmysly najostrejšie. S rizikom, že vás dostane a pohltí. „Polnočný kovboj“ a „Taxikár“ ukázali Amerike jej démonov a tá ich tvorcov odmenila potleskom a Oscarmi. Stačilo a stačí to?

Prvý z filmov dvojdielnej ságy „Francúzska spojka“ (The French Connection, 1971) o detektívovi Jimovi „Popeye“ (Pepkovi námorníkovi) Doylovi poľujúcom s vytrvalosťou teriéra na medzinárodný gang dovozcov narkotík z Marseille do New Yorku režíroval William Friedkin. Film v určitých momentoch pôsobí až dokumentárne. Nemá jedno hluché miesto, kamerou zachytávajúcou perspektívu ulice strháva diváka do diania, ktoré sa pred ním odohráva. Zniesla sa naň spŕška ocenení vrátane cien Akadémie pre režiséra i hlavného predstaviteľa Gene Hackmana, ktorému sa týmto otvorila brána k hviezdnej kariére. Druhá časť duológie vznikla o štyri roky neskôr. Doyle pokračuje v stopovaní hlavy medzinárodnej siete pašerákov prefíkaného a  uhladeného Alaina Charniera (Fernando Rey známy z náročnejších európskych filmov, napríklad Buñuelových) do jeho dúpäťa v Marseille. Niektorým sa zdá tento apendix nakrútený Johnom Frankenheimerom vo vzťahu k „jednotke“ zbytočný. Mne tak nepripadá, tiež je výborný, aj keď trochu iným spôsobom, čo je dané zmeneným prostredím. Hlavný predstaviteľ, jeho odhodlanosť a vytrvalosť sláviace napokon úspech, sú stále tie isté. Osemminútovú Doylovu stíhaciu jazdu za neúspešným Charnierovým hitmanom (Marcel Bozzuffi ostrieľaný úlohami gangstrov i policajných komisárov vo francúzskych filmoch), ktorý ho mal zlikvidovať v prvej časti „Spojky“ odohrávajúcej sa ešte v New Yorku, vyhodnocujú špecializované filmové portály stále ako najlepšiu v dejinách americkej kinematografie. Za všimnutie si stojí, že k dynamike a civilnosti filmu prispievajú dlhé pasáže podfarbené len zvukmi z ulice. Hudba, ak sa dá o nej vôbec hovoriť, prichádza nárazovo pri vrcholoch scén. Veľmi pôsobivé. Je to však Doylova zaťatosť a vytrvalosť, ktoré robia film tým, čím je.

Ak bol „Polnočný kovboj“ niečím ako filmová sociologická štúdia, „Taxikár“ sociálno-psychologickou a  „Francúzska spojka“ kriminálnou drámou, „Tri dni kondora“ (Three Days of the Condor) Sydneyho Pollacka z roku 1975 sú viac ako napínavým politickým thrilllerom. Nastoľuje otázku, ktorá odvtedy a možno i predtým trápila a trápi každú generáciu. Kto stráži strážcov? Agent Joe Turner (Robert Redford) pracujúci v Americkej literárno-historickej spoločnosti pod krycím menom Kondor je proti svojej vôli – „nie som operatívec, ja len čítam knihy“ – vtiahnutý do diania, pri ktorom si jedna zo zložiek CIA („The Company“) uzurpuje právo rozhodovať o tom, kto a kedy bude žiť a kto nie. Pritom sa, nie nelogicky, zaštiťuje ochranou štátnych záujmov. Kondor však verí v demokraciu a slobodnú, nezávislú tlač. To, čo robia tí, ktorí sa „hrajú“ s rôznymi hypotetickými scenármi určenými pre medzinárodné krízové situácie a zabíjajú pritom vlastných nepohodlných občanov, sú pre neho aberáciou, ktorá v demokratickej spoločnosti nemá miesto. „Hráme hry a druhá strana ich hrá tiež,“ vravi Kondorov protipól Higgins presvedčivo stvárnený Cliffom Robertsonom. Pri odosobnenom pohľade možno skonštatovať, že pravdu vo svete, ako ho poznáme, majú síce obe strany, no karty pevne drží v rukách tá druhá. Filmu pridáva na akčnosti a napätí postava nájomného vraha Jouberta pracujúceho pre „Spoločnosť“ stvárnená legendou európskeho filmu Maxom von Sydowom. Internetové zdroje zaoberajúce sa filmovými postavami a dokresľovaním ich pozadia ho uvádzajú ako Francúza. Dá sa zájsť aj ďalej. Je to Alsasan, možno bývalý príslušník SS. Jeho prízvuk je severonemecko-škandinávsky, určite nie francúzsky, ariánsky vzhľad zrejmý, s plavými vlasmi a modrými očami skrytými za okuliarmi, doplnený vzpriameným držaním tela, pokojným správaním, s tvárou s ostrými črtami a uznanlivým, ak je toho protivník hodný, úsmeškom pohrávajúcim v kútikoch úst. Zbiera historické vojenské miniatúry a  uniformy pruských granátnikov Fridricha Veľkého vymaľováva s veľkým zmyslom pre detail. Má svoje neotrasiteľné videnie sveta, v ktorom je morálka luxusom. Z ideológií vyrástol už dávno, precíznosť je pre neho v profesionálnom živote prvoradá. Otázka, ktorá ho pri neúnavnom zarábaní si na dôchodok niekde v Európe zaujíma najviac, je „koľko?“. Pri pedantnom výkone povolania, ktoré má rád, nie je k svojim cieľom a obetiam úplne necitlivý. Film láka k opakovanému sledovaniu nielen celkovou atmosférou a kontrolovanou akčnosťou vyváženou pokojnejšími scénami s  Faye Dunaway, no hlavne kvôli „Joubertovi“. Džezíkový soundtrack Dave Grusina sprevádzajúci dej je bonus, ktorý sa dá vychutnávať aj samostatne. Film je vo svojom žánri jedným z vrcholov 70. rokov. Podľa ohlasov si ho radi pozrú i mladšie generácie divákov.

Európsky film, najmä taliansky (Damiano Damiani) a francúzsky (Claude Chabrol, Kostas „Costa“ Gavras), upriamujúci sa na mapovanie a odkrývanie politických machinácií a justičnej zvole pokračoval v 80. rokoch cestou vyšliapanou v predchádzajúcej dekáde. V jednom z koprodukčných, ktorý sa tak tvári, nájdete Jean-Paula a Ennia v tom istom balení. Zrazu neviete, či sa máte viac pozerať na strieborné plátno alebo počúvať fantastickú hudbu. Samozrejme, najlepšie je to spolu a dohromady. Príbeh je jednoduchý, generický, ak sa chceme, vzhľadom na podobné snímky s cieľom pritiahnuť diváka do kina, zabaviť ho a nič viac, vyhnúť nálepke gýčovitý. Nastavený na overený a odzbrojujúci šarm hlavnej postavy, agenta tajnej služby Josselina Beaumonta, ktorého vlasť práve hodila cez palubu. Bébel, ako vždy v obdivuhodnej fyzickej forme a kondícii, sa vracia do Francúzska dokončiť svoju misiu, zabiť diktátora fiktívnej africkej krajiny na oficiálnej návšteve a popritom si to vybaviť s tými, ktorí dali od neho ruky preč a nechali živoriť v pracovnom tábore, odkiaľ sa mu za dramatických okolností podarilo utiecť. Jeho hlavným protivníkom je inšpektor Rosen stvárnený Robertom (Peyracom) Hosseinom. Ak film rozoberiete na súčiastky, neviete pochopiť, ako mohol tak bezchybne fungovať ako celok (viď klišé v scéne súboja oboch hlavných rivalov a  melodramatický záver). Sofistikované myšlienky a preintelektualizovanú komplikovanosť vzťahov v „Profesionálovi“ (Le Professionnel, 1981) Georgesa Lautnera, režiséra nejedného úspešného titulu s Belmondom v hlavnej úlohe (celkovo piatich), určite nehľadajte, a práve preto sa naň stále pozerá výborne. Čo všetko dokáže charizma a Jean-Paul jej mal na tony. Napríklad aj to, že sa generácie divákov rôzneho veku a obojeho pohlavia k nemu a obom vytrvalo vracajú.

Peklo Francúzskej Guyany a Ostrovov spásy (Les Îles du Salut) vrátane Diabolského ostrova pri jej brehoch v Atlantickom oceáne bolo na rozdiel od ľahostajnej džungle veľkomesta velmi konkrétne. Materská krajina tu celé storočie vyvážala svojich nehodných synov odsúdených za ťažké zločiny na travaux forcés, nútené práce. Film Franklina J. Schaffnera „Motýľ“ (Papillon, 1973) nakrútený podľa autobiografie Henriho Charrièra, ktorému sa odtiaľ po mnohých rokoch a neúspešných pokusoch podarilo ujsť, vyniká okrem sugestívnej kamery a špičkových hereckých výkonov Steve McQueena v úlohe kasára prezývaného Motýľ (podľa tetovania na hrudi a ľahkosti, s akou sa venoval svojej profesii) a jeho priateľa, falšovateľa Degu stvárneného Dustinom Hoffmanom, humanistickým posolstvom zameraným na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti pri výkone trestu aplikovaného bez ohľadu na to, či ste boli odsúdení za vraždy, krádeže alebo finančné delikty. Ľudskú túžbu po slobode nemožno nikdy potlačiť a v prípade Motýľa ani zastaviť. Toto je nadčasovým odkazom filmu do prítomnosti i budúcnosti. Hudba Jerryho Goldsmitha s titulnou melódiou „Voľný ako vietor“ jedinečný filmový zážitok ďalej umocňuje. Kritici a kritiky sa v hodnotení rozchádzajú, od takých, ktoré film vnímajú ako nudný (Siskel & Ebert) až po nešetriace superlatívmi. Proti vkusu žiadna námietka. Jedna z najsilnejších scén, a tých silných je vo filme neúrekom, zobrazuje Motýľove stretnutie s  obyvateľmi kolónie malomocných na úteku z trestaneckého tábora. Nová verzia filmu z roku 2017 je veľmi popisná, kĺže po vizuálnom povrchu. Najviac jej chýba chémia oboch hlavných predstaviteľov z originálu. Ten patrí do kategórie filmov, ktoré nikdy nesklamú.

Jeremy Irons a Robert De Niro. Obaja na hereckom vrchole. Jezuitský kňaz a hrdý španielsky caballero, pôvodne lovec domorodcov. Sú z dvoch svetov, a predsa z jedného. Výpravná historická dráma anglického režiséra Rolanda Joffého oživuje skutočné udalosti, ktoré sa odohrali na susediacich územiach Paraguaya, Uruguaya a Brazílie odstúpených Španielskom Portugalsku v polovici 18. storočia. Úspešný projekt jezuitských rezervácií – redukcií (reducciones), ktorý započal na juhoamerickom kontinente o storočie skôr s úmyslom brániť populáciu kmeňa Guaraní pred svojvôľou koloniálnej správy a predávaním Indiánov do otroctva, sa ocitol v bezprostrednom ohrození. Christianizácia idúca ruka v ruke so zlepšovaním materiálnych i duchovných podmienok života pôvodných obyvateľov pod egidou jezuitského rádu sa v Európe mnohým nepozdávala. A tak došlo aj na redukcie, na čele ktorých stáli jednoduchí kňazi spolu s domorodými náčelníkmi – kacikmi. Keď už vyjednávanie a presviedčanie prostredníctvom dosiahnutých výsledkov nepomáhali, nadišiel čas odložiť hoboj a znovu zobrať do rúk meč. Nie všetci totiž dokážu nastavovať druhé líce donekonečna. Počúvať sprievodnú hudbu Ennia Morriconeho je ako byť zaživa v nebi. S úžasom, ako vysoko sa ľudia vedia povzniesť a ako hlboko dokážu klesnúť.

Položili ste si niekedy otázku, kde patríte? Takú naozajstnú, na ktorú má zmysel buď si odpovedať úprimne alebo si ju neklásť vôbec. Film Hugha Hudsona „Greystoke: Legenda o Tarzanovi, vládcovi opov“ z roku 1984 dokáže oboje. Podmaňujúco a vierohodne. Nie je to len o skákaní z liany na lianu a bojoch či priateľstve so šelmami v štýle klasických Tarzanov, akými boli olympijský víťaz v plávaní Johnny Weissmüller, bodybuilder Gordon Scott alebo Lex Barker, budúci Old Shatterhand, ale o vnútornej transformácii, ktorá napokon zlyhá. Prostredie, v ktorom ste rástli a formovali sa, vás nepustí, aj keď ste sa ocitli na druhej strane sveta. Pre básnika sú takýmto volaním, silnejším ako láska, bohatstvo a spoločenský status, „ruky, na ktorých smiete plakať“, pre následníka škótskeho šľachtického rodu Greystokovcov rodná džungľa, hrôzostrašná a krásna. Jeho genofond a spoločenský pôvod mu umožnia získať, slovami Edgara Ricea Burroughsa, autora literárnej predlohy, ktorá začiatkom 20. storočia dobyla svet, civilizačný náter, aby ho zo seba napokon striasol. Film z večera na ráno objavil čistotu civilizáciou nepoškvrneného Christophera Lamberta, budúceho „Highlandera“, i krásu Andie MacDowell, oboch pod starostlivým dohľadom Iana Holma (android Ash vo „Votrelcovi“ Ridleyho Scotta) tentoraz v úlohe kapitána belgickej armády Phillippa D´Arnota, ktorý sa podujme „najdúcha“ prevychovať a vrátiť jeho rodine. A potom je tu ešte legenda anglického a britského filmu sir Ralph Richardson v úlohe Johnovho – Tarzanovho starého otca. Hrejivosť scény z ich prvého stretnutia divákom nemôže uniknúť. O veľkolepú symfonickú hudbu ladiacu s dramatickými exteriérmi západnej rovníkovej Afriky i elegickými zábermi upršaného škótskeho vidieka sa postaral John Scott s využitím motívov klasických diel anglického hudobného skladateľa sira Edwarda Elgara.

Rok je 1982, v budúcnosti zobrazenej vo filme 2019. Miesto: Los Angeles, Zem. Detektív s povolením identifikovať androidov – dezertérov z iných planét imitujúcich človeka a zabíjať, pardon, „posielať ich do dôchodku“: Rick Deckard, „Blade Runner“. Ridley Scott, režisér rovnomenného filmu, mal v tom čase už za sebou „Votrelca“, ktorý pôvodne vznikal ako vedľajší produkt iných projektov, a teraz už aj dôveru filmových štúdií veriacich v divácky úspech nasledujúceho spolu s náležitým rozpočtom. Hlavný protagonista Harrison Ford zase prvé dva diely budúcej nekonečnej ságy o vojnách hviezd spolu s  ich derivátmi ako aj kinohit non plus ultra – „Dobyvateľov stratenej archy“. Príbeh Phila Marlowa začiatku 21. storočia odohrávajúci sa v depresívnom prostredí ulíc s prúdiacim mixom etník a odumretých budov kozmopolitnej megalopolis bičovanej dažďom, so sídlami veľkých korporácií vybudovaných na spôsob aztéckych teocalli, medzi ktorými za zábleskov reklám na Coca-Colu i Atari (táto predpoveď nevyšla) premávajú lietajúce automobily, sprvoti rekordy návštevnosti netrhal. Status jedného z najlepších filmov žánru vedeckej fantastiky si vybudoval postupne. Vďačí za to najmä priekopníckej práci tých, ktorí navrhli a zrealizovali exteriéry a interiéry napomáhajúce preniesť klasický „naháňačkový“ dej do nie až tak vzdialenej budúcnosti. Film má svoje tajničky a náznaky a ponúka množstvo perspektív, ako naň nahliadať a vysvetľovať ho. To prenechajme iným, nám by mohol stačiť celkový dojem, ktorý je aj vďaka Vangelisovej hudbe, zasnenej a vláčnej, stále jedinečný. Neprekonal ho ani rozpačitý sequel z roku 2017 odohrávajúci sa o tridsať rokov neskôr. Tvorcovia sa v predpovedaní budúcnosti trafili do dnešnej odcudzenosti ľudí, pochmúrneho prostredia a celkovej „blbej nálady“ známej a rozšírenej nielen na Slovensku. Hlavná myšlienka? Staraj sa o seba a nikomu never, najmenej sebe samému. Návod pre architektov po-davoského chaotického sveta ako vystrihnutý. A predsa v ňom môže medzi blade runnermi a  androidmi vzklíčiť láska. Alebo je to celé inak?

Joe Buck sa v „Polnočnom kovbojovi“ vydal do New Yorku hľadať oslice a namiesto kráľovstva našiel priateľstvo. „Taxikár“ Travis Bickle vedel, čo a kto je zlo, a podľa toho konal. Rovnako detektív Doyle z „Francúzskej spojky“, ktorý nakoniec predsa len svoj unikajúci cieľ dobehol a skolil. „Motýľ“ Henri Charrière a „Profesionál“ Josellin Beaumont z džungle utiekli, neprevychovateľný Tarzan, lord Greystoke, vypočul jej volanie a rovnako sa medzi svojich vrátil John „Hombre“ Russell. Ľudia kmeňa Guaraní spolu so svojimi učiteľmi a ochrancami chceli do neba, zatiaľ čo Rick Deckard z „Blade Runnera“ zostal so svojou láskou Rachael žiť na predmestí pekla, možno priamo v ňom. Po čom túži hlavný hrdina filmu Andrewa Niccola „Gattaca“ (1997)? Predsa dotknúť sa hviezd, kto by v jeho veku nechcel. Urobí pre to všetko, bude to však stačiť? Do neba, teda do vesmíru, hľadať, spoznávať a osídľovať nové svety, môžu v „Gattake“ len vyvolení s čistou DNA, takí, ktorí nemajú biologické a mentálne defekty. Alebo zábrany klamať v záujme dosiahnutia svojho najvyššieho cieľa. Uisťujeme sa o pokroku a stále prešľapujeme na rovnakom mieste. Za čias, keď nás bolo na zemeguli zopár i dnes, keď sa, údajne, tlačíme jeden na druhého. Právo na život majú odteraz len najbohatší, najvplyvnejší a najbezcitnejší. S tým rozdielom, že mimo miest budovaných na ich obraz, luxusných sídiel, tryskáčov, jácht a všemožného servisu s množstvom karbónových stôp, ktoré zazlievajú nám ostatným, by dlho neprežili. Do vesmírneho korábu nasmerovaného do kozmu by sa nedostali ani omylom. Sú totiž imperfektní, ako i  my. Medzi koncentračnými tábormi, minulými i súčasnými, a blízkou budúcnosťou začínajúcou „Gattakou“ nemusí byť zase až taký veľký rozdiel. Film s hudbou Michaela Nymana krúživo stúpajúcou k výšinám, s  mladými Ethanom Hawkom, Jude Lawom a Ummou Thurman v hlavných úlohách, inšpiruje. Podnecuje k zamysleniu, dnes s ešte väčšou naliehavosťou ako v dobe svojho vzniku, vyžarujúc oboje, smútok i nádej sínusoidy ľudských životov i toho ďalšieho medzi nimi.

Dorazili sme až na koniec cesty jednej generácie, ktorej životy sprevádzali uvedené filmy. Vždy sa však začína niečo nové. Hoci žiadna životná forma nie je, podľa režiséra filmu „Automata“ (2014), inovátora technológií a vizionára Gabe Ibáñeza, s hudbou Zacaría Martíneza de la Rivu a Antoniom Banderasom v hlavnej úlohe, trvalá, život na Zemi bude pokračovať aj naďalej. „Mali ste nám pomáhať prežiť,“ znie trpká výčitka s vyhynutím svojho druhu zmiereného človeka adresovaná robotickej bytosti. Odpoveď prichádza vzápätí, nemilosrdná, no úprimná. „Prežívanie nie je to hlavné, žitie áno. Chceme žiť a váš čas v nás bude pokračovať aj naďalej“.

Nech dnešná mladá generácia i tie, ktoré prídu po nej, budú mať stále možnosť výberu z filmov, za vznikom ktorých bude stáť človek. Takých, ktoré ich budú spolu s  jedinečnou hudbou vždy dopĺňať a aspoň symbolicky či v náznaku sa s nimi prelínať. Pretože aj keď zaznie rekviem, „život si napokon vždy nájde cestu“.

(Celkovo 190 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter