Kam sa podel ten svet?

Kam sa podel ten svet, v ktorom sa ešte dalo ako-tak pokojne žiť?

Kam sa podel ten svet, v ktorom sa ľudia na seba ešte usmievali? Len tak, z dobrého zvyku alebo aj preto, že mali k sebe normálny, dobrý vzťah… 

Kam sa podel ten svet, v ktorom si ľudia ešte podávali ruky? Len tak, z dobrého zvyku alebo aj preto, že sa jeden druhého nebáli, či niekto z nich nie je „nakazený“…

Kam sa podel ten svet, v ktorom sa ľudia nezaoberali len majetkom, peniazmi a profitom? Lebo aj keď nemali všetko či dostatok všetkého, vedeli sa ešte sústrediť na iné hodnoty. Napríklad na tých druhých okolo, s ktorými práve zdieľali svoj čas…

Kam sa podel ten svet, v ktorom ľudia neboli príveskami všakovakých monitorov a klávesníc? Lebo ešte mali chuť i čas vnímať všetko ostatné okolo seba – ulice a budovy, stromy a lúky, vodu a vzduch, významy a zmysly…

Kam sa podel ten svet, v ktorom ľudia neboli hnaní a štvaní za pozlátkou, všadeprítomnou obludnou reklamou? Lebo ešte vedeli sami posúdiť, čo pre svoj život potrebujú a čo je úplne zbytočné a prázdne…

Kam sa podel ten svet, v ktorom sa deti celkom prirodzene samé od seba chceli učiť novému a učitelia boli pre nich prirodzeným príťažlivým vzorom?

Kam sa podel ten svet, v ktorom stačilo mať jedno zamestnanie a po práci sa venovať oddychu, rodine, priateľom, záľubám, jednoducho životu bez ďalších zbytočných starostí?

Kam sa podel ten svet, keď ľudia vedeli a chceli tvoriť pre seba niečo pozitívne a spolupracovať na tom aj bez vidín milionárskych ziskov či strát?

Kam sa podel ten svet, v ktorom si seniori mohli pokojne užívať svoj čas, čo im ešte zostal bez toho, aby boli denno-denne bombardovaní správami o vojnových a iných konfliktoch či o tom, kto sa chystá koho ovládnuť alebo zlikvidovať? 

Kam sa podel ten svet, v ktorom sa dalo ako-tak dôverovať politikom? V ktorom nepanovala neistota, strach, beznádej či zúfalstvo?

Kam sa podel ten svet, v ktorom sa dalo ešte voľne dýchať a vybrať sa napríklad do mesta alebo do lesa len tak – bez náhlenia? Či pristaviť sa pri susedovi a podebatovať, posedieť na káve z voľnej chvíle?

Taký svet tu predsa kedysi bol, dokonca celkom nedávno aspoň v niečom z toho… Kto ho odniesol preč a prečo? Kto ho vymenil za svet plný obáv a nedôvery, nezmyselného zhonu a konzumu, za svet plný hrozieb a rizík? Komu vyhovuje takýto svet?

Každý vie, že svet nestojí na mieste, že sa nedá zastaviť. A že ani z nostalgie nikto nevyžije. Ale každý by mal vedieť aj to, že žije iba v takom svete, aký si sám spolu s druhými utvára. Je to spoločný svet nás všetkých, v ktorom nepochybne jedni sa majú lepšie než tí druhí, a to aj bez ohľadu na to, či tí prví si to zaslúžia, kým druhí nie. Takáto „spravodlivosť“ v tomto svete nikdy neexistovala a doteraz neexistuje, napriek úsiliu mnohých. Ale ani toto nie je dôvod na závisť alebo pachtenie sa za tým, čo „majú“ druhí.

Predovšetkým ide o to, aby to bol svet, v ktorom sa dá dôstojne žiť. Taký môže byť iba svet mieru a spolupráce s „hviezdnatým nebom nad nami“, ktoré tak nadchýnalo filozofa Kanta „obdivom a hlbokou úctou“, lebo ho nebrázdili vražedné rakety, drony, neviditeľné či hypersonické bombardéry. Podľa filozofa, niečo také bude možné iba vtedy, ak prevládne „mravný zákon v nás“. Tento zákon by však mal hovoriť, že „človek človeku nie je nepriateľom“ a že práve v tomto spočíva najzásadnejší omyl ľudstva, ak niekto chce pre seba získať výhody na úkor druhých, či už ľsťou alebo silou alebo ich kombináciou. Ba nebodaj tých druhých ovládnuť a prinútiť k svojmu diktátu.

Kam sa podel ten svet, v ktorom človek rešpektuje človeka, skupina ľudí rešpektuje inú skupinu ľudí, národ rešpektuje národ, štát rešpektuje štát? Podľa všetkého, takýto svet tu ešte nebol!