Jean-Claude Michéa: Zdiskreditoval sa pojem ľavica?

„Zdá sa mi, že termín ľavica rýchlo stráca na jednoznačnosti, a azda aj zbytočne rozdeľuje, a to práve dnes, keď ide o mobilizáciu drvivej väčšiny ľudových vrstiev dnes už výsostne modernej kapitalistickej spoločnosti, ktorej schopnosti lákať a manipulovať prerástli všetky hranice – najmä voči mládeži. Momentálne čelíme úplne novému typu triednej spoločnosti. Na rozdiel od všetkých predchádzajúcich nachádza ten ,správny‘ princíp svojho rozvoja v ustavičnej mobilite a flexibilite jednotlivcov, v ich vykoreňovaní, vytvárajúc tak podhubie permanentnej kultúrnej revolúcie, ktorá vedie k utopeniu morálneho a duchovného dedičstva národov.“

(Jean-Claude Michéa /1950/ v esejistickej knihe Tajnosti levice. Od ideálu osvícenství k triumfu neomězeného kapitalismu. Masarykova demokratická akademie 2019, s. 26 – 27, preložil a predslov napísal Petr Drulák).

Téma ako taká je veľmi aktuálna najmä teraz vo Francúzsku, keď predčasné parlamentné voľby vyhral Nový ľudový front (NĽF), akási zmeska radikálnych ľavičiarov, zelených, liberálnych socialistov, progresivistov a komunistov, ktorá má a bude mať zrejme problém dohodnúť sa niečom spoločnom – navyše ak prezident Macron odmietol menovať kandidátku NĽF za premiérku a namiesto nej posunul na tento post Michela Barniera (jeho politická strana skončila vo voľbách až na štvrtom mieste), dlhoročného politického profesionála z pravého stredu. Ale tým sa dnes zaoberať nebudeme, necháme to na politických komentátorov.

Michéa vo svojom útlom dielku zdôrazňuje, že delenie politických síl v spoločnosti na pravicu a ľavicu už dlhodobo kráča mimo hlavných problémov súčasnosti – ľavica sa úplne otvorila liberalizmu, otvorila sa až tak, že mu úplne podľahla. Kladie si otázku, či postupné pripojovanie oficiálnej ľavice (trvá už 30 rokov) ku kultu trhovej súťaže, medzinárodnej „konkurencieschopnosti“ firiem a neobmedzeného rastu (prirodzene, i ku kultúrnemu liberalizmu, ktorý všetko dopĺňa o „morálnu“ a psychologickú dimenziu) možno považovať za nehodu dejín, ako napríklad stalinizmus v projekte socializmu?! Upozorňuje na riziká a nebezpečenstvá metafyzického presvedčenia o smerovaní dejín a o neobmedzenom materiálnom pokroku, ktoré spočívajú vo výrazne negatívnom hodnotení stredných tried, v drastickom uprednostňovaní výmennej hodnoty pred úžitkovou hodnotu, a to až do takej miery, že sa „výmenná hodnota stala žoldnierom úžitkovej hodnoty“ (Guy Debord), a v neúmerných „oslavách“ ekonomického rastu kapitálu ako nevyhnutnej materiálnej základne pokroku. Zabúda sa, že pokrok je predovšetkým o raste kvality života, až potom prichádzajú na rad kvantitatívne ukazovatele…

Kapitalistická pseudopotreba – zachovanie systému

Ide o to, aby sa tovar vyrábal na reálny úžitok, a nie na to, aby sa predával, predával za každých okolností na zabezpečenie zisku. Takto orientovaná spoločnosť vedie k zhubnému konzumu, k úverovaniu takmer všetkého, k systémovému zadlžovaniu, plánovanému zastarávaniu a k reklamnej propagande. A výsledok? Uspokojovanie základných ľudských potrieb sa nahrádza nepretržitým vytváraním pseudopotrieb, ktoré sa podriaďujú jedinej pseudopotrebe – zachovaniu systému.

Prekladateľ knihy Petr Drulák v predslove knihy správne podčiarkuje, že liberalizmus vo vnútri ľavice (cítiť to i v činnosti našich sociálnodemokratických strán – v Smere-SSD menej, v Hlase-SD sa po padajúcich preferenciách čiastočne spamätali) vytláča a marginalizuje pôvodný program sociálnej spravodlivosti a navyše niektoré tendencie (zavše navonok kulantne zaobalené) absolutizovať kultúrne ľudské práve vedú k otvorenej obhajobe kapitalizmu.

Emancipácia v liberálnom poňatí vyžaduje, aby sa jednotlivci dôsledne „vyviazali“ zo všetkých obmedzení a záväzkov tradičného spoločenstva, ktoré si sami nezvolili (trebárs pohlavie i vzhľad) a až potom sa rozhodli vytvoriť spoločnosť. Predstava emancipovaného človeka, úplne zbaveného spoločenských väzieb a záväzkov k ostatným ľuďom, akési jeho odľudštenie, je nezmyselná. Nie všetci ľudia sú totiž schopní uniesť vykorenenie a rozvíjať svoju individualitu.

Nedá sa však poprieť, že progresivistický manierizmus (gender, homo/bi/transsexualizmus, prenájom maternice, legalizácia drog, nekontrolovaná migrácia, Green Deal, likvidácia tzv. uhlíkovej stopy ľudí a zvierat atď.) naberá na módnosti a čoraz razantnejšie sa presadzuje v politických stranách. Niekedy sa za tým skrýva i nadbiehanie (vnútorne nechcené, motivované snahou dostať sa za každú cenu do parlamentu) voličom, ktorí, žiaľ, čoraz viac podliehajú masívnej propagande a ohlupovaniu neoliberálnej mašinérie. A človek? Ako na to dopláca obyčajný človek, ako sa to dotýka jeho sociálneho postavenia a vôbec znesiteľnosti života?

Na ilustráciu sa prehupnime na chvíľku z politiky a filozofie do literatúry, práve do tej francúzskej. Michel Houllebecq v románe Zničiť (Bratislava: Inaque 2022) zobrazuje dôsledky kapitalistickej zvlčilosti ozaj drasticky, príkro naturalisticky; do úst hlavných postáv kladie aj takéto vety: „Zdalo sa zrejmé, že celý systém sa zrúti, nastane obrovský kolaps…(…) Takmer fašistická normatívnosť postupne zamorila aj tie najmenšie zákutia každodenného života… (…) Väčšina ľudí žije pod psa… (…) V onom krátkom časovom úseku života by si každý, najmä ten chudobný a najchudobnejší, zaslúžil od štátu a systému ako takého oveľa viac, nielen príkazy a zákazy, žmýkanie potu, zatváranie úst, ale aj podanie pomocnej ruky. (…) Európa ako celok sa stala vzdialenou, starnúcou, depresívnou a trochu smiešnou provinciou Spojených štátov amerických…“

Kontrapunkt individualizmu a socializmu

Houllebecqove románysú svedectvom toho, že Západ sa rúti do záhuby, že zlyháva, no na rozdiel od ostatných to hovorí otvorene, bez obalu. Navyše, sám sa svojimi knihami ako zrkadlami danej doby na tom zúčastňuje… na tvorbe rakoviny človečenskej i spoločenskej.

Alebo iný Francúz – Thomas Piketty, jeden z najuznávanejších svetových ekonómov, autor mnohých historických a teoretických prác, no najmä kníh Kapitál 21. storočia (bestseller z roku 2014, ktorý mu vyniesol označenie Marx 21. storočia) či Time for Socialism. Dispatches from a World on Fire, 2016 – 2021 (v preklade Čas pre socializmus. Depeše zo „senzačného“ sveta rokov 2016 – 2021) – vyznáva sa v nej z toho, ako sa on sám prerodil z kovaného liberála na socialistu, a zároveň sa zamýšľa nad tým,  čo ho pomklo k takému prerodu. Zdôrazňuje, že na základe vlastných skúseností, štúdia historických ekonomických procesov pochopil nosnú myšlienku svojho dávneho francúzskeho predchodcu Pierra Lerouxa o kontrapunkte individualizmu a socializmu (ide o rovnomennú štúdiu z roku 1834, Leroux ako prvý zaviedol pojem socializmus do francúzskeho vedeckého diskurzu).

Otázka stojí takto: individualizmus, alebo socializmus. Piketty si uvedomil, že individualizmus nie je cestou pre ľudstvo – znamená to rozčesnutú planétu ťarchavú vojnami, biedou, hladom, zadúšajúcim ovzduším. Práve preto je nevyhnutné, ako tvrdí, vytvoriť socialistickú spoločnosť, ktorá je, po prvé, ozaj demokratická, po druhé, ekonomicky životaschopná, po tretie, netrpiaca nerovnosťou, nezamestnanosťou, chudobou, ekologickou degradáciou, príznačnou pre reálny svet kapitalistických ekonomík, a po štvrté, nevyznačuje sa nijakými normatívnymi defektmi, ktoré by potláčali spomenuté prednosti. A v tom je na jednej lodi s Michéom…

Jean-Claude Michéa, 2008. Foto: Wikipedia.org

Áno, Michéa k tomu ešte navyše dodáva, že niet vari väčšej mizérie v činnosti súčasnej ľavice ako ustavičné bombardovanie štátnych štruktúr s požiadavkami na posilnenie sociálneho štátu, hoci si každý uvedomuje, že štát to nie je schopný v danom politickom systéme zabezpečiť. Ak by sme ho chceli v tejto súvislosti zaradiť do nejakého francúzskeho filozofického prúdu, zostali by sme v rozpakoch – jednak z toho, že sa stále hlási k ideálu socialistickej spoločnosti a zároveň pokladá termín ľavica za natoľko zdiskreditovaný, že v istom zmysle odporúča nahradiť ho niečím iným. A nielen to: ako vyhranený politický filozof pôsobil štyridsať rokov ako stredoškolský profesor filozofie, ktorý sa po odchode do dôchodku presťahoval z mesta Montpellier na vidiek, do malej dedinky v Dolnom Armagnacu (desať kilometrov od najbližšieho obchodu, najbližšej kaviarne a najbližšieho lekára), kde popri svojom „filozofovaní“ úspešne gazduje na farme.

Identitárne zakorenenie

Michéa vychádza vo svojej filozofii z podstaty marxizmu, opiera sa i o práce Georga Orwella (* 25. jún 1903, Motihari, India – † 21. január 1950, Londýn), Marcela Maussa (* 10. máj 1872, Épinal, Francúzsko – † 10. február 1950, Paríž) a Christophera Lascha (* 1. 6. 1932, Nebraska, USA – † 14. 2. 1994, New York). Orwella pokladá za jedného z najväčších kritikov totalitných režimov v 20. storočí, poukazuje na jeho poňatie slobody úzko späté s identitárnym zakorenením, s tým, čo nás obklopuje, čo tvorí náš domov.

Nedá mi neurobiť v tejto spojitosti menší exkurz: v dnešnom verejnom diskurze sa zámerne zamlčiava, že Orwell bol svojím založením socialista, socializmus často stotožňoval výhradne so slušnou spoločnosťou, s každodenným rešpektom k ľuďom i k prírode; zároveň upozorňoval, že sa politický jazyk zneužíva na manipuláciu širokých más pracujúcich. Súčasní progresivisti navonok prezentujú Orwelove knihy výhradne ako kritiku stalinistického režimu, cudne pritom obchádzajúc fakt, že autorovo sarkastické ostrie sa týkalo i kapitalizmu, ktorý vo svojom lone, v pozícii Veľkého brata, prináša len biedu, hlad, vykorisťovanie a vojny. Tieto postoje bujnejú najmä v postkomunistických krajinách, kde sa antikomunizmus, ako povedal americký mysliteľ Noam Chomsky, stal politickým náboženstvom. Na ilustráciu malé porovnanie: kniha 1984 (Slovart, 2021,/Orwell vydal knihu v roku 1949/) má na záložke takúto vetu: „Dielo je obžalobou komunistickej diktatúry, ktorá roku 1984 ovládla všetko, vrátane ľudského myslenia.“ Na stránke Amazonu (anglické vydanie z roku 2017) nič také nenájdete, iba ak konštatovanie: „Londýn v roku 1984 je sivé mesto v totalitnom štáte Oceánia, kde vás Veľký brat ustavične pozoruje a myšlienková polícia číta vaše myšlienky.“

Vyzerá to, že sa Orwell presne trafil, ale to ešte netušil, že dnešný jazyk politickej korektnosti (dochutený riadnou dávkou soli) dovedie jeho novoreč z románu 1984 k dokonalosti typu „všetci ľudia sú sestry“ alebo ako ironicky hovorí Sibylle Bergová v románe GRM („… konečne by sme chceli, aby poriadni ľudia pri stretnutí s čiernou či inou menšinou nemuseli od strachu srať do gatí, že použijú nesprávne označenie… Ako sa aktuálne povie Inuit, Róm a Sinti, aké je správne oslovenie pre ľudí v rôznych štádiách zmeny rodu a môže sa ešte hovoriť starec“)?

Dar ako sociálna veličina

Marcel Mauss Michéa zase zaujal knihou Esej o dare, podobe a dôvodoch výmeny v archaických spoločnostiach (1925). Michéa na margo toho v Tajnostiach ľavice hovorí: „Logika daru (pradávna trojnásobná povinnosť dať, prijať a vrátiť) od nepamäti vytvárala základné pradivo spoločenských pút (nadobúdajúcich najrozličnejšie symbolické formy – niekedy vzájomne rovné, inokedy nerovné), a to ešte predtým, ako bolo vôbec možné predstaviť si právnu dohodu či výmenu tovaru“ (s. 84). Autor tým pripomína, že latinské slovo munus, z ktorého pochádzajú slová spoločný (commun), spoločenstvo (communauté) a komunizmus pôvodne označovalo záväzky a povinnosti: vedieť dávať, prijímať a oplácať, ktoré patria do logiky cti a daru. Aby sme si to lepšie vysvetlili: dar reprezentuje víziu sociálnej výmeny, ktorá je ústredným problémom modernej spoločnosti. Nie je dôležitý iba agonistický dar (tzv. bojový dar) a veľkorysá deštrukcia samého seba, ale aj pozitívna stránka daru, ako daru smrti a života. Dať a dostať je znamením uznania a úcty tomu, kto dáva, alebo tomu, kto dostáva. Darovať niečo znamená rešpektovať druhého ako duchovnú bytosť, ktorá má svoju autonómnosť a dôstojnosť. Dar by mal byť výsledkom slobodnej vôle, slobodného rozhodnutia bez nároku na oplátku ako výraz cnostnej morálky, dôvery, vzájomnej pomoci či priateľstva.

Filozof uzatvára túto problematiku vo všeobecnej polohe ako spoločenský vzťah na úrovni štátov, národov, národností, skupín a jednotlivcov. Prichodí sa spýtať, ako to bude v situácii, keď daruje napríklad jeden štát druhému štátu povedzme zbrane na vedenie vojny? Na čej strane bude nezištnosť? Nevznikne tým totálna závislosť obdarovaného voči darujúcemu? Nejaví sa v tomto prípade nezištnosť ako fatamorgána? A to všetko sa odohráva v čase, keď sa politika, politológia a ideológia zlievajú do jedného nalinajkovaného koryta… v čase, keď sa vytráca morálka a s ňou všetko , čo je zdrojom ozajstnej solidarity v pôvodnom ponímaní logiky daru. Myslíte, že v takýchto prípadoch nejde darcovi o takú či onakú oplátku? Napokon, každý z nás pozná i druhú stranu mince – korumpujúce dôsledky daru, ktoré nás sprevádzajú od úsvitu ľudstva. Ale to by sme už načreli do tajomného súdka, s ktorým sa už dlhé roky mocuje nielen ľavica…

Kultúra narcizmu

Na myslenie Michéu mal značný vplyv aj americký historik Christopher Lasch. Zaimponovala mu jeho esejistická kniha Kultúra narcizmu (1979), v ktorej analyzuje dôsledky patologického narcizmu na kapitalistickú spoločnosť a na konzumný spôsob života. Narcizmus predstavil ako charakteristický životný štýl súčasnej hypermodernej doby, ktorý kultúrne, morálne i ekonomicky deformuje celú euroatlantickú civilizáciu. Nie je to len módny výstrelok, hra karikatúr a paródií, naopak, celou silou zasiahol podstatu človeka, toho človeka, ktorý ruší všetky svoje hranice vo vzťahu k sebe, k svojmu telu, k inému človeku, k svetu a k jeho dejinám.

Ono je to, obrazne povedané, v „modernej“ spoločnosti tak ako v rozprávke o Snehulienke: zlá kráľovná používa zrkadlo na potvrdenie svojej grandióznej krásy, opakovane sa pýta, či je najkrajšia na tejto zemi. Odpoveď, že Snehulienka je krajšia, jej spôsobí narcistické zranenie a vyvolá nenávistnú a vražednú túžbu (Heretíková, Heretík). Ešte výstižnejšie by sa to dalo charakterizovať príbehom rozprávky Cisárove nové šaty – ľavica síce kričí „Cisár je nahý!“, ale čo robí pre to, aby „nahotu“ odstránila?

Michéa, ako konzervatívny socialista, tvrdí, že nastal čas, keď si treba jednoznačne odpovedať na otázku: „Socializmus, alebo barbarstvo?“ A podľa to konať. Poukazuje na to, že „dvojaký proces modernizácie a emancipácie v praxi vedie k nahradeniu socialistického projektu založeného na postupnom a kontrolovanom odbúravaní výhradne iba tých spoločenských pút, ktoré sú späté s vykorisťovaním a ovládaním človeka človekom, takým projektom, ktorý zruší spoločenské putá v ich úplnej celistvosti, bez akejkoľvek výnimky. Po prvý raz v ľudských dejinách tak vzniká reálne riziko vojny všetkých proti všetkým“ ( s. 85). Inak povedané, liberálna progresivistická doktrína pokladá trh za jedinú cestu socializácie, absolútne zlučiteľnú s individuálnou slobodou, lebo „nevyžaduje od jednotlivcov, ktorých navzájom prepája, nijaké zvláštne morálne či citové ustrojenie, a už vôbec nie oplácanie darov“ (s. 40). Nehovoriac o ľahostajnosti voči všetkým ľudovým tradíciám, autentickej kultúre a všetkým zemepisným hraniciam.

S osvietenstvom proti osvietenstvu

Aj preto sa „progresívna“ družina u nás (na Slovensku) v súčasnosti mobilizuje za všetko a pre všetko, vyhlasuje štrajkovú pohotovosť v oblasti kultúry („Spájame sa naprieč celou krajinou, aby sme sa postavili na obranu vlastných práv a spolu s nimi bránili záujmy všetkých občanov a občianok Slovenska“), zväčša pred televíznymi kamerami na obranu liberálneho práva akejkoľvek izolovanej monády, obhajujúc tak „životné“ právo každého žiť tak, ako sa mu zachce, prirodzene, pod ochranou právneho štátu, ktorý by sa venoval iba „administrovaniu“ (štát nech slúži, my chceme dirigovať a vládnuť, poberať dotácie a rozličné výhody). Ako čeliť podobným „demokratickým trúfalostiam“? Michéa ponúka ako recept výstižný bonmot: „Treba premýšľať s osvietenstvom proti osvietenstvu alebo ak chcete, s ľavicou proti progresivistickej ľavici, emancipovať sa od ideálu emancipácie“ (s. 43), čiže ostro sa vyhraniť proti kultúrnemu liberalizmu, ktorý sa vám, keď ho vyrazíte dverami, drzo votrie dnu oknom  – keď inak nie, tak aspoň v podobe nezmyselne politicky korektných slov (à la orwellovský newspeak) ako hosťstvo, uchádzačstvo, študentstvo, učiteľstvo a húfa onakvejších paškvilov či rozličných umeleckých výstrelkov na hranici vkusu (niekedy aj hnusu) alebo teórie o 72 pohlaviach.

V závere knihy si autor kladie otázky, ako zmeniť svet k lepšiemu. Nenastane to automaticky, nezabezpečí to nijaký „smer histórie“, ani nijaká teória „pokroku“, k zmene musí prísť zhora i zdola a príde k nej najmä vtedy, keď bude každý z nás pripravený v svojom každodennom živote pre to niečo obetovať. Ale to sa musia politici zamyslieť nad svojím vzťahom k vôli k moci a k všeobecnej slušnosti.

A tá, žiaľ, na Slovensku momentálne hrozitánsky chýba…

Odpoveď na otázku v titulku článku ostáva naďalej otvorená. Michéa má pravdu, že ľavica (aj tá naša „sa úplne otvorila liberalizmu, otvorila sa až tak, že mu úplne podľahla“, rozpustila sa ako ľad v mrazivej byrokracii nenásytných korporácií, v zasieťovanom, ťažko kontrolovateľnom svete a v celkovej oligarchizácii politiky a spoločnosti, akceptovala neoliberálnu dominanciu a ďalšiu kultúrnu emancipáciu emancipácie. Zapáčila sa jej desublimácia ľadu na paru, keď ono hrejivé marivo stúpa nahor, poskytuje nové možnosti a šance, ponúka bohatý výber – všetko sa fragmentarizuje, rozčleňuje a vyčleňuje, do všetkých sfér života prenikajú internetové bratstvá, necivilizovaný spektákl, barbarské „umelecké“ výstrelky, prehlbuje sa toxicita verejného priestoru. Filozof to zdôvodňuje sústavným podceňovaním sociálnej a psychologickej funkcie daru a hriešnym nárastom narcizmu. Pomôcť môže iba sublimácia (nazvime to akokoľvek – revolúcia, radikálna zmena zdola i zhora) pary na slušnú spoločnosť – v Orwellovom ponímaní na socializmus.   

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 29 – 30/ 2024.)