„Štvrtá“

V rovnomennej poviedke, ktorej autorom je nositeľ Pulitzerovej ceny v žurnalistike (Price Day, „Four O´clock“; 1958), hlavný hrdina našiel spôsob, ako odlíšiť zlých od dobrých a potrestať ich. Novým Kainovým znamením, tí prví sa totiž v okamihu zmenšia o polovicu. Dejiny človeka sa odteraz zmenia, dôjde k náprave skrivodlivosti a zla. Pán Crangle takúto moc má a chystá sa ju práve použiť. Dnes, s úderom štvrtej. Chýba už len príslovečných trinásť minút. Neznáma mohutná sila v ctihodnom občanovi znovu narástla. Raz ju už v sebe objavil, no príhodný okamih prepásol. Teraz sedí v pohodlnom kresle obývačky rozmýšľajúc o tom, čo bude nasledovať. Napríklad v prípade prejednávanom v súdnej sieni, pri ktorom má porota pochybnosti, či obvinený trestný čin naozaj spáchal. Udrie štvrtá a bác, je po váhaní. Ecce kraťúch! Aký dôkaz ešte potrebujete? Jeho vina je zrazu zrejmá všetkým. Do tichého rozjímania pána Crangla sa ozve škrípavé upozornenie: „Orrréech“! Papagáj Pet si žiada svoju maškrtu. Pán Crangle vyberie z misky oriešok a podá ho svojmu spoločníkovi.

Takto to pokračuje ďalšie minúty. Neostáva ich už veľa, sú však čoraz dlhšie. S malou hodinovou ručičkou blížiacou sa k štvorke a veľkou k dvanástke vnútorné napätie a sústreďovanie sa pána Crangla narastajú. Prerušuje ho len občasná prosba. Orrréech. Pán Crangle operenému spolusprisahancovi zakaždým roztržito vyhovie. Uzaviera sa do seba a chúli v kresle. Otvára do široka oči, pery sa mu rozchádzajú. Hodiny konečne odbíjajú štvrtú. „Teraz,“ vyšepne vyčerpane. Zmocňuje sa ho úľava. Nemusí sa ísť pozrieť k oknu, aby sa presvedčil, čo sa vonku deje. Nepochybuje o svojej moci a výsledku svojho rozhodnutia. Rozsudku nad tými, ktorí sú zlí. A zlí sú tí, ktorých za takých považuje on. Dokonané je… Ticho naruší len mrzutá Petova prosba. Orrréech. Pán Crangle vyberie z misky odmenu pre svedka svojho úsilia. K tomu, aby k nemu dočiahol, mu chýba pol metra.

Four O’clock – Original Text | shortsonline (xpressenglish.com)

Z minulosti sú známe aj iné príbehy. O viere, ktorá nemusí o svojich účinkoch presviedčať nikoho, najmenej samu seba. Takej, ktorá neželá nikomu nič zlé. Práve naopak. Praje životu svojich vyznavačov i tých druhých, ktorí ju nemajú a odmietajú. Vedie k nej dlhá a ťažká cesta.

Centuriónova viera: „Nepotrebujem vidieť, viem“.

Človek sa oddávna pokúšal vymaniť zo svojej telesnej podstaty pripútavajúcej ho k zemi. Dalo sa to dosiahnuť viacerými spôsobmi. Tomu racionálne uvažujúcemu, vedomému si vlastnej fyzickej pominuteľnosti, chýbala a chýba najviac pravda. Nevidel ju a nehľadal transcendentne, v Bohu ako v prejave najvyššej sily a tvorivej inteligencie. Vnímal ho nanajvýš ako samoregulujúcu sa prírodu alebo, stále zužujúco, formu nepoznanej energie. Mytologických i biblického meral sebou, so všetkými slabosťami a zlyhaniami. Ako by mohla byť všemohúcou Najčistejšou Bytosťou (Actus Purus) a Najvyšším Dobrom (Summum Bonum), stojacou nad všetkým a všetkými taká, ktorá nabáda k ustavičnému odpúšťaniu nepriateľom, dokonca k láske k nim, za cenu vlastného utrpenia a nekonečného nastavovania druhého líca? Odmieta ju aj naďalej, azda z pochybností o sebe a nedokonalostiam, s ktorými sa narodil. Aby s  nimi neustále zápasil a prekonával sám seba. Tento typ je materialistický, na zázraky neverí. Veda a viera sa vylučujú, tvrdí. Pravda je preň formálna, logická a vypočítateľná kategória. Abiogenézou a tak voľajako, po dinosauroch a živočíšnych predchodcoch človeka prišiel na svet viacerými cestami a vývojovými stupňami homo sapiens a ešte raz sapiens. Plavným letom pterodaktyla a dravým skokom smilodona sa preniesol zo sveta anorganickej chémie medzi aminokyseliny a bielkoviny, spomedzi primátov džavotajúcich na stromoch a v jaskyniach medzi priamych predkov dnešnej koruny tvorstva.

Boh, Λόγος – Logos, duch, myšlienka, inteligencia, najvyššia a jediná prvotná sila, ktorá sa stala telom a následne stvorila fyzický svet, podľa nich neexistuje, iné svety, mimozemšťania dobrí i zlí, dokonca jaštery v ľudskej podobe, áno. Lietajúce objekty brázdia strato- i atmosféru obnovujúc, haškovsky a dänikenovsky zároveň, ausgerechnet v dnešnej dobe, spomienky na budúcnosť. Ďaleké svety, odkiaľ na Zem prichádzali a naďalej prichádzajú vesmírni bohovia, vznikli a vyvinuli sa podobne ako náš, nič nadprirodzené za ich vznikom a v nich samých nehľadajte. Blízke stretnutia tretieho, štvrtého a n-tého druhu sú na spadnutie, očakávajte ich každým dňom. Ich ohlasovania sa vynárajú pravidelne, keď biznis nejde ako má. Tí, ktorí v Boha úprimne veria, sú fundamentalisti, ktorí vo svete dneška nemajú čo robiť. Hoci ich kritici navonok tolerujú oháňajúc sa Voltairom v očarení z vlastnej veľkorysosti, v hĺbke sŕdc ich nenávidia a pohŕdajú nimi. Oni sami podobné barličky nepotrebujú. Človek disponuje všetkým, čo pre svoj vývoj potrebuje. Stačí chcieť, pohnúť rozumom a natiahnuť ruku. Napriek technológiám nie sme k sociálne spravodlivému svetu ani o milimeter bližšie ako bol človek pri rozpade prvotnopospolnej spoločnosti a na úsvite civilizácií. Nuž teda hor sa k svetlým zajtrajškom. Prázdne povzbudzovanie a heslá veľkú cenu nemajú. Rýľ a pluh, rovnako ako skúmavky a mikroskop, áno. 

Hľadaním odpovede na večnú otázku Quid est veritas? položenú zamysleným Pontským Pilátom galilejskému kazateľovi nemenej ako samému sebe dospel len k polovičnej odpovedi, uzavretiu sa do seba a do stoického vyrovnávania sa so životom. To je ten lepší prípad. Stále existujú tí, ktorí si zvolili kratšiu a jednoduchšiu cestu, chcú človeka, keďže Boh im je málo alebo nič, premeniť na svoj obraz. Racionalita totiž prerástla v posadnutosť povrchným perfekcionizmom, do šialenstva inteligentných, a predsa obmedzených vlastnou smrteľnosťou, ktorí sú neustále presvedčení, že Boh sa dá vydeliť bezo zvyšku alebo úplne odpísať. To sa odzrkadlilo v totalitných ideológiách i tej dnešnej globalisticko-korporatívnej, ktorá je ich potomkom a ktorej jediným bohom je zisk. Neomaltuziánstvo a zvrátené chápanie eugeniky v nej hrajú kľúčovú úlohu. Človek má byť zmenený proti svojej vôli, a to za každú cenu. Aktuálne „konečné riešenie“, Endlösung pre 21. storočieprijatésúčasnými globálnymi elitami nielen voči určitej skupine, ale všetkým od špičky pyramídy nadol, začalo a prebieha. Už tu nie je viac miesto pre všetkých. Pomknúť sa nestačí, vy druhí radšej zomrite! Čím skôr, tým lepšie. Pravda je len jedna, aj keď fluidná. Obteká ich telá a napĺňa ich myseľ. Mení sa tak, ako jej to prikážu v súlade so svojou pyšnou a vrtkavou vôľou. Nič s tým nedokázali spraviť Spartakovo povstanie, albigenci, adamiti a iní -iti, chiliasti, utopickí socialisti ani všetky doterajšie revolúcie. Boha sme vám vzali a nahradili bôžikmi a modlami vrátane rôznych -izmov, zvykajte si, vravia dnešní páni. Tomuto sa vraví krádež tisícročí a celej doterajšej histórie. Odteraz nebudete mať okrem nás iných, ktorým by ste sa klaňali. Pochábli. Fools. Homines stulti.

„Pravda… Čo je pravda?“

Zázraky nie sú určené tým, ktorí ich nedokážu vnímať celostne nechápuc ich podstatu. Chestertonovské „okamžité ovládnutie hmoty duchom“ neodporujúce vede, fyzikálnym a biologickým zákonom a dosiahnutému stupňu materiálneho poznania pridávajúc do neho duchovný rozmer, ktorý sa nedá zachytiť a merať prístrojmi. Boh, čokoľvek si pod ním a týmto pojmom predstavujeme, bude mať pred človekom vždy náskok. Z jednoduchého dôvodu. On je počiatok a tvorca systému, nie človek, akokoľvek sa pechorí. Koľkí z vedcov súčasnosti robiacich zdanlivé „zázraky“, ktorí sú dnes vnímaní ako „bohovia“, budú zajtra považovaní ak nie za primitívnych (jednoduchých), tak za obmedzených? V lepšom prípade dobou než vlastným intelektom. Hrdia sa vonkajšími prejavmi svojich „zázrakov“ ako héroovia starých legiend a mýtov i fiktívny pán Crangle. Bez svedomia a vedomia. Na Roberta Oppenheimera, uvedomujúceho si silu, ktorú priviedol k životu ako Višnu z Bhágavadgíty, doľahla ťarcha obrovskej zodpovednosti vyplývajúcej z jeho ľudskej podstaty. Aj za budúcnosť, ktorá je dnes už minulosťou. Do mysle sa neodbytne vkráda zamyslenie sa, ako by vyzeral svet dnes, ak by si vedec otvárajúci dvere trinástej komnaty („Deviatu bránu“ Romana Polańského; 1999) vybral cestu šľachetného Viratu a jeho príklon k budhistickému konceptu „panča šíla“ obsahujúceho výpočet piatich hlavných hriechov vrátane prikázania zdržiavať sa zabíjania ľudských bytostí (Stefan Zweig, „Oči večného brata“; 1922).  

„Teraz som sa stal smrťou a  ničiteľom svetov“. Oppenheimer s  pohnutím cituje z  Bhágavadgíty v spomienkovom interview na prvý test atómovej bomby.

Tí, ktorí apriórne popierajú existenciu Boha, majú tiež vieru centurióna z evanjelií, i keď obrátene. On vedel, hoci nevidel. Oni veria tomu, čo nebolo dokázané. Induktívne hypotézy, ktorých cieľ, vylúčenie „Boha“ z procesov vzniku života na Zemi, je „na preskačku“ stanovený vopred a „stačí“ ho dokázať, sú založené stále len na tvrdeniach v štýle „(highly)likely“známom zo sveta politikya médií s výpovednou a dôkaznou hodnotoupríkladu o tehotenstve, ktoré buď je, alebo nie je vôbec. Oparin, Miller a Sagan (Carl) o tom vedeli svoje, a to na dôkaze vzniku organického života vyššie spomenutým skokovým spôsobom pracovali za ideálnych laboratórnych podmienok (Millerov – Ureyho test, 1952). Vyčkajme. Možno ich nasledovníci na chýbajúci článok, svoje aristoteliánsko-tomistické argumentum ex motu, či už ako skeleton ukrytý hlboko pod nánosmi zeminy a  hliny v rokline Olduvai, alebo stále pobehujúceho tvora v lesoch Montany, v povodí Zambezi a amazonskej džungli, naďabia. Zatiaľ o ich teóriách platí to isté a nie viac, čo v ich ponímaní o príbehu, ktorý sa udial na Golgote, pred ním i po ňom. Ak chcú existenciu Jediného, a aby to nebolo také jednoduché i Trojjediného Boha (nemysliac toho – tých z Mahábharáty) vyvrátiť, mali by predstaviť svojho alebo jeho náhradu. Zatiaľ je to z hľadiska formálnej logiky impasse, fifty-fifty v tuneli, ktorého koniec je pre svetlo zdanlivo nepriechodný. Závisí od perspektívy a postoja, v ktorých slovo predpoklad – guess – nahrádza slovo viera – faith. Klasické obranné a zmierlivé „môj odhad je rovnako dobrý ako váš“ sa tak zmení na prijatú hodenú rukavicu  – my faith is at least as good as your hypotheses. Moja viera sa prinajmenšom vyrovná vašim hypotézam. Dôkazné bremeno je aj na druhej strane. Vyberte si. 

