Nežný internetový despotizmus alebo…

… o rozviazaných rukách a o ružovom policajnom štáte

„V lete 2018 bolo v aute zaparkovanom vo štvrti East Village v New Yorku objavené telo. Mŕtvy muž bol v aute týždeň, kým si ho niekto všimol. (…) Čo tomu predchádzalo? Pred piatimi rokmi sa zastavil pri okienku McDonaldu, dali mu niečo, čo si neobjednal, pričom hodil sendvič na hlavu tehotnej zamestnankyne, dostal za to zanedbateľný trest. (…) Médiá sa však do toho horlivo pustili, záznam o jeho čine zaznamenal Google do svojho vyhľadávača. Po získaní neslávnej povesti v online prostredí ho nikde nechceli prijať do zamestnania. Potom prišlo posledné zbohom cez esemesku z auta… jeho telo sa pomaly celý týždeň rozkladalo“(Ross Douthat: Dekadentná spoločnosť. Ako sme sa stali obeťami vlastného úspechu a naša spoločnosť začala upadať. Bratislava: Postoj Media, 2022, s. 149 – 180, preložil Filip Pacalaj).

Bol to jeden z tých, čo sa ocitol v Bethamovom Panoptiku (Jeremy Bentham, Angličan, zakladateľ utilitarizmu, jeho Panoptikum predstavuje akúsi nápravnú a vzdelávaciu kruhovú budovu, v strede ktorej sedí dozorca a dohliada na hriešnikov, aby tak pre všetkých vydláždil cestu ku šťastiu). O takých sa zvyčajne nikto nezaujíma, nikomu nechýbajú… Pravda, v dnešných časoch zohráva túto úlohu internet a jeho sociálne siete. Možno niektorým ponúka ilúziu súkromia, pocit nestotožnenej komunikácie, preto ani necítia potrebu zahaľovať sa do pseudonymov a v online priestore komunikujú rovnakým spôsobom, aký človek použije napríklad v listoch. Lenže opak je pravdou, internet „zvádza ľudí robiť to, čo vedia najlepšie: ísť po svojich nepriateľoch alebo zdanlivých nepriateľoch, preklepávať si ich a popoťahovať ich a v ideálnom prípade ich aj nejakým spôsobom odstreliť, vymýšľať nové typy zločinov“ (Dekadentná spoločnosť, s 157).

A ešte jadrnejšie to vyjadruje ľavičiar Freddie de Boer v knihe Cult of Smart: How Our Broken Education System Perpetuates Social Injustice (All Points Book, 2020, audio kniha, Kult inteligencie: Ako podlomený vzdelávací systém udržiava sociálnu nespravodlivosť): Nech poviete čokoľvek, je nevyhnutné to preskúmať, dať pod drobnohľad a analyzovať, či sa vo vašich slovách neskrýva niečo podozrivé. Analyzovať treba každú slabiku, každú hlásku, pátrať po inotajoch a dvojzmyselnostiach. Osobitne sa to týka spisovateľov a umelcov…

Univerzálny sledovací systém

Douthat zdôrazňuje, že internet funguje ako univerzálny sledovací systém, ktorý zaznamenáva každý váš pohyb, každú transakciu, každý váš prejav, fotografiu, e-mail, síce údajne na komerčné účely, no len čo si digitálne objednáte povedzme čiapku, na druhý deň dostanete reklamnú správu od viacerých firiem vyrábajúcich klobúky a čapice. (Ak robíte niečo a nechcete, aby sa to verejnosť dozvedela, nerobte radšej nič, lebo dnes môže byť každý policajtom).

Globalizovaný kapitalizmus prerástol do éry kapitalizmu dohľadu, ako ho vo svojej knihe The Age of  Surveillance Capitalism (London: Profile Books Ltd., 2019, Vek kapitalizmu dohľadu) označila Shoshana Zuboffová, emeritná profesorka Harvardovej univerzity. Hneď v úvode sa autorka pýta: Budeme vyvíjať múdre stroje, alebo budeme mať múdrych ľudí za strojmi? Budeme mať domov či exil? Môže byť digitálna budúcnosť naším domovom, alebo budeme ako sťahovavé vtáky, ktoré letia tisíce míľ, stratiac pritom polovicu hmotnosti, aby sa vrátili do svojho rodiska? Bude nám vládnuť ekonómia, peniaze, alebo si nájdeme trvalý domov, ten, čo poznáme a kde nás poznajú, ten, kde ľúbime a kde sme milovaní?

Douthat v tejto súvislosti upozorňuje na spoluprácu digitálnych gigantov – Googlu, Facebooku, Twitteru, Instagramu a podobne –  so štátom v oblasti „ochrany“ ľudských práv. Poukazuje na to, že prichádza k vzniku policajného štátu s istými liberálnymi vlastnosťami. „Jeho pravidlá a bezohľadnosť budú formované a kontrolované kultúrnym individualizmom Západu s politickým nádychom na ľudské práva. Stále však budú mať autoritársky nádych – jemne despotický aspekt – pod zástavou, ktorá nie je komunisticky červená ani fašisticky čierna či hnedá, ale svieti priateľskou, úslužnou a veselou farbou. Farbou sestričky, farbou opatrovateľky, farbou tých najmilších možných inkvizítorov“ (s. 152).

Ružový policajný štát

Autor sa pri tejto konštatácii opiera o pojem ľavicového kalifornského filozofa Jamesa Poulosa – ružový policajný štát, čiže mäkká totalita. Na základe tejto teórie treba v novom poriadku chrániť a podporovať slobody pôžitku a konzumu, slobodu byť v bezpečí, žiada sa obmedziť slobody osobného a politického odporu. A to všetko so súručenstve so štátom. Malo by ísť o „vzájomne prepojený konglomerát inštitúcií, korporačných a vládnych, ktoré sú obývaní rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi s túžbou podeliť sa o informácie a s podobným inštinktom, aby využili svoju moc na udržanie stability systému, aby sa bezpečne udržali na vrchole existujúcej moci“ (s. 158) Úporne sa hľadá dôvod na spoluprácu, aby sa prostredníctvom „ružovej“ (maľovania naružovo) za každú cenu zachoval neoliberálny poriadok. Aj vďaka tomu nepociťuje väčšina ľudí v euroatlantickej civilizácii ružový policajný štát (aspoň zatiaľ) ako útlak, tvrdí Douthat (pravdepodobne ešte nenavštívil Slovensko a nerozprával sa s našimi občanmi).

Mnohí sa bez rozpakov vzdajú straty súkromia za cenu plnších žalúdkov a ružových slastných snov. Zrejme až dovtedy, kým to priamo neovplyvní ich bankové účty, kým nepríde k ich hacknutiu, ktoré niekomu umožní ukradnúť kreditné karty alebo úverovú históriu. A nezabudnime, dodáva Douthat, že „posun k dronovej vojne a chirurgicky adresnému vraždeniu zavedeným za Obamovej éry priniesol lacnejší a menej násilný prístup, ktorý je preto hádam aj udržateľnejší – využíva technologické novinky, zavádza virtuálnu vojnu (pre vojakov na našej strane, nie však pre ciele na druhej strane!“ (s. 162). Významne pritom asistuje zahraničná politiky (nasadzovanie veľkých pozemných armád, útoky stíhačiek, bezpilotných lietadiel, ohrozovanie a zabíjanie civilného obyvateľstva – najmä v takom prípade, keď je vojnová kataklizma dostatočne vzdialená od atakujúcej krajiny).

Prísnosť kapitalizmu dohľadu

Digitálne giganty sľúbili víziu riešenia starých ekonomických a sociálnych problémov i samotných vojen, no nastal opak, problémy sa prehĺbili do nevídanej etickej ostrosti spojenej s deštrukciou hodnôt, strata súkromia sa stala cenou za prístup k informáciám a jednotlivci sa premenili na prostriedok biznisu iných, presnejšie na informačnú surovinu v podobe pracovného predmetu (nie pracovnej sily) v digitálnom produkčnom procese, s vytváraním nadhodnoty prostredníctvom zmrazenia kvality užívateľských dát; po druhé, dekáda digitálnej explózie sa prepadla do trestajúcej prísnosti neoliberálnej ekonomiky a extrémnej nerovnosti.

Inak povedané, kapitalizmus dohľadu sa ukazuje ako antidemokratická sociálna sila, zameraná na likvidáciu neželanej a pre ňu nebezpečnej konkurencie, ktorá popiera a neguje potreby ľudí. „Je formou tyranie,“ zdôrazňuje Zuboffová, „živí sa ľuďmi, ale nie je pre ľudí. Vzniká tak surreálny paradox, ktorý sa vydáva za personálnu veličinu, no pritom ignoruje všetko, čo sa týka vás a mňa. Núti politiku vykonávať tyraniu“ (s. 513).

Áno, ekonómia tyranizuje aj politiku. A resumé? Kontrola, sledovanie, pozičná asymetria moci, tváriaca sa ako sloboda voľby, živý priemysel strachu, digitálna kriminalita. Nádej na emancipáciu a zmenu však ešte vždy jestvuje…

Odvolaný minister vnútra

Dočkáme sa akej-takej zmeny aspoň na domácej pôde? Máme pred parlamentnými voľbami, vládne nám úradnícka vláda bez dôvery. Sociálne siete sú napnuté na prasknutie, statusy politikov chrlia nenávisti, chýba akýkoľvek náznak rozumnej polemiky. Zdá sa, že slovenská politika v jej rozporuplných prejavoch tyranizuje ekonomiku, a nie opačne, ako tvrdí Zuboffová. Vidíme to na výsledkoch, ktoré nás v mnohých ukazovateľoch radia na koniec Európskej únie.

Pravdupovediac, premiér bez dôvery, bankár a ekonóm, sa ukazuje, povedané s istou dávkou irónie, ako veľký „pragmatik“, ktorý sa ohýba podľa zásady – kam vietor, tam plášť: štát riadi odvolávaním niektorých podriadených a povolávaním do funkcií kamarátov jednotlivých ministrov (aj tri mesiace lukratívneho platu sa predsa oplatia), sľubovaním 108 miliónov eur župám, mestám a obciam (nádej zomiera posledná), návštevami žatevných polí (aby hádam zrno lepšie sypalo) à la Vasil Biľak; najnovšie sme sa presvedčili, že je z neho i ostrieľaný utilitarista, učenlivý nasledovateľ už spomínaného Jeremyho Benthama; ako si inak vysvetliť, že sa predseda vlády (nepochybne na popud prezidentky Čaputovej) postavil v spore ministra vnútra a policajného prezidenta na stranu policajného prezidenta. V politickom ringu niečo takmer nepredstaviteľné, ale pravdepodobne tak niekto prikázal: aj za cenu jakobínskych metód udržať ružový policajný štát na čele s progresivistickou hierarchiou, akýsi eklekticizmus neoliberalizmu, liberálneho konzervativizmu a neomarxizmu, a tak oklieštiť posledné výdobytky sociálneho štátu.

Neverím, že tade vedie spásonosná cesta k nášmu šťastiu, že nás to ochráni pred všetkými nástrahami a nebezpečenstvami. Časy Veľkého brata sú dávno za nami, ostali v orwellovskej ére, dnes sa sledujeme navzájom, tu a všade, na každom kroku. A žiaľ, často sa to môže skončiť tragicky, ako uvádzam v citáte na začiatku eseje. Áno, každý neuvážený krok (aj ten s policajným prezidentom) môže mať nepredvídateľné dôsledky… Ale tie sa vyjavia až neskôr!

Uprednostnenie policajného prezidenta pred ministrom vnútra je nepochopiteľným a neospravedlniteľným precedensom z viacerých hľadísk: chýba tomu slušnosť, racionalita, logické posúdenie problému; cítiť z toho strach z mocenských zložiek (čo je viac ako povážlivé), ustupovanie vyhrážkam policajného vedenia, poslušné nadbiehanie klamlivej mantre o rozviazaných rukách, ktorá znamená skôr propagandistický manéver smerom k vymývaniu mozgov verejnosti. Zamyslime sa: potrebuje svedomitý, čestný a nepodplatiteľný  policajt rozviazané ruky? Ak by ozaj potreboval, aby mu niekto rozviazal ruky, nemohol by predsa vykonávať svoju profesiu podľa najlepšieho vedomia a svedomia, ako sa na policajta patrí. Musel by sa jej jednoducho vzdať. Rozviazané ruky mu garantuje zákon, ktorý by mal do dôsledkov rešpektovať – ak nie, niečo je zhnité v štáte, tentoraz nie v dánskom, ale v  slovenskom. Alebo že by sme neprijímali do polície správnych a najlepších ľudí?

Nie, nie som idealista, poznám mantinely reality, poznám mantinely ľudských bytostí s hobbsovským „človek človeku vlkom“ či nietzscheovskou „vôľou po moci“ – skrátka, nie sme bezchybní, každý má svoje hriešky a hriechy, keď je mu bližšia košeľa ako kabát.

A prezidentka a premiér akoby zabudli, že v polícii, vzhľadom na jej vnútorné usporiadanie a zloženie, subjektívne videnie hodnôt, rozličné politické a náboženské presvedčenie, sa vždy a v každom systéme odohráva vnútorný boj, ktorý sa v obmenách nakláňa raz na jednu, raz na druhú stranu. Podľa výsledku volieb? Spravodlivosti? Ktovie? Médiá a verejnosť zakaždým drukovali a drukujú víťaziacemu s predstavou, že aj im niečo zostane zo smotany…

„Vyrábanie“ režimistických nepriateľov

Prenecháme to radšej histórii, tá to za nás vyrieši –  nie náhodou je učiteľkou života. Veľa nás naučila aj o päťdesiatych rokoch minulého storočia: boli to časy, keď u nás, ako takmer vo všetkých krajinách po vojne, vo veľkom rozhodovali polícia a s ňou spriaznené súdy (na priame príkazy politickej moci): justičné vraždy, vyrábanie nepriateľa, falošné obžaloby – novinári i umelci (Mňačko, Špitzer a mnohí ďalší) písali hanopisy, volali po vyšších trestoch pre nepriateľov štátu, špiónov, zradcov a buržoáznych nacionalistov; vo fabrikách sa konali mítingy žiadajúce popravy Clementisa, Novomeského, Husáka atď. Drvivá väčšina ľudí tomu verila, tlieskali prísnym rozsudkom, políciu a milíciu pokladali za tvrdú päsť robotníckej triedy. Naša rodina to okúsila na vlastnej koži: koncom štyridsiatych rokov minulého storočia zatkli staršieho brata Františka v špionážnej kauze Kočiš, Dinka a spol.; s mamkou sme ho navštívili (mal som päť rokov) v bratislavskom Justičnom paláci, oddeľovali nás mreže, srdiečko som mal kdesi v hrdle, chvenie tela sa koncentrovalo do roztrasených rúk, bol vychudnutý, ukazovákom si siahol na hrdlo a naznačil, že odvisne; jeho slová mi ešte aj dnes znejú v ušiach: „Poslúchaj mamičku, aby si nedopadol ako ja…“

Už vtedy ma skúsenosť naučila, že o všetkom treba vždy pochybovať a predovšetkým neveriť mocným a ich propagandistickým pätolizačom. Plynutie času sa oklamať nedá…

V atmosfére studenej vojny medzi Východom a Západom si tajné služby navzájom podhadzovali agentov, aby narušili vnútorný poriadok toho-ktorého štátu. Neraz na to, žiaľ, doplácali nevinní. Neobišlo to ani Spojené štáty, v čase tzv. maccarthizmu videli úrady nepriateľa za každým rohom, preverovali napríklad celý Hollywood, vyšetrovali a monitorovali tisíce významných osobností (vyvrcholilo to trestami smrti pre manželov Rosenbergovcov, nútenými odchodmi svetových umelcov a intelektuálov z USA – Chaplin, Bernstein, spisovatelia Mannovci a pod.).

A po dvadsiatich rokoch bolo všetko inak – u nás i vo svete. Pravda udupaná fanatizmom a straníckym prospechárstvom vyšla konečne na povrch, v plnej nahote sa ukázala toľko zneužívaná mantra o rozviazaných rukách; bývalí žalobcovia a mediálni eskamotéri sa ospravedlňovali, kajali, sypali si popol na hlavu. Životy to však mŕtvym obetiam nevrátilo. A potom, že sa história neopakuje, povedal by generál Lučanský.

Vráťme sa však k prezidentke Zuzane Čaputovej a Ľudovítovi Ódorovi, premiérovi bez dôvery. Svojím rozhodnutím (nepochybne zámerným) podporili ružový policajný štát, v našom prípade skôr policajný štát, v ktorom sa namiesto riešenia ťaživých ekonomických a sociálnych problém problémov vykopala veľká čierna diera politickej neznášanlivosti (podľa koalície v duchu rozviazaných rúk polície, podľa opozície v mene politickej odplaty). Akoby toho bolo málo, musel sa porúčať aj „úradnícky“ minister vnútra. Vyústilo to do bezútešnej haravary a ďalšieho myšlienkového rozpolťovania ľudí na sociálnych sieťach a vôbec v celej spoločnosti:

Prečo bol Šimko nepohodlný?

„Priznám sa, že mi od počiatku nebolo jasné, čo sa malo na mysli pod tým, keď sa začalo hovoriť o tom, ako sa rozviazali ruky polícii. Táto ozbrojená, represívna štruktúra si iste nemôže robiť, čo sa jej zachce. To sa deje iba v policajnom štáte“ (Ivan Šimko, minister vnútra, 5. 7. 2023).

Zdá sa, že Ivan Šimko si nestihol všimnúť, že policajti už iba poslušne nezrazia opätky a nezasalutujú, lebo veď prišiel nový minister(Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka N).

„Ivan Šimko postavil proti sebe celé vedenie polície. A neuváženým statusom nahral aj politikom podozrivým z trestnej činnosti“ (Marek Vagovič, komentátor, aktuality.sk, 4. 7. 2023)

„V demokratickom štáte sa policajti nesmú utrhnúť z reťaze argumentujúc rozviazanými rukami a prekračovať svoje právomoci na základe predstáv politikov. Represívne zložky majú konať, vyšetrovať trestnú činnosť a postaviť páchateľov pred spravodlivosť, ale vonkoncom nesmú konať v rozpore s právnym poriadkom a používať trestné právo na politický súboj“(Matúš Šutaj Eštok, poslanec NR SR Hlas – sociálna demokracia, 4. 7. 2023).

Odvolanie Šimka je politický kŕč prezidentky a úradníckej Ódorovej vlády. Ivan Šimko pred týždňom v statuse na sociálnej sieti kritizoval heslo o „rozviazaných rukách polície“ a napísal, že políciu musia riadiť politici. Ivan Šimko sa však ničoho zlého nedopustil. Tvrdiť, že políciu majú riadiť politici, nie je ničím iným ako takmer presným citovaním ustanovení zákona o policajnom zbore. Neodôvodnené odvolanie ministra Ivana Šimka je tragikomickým symbolom nekompetentnosti vládnutia troch vlád v súčasnom volebnom období. A vyhliadky do budúcnosti nie sú ktovieaké“ (Igor Cibula, bezpečnostný analytik).

„Vďaka nášmu tlaku dnes odišiel z funkcie poverený minister vnútra Ivan Šimko. No prezidentka a premiér naznačujú, že dôvody jeho odchodu boli vážnejšie! A my sa pýtame, čo bolo v skutočnosti príčinou odchodu ministra Šimka. Nesmieme totiž dopustiť, aby sa vrátili časy, keď ministri vnútra v spolupráci s mafiou ovládali políciu a spoločne rozhodovali o vine a treste.

Zabojujme spoločne, aby sme 30. septembra ochránili nezávislosť polície a súdov pred návratom mafie“ (Igor Matovič, predseda hnuta OĽaNO a priatelia).

Prezidentka namiesto toho, aby sa postavila za VLASTNÉHO ministra, ktorého si vybrala a ktorého poverila riadením rezortu, opäť raz fatálne politicky zlyhala. Prezident PZ si z tohto dôležitého orgánu verejnej moci urobil súkromnú spoločnosť na naháňanie politickej opozície, ale aj „nepohodlných” ľudí. Štefan Hamran je nielen arogantný, ale i vydierač. Nenecháte ma robiť si, čo chcem, tak sa povyhrážam, že odídem spolu s ľuďmi, ktorých som si dosadil do vysokých funkcií“(Monika Beňová, europoslankyňa za SMER-SSD).

„Minister skončil, Fico s Pellem hysteričia. Polícií držme palce“ (Ján Magušin)!

Hry na prokurátorov, vyšetrovateľov a sudcov

Neprináleží mi hodnotiť prácu policajného prezidenta, formálne akože nestraníka, jedno však viem isto, že jeho vystúpenia pred verejnosťou sú výsostne politické, reagujú zväčša na politické kauzy, dnes už takmer predvolebné; málo sa od neho nedozvedáme o všeobecnej kriminalite na Slovensku, o bezpečnostnej situácii na cestách, o stratégii, modernizácii a ďalšom vývoji Policajného zboru.

A čo prezrádzajú citáty? Ukazuje sa, že bežný občan, médiá, rozličné inštitúcie a mimovládne organizácie si s chuťou hrajú na prokurátorov, vyšetrovateľov a sudcov; ak by to nebola smutná vec, človek by povedal, že si voľkajú vo vynášaní a tipovaní rozsudkov. Paradoxne, mnohí sa vyjadrujú nebodaj s istotou znalcov, akoby mali tisíce strán vyšetrovacích a súdnych spisov v malíčku – sudcovia potrebujú na štúdium materiálov mesiace, a oni, vyzbrojení sekundovou mediálnou propagandou, vám zaraz všetko vysypú z rukáva, vopred vedia, kto je vinný, kto si koľko odsedí. Áno, je to tak, píšu to predsa v novinách… A keď náhodou sudca vynesie iný ako želateľný rozsudok, oheň je na streche, médiá ako na povel hystericky krákajú… Ako si to mohol sudca dovoliť?! Pravdupovediac, odvaha takýchto sudcov si zaslúži obdiv a uznanie, uznanie za to, že nepodľahli neuveriteľnému tlaku a zachovali si svoju profesionálnu česť…

A rozviazané ruky? Ostávajú, ako som už uviedol, iba recyklovanou spomienkou na jakobínske časy. Polícia, ako inak, si ich stotožnila s kukláčmi, ozbrojenými až po uši, ktorí za hlasnej asistencie médií a barnumskej reklamy odvádzajú obvinených v putách. Otvorili viacero káuz, zopár vyriešili, niektoré zmietli zo stola súdy a generálny prokurátor prostredníctvom obávaného paragrafu 363, ktorý odobril aj Ústavný súd. Prezidentke Čaputovej  a niektorým politikom spomínaný paragraf nevonia, chceli by ho nejakým spôsobom obmedziť, hoc aj disciplinárnym konaním voči generálnemu prokurátorovi… Zvyšok prípadov zostáva nedoriešených. Za trojročné obdobie, čo sú tieto garnitúry pri moci, nevedia nimi zásadnejšie pohnúť. Navyše, zatiaľ som nebol svedkom toho, že by povedzme sudca postupoval v duchu známeho rímskeho „in dubio pro reo“ – pri pochybnostiach v prospech obvineného (kedysi dávno, ešte v chlapčenských rokoch, som videl zaujímavý francúzsky film, nepamätám sa, ako sa volal, v ktorom svedkovia potvrdili, že starú ženu zabil istý osamotený mladík s jasne identifikovanou tvárou. Lenže chlapec mal jednovaječné dvojča a  na prekvapenie všetkých, obaja mladíci sa priznali k vražde, súd ich musel preto oslobodiť).

A ešte je tu policajný prezident Štefan Hamran, ktorý je garantom policajného štátu progresivistického strihu, a vraj i toho, že sa nič nezametie pod koberec. Preložené do normálnej reči to znamená, že bude pomocou svojich podriadených dozerať, aby sa tu nešírili reči o ľuďoch a ich tieňoch v Platónovej jaskyni,dbať o to, aby sa okoliu a svetu zvestovala jediná správna pravda, čiže tá kaviarenská a aby sa zahatala cesta nositeľom hoaxov a pre verejnosť neprijateľných informácií. Každého treba presvedčiť, že sa máme dobre, že dobiehame tých najlepších. A krikľúňom tárajúcim o slobode slova treba zalepiť ústa, odstrihnúť ich od akýchkoľvek internetových zdrojov a webov.

A na to potrebuje Hamranova ekvipáž „rozviazané ruky“, spoluprácu s mainstreamovými médiami, so spriatelenými webovými portálmi a mimovládnymi organizáciami a najmä veľa lievikov, ktorými budú liať do hláv prvovoličov progresivistické koktaily. Len pozor na to, aby sa všetci svorne nestali obeťami vlastného úspechu… Ako sme toho boli svedkami v ešte vždy jestvujúcom volebnom období.

(Celkovo 430 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter