Vodcov definujú aj činy, ktoré sú následkom spontánnych rozhodnutí. Nemajú možnosť vziať ich späť, i keby chceli a mohli. Nekonečné rozpitvávanie svojho počínania zastavené v čase prenechávajú myriadam komentátorov a historikov, keďže hodnotiť a vynášať súdy spoza písacieho stola či počítača je oveľa ľahšie ako konať a niesť za to zodpovednosť. Alexander, jediný svojho mena známy generáciám aj bez epitet a radových čísloviek, bol popri svojej charizme a schopnostiach povestný vznetlivou povahou. Po porážke „Kráľa kráľov” Dáreia III. (Dārayavauš) a ovládnutí Perzskej ríše pri jednej z pitiek, ktorým holdoval, v silnom pohnutí mysle prebodol svojho druha Kleita. Podľa Plutarcha Kleitovo telo ešte nedopadlo na zem, keď Alexandra prešiel hnev a takmer stihol obrátiť zbraň proti sebe, v čom mu zabránila telesná stráž. Kleitos zachránil život Alexandrovi v bitke pri Graniku (334 p.n.l.), ktorou sa veľké dobrodružstvo vyúsťujúce do zrážky a následnej symbiózy dvoch veľkých civilizácií, helénskej a iránskej, začalo. Alexander sa počas odvážneho jazdeckého útoku pri prekonávaní rieky oddeľujúcej obe vojská stretol v súboji so satrapom (miestodržiteľom) maloázijskej Lýdie Spithridatesom a jeho bratom Rhosakom. Prvý úderom bojovej sekery takmer preťal Alexandrovu lebku. Kráľova prilba úder ako-tak vydržala. Kým Peržan otraseného Alexandra odrážajúceho Rhosakov útok stihol zasiahnuť druhý raz, Kleitos ho preklal oštepom (podľa Arriana mu odťal ruku). Ak by nezasiahol, jedna z naznámejších epopejí svetových dejín by sa skončila ešte v zárodku. Aj to Kleitos zvaný Čierny v onen osudný deň, šesť rokov po bitke pri Graniku, Alexandrovi vyhodil na oči.
Spúšťačom prudkej reakcie však bolo niečo iné. Kleitovo verejne vyjadrené pohŕdanie voči Alexandrovmu (štátnicky prezieravému) rozhodnutiu postaviť Peržanov a ďalšie podmanené národy naroveň Macedóncom, a zároveň (už menej chvályhodnej) kráľovej tendencii jednať so svojimi druhmi ako s poddanými. Sprvoti sa zdalo, že spor oboch vínom rozohnených mužov sa podarí ich okoliu utíšiť, no podgurážený Kleitos vmietol v zlomovom okamihu Alexandrovi do tváre výčitku spochybňujúcu v narážke na Alexandrovu matku Olympiu jeho legitimitu čoby následníka trónu Filipa II., otca prvotnej myšlienky podrobenia Perzie. Toto bolo na Alexandra priveľa. V príbehu o odmietaní a včleňovaní periodicky sa opakujúcom v dejinách v rôznych zemepisných šírkach je povšimnutiahodný generačný moment. Kleitos mal v čase svojej smrti v Samarkande (gr. Marakanda), stredisku provincie Sogdiana, štyridsaťsedem rokov, Alexander o devätnásť menej, čo predstavuje časové rozpätie jednej generácie. Pred mladým Macedóncom sa svet stále ešte len otváral, kým Kleitov sa prechyľoval k predošlému. Tomu, ktorého súčasťou bol aj čestný, lojálny a nič netušiaci sedemdesiatročný Parmenion, Filipov vojvodca, druhý muž macedónskej armády, obvinený zo zrady a zavraždený Alexandrovými emisármi pred dvoma rokmi, hoci skutočným vinníkom bol, ak vôbec, jeho utáraný syn Philotas. V tomto prípade zlomyseľná história, ktorá nezostáva nikomu nič dlžná a sama žiadny dlh neodpustí, napokon zastavila Alexandra v severnej Indii. Armáda vyčerpaná pochodmi a nekonečnými i keď víťaznými bitkami ho odmietla ďalej nasledovať. Po troch dňoch dobrovoľnej izolácie, trucovania a trpkej samoty Alexander zavelil k návratu uskutočnenému po mori i po súši, nemenej dramatickému ako to, čo on a jeho muži prežili doposiaľ. Prekonajúc viaceré zranenia napokon zomrel v Babylone na horúčku znásobujúcu jeho celkovú vyčerpanosť ako tridsaťtriročný (jún 323 p.n.l.). V posledných hodinách života už nevládal ani hovoriť. Svojich veteránov prechádzajúcich popri jeho lôžku v ťaživom tichu so slzami v očiach pri poslednej rozlúčke zdravil len s námahou dvíhanou rukou. Títo, hoci aj bezmenní, vedeli, že sa spolu so svojím umierajúcim, stále mladým kráľom s hlavou plnou plánov, ktoré už nestihol uskutočniť, stali súčasťou histórie. Jednej z jej najpôsobivejších kapitol. Takej, akú odvtedy nenapísal nik a ktorá nebola len o zbraniach a výbojoch, ale aj o poznávaní a zbližovaní ľudí rôznych rás, etník a kultúr. Pozná niekto z dejín iný spôsob ?
„Mládež, tys´ držiteľkou rána,“ jasá poet a nie je jediný. Vládcovia vedeli a vedia, aké dôležité je mať za sebou elán a nadšenie generácie, ktorá sa práve chystá vyletieť z hniezda a opustiť hrejivé teplo domova, bežať v ústrety životu a potom s ním opreteky s vetrom vo vlasoch. O nadšení mladosti a jej využití spôsobom im vlastným vedeli už Rimania, keď do prvých radov republikánskych légií umiestňovali manipuly hastatov vo veku sedemnásť až dvadsaťpäť rokov. Za nimi nasledovali principovia, muži do štyridsiatky, veku, v ktorom sú fyzická sila a narastajúce skúsenosti v rovnováhe. Títo mali rozhodnúť boj a najčastejšie tomu tak aj bolo. No prišli aj chvíle, keď klimax bitiek nemal víťaza. Vtedy „došlo na triariov“ (res ad triarios venit) – veteránov tretej línie. So životopisom písaným krvou nepriateľov i vlastnou, prešedivení, posiati jazvami, húževnatí a húžvovití ako korene viniča, šetrili údermi neplytvajúc silou. Nepanikárili, nerúbali navôkol, vedeli presne, čo treba urobiť. Bojovali ticho, a práve toto protivníka miatlo a začalo postupne napĺňať strachom. Jeden – dva dobre mierené údery rýchlym výpadom meča spoza štítu a protivník bol vyradený z boja, nezáležalo na tom, či ešte žil alebo umieral pri ich nohách. Chladnokrvný a účinný útok triariov nasledujúci ako korekcia zlyhania mladších ročníkov na bojisku po storočia obracal na útek Volskov, Etruskov, Galov, Samnitov, Púnov a ďalších protivníkov Ríma až do neskorých republikánskych dôb.
Teraz k veci. Oddiely mladých fanatikov terorizujúce Florenciu a Ženevu mali Savonarola i Kalvín, o štyri storočia neskôr Hitler, Stalin a Gottwald. Odhliadnuc od teroru a stupňa indoktrinácie, prešli sme si nimi v mäkšom variante aj my, najprv ako iskry a pionieri – hastati lampiónových sprievodov a májovo-novembrových manifestácií, neskôr ako zväzáci – principovia spartakiád a zemiakových či iných brigád. Niektorí pokračovali ďalej, aby v určitom momente zistili, že už nie je kam ísť a o čo usilovať. Dnes, vo veku triariov a po ňom, môžeme s odstupom času porovnávať užitočnú disciplínu a sebadisciplínu našej mladosti, proti ktorým sme sa celkom prirodzene búrili, s amorfným libertariánstvom a ostentatívne arogantným sebectvom generácie predstavovanej Matovičom, Remišovou, Kolíkovou, Naďom a ďalšími „Lži-Alexandrami“ našich čias. Nie, nie je to o zatrpknutosti vyplývajúcej z veku, generačnej vzbure z jednej strany a závisti z druhej, ale o kvalite materiálu, ktorý sa tvári ako avantgarda. Uznanie si podľa činov zaslúžia rovnako starí i mladí. Osemnásťročná Jana z Arku zodvihla pochodeň boja za oslobodenie Francúzska od Angličanov a Burgunďanov vtedy, keď francúzske rytierstvo, najpyšnejšie a najsilnejšie v Európe, s ošľahanými veteránmi mnohých bitiek na čele bolo porazené. Jej protipól Gréta Thunbergová, zvestovateľka doby vakcinačného šialenstva, zástavníčka boja proti globálnemu otepľovaniu a uhlíkovej stope je od svojich skorých tínedžerských rokov poľutovaniahodným ostarkom zbaveným detstva, zneužívaným starcami stojacimi v úzadí na dosiahnutie ich dobyvačných zámerov rukami druhých. Stratené detstvo v starobe nedobehne a ak sa o to pokúsi, bude len na smiech alebo objektom ľútosti či pohoršenia. Jej bábkovodiči by v Alexandrovej, rímskej alebo hociktorej inej armáde nemohli byť ani nosičmi vody pre kone a ťažné zvieratá. Takíto chcú vládnuť svetu? Je to spoločná hanba nás starších i vás mladých! Výsledkom je, že nám vládnu a rozkazujú alibisti a zbabelci. Sú krátkozrakí a hlúpi. Pod hlúposťou si nepredstavujme sancta simplicitas – svätú prostotu, naivitu a nevedomosť. V ich prípade totiž nespochybniteľne a preukázateľne ide o vedomé a cieľavedomé presadzovanie zla tváriaceho sa ako derivát verejného dobra, o ktorého dosiahnutie sa údajne usilujú. Nezaostávajú za nimi mladí i menej mladí, no stále vášniví agitátori nie až tak svetlých zajtrajškov, hojne rozosiati v Bruseli i Bratislave. Niečo takéto tu bolo v 50-tych rokoch, keď akademickí holobriadkovia kádrovali starých profesorov s titulmi a pedagogickou praxou z popredných európskych univerzít. Možno im treba pripomenúť, že to bol Aristoteles, kto učil Alexandra, nie naopak.
Dnes majú tyrani rôzneho veku v rukách ešte silnejšiu zbraň ako ich predchodovia – zbabelú a bezcharakternú žurnalistiku bez chrbtovej kosti a zodpovednosti strieľajúcu spoza bučka – a spolu s ňou médiá hlavného prúdu nezaostávajúce v morálke za stredovekými žoldniermi bojujúcimi na strane toho, kto zaplatí viac. Moja generácia niekdajších triariov bez mečov a oštepov na minulosť nezabúda, váži si ju. Súčasného stavu vecí sme si dobre vedomí, pretože vieme porovnávať. Nás už nikto neopije frázami a floskulami a neočarí progresívnym „newspeakom“. Nenaučí nás aportovať a nech sa o to radšej ani nepokúša. Najmä nie súčasná garnitúra pri moci. Od dysfunkčnej hlavy štátu, slabošského predsedu vlády, amorálneho impostora na čele parlamentu kľučkujúceho medzi politickými stranami, cez – až do prvého výstrelu – bojovných ministrov, ich ekíp a poslancov, nominantov v správnych radách nadácií a štátnych spoločností, po pešiakov – internetových trolov platených štátom z peňazí daňových poplatníkov i súkromníkmi. Vyhrážanie sa je znakom bezmocnosti, a preto ho v tomto texte okrem zreteľne artikulovaného pohŕdania a dešpektu čitateľ nenájde. Tomu, kto chce vidieť veci, aké skutočne sú, je jasné, že svet krivých zrkadiel prehráva, slabne a stráca sa. Načo vynakladať zbytočnú námahu. Ak odtnete Hydre hlavy, chápadlá odkväcnú. Bez ohľadu na výsledky budúcich volieb sa prisluhovači starého sveta postupne stratia spolu s ním. Možno sa tak stane o rok, o dva, päť rokov, no ten deň nepochybne nadíde, pretože výsledok už dávno stanovila história a všetky tie think-tanky na konečnom výsledku nemôžu nič zmeniť. Slovensku, ako tomu bolo doposiaľ, nezostane nič iné, len sa pridať k novému svetu, alebo zahynúť či živoriť v jeho tieni.
Dejiny poskytujú dostatok príkladov, že čestného protivníka si treba vážiť viac ako zradného a nevyspytateľného priateľa či spojenca. Preto nech aj ten dnešný bojuje dobrý boj a nezrádza svoju zástavu. Stranu si vybral sám. Zradcov nemá nikto rád a v tomto boji sa zajatci neberú. Choďte teda a bojujte až do konca, pretože vás nebude mať kto zachrániť. Zachováte si však aspoň tvár a meno, a to nie je málo i napriek dobe, ktorá všetko meria peniazmi a profitom. A až do dňa rozhodnutia sa držte úprimne mienenej rady. Aj keď ani zďaleka nie ste, tak ako ani my, Alexandrovia, kým ste si nie istí, že ste svoj cieľ dosiahli, nezabite Kleita. Konštatovanie, kto nepozná históriu, je nútený si ju zopakovať, je všeobecne známe. Duševní starci z osemdesiateho deviateho neomladli a mnohí z vtedy mladých do dneška vekom očividne nezmúdreli. Nuž dajme si po symbolických tridsiatich troch rokoch, práve toľko sa dožil aj Alexander, repete.
Odkazy
Plutarch • Life of Alexander (Part 1 of 7) (uchicago.edu) Bitka pri Graniku, 16 – 1,4,7.
Plutarch • Life of Alexander (Part 5 of 7) (uchicago.edu) Kleitova smrť, 50 – 51.
ALEXANDER – death of Cleitus – YouTube
Repete – Kde si bola, keď tu hrmelo – Dušan Grúň – N. Vilovič – Z. Laurinc – YouTube
