Lož porodila lož

Vtedy, 17. novembra, pred tridsiatimi piatimi rokmi na Národní tříde v Prahe neubili na smrť študenta Martina  Šmída. Mama tohto študenta pracovala v blízkosti disidentov, a tak veľmi skoro to hodnoverne vedel aj Václav Havel (píše o tom v jednej svojej knihe Karel Hvížďala, autor Dálkového výslechu). Nikto neumrel, bola to lož. Lož bola aj to, že zhromaždenia na námestiach nie sú proti socializmu a už vôbec nie, že ide o kapitalizmus. Skloňoval sa dialóg a slobodné voľby. Lož bola aj to, že Václavovi Havlovi nejde o jeho majetok. Paradoxne, „vyplatil“ mu ho za Lucernu Václav Junek, ktorý sprivatizoval o. i. Chemapol a roku 1999 skrachoval a zostali po ňom dlhy vo výške 12 miliárd, konkurzný správca dodnes skúma, kam sa peniaze stratili… ale to len tak na okraj.

Oslavujeme lož?

Ale prečo sa teda vtedy nikto z milióna sedemsto tisíc komunistov nepostavil na odpor proti lži? Kde boli? Veď do komunistickej strany sa nevstupovalo ako do spolku rybárov alebo včelárov. Platil prísny výber, dokonca sofistikovaný, aby vplyv politiky strany bol zabezpečený prierezne. Štatisticky bolo určené, koľko má byť v strane robotníkov, roľníkov, príslušníkov inteligencie, žien, mladých, príslušníkov národnostných menšín. V každej redakcii podľa smernice strany a vlády musela byť 50 percentná angažovanosť – to jest 50 percent straníkov. A prísne sa tá angažovanosť strážila a kontrolovala. Viem to z vlastnej skúsenosti, lebo keď som končila vysokú školu, nikoho v redakciách, kde som sa uchádzala o prácu, nezaujímalo, či som vyhrala nejaké literárne súťaže, na to sa ma ani nepýtali. „Ste v strane?“ to bola kardinálna otázka. „Nie som,“ a tak šéfredaktori iba pokrčili plecami. Nedá sa. To by musel vstúpiť v Slovnafte nejaký robotník, aby sme dostali prihlášku. Ale aj na tú prihlášku bol rad čakajúcich, preto v redakciách boli takzvané výhľadové plány s poradím uchádzačov na členstvo. A aj tam sa vytvárali „tlačenky“, protekcie. Strana mala záujem o hrozienka – umelcov, tých korumpovala, a tak sa mnohí stali zaslúžilými umelcami, aj keď boli nestraníci. Titul nebol len spoločensky oceňovaný, išli s ním aj iné benefity – vyššie honoráre a pod. Bývalého predsedu socialistickej vlády Petra Colotku som sa opýtala, aký mal s tými umelcami vzťah – vynikajúci! Ukázal mi zväzok blahoželaní, ktoré od nich dostával, na oslavu narodenín mu chodili spievať tie najzvučnejšie mená, v Prahe aj Bratislave. Mal ich rád, oni mali radi jeho. Chodieval na ich vernisáže, na ich predstavenia. Keď som robila s bývalým predsedom vlády Petrom Colotkom rozhovory ku knihe jeho spomienok, porozprával mi veľa príbehov, ktoré v knihe nie sú. Také maličkosti, ale dosť dobre charakterizujú dobu a ľudí v nej. Vybrali sa s manželkou Zdenkou do divadla na predstavenie Zákon večnosti od Nodara Dumbadzeho. Bolo to tuším na Novej scéne a bola to bratislavská divadelná udalosť. Skvelý autor, skvelé obsadenie, skvelá réžia, všetko. No a po predstavení pozvali súdruha predsedu vlády na posedenie, Milan Kňažko (hral tam jednu z hlavných postáv) priniesol jeho žene Zdenke kyticu. Tá sa na kyticu pozrela a odmietla ju. Colotka bol zaskočený, spýtavo sa na ženu pozrel, čo to robí. A ona povedala: „To je kytica z predstavenia, ja si ju nevezmem.“ Ale Kňažko sa vraj nenahneval, posedeli pri vínku. To bolo v čase, keď Kňažko a všetci tí zaslúžilí umelci strašne trpeli a kradli im tvár. Členovia strany pri vstupe predniesli vždy svoje krédo. V dotazníku sa museli priznať ku všetkému, lebo strana si robila ešte aj vlastný prieskum a našla aj dedka kulaka či iného buržuja. Milión sedemsto tisíc občanov ČSSR, ktorí boli v strane, dôkladne preverila. Boli na stráži socializmu. Tak ako je možné, že aj oni odzvonili socializmu?

Aj ja som bola s kolegom už 16. novembra pred Pionierskym palácom, to zhromaždenie bolo ohlásené a zišla sa tam neveľká skupina mladých, zväčša študentov. Ale kolega poznal mnohých katolíkov, povedal mi – uvidíš, teraz sa pochytajú za ruky, utvoria kruh a budú spievať nejakú cirkevnú pieseň. Témou však bol vtedy reaktor, ktorý sa mal postaviť na Prírodovedeckej fakulte, a tak, keď sme sa vydali podchodom a dolu Poštovou, v jesennom prítmí a horkosladkej vôni spadaného lístia, sa vyvolávali heslá: Ne-chce-me re-a-ktor) A Dia-lóg, dia-lóg!

Sedemnásteho bol piatok, v nedeľu vo večerných správach televíznych novín čítali vyhlásenia KSČ, no hlásateľka mala čierne šaty a za tým textom pozorný divák čítal iný text – neverila tomu a my sme neverili s ňou. Bola to lož. Na tej Národnej triede sa niečo stalo a rôznymi potôčikmi sa šírila pravda. Svetové agentúry ju šírili. Pravda? No, vyzeralo to ako pravda, preto sme aj my v hrôze hovorili – toto už je cez čiaru, bijú deti! Hoci nám tvrdili, že sa všetko vyšetrí a vinníci zásahu budú potrestaní. Už sme im neverili.

Nebola aj všetko to predtým lož?

Gabriela Rothmayerová: Vtedy na Východe
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov,
Bratislava 2007, 216 strán

Napísala som o tom knihu Vtedy na Východe, na obálku som si vypýtala od Alberta Marenčina povolenie použiť jeho koláž. Keď kniha vyšla, jeden, už zosnulý kritik ju v novom „Rudom práve“ strhal, že takto sa už dnes nepíše. Hrdinom knihy je komunista a do jeho obrazu som vložila mnohé charakteristické črty Vladimíra Mináča, hoci príbeh je vymyslený. A kritik ešte zlomyseľne v poslednej vete napísal, že bude rád, ak sa vysvetlí, že som koláž Albertovi Marenčinovi ukradla. Hneď som telefonovala pánu Marenčinovi, že som ho dostala do rečí, upokojil ma: viem, už mi volal syn. Ja som vám ten obrázok dal a dal som ho veľmi rád…

Chodili sme s kolegom na všetky zhromaždenia v Bratislave, bola som vtedy kratučko šéfka Smeny na nedeľu a do Prahy som vyslala Karola Ježíka a Gabiku Belanovú, každý večer mi telefonovali, kde boli, s kým sa stretli, ja som ich informovala, čo v Bratislave. Boli sme v spojení a videli sme, že tá prvotná lož nemá krátke nohy.

Ale prečo sa jej nepostavili komunisti? Báli sa?

Neverili. A to sme ešte nevedeli, ako veľmi neboli na nič pripravení.

* * *

Krátke ukážky z knihy Vtedy na východe

Citát 1

15. júna 1989 citovala Slobodná Európa zo state Pavla Tigrida. „Reformní komunisti hovoria, že ich program zodpovedajúci Gorbačovovej perestrojke je teraz jedinou alternatívou. Existuje však ešte iná možnosť. Nie je na hneď, ale tým lepšie. Práca na nej potrebuje čas. Je to alternatíva neskrývane politická, jasná a prostá. A krajine, o ktorej je reč, nie je cudzia. Je určená tromi nezameniteľnými hodnotovými postojmi: sloboda, demokracia, nezávislosť. Ľahko zrozumiteľný program, ktorý hľadá svoju postavu. Môže to byť iba liberál a demokrat bez bázne a hany. A musí to byť človek z mäsa a krvi, radový občan, nepovýšený a nepovyšovaný. Známa a konkrétna tvár, teraz a tu. To všetko ukazuje jedným smerom, k jednej osobe. Ktorej sa do politiky nechce. Sú však situácie, keď jedincovi takého formátu a takých vlastností nedovolia odmietnuť politickú rolu, naopak ho do nej dotlačia. Taký snáď bude bezprostredný osud dnešného kandidáta, zajtra, dúfajme, i nositeľa Nobelovej ceny mieru Václava Havla.“

Citát 2

Stranu v tom čase viedol generálny tajomník Miloš Jakeš, na zasadaní po 17. novembri takto vzdychal: 
„Ono sa ľahko veci kritizujú, ale medzinárodný faktor sa tu vôbec nedoceňuje. Všelijaké problémy na školách bývali, mladí ľudia nemajú dostatok rozumu a skúseností, vždy proti čomusi vyskakujú. No nikdy z toho nič nevzniklo. Každý vedel, ako sú karty rozdané. Bola tu Moskva a Varšavská zmluva. Boli tu výsledky druhej svetovej vojny. Bol tu zdržanlivý postup Západu. Ale dnes? Mám na stole stovky listov, biely teror nastupuje. Samozrejme, hľadá sa politický spôsob riešenia. To je strašidelne zložitá doba. Čo mám teda robiť, čo mám robiť ja, generálny tajomník? Čo má urobiť predseda vlády, čo máme urobiť, poraďte,“ skončil bezradne. Vyzeral skľúčený.

Áno, armádny generál Václavík oznámil, že vedenie armády je pripravené urobiť čokoľvek na obranu socializmu. Čokoľvek. Rozhodnite, žiadal svojho najvyššieho veliteľa. No čo, čo má rozhodnúť? Má vyhlásiť výnimočný stav? To predsa nemôže on sám, to musí rozhodnúť kolektívny orgán.

Generálny tajomník zúfalo preberá v mysli, ako postupovať. Má informácie, samozrejme, má všelijaké informácie, ale nech mu nikto neradí, ak tie informácie nevidel. No!

Citát 3

Generálplukovník Václavík zaodŕhal, mierne sa naklonil, nasadil si okuliare a zadíval sa do papiera, ktorý si položil na rečnícky pult. Nič nezvyčajné, diskusné vystúpenie mávali vždy rečníci napísané dopredu, pretože sa posudzovalo na oddeleniach ústredného výboru. Dnes síce mnohí hovorili z hlavy, od ministra obrany sa však očakávala zásadná reč.

„Najprv vám niečo prečítam. Vo Washingtone sa na začiatku novembra uskutočnila porada zástupcov Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov, odboru Americkej ústrednej spravodajskej služby pre záležitosti východnej Európy, Rady bezpečnosti a vybraných oznamovacích prostriedkov vrátane rozhlasových staníc Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Radili sa, ako viesť kampaň proti Československej socialistickej republike, a prišli k týmto záverom. Čo urobiť v prvej etape do konca tohto roka: viesť kampaň zameranú proti československému straníckemu a štátnemu vedeniu, pričom majú využiť nedostatky na predvianočnom trhu, nedostatky niektorého tovaru, vyvolať veľkú nervozitu a nespokojnosť nakupujúcich a podporiť štrajkové hnutie. Druhá etapa – v období konania okresných a krajských konferencií komunistickej strany zneužiť ich výsledky na zásadné kádrové zmeny, čo podľa ich zámeru má viesť k prehĺbeniu pasivity časti obyvateľstva, ale i k zradikalizovaniu, zvlášť mladej generácie. Za tretiu etapu je považované obdobie príprav a konania XVIII. zjazdu komunistickej strany. Protičeskoslovenská kampaň má v tomto období aktivizovať mladú generáciu a ekonomicky slabšie obývateľstvo, zvlášť vo väčších hospodárskych centrách s cieľom zvýšiť početnosť demonštrácií. Počíta sa tiež s tým, že sa prejavia niektoré problémy v priemyslových závodoch pri realizácii nového zákona o štátnom podniku. Celá kampaň má byť orientovaná predovšetkým na mladú generáciu, na študentov vysokých škôl technického smeru, technickú inteligenciu vo výrobných závodoch a na absolventov právnických fakúlt. Prečo to vieme až teraz? Pretože som to dostal a súdruhovi generálnemu tajomníkovi poslal včera. Ani naša kontrarozviedka nemôže mať všetko hneď. Tí tam nasadzujú krk kvôli našej republike. A získavajú materiály s nasadením vlastného života. A sú u nás ľudia, ktorí to dostanú a odovzdajú našim protivníkom, aby to ešte proti nám zneužili. Ja tu neklamem, ja som vojak!“

Citát 4

Predsedníctvo strany navrhlo pozvať do Prahy milície. Mali v uliciach demonštrovať svoju silu. Proti sile postaviť silu.

„Musíme demonštrovať, že to čo sa deje, nemôže prejsť, nemôže prísť ku kapitulácii,“ povedal generálny tajomník rozhodne. A potom unavený z nepokojného dňa, hlboko v noci, si vo svojej vile ľahol do miestnosti bez telefónu. Nepočul jeho naliehavé vyzváňanie. Zobudil sa, až keď mu pri dverách zvonil náčelník Ľudových milícií.

„Čo mám robiť, súdruh generálny? Praha je proti príjazdu Ľudových milícií.“

Generálny tajomník stál v pyžame pri stolíku s telefónom a premýšľal. A čo má robiť on? Čo má robiť, keď mesto Praha, vedúci tajomníci obvodov sú proti? Aký význam môže mať ich príchod do Prahy?

„Kto je na ceste, nech dôjde, kto nie je na ceste, nech do Prahy nechodí,“ rozhodol šalamúnsky.

Náčelník Novák odišiel, generálny si ľahol, ale dobré sny nemal. Ráno, na zasadaní Národného frontu, zase ten Novák.

„Súdruh generálny tajomník, oni tu tie milície v Prahe nechcú. Hrozia nejaké možné strety.“

„No tak, ak ich nechcú a tajomníci sú naďalej proti tomu, tak nie je možné, aby tu pôsobili. Daj pokyn, nech sa vrátia, odkiaľ prišli. Do svojich krajov.“

Tým sa celé manévre s milíciami skončili. Akurát Novák bol rozhodnutím predsedníctva ústredného výboru zo svojej funkcie uvoľnený. Nezvládol situáciu.

Ani na to by sme nemali zabúdať. Lebo dnes mnohí, ktorí nechcú dopustiť na minulý režim, zabúdajú, že tá strana ich dávno pred prevratom opustila. My, ktorí sme chceli zmenu (priznávam, takú perestrojkovú,) sme prehrali. Neprebehli sme, no tú lož, ktorá k ďalšej kolosálnej lži viedla, nemôžeme prehliadnuť. 

* * *

Nesporne v reálnom socializme chýbali politické slobody, nesporne boli ľudia za názor väznení, nesporne obmedzovaní na slobode cestovania. No nesporne mali sociálne istoty, v ktorých si život mohli naplánovať od narodenia do smrti. Vtedajšieho ministra kultúry za VPN som sa v rozhovore pýtala, čo vlastne chceli dosiahnuť a on mi vtipne odpovedal: „Chceli sme ľudí zbaviť neznesiteľnej ľahkosti bytia.“ Podarilo sa! A dožili sme sa aj toho, že mladí ľudia z nás robia akýsi príživníkov, ktorí im kradnú budúcnosť. Nie, my vám nie sme nič dlžní, všetci, ktorí sme sa narodili pred rokom 1960, sme si na svoje dôchodky zarobili, nežijeme na dlh a nemáme vám čo vracať. (Pozri František Nevařil: Hospodaření zločinných komunistů)  

Tá lož zo sedemnásteho novembra mohla vyhrať preto, lebo dovtedy „Rudé právo lhalo“. A to by mohlo byť poučením a možno aj nádejou, lebo dnes médiá a politici klamú v podstate tragicky horšie. Za ich lžami sú milióny mŕtvych. No ale zažili sme – raz sa ucho odtrhne! Dúfajme!