Z kresťanskej viery bez rozdielu denominácií sa dajú vyvodiť zovšeobecnenia. Boh fyzickú a biologickú existenciu človeka v plnom rozsahu rešpektuje. Nestiera hranicu medzi pohlaviami. Počatý život je pod jeho ochranou. Neselektuje v čase, ani v priestore. Muž a žena, žena a muž, popri ich rozdielnych fyziologických a biologických danostiach a odlišnostiach, sú si ako ľudské bytosti úplne rovnocenní. Dopĺňajú sa. Život vzniká z ich spojenia, sú jeho spoludarcami. Ľudstvo je dielom Boha, ktorí jednotlivcom síce nenadeľuje rovnako, ale podľa svojej vôle a vyvážene. Jednému dá jedno, druhému iné. Normálne a štandardné „nobody´s perfect“ sveta smrteľných bytostí. Toto je základ celkovej dynamickej rovnováhy oboch svetov, duchovného a fyzického. Oba existujú popri sebe a zároveň sa prelínajú. Človeka nezaraďuje do kategórií nadľudí a lúzrov. Nevydáva jedinému vyvolenému národu pod meč ostatné. Už vôbec nie odvtedy, ako zoslal svojho jediného syna na Zem, aby ľudí, ktorým dal slobodnú vôľu, za ktorú nesú zodpovednosť pred ním i sebe samými, vykúpil. Miluje plnokrvných a úprimných voči sebe i druhým, nie úzkoprsých formalistov, fanatikov a pokrytcov, ktorí sa za neho skrývajú a svoje chcenie vydávajú za Jeho učenie. Takých, čo majú život radi s jeho darmi i príkoriami, vedomí si pokušení, ktorým sa snažia nepodliehať a chýb, ktorých opakovaniu sa snažia vyvarovať. Tých, ktorí sa denne desať ráz potknú no odhodlane, nečiniac zlo a nepohoršujúc, kráčajú ďalej. Jednotlivcom i masám nezakazuje meniť svet k lepšiemu. Nebráni im v jeho poznávaní a naprávaní, pri ktorom neubližujú sebe ani ostatným. Nie je v rozpore s vedou a nebráni jej vývoju. Je prajný i varujúci, vie sa usmiať a tešiť sa. Nie je suchár a už vôbec nie slaboch skrývajúci sa za silu. Otec, akého ste vždy chceli mať. Sám je akiste zvedavý, na čo ľudia ešte dokážu prísť. Je ich fanúšikom. Vládca i vedec, radový občan a bedár majú právo zvoliť si vlastnú cestu. Ich osud nie je predurčený, tvoria si ho sami. Aktívne i pasivitou. Každý má pri Ňom šancu.  

A práve táto sloboda výberu je, pri pozornom, nie letmom pohľade unaveným z denno-denného používania a s vedomím oslabeným alebo úplne zastretým televíziou, sloganmi a reklamami, ohromujúca. Nikto nám ju nemôže vziať. Ani pri najväčšom útlaku. Je ukazovateľom rešpektu, ktorý Stvoriteľ preukazuje človeku stvorenému na Jeho obraz. Argumenty o astronautoch, ktorí pri putovaní do kozmu nevideli sedieť na obláčiku dobráckeho deduška vo vtipných a  láskavých ilustráciách Jeana Effela, alebo niekoho a niečo podobné, Bohu ublížiť nemôžu. Iste, dobrou a hodnotnou ľudskou bytosťou je možné byť v dobrej viere v človeka aj bez viery v Boha. Nie každému to však stačí. Nechce byť vyššie ako On, no bližšie k Nemu, pretože ho Jeho nekonečnosť fascinuje a priťahuje. Predvčerajší i dnešní „Ničitelia svetov“ s využitím čoraz ctižiadostivejších vedcov slúžiacich politikom bez morálky i  chrbtovej kosti a nenásytným korporáciám pripomínajúcim predavačov v chráme, ktorí nemajú nikdy dosť, hľadajú neustále nové prostriedky ako pomôcť svojim pánom stať sa „bohmi“ vykynožiac tých, na ktorých nezáleží, a tým aj Boha. Na rozdiel od niekdajších vynálezcov kolesa a  penicilínu ich pamiatka nebude s vďakou pripomínaná, ale preklínaná. Ambície súčasných Tvorcov i  Ničiteľov nie sú síce ničím novým, no sú najbezohľadnejšie a zároveň aj krátkozraké. Neuspejú, rovnako ako tí pred nimi. Majme to pri propagande a  indoktrinácii ubíjajúcich dušu človeka všade a do všetkého prenikajúcim materializmom a vzájomným rozoštvávaním, ktoré im umožňujú nad ľudstvom vládnuť, neustále na pamäti.

Démon pokúša vedca: „Staneš sa Prozreteľnosťou samotnou!“ (ak sa mi budeš klaňať).

Súčasní vládcovia sveta od svojich služobníkov požadujú, aby pre nich činili zázraky. Podobné, aký drankal Herodes od Jehošuu z Nazaretu. Svetský panovník sa u duchovného stretol len s mlčaním. Nebolo znakom pohŕdania a mĺkveho vyvyšovania sa, ale úprimnej ľútosti nad nepochopením, za akých okolností a prečo zázraky robí. Rǝbbī neodmietol vyvolať z hrobu Lazara, spravodlivého a bohabojného muža, keď videl, aký hlboký smútok jeho smrť spôsobila najbližším zosnulého. Nevynášal súdy, ku ktorým ho vyzývali ortodoxní súkmeňovci, aby učinil zadosť tradíciám formálneho náboženstva. Po tom, čo vinníčke odpustil pripomenúc žalobcom ich skryté hriechy, pobádal ju k náprave slovami „choď a  viac už nehreš“. V životoch ľudí mu nestačí len zdržiavanie sa, vyzýva ich k aktívnosti. Hoci jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, tento stôl bol a je prestretý pre všetkých. Doslovne i ako metafora. Žiadne zákazy a náhubky ho zo života tých, ktorí sa zaň slobodne a bez nátlaku rozhodnú zasadnúť, nemôžu odstrániť.

„Urobíš pre mňa malý zázrak“? 
„Ten spomedzi vás, kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom.“

Do mysle a srdca Boha, či už pri úprimnom presvedčení o jeho existencii alebo ignorovaní, rovnako z pozície indiferentného ateizmu ako planúcej nenávisti, nevidíme, On do našich áno. Stáva sa, že tí, ktorí majú jeho učenie obhajovať, vysvetľovať a uvádzať do praktického života, zlyhávajú, a tí, o ktorých by to povedal málokto, po vnútornej premene z nespútaných rockerov a búrlivákov na pokorných mužov viery jeho prikázania rešpektujú a podľa nich aj žijú. Nie je aj táto náhla a neočakávaná zmena podobná zázrakom, ktoré sa okolo nás neustále dejú?

Podľa Williama Sommerseta Maughama „Boh, ktorý sa dá pochopiť, nie je ozajstným Bohom“. Čo ten tušený ? Pre niekoho non-entita, pre iného minimálne ako Digitus Dei, prejav jeho ustavičnej prítomnosti v prebiehajúcich dejinách človeka a ľudstva. Strach z neho má aj Leviathan, Jóbov i Hobbesov, ktorému sa vraj na Zemi nevyrovná žiadna sila (non est potestas super terram quae comparetur ei). Ničiteľom sveta už raz bol a viac ním byť nechce. Sľúbil to. Je Stvoriteľom. Trpezlivým, milosrdným, odpúšťajúcim, milujúcim. A keď treba aj hrozným a trestajúcim. Nesentimentálne, pevné a nemenné „Boh je Láska“ vnáša do dnešného pohromami sužovaného sveta úľavu a povzbudenie v  nepoddávaní sa prekážkam a  protivenstvám. Pri zlepšovaní seba aj prostredia, v ktorom človek žije. Prijať tieto slová za svoje by mohli i tí, ktorí existenciu Boha neuznávajú alebo popierajú viniac ho jedným dychom z ľudských zlyhaní a trúfalo ho vyzývajúc, podobne ako Herodes, ku korektívnemu zásahu – zázraku – učinenému v zhode s ich vlastnými predstavami a očakávaniami.  

„Ak by som rozprával jazykom ľudí i anjelov, mal dar proroctiev a vieru, ktorá hory prenáša, rozdal celý svoj majetok, poznal tajomstvá a všetkému rozumel, no nemal by som lásku, nie som ničím“. Hymnický spev na motívy prvého listu apoštola Pavla Korinťanom.

Neobyčajný prípad pána Crangla je metaforou o  subjektívnom chápaní spoločenského poriadku a dobra i o prisvojovaní si práva trestať tých druhých a zlých. Hodinové ručičky sa opäť blížia k štvrtej. Čas nie je možné zastaviť a nebolo by ani správne sa o to pokúšať. Život napriek sladkosti či bôľu spomienok nežijeme spätne. Opakovaniu chýb a omylom predchádzať môžeme. Začnime tým, že povestné brvno vo vlastnom oku uvidíme ešte predtým, ako nám začne prekážať smietka v susedovom. Ak po ňom hodíme kameňom ako prví, privoláme nielen jeho odvetu, ale v konečnom dôsledku všetci na seba silu, ktorá prevyšuje súčasné i budúce možnosti človeka. Nesmierne. Aj keď je láskavá a odpúšťajúca, neradno sa s ňou zahrávať. 

(Celkovo 33 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter