Je to už viac ako desaťročie, čo sa v Bratislave konala konferencia venovaná geopolitickým dopadom na strednú Európu v 20. storočí, osobitne v Československu a jeho oboch nástupníckych štátoch. Odznel aj názor, že geopolitika vlastne neexistuje. Odvážna myšlienka mi dodnes rezonuje v mysli. Pre historika, nemusí byť ani sociálny determinista, navzájom popreplietané politicko-geografické a geograficko-politické faktory preukázateľne existujú a ustavične sa v dejinách stretávajú, prelínajú, zrážajú a miznú nie nepodobné prírodným vplyvom a javom. Štyri ročné obdobia totožné so životným cyklom človeka i ríš. Corpus politicum. Zrod a detstvo. Mladosť a dospievanie. Zenit a staroba. Smrť. Ostatné je akademická sémantika pretkaná filozoficko-politickým purizmom a solipsizmom, ktoré odborný diskurz oživujú. Je dobré, že veda má svojich Kolumbov, aj keď namiesto v Zipangu alebo v Indii pristanú na vedľajšom kontinente. Montesquieu a Gibbon nenazývali svoje práce venované štúdiu a pochopeniu rímskeho a byzantského sveta existujúcich kontinuálne viac ako dve tisícročia, proti ktorým je moderná Európa a najmä súčasná EÚ pierko vo vetre, geopolitickými, hoci sú ich priekopníkmi.
S vývojom ľudskej spoločnosti, rozširovaním geografického poznania a neustálym objavovaním sa nových inhibítorov zmien so staronovými vzorcami správania ovplyvňujúcimi vývoj medzinárodných vzťahov sa menila aj celková reflexia vývoja postupne sa zväčšujúceho sveta založená na racionalizme a empírii. Eposy, annales, res gestae a kroniky slúžiace na zaznamenávanie minulosti i prebiehajúcich dejov v staroveku a stredoveku začali v novoveku nahrádzať špecializované práce, dochádzalo k vzniku a formovaniu nových spoločenskovedných odborov, sociológie, politických vied i geopolitiky, ktoré v našich zemepisných šírkach čelili podozrievaniu zo strany niekdajších ideologických a politických autorít. Renesančný, barokový, osvietenský a po-osvietenský človek postupne vymrel, nastal čas individualistov a špecialistov žijúcich v mentálnych rybníkoch a edukačných chovných sádkach. Súčasnosť je vekom avatarov, fejsbúku a selfíčiek. To bol aj cieľ. Možno preto Rusko opúšťa bolonský proces vzdelávania a vracia sa k pôvodnému sovietskemu modelu. Nemusíte vedieť všetko, ale mali by ste si byť vedomí, že niečo existuje aj za hranicou nalinkovaného a naučiť sa s tým žiť. Divide et impera, nielen v politických kuloároch a na bojiskách, ale aj v učebniach a učebniciach. Nečudo, že minulosť sa často nesnažíme primárne pochopiť a učiť sa z nej, ale súdiť ju a odsudzovať. Jej s ničím nespokojné a konzumom rozmaznané vnúčence bezbreho veriace v materiálny dostatok, ktorý sám o sebe prináša šťastie a všetko vyrieši, znásilňujú prítomnosť. Svoju budúcnosť, individuálnu i kolektívnu, konštruujú na piesku. O tomto presvedčení, ktoré je vtĺkané do hláv populácii v našich končinách od útleho detstva už viac ako tridsať rokov, sa dá povedať to isté čo o ohni. Je dobrý sluha, no zlý pán.
Generačný vývoj napovie minimálne toľko ako geografický. Krajiny bývalého východného bloku boli v druhej polovici 20. storočia čičíkané v optimistickom nastavení smerujúcom k budovaniu beztriednej spoločnosti, v ktorom sociálna rovnosť a spravodlivosť idúce ruka v ruke s vedecko-technickou revolúciou automaticky vyriešia ostatné podružné problémy –nacionalizmus, kapitalizmus a napokon aj imperializmus ako jeho najvyššie štádium. „Nech odpadne, čo je kolísavé a oportunistické“, plamenne vyhlásil jeden z dvoch postojovo, myšlienkovo a charakterovo autentických slovenských politikov, presadzujúcich odlišnými spôsobmi ideológiu, ktorá ich oboch spájala. Hobbes, Bismarck, Clemenceau, Lloyd George, Sykes-Picotova zmluva a Wilsonových „Štrnásť bodov“ ako symboly geopolitiky v novom sociálne spravodlivom svete obchádzajúcom strašidelné vízie Huxleya a Orwella na dekadentnom Západe odsúdenom na postupný zánik nemali na Východe miesto. Dnes sú tie druhé globálnou realitou. Ak ide o meniace sa symboly a znamenia doby, Mníchovská konferencia „o nás bez nás“, interpretačne oscilujúca medzi verejným priznaním sa k zbabelosti brániť svoj štát a morálnym štítom používaným voči západným demokraciám, ktoré dieťa počaté v Clevelande, narodené v Pittsburgu, povité vo Versailles a oddojčené v Trianone podhodili v Mníchove vlkom, slúžila po februári 1948, podobne ako husitská tradícia v Čechách a partizánsky odboj na Slovensku, ako výstraha pred opakovaním sa minulosti a zrady zo strany neprajného Západu. Pohnútky a závery paktu Ribbentrop-Molotov, dôkazu akceptácie reálpolitiky „ľudovou diplomaciou“ v praxi bez ohľadu na miesto, čas a režim, sa až do pádu ZSSR ukrývali v kúte. Nám postarším dôverne známy politicko-spoločenský a ekonomický, úmyselne uvedený v tomto poradí, systém v 80-tych rokoch napriek perestrojkovej infúzii odumieral a napokon aj zahynul. Či zaslúžene nie je otázka pre pragmatikov hľadiacich do budúcnosti. V dejinách podobne ako v športe platí konečné skóre a získané body, nie pekná hra, nepremenené šance, neodpískané či nespravodlivo odpískané presilovky a penalty. Marxizmus-leninizmus neprežil, a ak áno, tak len v prvej časti. Papá Marx tu s nami ostal a darí sa mu prekvapujúco dobre aj v podmienkach po-industriálnej spoločnosti a jej „nových hodnôt“. Tie už primárne nenapomáhajú vysvetľovať rozdiely medzi jednoduchou a rozšírenou reprodukciou, stierať rozdiely medzi jednotlivými spoločenskými triedami a zároveň aj medzi mestom a dedinou, ale najmä medzi rasami a pohlaviami. I keď niektoré sú si zase rovnejšie.
V deväťdesiatych rokoch sa po rozpade dvoch súperiacich blokov situácia vo svete radikálne zmenila. Aj počas ich existencie jestvovala alternatíva. Krajiny „Hnutia nezúčastnených“ oddeľujúce rivalov stratili Titovou smrťou svojho morálneho guru, symbol úspešného vzdoru proti nemeckému nacizmu, talianskemu fašizmu, srbskému a chorvátskemu nacionalizmu i americko-sovietskym imperializmom (demokratickému a totalitárnemu). Socialistická Juhoslávia ako nový model federálneho spolužitia historicky nekompatibilných, hoc aj etnicky príbuzných, národov síce Stalina odmietla, no nemenej bola v strehu pred západnými demokraciami. Josip Broz a jeho garda, s ktorou vyviazol z obkľúčenia pri Neretve, v Sutjeske a Drvare, vedeli veľmi dobre, že objatie spojencov zo Západu i z Východu môže byť pre ich čerstvo vzkriesenú krajinu rovnako smrteľné. Osud bol k Titovi milosrdný, jej rozpadu sa nedožil, i keď jeho symptómy pred svojou smrťou azda zaregistroval. Krajiny pod vplyvom ZSSR unavené štyrmi desaťročiami proletárskeho internacionalizmu začali po kolapse svojho tútora zrazu hovoriť o národnoštátnych záujmoch a ich presadzovaní v podmienkach transatlantického sveta založeného na vláde a rešpektovaní práva a na trhovej ekonomike. Zo západu na východ sa rozširovali NATO a EÚ. Tá druhá len s povolením ich spoločného pána, Spojených štátov. Neviem ako by sa to dalo vnímať a vysvetliť inak ako cez optiku geopolitiky.
Je tu s nami opäť. Staronová, s novými globálnymi hráčmi dneška, okolo ktorých sa pohybujú malí čakajúc na omrvinky zo stola, na ktorom sa od nástupu novoveku krája európsky koláč s celosvetovými dôsledkami. Obďaleč stoja prostrední striehnuci na príhodný okamih pohŕdajúc malými a čakajúc na slabosť veľkých, aby sami narástli. Plato s Kantom dostávajú pravidelne po nose od Thukydida, Aristotela, Machiavelliho a Hobbesa. Keď došlo na lámanie chleba v Juhoslávii a Iraku, rezignoval aj učeník a nástupca filozofov na tróne Václav Havel, stotožniac sa za potlesku Západu popri prednášaní príhovorov typu „nevím, zda vím, co je to zázrak“ a prijímaní cien sypúcich sa na neho zo všetkých strán s humanitárnym bombardovaním prinášajúcim smrtonosný mier. Nemilosrdná dialektika. Aj keď je ticho, všetko vykričí. Vnútorná rezignácia Stredoeurópana a svetoobčana v jednom potvrdila, popri overenom fakte, že túžba po uznaní je silnejšia ako navonok manifestovaná skromnosť, zásadný princíp reálpolitiky kašlúcej na morálne kategórie. Exitus acta probat. Pokračujúc v „českej ceste“ s jej vlastnou intelektuálnou hravosťou, „šprýmařstvím“, „jízlivostí“ i dramatickou hĺbkou, znovu nastal čas pozrieť si Haasovu „Bielu nemoc“ a stále aktuálnejší Čapkov a Vávrov „Krakatit“. Tentoraz v Bielom dome, Pentagóne, Bruseli a Monse.
Súčasný vojnový konflikt na Ukrajine pripomína „čudnú vojnu“ (drôle de guerre), ktorá prebiehala na západnom fronte medzi Nemeckom a Anglickom s Francúzskom od septembra 1939 do mája 1940. V porovnaní s tým, čo sa medzitým udialo v Poľsku, to bola len pantomíma. Nemecké „Štuky“ (útočné bombardéry Junkers JU-87) rozbili Varšavu na kúsky a motorizované a mechanizované jednotky Wehrmachtu rozdrvili poľské pozemné sily podajúc si ruky s Červenou armádou prichádzajúcou z východu spoločne si podeliac znevládnenú korisť. Po príslovečných sedemdesiatich siedmich rokoch, no nie za sedemdesiatimi siedmimi horami a dolami, ale priamo za rohom, znovu prebieha vojna, ktorá je „čudná“. Ľudia chodia s nákupmi pomedzi dopadajúce rakety a delostrelecké granáty, prebiehajú športové súťaže. Funguje civilná letecká, čiastočne automobilová a železničná doprava. Ukrajina nie je formálne členom NATO, no o to viac bola a je Západom vyzbrojovaná po zuby. O čo menej vieme o skutočných udalostiach, ktoré sa na jej území a v priľahlých oblastiach odohrávajú, o to viac sme masírovaní médiami, aby sme uverili nimi ponúkanej pravde. Na úkor ich celkovej hodnovernosti, ak konštatovanie „bezostyšne lužú“ je prisilné. Zelenskyj je mierotvorca a zároveň bojovník za záchranu európskej civilizácie. Rozpoltený demiurg, sluha národa Holoboroďko (holobriadok) a titan v jednom. Raz podáva ruku k mieru, inokedy prská a brýzga na všetky strany. Rusi mali byť už dávno zatlačení za Ural a zrazu obsadzujú celý Donbas a viac. Azda len jeseň ukáže, kde sa zastavia a či vôbec. Podporu ukrajinskému vodcovi chodia do Kyjeva pravidelne vyjadrovať vodcovia štátov EÚ i mimo nej, akoby sa nechumelilo. Prečo ich inak neškrupulózni Rusi nezostrelili z oblohy alebo nevyvliekli z áut či z vlaku pod samopalmi ostáva záhadou. To by zodpovedalo ich médiami vytváranému profilu. Ak sa politicky a hospodársky na vstup nepripravená, zúbožená, domácimi a zahraničnými oligarchami vykradnutá Ukrajina objektívne nemohla stať členskou krajinou EÚ, jej trosky, ak nejaké ostanú, sa vari môžu ? Kde je tu nejaký systém, prístupový proces, plnenie acquis communautaire ? EÚ samú seba vnímala ako špičkový klub. Je dnes vari tímom z tretej okresnej, ktorý medzi seba zoberie každého ? Za princíp selektívnej politickej solidarity napokon zaplatia ostatní. Ako za Grécko v dvetisícjedenástom. Koniec ich môže zastihnúť spoločne, ako sa to neraz stalo v minulosti. Mitgefangen, mitgehangen. Vrátane Slovenska. Obrazne i doslovne.
Pravda bez príkras je taká, že v súčasnosti už žiadne pravidlá neexistujú. Doterajší medzinárodný poriadok sa zrútil. Je zbytočné sa ho dovolávať. Sú len bloky, skupiny, skupinky a jednotlivci. Každý kope navôkol sám za seba, ako tomu býva v dobách chaosu a kríz predchádzajúcich vojnám. Tým ozajstným, v porovnaní s ktorými bude konflikt na Ukrajine vyzerať ako prechádzka v parku. Národy sa na seba znovu oborili, človek človeku je vlkom. Ak zlyhávajú inštitúcie a štáty tak len preto, lebo zlyhávajú jednotlivci a kolektívy. Ľudia a idey, ktoré produkujú. Takto funguje geopolitika. Nikto ju nemôže z ničoho obviňovať. Ale ani ignorovať. Geopolitika – to sme my, minulé generácie a najmä súčasná, naše „dare“ a „facere“ ale aj „pati“ a „omittere“. Sme jej veľkňazmi, miništrantmi, kolaborantmi a divákmi. Dnes sme dospeli do bodu, v ktorom sa Európa nachádzala v rokoch 1618, 1918 a 1938. Zatiaľ vojnu nikto nikomu nevypovedal, a podľa toho to aj vyzerá. V tomto bola vzdialená minulosť lepšia. Bolesť prichádzala rýchlo, bola lokálna a pomerne rýchlo aj odišla. Dokonca ju nevypovedala ani Ukrajina Rusku, pre ktoré je len miestom prebiehajúcej „špeciálnej operácie“. Akiste obaja aktéri vedia prečo. Zemný plyn cez Ukrajinu naďalej prúdi, tak akosi krivolako, k hrdým odberateľom, ktorí sa dušujú, že nič ruské nechcú, do Canossy nepôjdu a ruble Kremľu nepošlú. Uvidíme, čo bude na jeseň, keď na stromoch, chodníkoch a radiátoroch vykvitne prvá inovať.
Tento svet je oveľa bližšie k svojmu zničeniu, ako tomu bolo počas Kubánskej krízy (1962) a v období rozmiestňovania rakiet stredného doletu v západnej Európe (1983 – 1984). Medzinárodné právo a dané slovo nemajú takmer žiadnu váhu, každý si ich vykladá, ako chce. Hlavy štátov, medzinárodné organizácie, globálna exekutíva i národné. Liace politiky držia v rukách čudné typy, muži, aspoň podľa vonkajších fyziologických znakov, alebo v ničom za nimi nezaostávajúce bojovné amazonky (bez nich). Ozajstná politika sa robí v kuloároch, no nerobia ju politici. Tí sú len jej vykonávateľmi. Štáty ako také, najmä západné a tie, ktoré, im nesú vlečku, Slovensko nevynímajúc, neznamenajú nič alebo len málo, nahrádzajú ich organizácie, ktoré sa rozšírili ako metastázy, od medzinárodných kontrolovaných Západom po miestne, tvrdiace o sebe, že sú mimovládne a nezárobkové. Nepomáhajú. Zavádzajú a zavadzajú. Vedome a úmyselne. Čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj. „Sledujte tok peňazí“, znie okrídlená filmová veta, v tomto prípade ich prísun od darcov na bankové účty prijímateľov. Obnažený finančný vektor a odhalený tretí sektor povedia všetko. A ak sa niektorý štát alebo jednotlivec zaužívanému kolobehu vecí vzoprie, ostatní ho prinútia, aby „káru plnú bolesti“ ťahal aj ďalej. Ako skúsené slony trénujúce chobotnatého novica na Srí Lanke. Narastajúcemu šialenstvu navôkol asistujú myriady médií a ich zopár globálnych vlastníkov. Kto je vlastne tvorcom a vykonávateľom politiky? Suverénne štáty a zvolení politici určite nie. Tí druhí svojim voličom nasľubujú hory-doly, len aby si po získaní podielu na moci mohli robiť, čo sa im zachce, no najmä čo im ich bábkovodiči dovolia a nariadia. Majú za takéhoto stavu vecí voľby vôbec zmysel ? Ak nie, potom toto, čo zažívame, ani zďaleka nie je demokracia.
Dnešný svet už nemá kde a ako expandovať. Nové technológie, dosah a účinky moderných zbraní ho na rozdiel od minulých dôb podstatne zmenšili. Rúca sa Fukuyamova a Zakaríova ríša liberálnej demokracie predstavujúca údajne najvyšší a zároveň posledný stupeň vývoja ľudskej spoločnosti, jasavo zvestovaná po páde ZSSR rozpadávajúcemu sa socialistickému bloku a celému svetu, dnes zúfalo udržiavaná pri živote progresívnymi jakobínmi. Rozširujúce sa geopoliticko-mocenské vákuum vypĺňa konflikt presahujúci Ukrajinu aj Európu. Buď sa v ňom zrodia noví vodcovia spolu s novým svetom, alebo v ňom zahynieme. Dynamika vývoja predstihuje schopnosť reflexie zmien. Znemožňuje vyvodenie a včasnú aplikáciu poznatkov zameraných na korigovanie neželaného kurzu, ktorý udalosti nabrali. Globálne prepojenie medzi prehlbujúcou sa, nielen ekonomickou, krízou Západu a prebiehajúcim konfliktom na Ukrajine je neprehliadnuteľné. Ako by toho nebolo málo, v zálohe sú ďalšie krízové ohniská. Blízky východ, severná a stredná Afrika, juhovýchodná Ázia, Ďaleký východ, Latinská Amerika, Arktída. Z fyzikálneho hľadiska prichádzajú do úvahy len dve možnosti na uvoľnenie narastajúceho tlaku. Explózia alebo jeho postupné vypúšťanie cez existujúce ventily – diplomaciu, ochotu komunikovať a dohodnúť sa. Vyjadrenia typu „nech sa rozhodne na bojisku“ pristanú vodcom minulosti, nie čelným no krátkozrakým politikom a diplomatom EÚ. Inak sa zmení celková architektúra medzinárodných vzťahov.
A tá sa mení dnes priamo pred našimi očami. Rusko v posledných mesiacoch prestalo považovať EÚ za hospodárskeho, tobôž politického partnera. Ignoruje ju. Vie, že je len protektorátom USA, tak ako to správne natvrdo povedali Brzeziński a Nulandová. Nikto z ruskej strany po sankčných eskapádach, ktoré ničia viac ich pôvodcov ako adresátov, viac s euroúradníkmi strácať čas nebude. Západ je ako noviny, ktoré skončia v odpadkovom koši. Prečítaný a prečítané od úvodníka po športové spravodajstvo a drobné oznamy na poslednej strane. Rusko je odhodlané spraviť poriadok vo veciach, ktoré v predchádzajúcich dekádach zanedbalo v niekdajšej viere v rovnocenné partnerstvo, z ktorého bolo vypoklonkované a vykázané. Západ vyľakaný ruskou neústupnosťou a nevyčerpateľným arzenálom, pestrosťou zbraní a pripravenosťou ich použiť, zdá sa, pristal na radu starého muža s empatiou pre Európu ovplyvnenou jeho nemecko-židovskými koreňmi, obdivovateľa Metternicha a politiky „Koncertu veľmocí“ Henryho Kissingera. Prezident Spojených štátov Joseph Biden posielajúci húfnice a raketomety ukrajinskej armáde Rusom jedným dychom ponúka flaksne z ťažko skúšanej krajiny podobne ako vojnový britský ministerský predseda Winston Churchill sovietskemu veľvyslancovi v Londýne Ivanovi M. Majskému tri pobaltské štáty len pár dní po prepade ZSSR hitlerovským Nemeckom v nádeji na vojenské spojenectvo demokracie a totality. Viedenský kongres a Jalta v jednom. Alebo nový Mníchov, v ktorom sú Donbas a Krym ukrajinskými Sudetami? Nechal vari Západ opäť svojho spojenca v štichu? Je nedávna návšteva troch kráľov Západu – Scholza, Macrona a Draghiho – prinášajúca do Kyjeva dary v podobe štatútu kandidátskej krajiny EÚ dymovou clonou skrývajúcou nátlak na ukrajinského prezidenta, ktorý sa vytrvalo zdráha stať prvým Quislingom 21. storočia? „Územie za mier“. Akoby som to už niekde počul. Pridajte suroviny a ste v obraze. „Štedrosť“ Západu a jeho ochota rozdávať z cudzieho je nevyčerpateľná. No nechňapnite po takejto ponuke. Najmä vtedy, ak všetko z toho už vlastníte alebo máte na dosah. Možno to zaznie zvláštne, ale práve ukrajinský konflikt môže pri jeho citlivom a vyváženom ukončení nepodobnému tomu vo Versailles slúžiť ako poistný ventil, cez ktorý vyprchá zlá energia a vodcovia sveta si do špiku kostí uvedomia zničujúce dôsledky, ktoré hrozia každému a všetkým, vrátane ich samých a ich najbližších. Summit NATO v Madride napovie, akú cestu si Západ zvolil. Jednostranne diktovať svoju vôľu však bez ohľadu na výsledok svetu už nemôže.
Anglické príslovie o koňovi, ktorého síce môžete priviesť k vode, no nemôžete prinútiť, aby sa napil, dokonale vystihuje konanie súčasných vodcov Európskej únie. Ich permanentnú kolektívnu paralýzu. Zodpovední azda nemôžu nevnímať pochmúrnu realitu a perspektívu, napriek tomu vytrvalo prijímajú zlé rozhodnutia v neprospech vlastných členských štátov a občanov, ktorí od nich očakávajú pozitívne riešenia, nie gestá nahrádzajúce reálne absentujúcu silu, politickú, ekonomickú i vojenskú. Načo nám budú najnovšie mobilné telefóny a Netflix, ak nebude čo do úst. Dilema „papieriky a bombastické vyhlásenia verzus obilie, suroviny a energie“ – to je podstata súčasného vývoja, hľadanie smeru, ktorým sa bude uberať naša najbližšia budúcnosť. Keď som pred necelými dvoma rokmi použil metaforu o EÚ ako o poloprázdnej ulite, o ktorú nebude v budúcnosti v prípade odtrhnutia sa od reality vo zvyšku Európy záujem, netušil som, že ten čas nastane tak skoro (Európa zvaná „Stredovýchodná“ | noveslovo.sk). Dnes už nejde len o stratu možnosti (čoraz viac obmedzovaného) voľného pohybu a platbu spoločnou menou od Lisabonu po Atény (strácajúcou každým dňom na hodnote) či o programy študentských výmen, no najmä o holé prežitie v podmienkach vygenerovaných epidémií a kolabujúcej ekonomiky, z ktorých prosperujú najmä farmakologické a vojenské koncerny a politické figúrky obhajujúce ich záujmy. Slabosť EÚ dokonale chápe Orbánovo Maďarsko, ktoré sa svoje obavy a názory nebojí verejne vysloviť. Hlasy na jeho podporu silnejú aj na Slovensku a v Čechách, a to nielen medzi radovou populáciou. Poľsko na svoju škodu uverilo, že s ekonomicky upadajúcimi USA za chrbtom hrá v tej istej lige ako Rusko s Nemeckom čoby piliere budúcej západnej Euroázie zbavenej anglosaského transatlantizmu, nočnej to mory Washingtonu a Londýna. Už táto jeseň a zima napovedia, kde sa EÚ a jej poddaní nachádzajú. Ak sa prognózy naplnia, odpadnú starosti s tým, koho na Slovensku voliť a čo urobiť s tými, ktorí sa o súčasný žalostný stav štátu a krajiny zaslúžili. Tí, ktorí referendum odmietajú a sabotujú, sa môžu jedného dňa úpenlivo modliť, aby sa zaň mohli skryť a predísť (naj)horšiemu.
Ak podnikateľský zámer zlyhá, neostáva nič iné, len vyhlásiť bankrot alebo ujsť pred veriteľmi. Zvyšok je za babku. „Všetko musí preč“! Je očividné, že EÚ bola a je predovšetkým projektom Západu a pre Západ. Napriek tomu bola donedávna prospešná a užitočná ako všetko, čo má ambíciu mierumilovne spájať. Vyrástla zo spolupráce štátov v úsilí predchádzať zničujúcim vojnovým konfliktom a primäť ich k hospodárskej spolupráci, z ktorej budú mať (diferencovaný) osoh. Dnes je to potácajúci sa kyklop. Polyfémos bez oka aj bez Odyssea, pretože si ho vylúpol sám. Verejnosťou nezvolení úradníci žijúci si svoj vlastný život v závetrí radovým Európanom v záujme finančných elít diktujú, čo môžu a čo nie. Kto diktuje, čo majú urobiť, im samotným? Oni svoju plácu dostanú, čo tí ostatní? Bez viery v prítomnosť a budúcnosť a bez nádeje, že sa zlé obráti na dobré, sa súčasná Európska únia nemá kam podieť. Mala by a musí sa pokúsiť zastaviť katastrofu, ktorá sa na ňu a na nás valí. Je to jej posledné zvonenie. Nie som si istý, že to dokáže. Nie je v nej prítomný ani náznak sebareflexie. Naopak, rozhodnutia a direktívy v štýle survivalistického carpe diem založené na podprahovej i verejne manifestovanej nenávisti, odmietaní a podceňovaní všetkého nezápadného prichádzajú z Bruselu naďalej a nožnice medzi vládnucimi a ovládanými sa otvárajú čoraz viac. Ako na sklonku socializmu v ZSSR a v jeho tábore. Stačilo len pol generácie a „blbá nálada“ sa vrátila ako bumerang. Ako to? Veď Dzurindom odbicyklovaná EÚ sa na rozdiel od Mečiarovho Švajčiarska mala pre Slovákov stať zasľúbenou zemou. Po Miltonovom „Stratenom raji“ „Rajom znovu nájdeným“. Dnes sme od neho ešte ďalej ako Adam s Evou po ich vyhnaní.
Brusel by mal pochopiť, že na programe dňa nie sú inštitucionálne mechanizmy, ich kozmetická úprava alebo kriesenie, ale dôvera v existujúci systém a nastavené pravidlá. Je vôbec ešte možné ju obnoviť, alebo sa štiepny proces EÚ, ako toľkokrát v dejinách v podobných prípadoch, už začal? Možno dvestotisíc úradníkom, policajtom, vojakom, štátnym manažérom a zamestnancom s istotou pravidelného príjmu súčasná situácia vyhovuje alebo im je ľahostajná, avšak viac ako piatim miliónom, ktoré žijú z ruky do úst z týždňa na týždeň a kratšie nie je do smiechu. Inde je to rovnaké. Iná cesta ako opätovné vybudovanie dôvery vyúsťujúcej do ochoty občanov zotrvať v EÚ a považovať ju za svoj domov nie je. A to sa dá len tak, že ľudia, na ktorých pleciach pyramída moci spočíva, pocítia vo svojich životoch blahodarné účinky dobrých a pragmatických rozhodnutí faraónov súčasnosti. Človek dáva, preto má právo očakávať. Tak mu to bolo predtým, ako dobrovoľne strčil hlavu do chomúta, sľúbené. Sľuby sa v civilizovanom svete postavenom na rešpektovaní práva majú dodržiavať.
Nad politikou, ekonomikou, denným životom jednotlivcov i štátov sa vznáša ich Nemezis. Geopolitika. Je taká, akú si zaslúžime. Niektorých odmeňuje, iných trestá. Súčasný svet nie je jediný, aký kedy existoval. Ak chýba dôvera, chýba aj pripravenosť a odhodlanie obetovať svoje záujmy v prospech celku pri napĺňaní spoločných cieľov. Ich absencia bola začiatkom konca ríš minulosti, to isté dnes hrozí EÚ. V prípade jej opotrebovania sa a prežitia v súčasnej podobe musí ísť všetko bokom a je potrebné začať s novou nádejou a úsilím odznova. Nebude to prvý ani posledný raz.