Násilie oddojčené mliekom nenávisti

Je násilie človeku imanentne dané? Nesie sa s človekom veky vekov, od jeho zrodu, akoby ušľachtilosť, kultivácia duše, kultúra, civilizačné procesy, láska, česť a cnosť ustupovali pred silou zla. Žiaľ, zabíjanie, vojny, brutalita, vraždy, nenávisť ešte vždy opantávajú našu planétu… A zrejme ešte dlho budú…

V takýchto chvíľach sa zakaždým pýtam sám seba: Ako je to možné? Ako je možné, že v srdci Európy, Európy ospevovanej ako výklad súčasnej civilizácie, sa niekto pokúsi o úkladnú vraždy vrcholného predstaviteľa štátu? A keby len to! Ako je možné, že kráľ tvorstva – človek rozumný – ešte tomuto ohavnému činu zatlieska. Ako napríklad:

Žena z Nitry: Máte nového národného hrdinu? Deň narodenia tohto odvážneho muža (atentátnika – pozn. autora) by mal byť štátnym sviatkom.“

Muž z Dunajskej Stredy, príspevok na facebooku: Všetci hovoria o nejakom postrelenom politikovi, ja vidím iba postreleného mafiánskeho bossa zodpovedného okrem iného za tisícky mŕtvych kvôli skolabovanému zdravotníctvu, ktorý si podobný osud zaslúži. Prajem mu to a nehanbím sa to povedať nahlas: Mŕtvy Fico, dobrý Fico. Vydarený deň.“

Vysokoškolský študent: „Mastný trest. Tomu chlapovi pošlem osobne na účet prachy, aby to mal v base ľahšie.“

Muž, komentár na facebooku: „Ja len dúfam, že budú nasledovať aj iní členovia vlády a dostaneme sa k moci my a budeme vás zatvárať za také dezolátske názory.“

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Citáty sú autentické, prečítal ich na tlačovej besede 24. mája 2024 policajný prezident Ľubomír Solák. V tom čase evidovala polícia 153 podnetov (k 29. máju ich bolo 172) súvisiacich so schvaľovaním trestného činu pokusu o vraždu, resp. spojených s nenávistnými prejavmi; z toho v 55 prípadoch už stotožnili autorov príspevkov, volajúcich, obrazne povedané, po krvi. Nenávistníkov nezháčilo ani to, že zaslúžený trest ich nepochybne neminie… Našli sa aj takí, čo sa pod vplyvom tejto smutnej udalosti zahrali na „zamaskovaných kovbojov“ a dali do rúk malému chlapcovi (synovi) s kuklou na hlave detskú pušku –  a ten mieril cez otvorené okno auta na dom, v ktorom býva novozvolený prezident Peter Pellegrini. Primitívny „vtip“, ktorý sa mohol skončiť tragicky.

Áno, nenávisť a z toho vyvierajúce násilie sú ako ponorná rieka, keď niečo rozčerí ich hladinu, vytrysknú na povrch ako gejzír. Nosíme ich v sebe všetci? Ale ako sa potom rodia humánne skutky, z čoho a ako klíčia korene sebaobetovania pre iných? Otázky, na ktoré hľadá ľudstvo odpovede od počiatku. Hľadá ich v pochopení biblických siedmich smrteľných hriechov, hľadal ich Platón v imaginácii platónskej lode: plavci sa medzi sebou škriepia o kormidelnícke miesto, lebo každý z nich si myslí, že by mal byť kormidelníkom, hoci sa toto umenie neučil. (…) Na samého pána lode ustavične naliehajú, prosia a robia všetko, aby im odovzdal kormidlo; inokedy zasa, keď si ho nezískajú oni, ale druhí, zabíjajú tých druhých, alebo vyhadzujú z lode a len čo dostanú šľachetného pána lode do svojej moci pomocou pijatiky alebo čímsi iným, sami prevezmú vedenie lode, užívajú všetko, čo na nej je, pijú a hodujú počas plavby“(Štát, 2009, 488 A – E, s. 241 – 242). Neskôr, v 15. storočí, sa ním inšpirovali aj veľkí umelci – Hieronymus Bosch v podobe slávneho obrazu Loď bláznov a Sebastian Brant rovnomennou satirickou básnickou skladbou. A buďme úplní: najnovšie (2018) pod týmto titulom vydal knihu Tucker Calrson, známy americký politický komentátor (autor nedávneho, široko pertraktovaného rozhovoru s Vladimirom Putinom), v ktorej donaha vyzliekol celý neoliberálny svet. 

Aj sám sv. Augustín, filozof kresťanstva, píše koncom 4. storočia v svojich Vyznaniach, že batoľa žiarli na svojho brata, ktorý saje matkino mlieko, a hoci nevie hovoriť, zbledne a vrhá trpké pohľady na svoje spoludojča a obraňuje svoju slasť. „A či je azda aj to nevinnosť, pri tak bohatom a hojnom žriedle mlieka, nestrpieť spoločníka, ktorý veľmi potrebuje pomoc a len tým jedným pokrmom môže si zachovať život“ (1. 7 1 Detstvo je hriešne, Trnava 1943)? Tomáš Akvinský zase tvrdí (13. storočie), že „zlo potrebujeme, aby sme vedeli rozoznať dobro“ (Summa proti pohanom, III. kniha, kapitola 11). Spomeňme si i na Hobbesov spis Leviathan (1651) a na jeho výrok, že človek nie je v prirodzenom stave nič iné – iba „homo hominis lupus“ (človek človeku vlkom), spomeňme si na Heglovho pána a raba (Fenomenológia ducha, 1807) alebo na Nietzscheho prácu Vôľa k moci z osemdesiatych rokov 19. storočia.

A dnes? Oná bláznivá loď doplávala k brehom Ameriky a Európy, za kormidlom stojí nastrčený pajác, na palube vezú metafyzicky tancujúci kapitál pretekajúci zo štátu do štátu, sprísňujú sa kontroly nad ľuďmi, platia zákony, smernice a pravidlá, neraz hlúpe, obmedzujúce slobodu, akési skryté objektívne násilie, ktoré sa za násilie pokladať nesmie, lebo inak vás chmatne polícia. Plavidla sa z posledných síl pridŕžajú vydedenci, chudáci, nezamestnaní, nevládni a chorí, čakajú, že im niekto hodí do morských vĺn čo len omrvinku. Aj to je často vyrátané na efekt: dobro sa kamufluje charitou, často v podobe odpustkov za zlé svedomie. Taký je, skrátka, neoliberálny spoločenský poriadok, za ktorý si v mnohom môžeme sami –, ale nikdy nezabúdajme, že má svojou vnútornou podstatou nemalý podiel na vzniku a rozmnožení subjektívneho, či už verbálneho alebo fyzického násilia. A preto nedovoľme, aby sa fatamorgány o progresívnom neoliberalizme násilím naoktrojovali na iné časti planéty bez ohľadu na ich prirodzenosť, tradície a národnú identitu (pozri štúdiu progresívca Šimečku o vývoze žltých revolúcií).

Dnešok, doba antropocénu, nepochybne prináša nové protirečenia, protiklad medzi prácou a kapitálom nadobúda širšie rozmery, mení sa na „konflikt medzi kultúrou a prírodou“ (český filozof Josef Šmajs) – homo sapiens ju prostredníctvom kultúry a „skultúrňovania“, časťou jej deštruktívnej sily, pretvára na svoj obraz, znásilňuje ju, či už na zemskom povrchu, v hlbinách (bridlicový plyn), alebo vo vodách morí a oceánov.

Podľa Slavoja Žižeka „kultúra v liberalizme prežíva, ale ako privatizovaná: ako štýl života, súbor presvedčení a zvykov, nie však ako verejná sieť noriem a pravidiel“ (Násilí, s. 133), čiže ako nástroj nekultivovanej svojvôle. Václav Bělohradský v tejto súvislosti poukazuje na neznesiteľnú ľahkosť voľby: ide o podobenstvo súčasného rastu pary aj ľadu. Čoraz ľahšie si môžeme voliť miesta, predmety spotreby, čas, rýchlosť pohybu (spolu to tvorí paru), zároveň však pribúda i ľad v podobe diaľnic, supermarketov, byrokracie – a práve zasahovanie do ekológie, širšia možnosť výberu nás robí menej slobodnými (nevieme sa rozhodnúť ) – vyvoláva to pocity nespokojnosti a skrytej agresie, hlavne, keď si možnosť voľby nemôžeme dovoliť. „Kapitalizmus sa tým dovršuje, vytvára najradikálnejšíe protirečenie, oveľa ostrejšie ako by mu ho nastavila ľavica,“ uzatvára nemecký filozof Peter Sloterdijk. V rezultáte si dôsledky odnáša príroda, vrátane samého človeka! A násilia, ktoré sa na človeku pácha.

Systémové a individuálne násilie má svoje prapríčiny: Kým prvé prichádza tichým nebadaným krokom, prikráda sa medzi nás ako neviniatko, ja nič, ja muzikant, druhé sa prejaví na podnet zvonka, na zaštrnganie verbálnych výziev alebo brnknutím na emocionálnu strunu – hovoríme tomu komunitná indoktrinácia (slovo už svojou sémantikou naznačuje násilie). Komunity akéhokoľvek druhu – politické strany, mimovládne organizácie, rozličné spolky, profesijné združenia  – sa usilujú získať, neraz bez ohľadu na prostriedky, vopred stanovenú cieľovú skupinu pre svoju pravdu, pre svoje záujmy a ciele či, ako to zdôrazňuje americký mysliteľ Noam Chomsky (Mocenské systémy, VSSS, 2013, s. 89), „uvrhnúť jej členov do mentálneho otroctva“. Neštítia sa pritom použiť manipuláciu pomocou klamlivých hesiel, vymývanie mozgov, zneužívanie citov a pocitov, vyvolávanie vášní, zavše až do rozbúrených afektov. Provokačné slovo je ako zápalná šnúra, plamienok po nej beží, až môže vybuchnúť.

Vráťme sa však k bezprecedentnému atentátu na premiéra vlády SR Roberta Fica. Onen brutálny akt umocnený výkrikom „Robo, poď sem!“ doslova mrazí na chrbte, človek na moment zdúpnie, rozmýšľa, či je to vôbec pravda. Emócie sú rôzne, v drvivej väčšine rozhorčené, odsudzujúce nezvyčajnú chladnokrvnosť zločinu, no nájdu sa i takí, akoby s amputovanými citmi, čo ohavný pokus, ako sme uviedli na začiatku eseje, schvaľujú.

Politika je organizovaná nenávisť,“ hovorí Slavoj Žižek. (Event, s. 185). Kardinálnou otázkou v politike je pacifikovanie nenávisti, lebo inak sa vytvára podhubie na vznik neželaných nepriateľstiev. Ak už jestvujú, treba nepriateľa presne definovať a identifikovať, a nie ho zámerne a umelo vyfabrikovať. Lenže to v globalizovanom kapitalistickom systéme, kde si lož, polopravdy a manipulácie s verejnou mienkou vyárendovali silné mocenské postavenie, nie je jednoduché. A tak sa rodia nenávisť i násilie naprieč celým svetom, najmä zo strany tých, čo ho chcú ovládnuť. Napokon, zabíjať sa dá aj slovami…

Spoločnosť SANEP urobila pre televíziu TA3 prieskum na tému: Čo najviac prispelo k atentátu na Roberta Fica. Publikovala ho agentúra SITA 29. mája 2024. Prieskum ukázal, že k spáchaniu atentátu najviac prispelo správanie a spôsob vyjadrovania opozičných predstaviteľov (61,6 %), organizovanie protivládnych demonštrácií (56,3 %) a mainstreamové médiá (55,4 %) sociálne siete (53,7 %), výroky vládnych predstaviteľov (37,6 %), materiály alternatívnych médií (26,2 %)

Respondenti tiež hodnotili, kto z predstaviteľov súčasnej slovenskej politiky najlepšie zvládol po atentáte na premiéra Fica komunikovať s verejnosťou a prispel tak k upokojeniu napätej situácie v spoločnosti. V tomto smere si najlepšie viedol budúci prezident Peter Pellegrini, dosluhujúca prezidentka Zuzana Čaputová, minister vnútra Matúš Šutaj Eštok či minister obrany Róbert Kaliňák. Naopak, najmenej prispieva k upokojeniu napätia predseda SNS Andrej Danko a šéf hnutia Slovensko Igor Matovič.

Podľa viac ako dvoch tretín obyvateľov by mal tiež štát razantnejšie postupovať proti prejavom neznášanlivosti a nenávisti na sociálnych sieťach (67,8 %).

Hoci prieskum v sebe nezakryte nesie príklon jednotlivých respondentov k politickým stranám, cítiť v ňom i to, že prešiel istým hodnotovým priezorom, ktorý naznačil jednoznačnú tendenciu odsudzujúcu násilie. O tom v ďalšej časti…

Niekoľko slov k správaniu a vyjadrovaniu opozičných politikov: v parlamente i mimo neho sme od nich jednostaj počúvali na adresu R. Fica označenia ako spodina, odpad, mafián, Hitler, pomstychtivý, nenávistný, všetkého schopný, Putinova bábka, Orbánov zapredanec, okráda a ničí právny štát, len aby sa nedostal do basy; v mediálnych i parlamentných diskusiách nevýslovne zhrubol jazyk, nijaká korektnosť, úcta či rešpektovanie kolegu, iba urážky, verbálne vyhrážanie. Prituhý tabak i na silné nátury, najmä keď si k tomu primyslíme Šimečkove slová bezprostredne po vlaňajších parlamentných voľbách: Urobíme všetko, aby Robert Fico nevládol.“ Takmer sa to podarilo…

A nevyšlo mu to ani s organizovaním verejných protivládnych demonštrácií, ktoré sa ukázali ako osvedčený prostriedok na zvrhnutie demokratických vlád (vo svete je takýchto príkladov nadostač). Napokon, prečo nie? Masy sa najľahšie manipulujú. Šalenie davu sa vždy začína plamennými rečami, násilie verbálneho prejavu nie je totiž nejakým druhotným pokrivením, lež základným východiskom každej špecificky ľudskej agresivity. Lebo, ako hovorí Jean Baudrillard v eseji Sila nechuti, masa žije zo statickej a zápornej elektriny. „V tej trebárs hľadať moderné korene sociálneho znechutenia, politického znechutenia, ktoré tvoria základ naše každodennej potravy. Negácia je to, čo je najjednoduchšie. To zbližuje veľké masy, ktorej zložky sa nemôžu dohodnúť na nejakom cieli. Masy sa vymedzujú oným negatívnym, ustanovujú sa popieraním. Je zbytočné od nich vyžadovať nejaký názor alebo dobrú vôľu, dokonca nejaký určitý kritický postoj, lebo ho nemajú, majú len istú nediferencovanú moc, moc odmietania, sú silné len tým, čo vypudzujú, čo s ľahostajnosťou odmietajú, predovšetkým každý návrh, ktorý ich presahuje“ (In: ZUSKA, Vlastimil: Umění, krása, šeredno. Praha, 2003, s. 255). Všetci vieme, čo sa na protestoch, marketingovo ozdobených aktivistickými hercami, odohrávalo: preklínanie Fica a jeho vlády, hrozivé ujúkanie nad rušením Špeciálnej prokuratúry, nad návrhom nového Trestného zákona, Trestného poriadku, nad novelou zákona o Fonde na podporu umenia, nad opatreniami údajne okliešťujúcimi slobodu slova, nad ovládnutím verejnoprávnej televízie atď. A pritom sa do pľacu hodilo aj veľké priehrštie Korčokovej prezidentskej kampane; v tom všetkom sa urodila záľaha šťavnatých a vulgárnych nadávok („Zradcovia, kolaboranti, banda sku*vená, nech žije Ukrajina, dosť bolo Fica!“) – atentátnik na demonštrácii v Dolnej Krupej 24. 4. 2024.

Zrazu bác, nadišiel 15. máj, Atentát! A „hrdinskí“ herci mlčia, strčili hlavu do piesku, zrejme nemajú čo povedať, zdá sa, že si neuvedomujú, kedy sú na javisku a kedy na tribúne. Zrejme by si mali vyklonovať svojich dvojníkov, aby si mohli rozdeliť svoje úlohy. Napokon, prečo si sami nevyskúšajú politickú profesiu, veď občas je lepšie zapriahnuť čerta do pluhu ako s ním bojovať…

V citovanom prieskume sa konštatuje, že mainstreamové médiá prispeli k atentátu na predsedu vlády SR vyše 55 percentami, reálne, podľa mňa, bola táto cifra určite vyššia – musíme totiž brať do úvahy, že sa vyjadrovali respondenti, ktorí do profesijnej problematiky médií až tak nevidia. Oná mediálna nenávisť nadobudla v istých situáciách až atavistický rozmer a siaha do roku 2006, keď sa R. Fico po prvý raz chopil premiérskeho žezla.

Ono obdobie (2006 – 2010) politickej a mediálnej štvanice ne jeho osobu som zhodou okolností detailne mapoval a priblížil v svojich dvoch knihách – Slovenské masmédiá: metódy manipulácie (2008) a Žurnalisti – lovci vo svorke (2010); v druhom prípade som si názov vypožičal od bývalej švédskej tlačovej ombudsmanky Yrsy Steniusovej, ktorá sa pri svojej práci riadila touto zásadou: „Žurnalisti by sa nemali správať ako svorka rozdráždených vlkov naháňajúcich korisť. Platí tu všeobecná pravda – ľudia v skupine sa znižujú k oveľa primitívnejšiemu správaniu, ako keď konajú jednotlivo. Ak patríte do skupiny lovcov, čiže novinárov, ktorí lovia spoločne, musíte sa utvrdiť v tom, že konáte správne. Zároveň strácate odstup od toho, čo a ako konáte. Strácate schopnosť kriticky hodnotiť fakty a ich význam, stávate sa žalobcom i sudcom zároveň. Obvinený nemá nádej, že jeho prípad sa bude prešetrovať objektívne a bez zaujatosti.“ Progresivistickí mediálni eskamotéri neberú takéto upozornenia na vedomie. Na nechutnosť takého postupu poukazuje i Elias Canetti, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, keď zdôrazňuje, že „výrazom svorka označujem ľudí, nie zvieratá, lebo najviac vystihuje spoločný pohotový pohyb a konkrétny cieľ, ktorý majú pred očami – baženie po koristi, túžba po jej krvi a po jej smrti“ (Masa a moc, Premedia 2020, s. 88).

V krátkosti si to môžeme ilustrovať povedzme na mediálnych titulkoch z tých čias: Fico, prestať už tárať, rob niečo! (Nový čas, 20. 7. 2006), Z Fica sa stáva pudlík (Plus jeden deň, 21. 3. 2007), Ficov výjazdový cirkus (SME, 22. 7. 2008) na margo výjazdových rokovaní vlády, Pena (Ficova – doplnil autor) okolo úst (. týždeň, 25. 2. 2008). Vrchol nechutnosti predviedol denník Plus jeden deň pod titulkom Nie sú to bradavice (2. 5. 2008): „… premiérovi by stačilo zájsť k odborníkovi, ktorý by nepríjemné výrastky na tvári odstránil a pán premiér by vyzeral rovnako dobre ako na vyretušovaných predvolebných letákoch. Na rozdiel od reality mu tam zmizli z tváre všetky nepeknosti“(Žurnalisti…, e kniha, s. 28).  

Ako vendetu za viaceré prehraté súdne spory uverejnil týždenník Plus 7 dní v roku 2009 takýto text: „Predseda vlády Robert Fico už stráca nervy. Zvyšuje sa uňho agresivita, je arogantný, výbušný, nervózny… V jeho správaní sa objavujú signály, ktoré môžu poukazovať na neurózu… bol neustále v pozícii bojovníka, vždy s niekým bojoval, nesúhlasil a poukazoval, a vždy len on vedel, čo je správne. Myslím si, že cestou by bolo zistiť, prečo stále bojuje. O čo mu vlastne ide a akú potrebu si tým ošetruje… usmieva sa iba málokedy a keď sa usmieva, tak najčastejšie ironicky, keď niekoho ponižuje alebo zosmiešňuje, alebo keď v duchu prežíva, aký je famózny…“ (Žurnalisti…, e-kniha,s. 190 – 191). Vynesený ortieľ (nie za tento text, ale za urážky v predchádzajúcich článkoch) bol pre vydavateľa poriadne mastný  – dvakrát po dva milióny korún. Podobných titulkov a textov by sme mohli spomenúť celú hŕbu, a pritom v tom čase ešte neexistoval „nezávislý“ Denník N, ktorý v súčasnosti hrdo nesie vztýčenú zástavu v boji proti R. Ficovi.

Áno, premiérovi vyčítajú, že aj on použije niekedy, najmä smerom k médiám a žurnalistom, neprimeraný slovník. Lenže, priznajme si, kto z nás, ale i z politikov by uniesol na svojich pleciach toľkú záľahu brýzgania, nadávok, urážok na cti a dôstojnosti. Aj on, ako každý človek, bez ohľadu na to, akú funkciu zastáva, má svoje limity a slabé chvíľky…

Napokon premietnime si pred očami, čo všetko prežil a zažil na premiérskych postoch (dnes už na štvrtom). O oných odióznych výkrikoch do tmy v parlamente alebo na protestných zhromaždeniach sme sa už zmienili, natrvalo nám však utkvelo v pamäti vystrkovanie šibenice pred jeho bývalým bydliskom pri komplexe Bonaparte…

V časoch prvej Ficovej vlády (a nielen prvej) sa na premiérovi do sýtosti vyšantili i naše televízie. Rada pre vysielanie a retransmisiu (dnes Rada pre mediálne služby) uskutočnila v dňoch od 15. marca do 15. apríla 2007 komparatívny monitoring o činnosti vlády – a to v STV, TV Markíza, TV JOJ A TA3. Ako vždy, klasický výsledok: STV odvysielala o vláde v monitorovanom období 22 negatívnych informácií a jednu pozitívnu, ostatné boli neutrálne. Markíza 21 negatívnych, jednu pozitívnu, zvyšok sa niesol v neutrálnej podobe. TV JOJ 20 negatívnych, štyri pozitívne, zvyšné mali neutrálny charakter, TA3 52 negatívnych, tri pozitívne, ostatné vyhodnotil monitoring ako neutrálne (Slovenské masmédiá: metódy manipulácie, e-kniha, s. 71). A tak to šlo s televíznou objektivitou dookola, pravda, až na krátku výnimku, keď STV šéfoval Štefan Nižňanský.

Apropo, už vtedy tvorila osobitnú kapitolu TV Markíza. Po jej vnútornom puči v septembri 1998 sa jej načisto zmocnil Pavol Rusko (teraz sedí vo väzení za ekonomický delikt), zakrátko si založil politickú stranu ANO a odvtedy sa televízia stala hlásnou trúbou jej politickej línie. Nie náhodou Rada pre vysielanie a retransmisiu pri hodnotení spravodajských programov TV Markíza, vysielaných v čase od 4. 3. 2002 do 31. 3. 2002, konštatovala, že vysielateľ preferovaním politickej strany ANO a používaním komentatívnych prvkov v spravodajstve významne porušil objektívnosť a nestrannosť spravodajských a politicko-publicistických programov. V tom čase sa Rusko cítil taký veľký, že odmietol odvysielať v televízii oznam o porušení zákona a zaplatiť pokutu milión korún. Súdny spor sa ťahal dlhší čas (Slovenské masmédiá: metódy manipulácie, e-kniha, s. 83 – 84). Inak to nebolo a s objektivitou a nestrannosťou, keď sa TV Markíza dostala pod kuratelu americkej spoločnosti CME a naostatok do rúk finančnej skupiny českého oligarchu Daniela Křetínskeho. Zdá sa, že majitelia v ostatných týždňoch a dňoch trocha precitli…

Podľa spomenutého prieskumu nemalý podiel (53,7 %) na atentáte na premiéra R. Fica majú sociálne siete. Progresivisti veľmi intenzívne zahlienili a zaplienili tento priestor svojimi neoliberálnymi a kozmopolitnými heslami, jedinými správnymi a nepopierateľnými „pravdami“, ktoré nehodno spochybňovať. Všetko iné je heréza, ktorá sa v stredovekom kresťanstve tvrdo trestala. Úlohu inkvizítorov dnes plnia politické mimovládne organizácie, podporované štedro zo zahraničia, webové stránky médií hlavného prúdu, neoliberálne internetové časopisy a celý súbor vybraných sociálnych sietí. Ako inak, absolvovali profesionálny tréning, už nekričia ako cirkev, tomu musíte veriť, to musíte každý deň čítať – bolo by to okaté. Výsledok? Mladí ľudia (ohnisko ich záujmu), surfujúci hodiny po internete, sadnú ľahšie na lep, na sladké drievko – a verte, že na lep i sadajú – tam sa ponúkne štipendium, inde zase lukratívne pracovné zaradenie. Vhod príde i volebný vlak pred parlamentnými a prezidentskými voľbami. Treba vari viac? Potom už stačí zanadávať si na vládu a povedať – lebo Fico ! A na premiéra sa valia kamene nenávisti ako odveta za to, že si trúfol vyhrať voľby. Lávu vzápätí nahrádza gejzír urážok a vyhrážok…

Niečo sa progresivistom vymklo z pántov, nepomohli ani návštevy stredných škôl a akademickej pôdy, kam politika vonkoncom nepatrí. Žeby to šéfom týchto vzdelávacích inštitúcií vôbec neprekážalo?! Áno, prikryjú to kepienkom ohrozenia demokracie a mantrou o kritickou myslení. O myslení, ktoré nesmie kritizovať progresivistické idey. Zrejme tomu má slúžiť aj kniha Sila rozumu v bláznivej dobe s podtitulom Manuál kritického myslenia od Jána Markoša, ktorú vydal Denník N. Autor, filozof, teológ, šachový veľmajster je v niektorých kapitolách (o význame či spájaní slov a viet) vecný, konštruktívny a triezvy, v iných zase presakuje zo stránok propaganda ako voda z čerstvo namočenej špongie, nie živá voda, lež mútna a kalná, ktorá sa tvári ako bystrina; Markoš v istých pasážach hýbe figúrkami, ako sa mu zachce, vždy však v prospech ideových spolupútnikov, súzvučne s názorom vydavateľa. Cudzím vidí brvno v oku, svojim ani len smietku, radšej ich vôbec nespomenie. Pri analýze migrácie si vezme na „paškál“ v podstate nevinný facebookový status člena Spolku slovenských spisovateľov Jozefa Mikloška, pri obrane exprezidenta Kisku sa pustí do Roberta Fica, pri reči o breptoch mu nezíde na um nikto iný ako prezident Ivan Gašparovič, pri príkladoch o bľabotaní nezmyslov na prvom mieste „vyzdvihne“ Andreja Danka, pri citovaní vety „národy udržujú svoj rodný jazyk pomocou obsažných pojmov“, uvedenej v istom pronárodnom vyhlásení, s výsmechom a naivne ako školáčik konštatuje: „Národ predsa nie je osoba, nemá vedomie, nemôže nič aktívne udržiavať“ (s. 64). Osoby a dej sa v publikácii dookola opakujú, rovnako aj negatívne postavy, nijaká kritika do vlastných radov…

Aj z toho vidieť, že prednášky „expertov“ kritického myslenia sú iba kamufláž, nejde o nič iné, ako o neoliberálnu propagandu. A tým všetkým „kŕmia“ hlavy mladej generácie! Takým názorom sa dvere škôl dokorán otvárajú, pred inými, akokoľvek konštruktívnymi a vecnými názormi, sa s tvrdým plesknutím zatvárajú. Nie nadarmo niektorí rodičia upozorňujú, že im kradnú deti, žiadajú rýchlo konať, treba ich zastaviť, svorne prízvukujú. Varovným signálom je simulácia študentských volieb do Európskeho parlamentu (EP), ktoré sa uskutočnili po celom Slovensku v máji 2024. Výsledky ukázali, že mladá generácia by si v EP na prvom mieste predstavovala hnutie Progresívne Slovensko (PS), ktoré by v eurovoľbách volilo 38,28 % študentov, druhý by skončil so značným odstupom Smer-SSD – 6,42 % hlasov…

V prieskume spoločnosti SANEP, ako sme už spomenuli, sa uvádza, že výroky súčasných vládnych predstaviteľov motivovali atentátnika k streľbe v podiele 37,6 % a materiály alternatívnych médií v podiele 26,2 %. Týmto číslam sa nebudeme podrobnejšie venovať, jednoznačne z nich totiž vysvitá, že sa za nimi skrývajú voliči opozície, najmä však tí, čo sa k atentátu správajú neutrálne, stavajú sa k nemu vlažne alebo ho v menšej či väčšej miere schvaľujú.

Najprv šok, potom meditácie o tom, kto je za tento ohavný čin zodpovedný, vyhováranie sa tých, čo po prehratých voľbách zapaľovali vatry hnevu a nenávisti na námestiach, naoko mierne stíšenie, lebo už nikdy nesmieme pripustiť situáciu, aká bola pred atentátom. Nesmieme? Akosi sa zabudlo, s kým máme tú česť, kto najviac huckal, vyžíval sa v klamstvách a polopravdách, kto najviac kričal o unesení demokracie a právneho štátu, o unesení kultúry, o nezákonnom odvolaní predsedu Súdnej rady Jána Mazáka (ako dôvod to uviedol atentátnik) a niektorých jej členov (Ústavný súd už stihol ich sťažnosti zamietnuť), o obmedzovaní slobody slova, o údajných cenzorských praktikách.

V napätej atmosfére museli predsa priliať olej do ohňa, inak by im bok roztrhlo. Napríklad aj takto: „Ničím nepodložený optimizmus je totiž akási slepá škvrna, ktorá zacláňa vo výhľade na démonov zla. (…) Konštitučnou ideou spojenia Smer-Hlas-SNS je perspektíva komfortu ľahkého (bezprácneho) života a nadštandardné materiálne zabezpečenie. (…) Že držba moci je toho najsilnejšou garanciou, platí aj pre stranícky plebs, osobitne pre stredné, vyššie a najvyššie kádre. (…) Ako existenciálna priorita je beztrestnosť jednou z najhlbších motivácií meniť režim, skoncovať s liberálnou demokraciou“(Peter Schutz, SME, 21. 5. 2024). Ajhľa, démoni sú na svete! Prirodzene, zaostať nemohol ani Denník N, podľa ktorého koalícia vyvíja „urputnú snahu spojiť strelca s opozičnými stranami a médiami“. V internetovom denníku Štandard (24. 5. 2024) to komentátor Dag Daniš vystihol presne:V podstate sa už môžete dočítať, že páchateľ len zhodou nešťastných náhod vytiahol zbraň namiesto knihy, a video, v ktorom sa priznal k svojim politickým motívom, je len informačná operácia našej vlády a nie jasný dôkaz o jeho skutočných motívoch.“

Áno, presne tak: fakty zmanipulovať, všetko obrátiť naruby, pravdu vyhodiť do vzduchu a kým padne na zem, vyrobiť z nej lož – konšpirácia ako vyšitá. Vraj „mienkotvorné“ médiá – cítiť z nich iba veľké egá, pocit o vlastnej nenahraditeľnosti a neomylnosti, presvedčenie o záchrancoch demokracie – jej strážnych psoch, ktoré sa v neolibeálnom a progresivistickom svete premenili na strážnych psov mediokracie. Lapidárne to predviedol progresivistický triumvirát Šimečka, SME, Denník N po prvom verejnom prejave R. Fica po atentáte – ich výroky boli plné atavizmu už tým, že ho zbadali živého na obrazovke.

A v tomto bludnom kruhu politického aktivizmu a ohlupovania verejnosti sa pohybujú s väčším či menším úspechom i televízie. RTVS (Slovenská televízia) už dávno nie je verejnoprávnou, jej spravodajské a publicistické relácie slúžia ako public relation pre dnešnú opozíciu, naposledy sme boli svedkami niečoho takého vo formáte Večera s Havranom (4. 6. 2024), kde na tému o slobode médií diskutovali „výstavné osobnosti“ alebo skôr politickí marketéri mediálnej sféry – bývalí i súčasní televízni moderátori Tibor Búza, Jana Krescanko Dibáková, Richard Dírer, Václav Moravec (známy antiZeman a antiBabiš) z Českej televízie. Fraška to bola parádna, určite by si zaslúžila reprízu na nejakej humornej scéne, kde sa prezentujú ľudoví rozprávači. Napokon, vedenie RTVS v úsilí zachrániť si za každú cenu vlastnú kožu zorganizovalo viacero takýchto besied, ktoré nemajú nič spoločné s objektívnosťou, vyváženosťou a nestrannosťou (tak nejako podľa nich vyzerá proklamované úsilie o zmierenie). Ich cieľom bolo a je blokovať všetkými možnými prostriedkami prípravu nového zákona o Slovenskej televízii a rozhlase, ktorý má zamedziť takýmto vysielacím neprístojnostiam. A s tým, prirodzene, súvisia i personálne zmeny.

V súkromných televíziách – TV JOJ, TA3 a TV Markíza si vedúci manažment uvedomil, že politický aktivizmus redaktorov a moderátorov im pomaly a isto prerastá cez hlavu a možno aj prehodnocovali svoj nepriamy podiel na atentáte; Z TV JOJ odišla moderátorka relácie Na hrane, z TA3 moderátori relácie V politike a v Markíze sa situácia skomplikovala v súvislosti s moderátorom Michalom Kovačičom a jeho reláciou Na telo, tým Kovačičom, ktorý si svoju funkciu pomýlil s reklamnou agentúrou politickej strany Progresívne Slovensko. A veru si i na obrazovke poťažkal, že mu bránia v jeho poslaní, že ho cenzurujú. Hovoril o „orbanizácii“ Slovenska a o konci demokracii. A vôbec, ako sa opovážili stiahnuť z obrazovky najlepšieho moderátora na Slovensku, ako sa o ňom vyjadrila Česká televízia?

Časť zamestnancov Markízy sa zaňho postavila, vstúpili do štrajku. A náš „hrdina“ sa ocitol na čele puču, druhého po roku 1988 – médiám poskytuje rozhovory, v Čechách mu dokonca tlieskajú. Kovačič sa z jedného dňa na druhý stal hviezdou a maskotom zároveň; jeho podporovatelia z Markízy hovoria tie isté heslá ako on, zborovo ich odriekajú redaktori z progresívnych médií a ľudia z tretieho sektora; všetci spoločne sa zapojili do volebnej kampane Progresívneho Slovenska. Ako inak, veď sú medzi svojimi a so svojimi.

Za všetkých to na brífingu 30. 5. 2024 povedal predseda PS Michal Šimečka: „Pripravujeme spustenie výzvy na podporu slobodných novinárov, riskujú svoju prácu, živobytie pre svoje rodiny, aby ubránili nezávislé spravodajstvo a publicistiku. (…) Rovnako ako pri zamestnancoch RTVS, dnes jednoznačne stojíme aj za novinármi v televízii Markíza, ktorí sa ohradili proti zásahom vedenia do politických diskusií a spravodajstva. (…) Ľudia na Slovensku už opakovane dokázali – aj priamo v prípade Markízy – ubrániť slobodné médiá. Dokážeme to znovu.“

Vie vôbec M. Šimečka, o čom bol puč v roku 1998? Vie, že sa jej zmocnil P. Rusko a neskôr ju ujarmil pod baganču politickej strany ANO?

Jedna vec je istá: iba dialóg, čestný a férový dialóg s úctou k protivníkovi, je cestou k hľadaniu pravdy, nie tej vašej, našej, ale spoločnej. Týmto smerom rozpletajme nitky zmierenia. Lebo len tak otupíme ostrie nenávisti a násilia, obrúsime ich hrany, lebo len tak dospejeme k pokore a vnútornému stíchnutiu nás, vás, celej planéty  – planéty bez vojen, bez atentátov, bez vykorisťovania, planéty, ktorá nadelí každému rovnakým dielom. Sme toho schopní, alebo…

(Esej vyšla v Literárnom týždenníku č. 21 – 22/2024)

(Celkovo 407 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter