Jean-Claude Michéa: Zdiskreditoval sa pojem ľavica?

„Zdá sa mi, že termín ľavica rýchlo stráca na jednoznačnosti, a azda aj zbytočne rozdeľuje, a to práve dnes, keď ide o mobilizáciu drvivej väčšiny ľudových vrstiev dnes už výsostne modernej kapitalistickej spoločnosti, ktorej schopnosti lákať a manipulovať prerástli všetky hranice – najmä voči mládeži. Momentálne čelíme úplne novému typu triednej spoločnosti. Na rozdiel od všetkých predchádzajúcich nachádza ten ,správny‘ princíp svojho rozvoja v ustavičnej mobilite a flexibilite jednotlivcov, v ich vykoreňovaní, vytvárajúc tak podhubie permanentnej kultúrnej revolúcie, ktorá vedie k utopeniu morálneho a duchovného dedičstva národov.“

(Jean-Claude Michéa /1950/ v esejistickej knihe Tajnosti levice. Od ideálu osvícenství k triumfu neomězeného kapitalismu. Masarykova demokratická akademie 2019, s. 26 – 27, preložil a predslov napísal Petr Drulák).

Téma ako taká je veľmi aktuálna najmä teraz vo Francúzsku, keď predčasné parlamentné voľby vyhral Nový ľudový front (NĽF), akási zmeska radikálnych ľavičiarov, zelených, liberálnych socialistov, progresivistov a komunistov, ktorá má a bude mať zrejme problém dohodnúť sa niečom spoločnom – navyše ak prezident Macron odmietol menovať kandidátku NĽF za premiérku a namiesto nej posunul na tento post Michela Barniera (jeho politická strana skončila vo voľbách až na štvrtom mieste), dlhoročného politického profesionála z pravého stredu. Ale tým sa dnes zaoberať nebudeme, necháme to na politických komentátorov.

Michéa vo svojom útlom dielku zdôrazňuje, že delenie politických síl v spoločnosti na pravicu a ľavicu už dlhodobo kráča mimo hlavných problémov súčasnosti – ľavica sa úplne otvorila liberalizmu, otvorila sa až tak, že mu úplne podľahla. Kladie si otázku, či postupné pripojovanie oficiálnej ľavice (trvá už 30 rokov) ku kultu trhovej súťaže, medzinárodnej „konkurencieschopnosti“ firiem a neobmedzeného rastu (prirodzene, i ku kultúrnemu liberalizmu, ktorý všetko dopĺňa o „morálnu“ a psychologickú dimenziu) možno považovať za nehodu dejín, ako napríklad stalinizmus v projekte socializmu?! Upozorňuje na riziká a nebezpečenstvá metafyzického presvedčenia o smerovaní dejín a o neobmedzenom materiálnom pokroku, ktoré spočívajú vo výrazne negatívnom hodnotení stredných tried, v drastickom uprednostňovaní výmennej hodnoty pred úžitkovou hodnotu, a to až do takej miery, že sa „výmenná hodnota stala žoldnierom úžitkovej hodnoty“ (Guy Debord), a v neúmerných „oslavách“ ekonomického rastu kapitálu ako nevyhnutnej materiálnej základne pokroku. Zabúda sa, že pokrok je predovšetkým o raste kvality života, až potom prichádzajú na rad kvantitatívne ukazovatele…

Ide o to, aby sa tovar vyrábal na reálny úžitok, a nie na to, aby sa predával, predával za každých okolností na zabezpečenie zisku. Takto orientovaná spoločnosť vedie k zhubnému konzumu, k úverovaniu takmer všetkého, k systémovému zadlžovaniu, plánovanému zastarávaniu a k reklamnej propagande. A výsledok? Uspokojovanie základných ľudských potrieb sa nahrádza nepretržitým vytváraním pseudopotrieb, ktoré sa podriaďujú jedinej pseudopotrebe – zachovaniu systému.

Prekladateľ knihy Petr Drulák v predslove knihy správne podčiarkuje, že liberalizmus vo vnútri ľavice (cítiť to i v činnosti našich sociálnodemokratických strán – v Smere-SSD menej, v Hlase-SD sa po padajúcich preferenciách čiastočne spamätali) vytláča a marginalizuje pôvodný program sociálnej spravodlivosti a navyše niektoré tendencie (zavše navonok kulantne zaobalené) absolutizovať kultúrne ľudské práve vedú k otvorenej obhajobe kapitalizmu.

Emancipácia v liberálnom poňatí vyžaduje, aby sa jednotlivci dôsledne „vyviazali“ zo všetkých obmedzení a záväzkov tradičného spoločenstva, ktoré si sami nezvolili (trebárs pohlavie i vzhľad) a až potom sa rozhodli vytvoriť spoločnosť. Predstava emancipovaného človeka, úplne zbaveného spoločenských väzieb a záväzkov k ostatným ľuďom, akési jeho odľudštenie, je nezmyselná. Nie všetci ľudia sú totiž schopní uniesť vykorenenie a rozvíjať svoju individualitu.

Nedá sa však poprieť, že progresivistický manierizmus (gender, homo/bi/transsexualizmus, prenájom maternice, legalizácia drog, nekontrolovaná migrácia, Green Deal, likvidácia tzv. uhlíkovej stopy ľudí a zvierat atď.) naberá na módnosti a čoraz razantnejšie sa presadzuje v politických stranách. Niekedy sa za tým skrýva i nadbiehanie (vnútorne nechcené, motivované snahou dostať sa za každú cenu do parlamentu) voličom, ktorí, žiaľ, čoraz viac podliehajú masívnej propagande a ohlupovaniu neoliberálnej mašinérie. A človek? Ako na to dopláca obyčajný človek, ako sa to dotýka jeho sociálneho postavenia a vôbec znesiteľnosti života?

Na ilustráciu sa prehupnime na chvíľku z politiky a filozofie do literatúry, práve do tej francúzskej. Michel Houllebecq v románe Zničiť (Bratislava: Inaque 2022) zobrazuje dôsledky kapitalistickej zvlčilosti ozaj drasticky, príkro naturalisticky; do úst hlavných postáv kladie aj takéto vety: „Zdalo sa zrejmé, že celý systém sa zrúti, nastane obrovský kolaps…(…) Takmer fašistická normatívnosť postupne zamorila aj tie najmenšie zákutia každodenného života… (…) Väčšina ľudí žije pod psa… (…) V onom krátkom časovom úseku života by si každý, najmä ten chudobný a najchudobnejší, zaslúžil od štátu a systému ako takého oveľa viac, nielen príkazy a zákazy, žmýkanie potu, zatváranie úst, ale aj podanie pomocnej ruky. (…) Európa ako celok sa stala vzdialenou, starnúcou, depresívnou a trochu smiešnou provinciou Spojených štátov amerických…“

Houllebecqove románysú svedectvom toho, že Západ sa rúti do záhuby, že zlyháva, no na rozdiel od ostatných to hovorí otvorene, bez obalu. Navyše, sám sa svojimi knihami ako zrkadlami danej doby na tom zúčastňuje… na tvorbe rakoviny človečenskej i spoločenskej.

Alebo iný Francúz – Thomas Piketty, jeden z najuznávanejších svetových ekonómov, autor mnohých historických a teoretických prác, no najmä kníh Kapitál 21. storočia (bestseller z roku 2014, ktorý mu vyniesol označenie Marx 21. storočia) či Time for Socialism. Dispatches from a World on Fire, 2016 – 2021 (v preklade Čas pre socializmus. Depeše zo „senzačného“ sveta rokov 2016 – 2021) – vyznáva sa v nej z toho, ako sa on sám prerodil z kovaného liberála na socialistu, a zároveň sa zamýšľa nad tým,  čo ho pomklo k takému prerodu. Zdôrazňuje, že na základe vlastných skúseností, štúdia historických ekonomických procesov pochopil nosnú myšlienku svojho dávneho francúzskeho predchodcu Pierra Lerouxa o kontrapunkte individualizmu a socializmu (ide o rovnomennú štúdiu z roku 1834, Leroux ako prvý zaviedol pojem socializmus do francúzskeho vedeckého diskurzu).

Otázka stojí takto: individualizmus, alebo socializmus. Piketty si uvedomil, že individualizmus nie je cestou pre ľudstvo – znamená to rozčesnutú planétu ťarchavú vojnami, biedou, hladom, zadúšajúcim ovzduším. Práve preto je nevyhnutné, ako tvrdí, vytvoriť socialistickú spoločnosť, ktorá je, po prvé, ozaj demokratická, po druhé, ekonomicky životaschopná, po tretie, netrpiaca nerovnosťou, nezamestnanosťou, chudobou, ekologickou degradáciou, príznačnou pre reálny svet kapitalistických ekonomík, a po štvrté, nevyznačuje sa nijakými normatívnymi defektmi, ktoré by potláčali spomenuté prednosti. A v tom je na jednej lodi s Michéom…

Jean-Claude Michéa, 2008. Foto: Wikipedia.org

Áno, Michéa k tomu ešte navyše dodáva, že niet vari väčšej mizérie v činnosti súčasnej ľavice ako ustavičné bombardovanie štátnych štruktúr s požiadavkami na posilnenie sociálneho štátu, hoci si každý uvedomuje, že štát to nie je schopný v danom politickom systéme zabezpečiť. Ak by sme ho chceli v tejto súvislosti zaradiť do nejakého francúzskeho filozofického prúdu, zostali by sme v rozpakoch – jednak z toho, že sa stále hlási k ideálu socialistickej spoločnosti a zároveň pokladá termín ľavica za natoľko zdiskreditovaný, že v istom zmysle odporúča nahradiť ho niečím iným. A nielen to: ako vyhranený politický filozof pôsobil štyridsať rokov ako stredoškolský profesor filozofie, ktorý sa po odchode do dôchodku presťahoval z mesta Montpellier na vidiek, do malej dedinky v Dolnom Armagnacu (desať kilometrov od najbližšieho obchodu, najbližšej kaviarne a najbližšieho lekára), kde popri svojom „filozofovaní“ úspešne gazduje na farme.

Michéa vychádza vo svojej filozofii z podstaty marxizmu, opiera sa i o práce Georga Orwella (* 25. jún 1903, Motihari, India – † 21. január 1950, Londýn), Marcela Maussa (* 10. máj 1872, Épinal, Francúzsko – † 10. február 1950, Paríž) a Christophera Lascha (* 1. 6. 1932, Nebraska, USA – † 14. 2. 1994, New York). Orwella pokladá za jedného z najväčších kritikov totalitných režimov v 20. storočí, poukazuje na jeho poňatie slobody úzko späté s identitárnym zakorenením, s tým, čo nás obklopuje, čo tvorí náš domov.

Nedá mi neurobiť v tejto spojitosti menší exkurz: v dnešnom verejnom diskurze sa zámerne zamlčiava, že Orwell bol svojím založením socialista, socializmus často stotožňoval výhradne so slušnou spoločnosťou, s každodenným rešpektom k ľuďom i k prírode; zároveň upozorňoval, že sa politický jazyk zneužíva na manipuláciu širokých más pracujúcich. Súčasní progresivisti navonok prezentujú Orwelove knihy výhradne ako kritiku stalinistického režimu, cudne pritom obchádzajúc fakt, že autorovo sarkastické ostrie sa týkalo i kapitalizmu, ktorý vo svojom lone, v pozícii Veľkého brata, prináša len biedu, hlad, vykorisťovanie a vojny. Tieto postoje bujnejú najmä v postkomunistických krajinách, kde sa antikomunizmus, ako povedal americký mysliteľ Noam Chomsky, stal politickým náboženstvom. Na ilustráciu malé porovnanie: kniha 1984 (Slovart, 2021,/Orwell vydal knihu v roku 1949/) má na záložke takúto vetu: „Dielo je obžalobou komunistickej diktatúry, ktorá roku 1984 ovládla všetko, vrátane ľudského myslenia.“ Na stránke Amazonu (anglické vydanie z roku 2017) nič také nenájdete, iba ak konštatovanie: „Londýn v roku 1984 je sivé mesto v totalitnom štáte Oceánia, kde vás Veľký brat ustavične pozoruje a myšlienková polícia číta vaše myšlienky.

Vyzerá to, že sa Orwell presne trafil, ale to ešte netušil, že dnešný jazyk politickej korektnosti (dochutený riadnou dávkou soli) dovedie jeho novoreč z románu 1984 k dokonalosti typu „všetci ľudia sú sestry“ alebo ako ironicky hovorí Sibylle Bergová v románe GRM („… konečne by sme chceli, aby poriadni ľudia pri stretnutí s čiernou či inou menšinou nemuseli od strachu srať do gatí, že použijú nesprávne označenie… Ako sa aktuálne povie Inuit, Róm a Sinti, aké je správne oslovenie pre ľudí v rôznych štádiách zmeny rodu a môže sa ešte hovoriť starec“)?

Marcel Mauss Michéa zase zaujal knihou Esej o dare, podobe a dôvodoch výmeny v archaických spoločnostiach (1925). Michéa na margo toho v Tajnostiach ľavice hovorí: „Logika daru (pradávna trojnásobná povinnosť dať, prijať a vrátiť) od nepamäti vytvárala základné pradivo spoločenských pút (nadobúdajúcich najrozličnejšie symbolické formy – niekedy vzájomne rovné, inokedy nerovné), a to ešte predtým, ako bolo vôbec možné predstaviť si právnu dohodu či výmenu tovaru“ (s. 84). Autor tým pripomína, že latinské slovo munus, z ktorého pochádzajú slová spoločný (commun), spoločenstvo (communauté) a komunizmus pôvodne označovalo záväzky a povinnosti: vedieť dávať, prijímať a oplácať, ktoré patria do logiky cti a daru. Aby sme si to lepšie vysvetlili: dar reprezentuje víziu sociálnej výmeny, ktorá je ústredným problémom modernej spoločnosti. Nie je dôležitý iba agonistický dar (tzv. bojový dar) a veľkorysá deštrukcia samého seba, ale aj pozitívna stránka daru, ako daru smrti a života. Dať a dostať je znamením uznania a úcty tomu, kto dáva, alebo tomu, kto dostáva. Darovať niečo znamená rešpektovať druhého ako duchovnú bytosť, ktorá má svoju autonómnosť a dôstojnosť. Dar by mal byť výsledkom slobodnej vôle, slobodného rozhodnutia bez nároku na oplátku ako výraz cnostnej morálky, dôvery, vzájomnej pomoci či priateľstva.

Filozof uzatvára túto problematiku vo všeobecnej polohe ako spoločenský vzťah na úrovni štátov, národov, národností, skupín a jednotlivcov. Prichodí sa spýtať, ako to bude v situácii, keď daruje napríklad jeden štát druhému štátu povedzme zbrane na vedenie vojny? Na čej strane bude nezištnosť? Nevznikne tým totálna závislosť obdarovaného voči darujúcemu? Nejaví sa v tomto prípade nezištnosť ako fatamorgána? A to všetko sa odohráva v čase, keď sa politika, politológia a ideológia zlievajú do jedného nalinajkovaného koryta… v čase, keď sa vytráca morálka a s ňou všetko , čo je zdrojom ozajstnej solidarity v pôvodnom ponímaní logiky daru. Myslíte, že v takýchto prípadoch nejde darcovi o takú či onakú oplátku? Napokon, každý z nás pozná i druhú stranu mince – korumpujúce dôsledky daru, ktoré nás sprevádzajú od úsvitu ľudstva. Ale to by sme už načreli do tajomného súdka, s ktorým sa už dlhé roky mocuje nielen ľavica…

Na myslenie Michéu mal značný vplyv aj americký historik Christopher Lasch. Zaimponovala mu jeho esejistická kniha Kultúra narcizmu (1979), v ktorej analyzuje dôsledky patologického narcizmu na kapitalistickú spoločnosť a na konzumný spôsob života. Narcizmus predstavil ako charakteristický životný štýl súčasnej hypermodernej doby, ktorý kultúrne, morálne i ekonomicky deformuje celú euroatlantickú civilizáciu. Nie je to len módny výstrelok, hra karikatúr a paródií, naopak, celou silou zasiahol podstatu človeka, toho človeka, ktorý ruší všetky svoje hranice vo vzťahu k sebe, k svojmu telu, k inému človeku, k svetu a k jeho dejinám.

Ono je to, obrazne povedané, v „modernej“ spoločnosti tak ako v rozprávke o Snehulienke: zlá kráľovná používa zrkadlo na potvrdenie svojej grandióznej krásy, opakovane sa pýta, či je najkrajšia na tejto zemi. Odpoveď, že Snehulienka je krajšia, jej spôsobí narcistické zranenie a vyvolá nenávistnú a vražednú túžbu (Heretíková, Heretík). Ešte výstižnejšie by sa to dalo charakterizovať príbehom rozprávky Cisárove nové šaty – ľavica síce kričí „Cisár je nahý!“, ale čo robí pre to, aby „nahotu“ odstránila?

Michéa, ako konzervatívny socialista, tvrdí, že nastal čas, keď si treba jednoznačne odpovedať na otázku: „Socializmus, alebo barbarstvo?“ A podľa to konať. Poukazuje na to, že „dvojaký proces modernizácie a emancipácie v praxi vedie k nahradeniu socialistického projektu založeného na postupnom a kontrolovanom odbúravaní výhradne iba tých spoločenských pút, ktoré sú späté s vykorisťovaním a ovládaním človeka človekom, takým projektom, ktorý zruší spoločenské putá v ich úplnej celistvosti, bez akejkoľvek výnimky. Po prvý raz v ľudských dejinách tak vzniká reálne riziko vojny všetkých proti všetkým“ ( s. 85). Inak povedané, liberálna progresivistická doktrína pokladá trh za jedinú cestu socializácie, absolútne zlučiteľnú s individuálnou slobodou, lebo „nevyžaduje od jednotlivcov, ktorých navzájom prepája, nijaké zvláštne morálne či citové ustrojenie, a už vôbec nie oplácanie darov“ (s. 40). Nehovoriac o ľahostajnosti voči všetkým ľudovým tradíciám, autentickej kultúre a všetkým zemepisným hraniciam.

Aj preto sa „progresívna“ družina u nás (na Slovensku) v súčasnosti mobilizuje za všetko a pre všetko, vyhlasuje štrajkovú pohotovosť v oblasti kultúry (Spájame sa naprieč celou krajinou, aby sme sa postavili na obranu vlastných práv a spolu s nimi bránili záujmy všetkých občanov a občianok Slovenska“), zväčša pred televíznymi kamerami na obranu liberálneho práva akejkoľvek izolovanej monády, obhajujúc tak „životné“ právo každého žiť tak, ako sa mu zachce, prirodzene, pod ochranou právneho štátu, ktorý by sa venoval iba „administrovaniu“ (štát nech slúži, my chceme dirigovať a vládnuť, poberať dotácie a rozličné výhody). Ako čeliť podobným „demokratickým trúfalostiam“? Michéa ponúka ako recept výstižný bonmot: „Treba premýšľať s osvietenstvom proti osvietenstvu alebo ak chcete, s ľavicou proti progresivistickej ľavici, emancipovať sa od ideálu emancipácie“ (s. 43), čiže ostro sa vyhraniť proti kultúrnemu liberalizmu, ktorý sa vám, keď ho vyrazíte dverami, drzo votrie dnu oknom  – keď inak nie, tak aspoň v podobe nezmyselne politicky korektných slov (à la orwellovský newspeak) ako hosťstvo, uchádzačstvo, študentstvo, učiteľstvo a húfa onakvejších paškvilov či rozličných umeleckých výstrelkov na hranici vkusu (niekedy aj hnusu) alebo teórie o 72 pohlaviach.

V závere knihy si autor kladie otázky, ako zmeniť svet k lepšiemu. Nenastane to automaticky, nezabezpečí to nijaký „smer histórie“, ani nijaká teória „pokroku“, k zmene musí prísť zhora i zdola a príde k nej najmä vtedy, keď bude každý z nás pripravený v svojom každodennom živote pre to niečo obetovať. Ale to sa musia politici zamyslieť nad svojím vzťahom k vôli k moci a k všeobecnej slušnosti.

A tá, žiaľ, na Slovensku momentálne hrozitánsky chýba…

Odpoveď na otázku v titulku článku ostáva naďalej otvorená. Michéa má pravdu, že ľavica (aj tá naša „sa úplne otvorila liberalizmu, otvorila sa až tak, že mu úplne podľahla“, rozpustila sa ako ľad v mrazivej byrokracii nenásytných korporácií, v zasieťovanom, ťažko kontrolovateľnom svete a v celkovej oligarchizácii politiky a spoločnosti, akceptovala neoliberálnu dominanciu a ďalšiu kultúrnu emancipáciu emancipácie. Zapáčila sa jej desublimácia ľadu na paru, keď ono hrejivé marivo stúpa nahor, poskytuje nové možnosti a šance, ponúka bohatý výber – všetko sa fragmentarizuje, rozčleňuje a vyčleňuje, do všetkých sfér života prenikajú internetové bratstvá, necivilizovaný spektákl, barbarské „umelecké“ výstrelky, prehlbuje sa toxicita verejného priestoru. Filozof to zdôvodňuje sústavným podceňovaním sociálnej a psychologickej funkcie daru a hriešnym nárastom narcizmu. Pomôcť môže iba sublimácia (nazvime to akokoľvek – revolúcia, radikálna zmena zdola i zhora) pary na slušnú spoločnosť – v Orwellovom ponímaní na socializmus.   

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 29 – 30/ 2024.)

(Celkovo 291 pozretí, 16 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

7 Responses

  1. Ďakujem autorovi za podnetnú esej. Malé doplnky. Antropológ Mauss má na mysli „dar“ ako námet na dekomodifikáciu spoločenských vzťahov. Ad: socializmus a liberalizmus. Aj ja som o tom uvažoval, zaoberal som sa teóriami spravodlivosti. Vo vzťahu k oprávnenému odmietnutiu stalinského modelu. Filozof Rawls by sa určite zhrozil, keby vedel, že jeho druhý princíp (vyrovnávanie najmenej zvýhodnených) skončí v agende LGBT+. Progresivistický liberofašizmus je podvodom na ľavicových voličoch. Áno, je to trpká pilulka, ktorú musíme prehltnúť. Lebo zlyhali tak SD (welfare state) ako KS (reálny socializmus). A potrebujeme nový socializmus, ktorý musí vzniknúť zdola ako hnutie, ktoré má zmeniť súčasný stav (parafráza Marx).

  2. Veľmi užitočný článok, administrátor webu Slova. Vytlačiť a dať za rámec na stenu!
    Ak sme ešte v 2011 varovali my nemnohí, že príde iný typ rozdelenia spoločnosti, ak som mal v knihe odvolávky na američana P.Druckera o charaktere postkapitalistickej spoločnosti /jeho štúdia Postcapitalist Society/ niektorí sa chytali od smiechu za bruchá. Lebo veď – neoperovali sme žiadnym Leninom ani Marxom. V Ekonomike po kapitalizme bol už použitý záznam od českých sociologov Kellera a Saka (kam zmizli slovenskí sociológovia?) že sa vytvára pocit triedneho zmýšľania v každom jednotlivom národnom štáte Euroúnie, občania národného štátu, div som nebol za kotlebovca. A dnes sa to všetko prevalilo a reakcie na bruselskú vládnucu elitu eurokomisií a europoslancov sú všetko len nie ľavicové až leninsko-marxistické…tie korene už totiž vyhnili spolu s ľavicou.
    Možno už je neskoro, bohužiaľ neskoro, ako spieva Elán…nová ľavica sa začne tvoriť zdola z hladu, biedy po povodniach a suchách, po vojne, ktorá skutočne hrozí. Ľavicu tu nevidieť … vy áno?

  3. Myslím, že esej sleduje istú tradičnú pózu módnosti „ľavice“ u ľavicových intelektuálov (rovnakú ako sú červené vlasy a tričká s Che Guevarom). Všimnite si v eseji, systematické ignorovanie základnej marxistickej premisy o triednej podstate kapitalizmu. Akademizmus a manierizmus „kritiky“ súčasnej západnej civilizácie potom trčí na všetky strany eseje. Kto, kedy a ako má zmeniť tristnú aktuálnu situáciu, ktorú vníma a potvrdzuje autor? Akési „biblické“ výzvy autora na význam „daru“, či konfliktu individuálneho a spoločenského, nemajú žiadny politický význam. Niežeby boli nesprávne, autor má pravdu. Ale práve politicky znehodnotené akademické pojmy „pravda a dobré predsavzatia“ relativizujú politickú ľavicu a robia z nej ľahkú korisť liberálnej agresie. Ľavica ako kaviarenská polemika s liberalizmom je zákusok ku káve, a nie politický program!

  4. …a všimli ste si, že v analytických materiáloch „bruselu“ sa už jednotlivé členské štáty neoznačujú ako „štáty“ ale už len ako „regiony“? To je ten internacionalizmus ľavicovej skupiny v europarlamente?

    1. NO TAK UŽ VIEME KDE SÚ SLOVENSKÍ SOCIOLÓGOVIA:
      úryvok z Hlavných správ:
      „To ste ešte nevideli slovenskú televíziu, kde si púšťame vždy o polnoci hymnu,“ hovorí českému hosťovi sociológ Michal Vašečka v youtube štúdiu u Moniky Tódovej z Denníka N. „Je to taká povinná jazda. A ja sa z toho smejem…“
      A ON SA Z TOHO SMEJE…nie je to slovné hanobenie štátneho symbolu?

  5. Žiaden „dar“, ani darovací mechanizmus. Je to intelektuálne prepäté. Vysoko abstraktná myšlienka a nesprávna téza. Treba naspäť na zem, ku overenej klasike: práca, spoločensky užitočná práca je to, čo ľudí spája v ekonomickej základni spoločnosti. Každé individuum (jednotlivec) si musí (mať snahu) nájsť to svoje miesto čo, kde a ako bude „robiť“. Úmerne svojim (reálnym) schopnostiam. Práca fyzická alebo duševná. kto na čo má potenciál.
    Sociálnou chorobou našej „modernej mládeže“ je „nepracovať“ ale nejako vymyslieť (vyšpekulovať) ako prísť ku peniazom. Žiť bez vynakladania práce. „Práca je posledný zúfalý pokus ako zarobiť peniaze“ – to po r. 1989 sa ujalo a tak či onak to prelietáva sociálnym prostredím. Každý mladý chce byť manažér. I ten ktorý bol pohodlný alebo lenivý študovať. Ale ambície by boli. A to takto nastavenej a pokazenej mládeži chceme niečo vysvetliť o „Ľavici“ alebo nejakom Socializme (kde treba „pracovať“; každému podľa jeho „práce“)? Nemožné.

  6. Ak by som si mal utvoriť názor na Marcela Maussa Michéa ako mysliteľa podľa vybratej kvintesencie z knihy Esej o dare, v časti článku Paľa Dinku „Dar ako sociálna veličina“, tak je to subjektívny idealista brodiaci sa v novodobej hmle socializmu – a pomáhajúci túto hmlu ešte viac zväčšovať (rozšírovať) a zintenzívňovať. Karol Max si dal veľkú analytickú námahu a venoval tomu celý svoj tvorivý život (+ 1883), aby vyvinul pojmológiu, ktorá (po vzore Hegelovej dialektiky) čo najbližšie, najtesnejšie a najpresnejšie pomenuváva spoločenské javy a procesy, ktoré ovládajú ľudskú spoločnosť. Výsledkom bola (je) filozófia historického materializmu a politickej ekonómie 19. storočia, končiaca tézou I. „spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov“ ako (všeobecný) antipod súkromného kapitalistického vlastníctva výrobných prostriedkov (resp. podmienok výroby), ale nedoriešená do lapidárnej konkrétnej formy (foriem), a aj ďalej ako otvorený zostal II. základný ekonomický zákon (budúcej) socialistickej spoločnosti, pričom je známe (ale ďalšej nedoriešené), že má byť negáciou zákona nadhodnoty. (To som už viac krát v iných komentároch uvádzal). A znova opakujem, na toto „poznanie“ K. Marxa treba nadviazať a s tým ďalej pracovať, nie na to zabúdať a opomínať to (alebo to obchádzať). Aj teória a prax 20 storočia ukazuje, a pokračuje v liberalizácii ľavice v 21. storočí, že modernizačné „novinky“ v tzv. socialistickom (alebo ľavičiarskom) myslení, ktoré stratili alebo zabudli na ídeové posolstvo K. Marxa (jeho filozofické a ekonomické poznanie) stratili svoje pôvodné korene, lietajú v idealistických oblakoch, sú „nepraktické“ a práve pre to všetko ani nikoho nijako vážne „neoslovujú“. Nemajú čo povedať, čo by sa javilo funkčné, zmysluplné a praktické. Popritom (vedľa toho) treba sa tiež kriticky vysporiadať s negatívami historickej praxe 20. storočia vo Východnom bloku vedenom ZSSR (a jeho Komunistickou stranou), že štátny monopol vlastníctva výrobných prostriedkov a striktné centrálne plánovanie všetkých ekonomických procesov (výroby, výmeny, spotreby a centralizovaná akumulácia zdrojov) zaviedlo ľudskú spoločnosť do neproduktívneho a neefektívneho byrokratického molochu, ktorý postupne strácal na tempách vývoja až katarzicky zastangoval, rozsypal sa mu vnútorný trh a vznikla „deficitná ekonomika“. Tak sa to stalo v ZSSR a už v r. 1984 kríza bola tak otvorená a len sa ďalej zintenzovňovala, že Gorbačov už musel sa k tomu nejako postaviť čelom a začal liečenie spoločnosti metódou Glasnosti a Perestrojky. Ale ako sa to ďalších 4-5 len rečnilo okolo problémov až tá „žvanírna“ (to české slovo priliehavo sedí) bez reálnej reformy ekonomiky (konzervovaním štátneho monopolu v ekonomike a udržiavaním spútanosti trhu centrálnym plánom) skončila totálnym politickým debaklom a chaosom v r. 1989 – 90. A už nebolo pomoci. Strata „dôvery“ v schopnosť Komunistickej strany si rozumne poradiť s ekonomickou krízou, i s krízou vtedajších spoločenských hodnôt (ako politickým fenoménom) už bola tak hlboká, že skončila definitívou. Komunistická strana už po r. 1989 nevedela čo ľuďom ponúknuť – a to vôbec. Sama bola totálne deforientovaná a bolo len málo ako tak mysliacich hláv, ktoré chápali, že sa prešustrovala historická šanca a doba prevencie od r. 1984 pre našu domácu československú glasnosť a perestrojku, t. j. demokratizáciu a transformáciu. Nomenklatúra Komunistickej strany bola nepriepustná (nič zásadne nové nepripustila) až sa palica zlomila ku koncu roku 1989. Tragédiou a malosťou ducha tej doby bolo, že KSČ (a KSS), nedokázali ani začať vo verejnom priestore pracovať s koncepciou Tretej cesty, oprášovania myšlienok ekonomickej reformy prof. Otta Šika zo 60-tych rokov (pred r. 1968) a hľadanie riešení na novú (vtedajšiu) dobu 80-tych tokov, čím by si boli u občanov iste nejako (trochu) polepšili a určitý potenciál dôvery by bol zostal zachovaný. Nestalo sa. A na vyprázdenené pole naklusal kapitalizmus s jeho voľným trhom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter