Plagát k filmu „Konformista“. Wikipédia.
Čím viac sa veci menia, tým viac ostávajú rovnaké.
Film Bernarda Bertolucciho „Konformista“ (Il conformista, 1970) nakrútený podľa románu Alberta Moraviu (1951) je štúdiou charakteru jednotlivca ovplyvňovaného v postojoch a konaní spoločenskými zmenami. Marcello (Jean-Louis Trintignant), príslušník schudobneného rímskeho šľachtického rodu Clericiovcov prežívajúceho v zostupnej špirále majetkového, fyzického a mentálneho úpadku, staví na fašistický režim, pre ktorý je v záujme budovania svojej kariéry pripravený zavraždiť svojho bývalého učiteľa, profesora Quadriho, žijúceho v parížskom exile. Marcello nie je veriaci, avšak na naliehanie snúbenice Giulie (Stefania Sandrelli) pristúpi k spovedi. Zhrozenému kňazovi sa prizná k ateizmu, vyspovedá sa z „vraždy“ a opíše scénu s homosexuálno-pederastickým podtónom z detstva, ktorá k nej viedla a ktorá ho poznačila viac, ako si je ochotný pripustiť. Po príchode do Paríža sa zblíži s manželkou nastávajúcej obete, príťažlivou Annou (Dominique Sanda), prejavujúcou popri Marcellovi fyzickú náklonnosť aj k Giulii. Vyvrcholenie za iných okolností pikantnej zápletky v životoch príslušníkov strednej vrstvy žijúcich svojimi citovými a vzťahovými problémami neprichádza s plánovaným zavraždením profesora Quadriho a nechceným jeho manželky, ale po Mussoliniho páde (júl 1943). Dosiahol uhladený a vzdelaný Marcello Clerici, il conformista apparentemente tranquillo, s perfektným vystupovaním všetko, čo si predsavzal?
Kto je, alebo čo je to vlastne konformista? Nestrácajme čas siahaním po výkladových slovníkoch a nekĺžme po sémantickom povrchu, skôr ako epistemicky si pomôžme nasledujúcou analógiou: „Milý čitateľ. Vieš, čo znamená slovo greenhorn?“ Touto otázkou sa začína Mayov Vinnetou a pokračuje taxatívnym výpočtom správania sa nováčika na divokom západe, z ktorého je každému jasné, že dotyčný je napriek predstieraniu opaku pravým a nefalšovaným zelenáčom. V oboch prípadoch spojených spoločenskou pretvárkou však existuje zásadný rozdiel. Kým greenhorn je naivný idealista usilujúci o transformáciu samého seba podľa predstavovaného si vzoru, konformista je jedinec, ktorý mení svoje presvedčenie ako oblečenie podľa počasia a spoločenskej klímy. Ako verí, premenne. Kalkuluje chladnokrvne, za myšlienky, postoje a názory sa len skrýva, v hĺbke srdca, mysle i duše sú mu ľahostajné, sú to len prostriedky na dosiahnutie cieľa. Na piedestál stavia vlastné benefity a svoj prospech. Od minulosti sa rituálne očisťuje obetovaním a zbavovaním sa iných, rečou dneška toxických.
Politické vedy pracujú s pojmom premenných veličín (variables). Slúžia ako záchranné lano pre prípad, že vytvorené konštrukty, z nich vyplývajúce závery a predpovede sa nenapĺňajú tak, ako by sa mali. História ako neustále pulzujúci proces a živý organizmus zároveň sa nedá vtesnať do statických, lineárnych modelov, ale prosím, každému čo je jeho. Ako skonštatoval autor smelej repliky protirečiacej rabínovi vyzývajúcemu príchodzích, aby do synagógy nevstupovali s nepokrytou hlavou, v opačnom prípade je to hriech rovnajúci sa požiadaniu manželky blížneho svojho – skúsil som oboje, nedá sa porovnať. Pokračujúc v tejto argumentačnej línii možno skonštatovať, že politický vedec je optimista veriaci, že dve a dve môže byť aj päť, a je z tejto premisy nadšený. Historik zase pripomína skeptika, ktorý sucho zhrnie, že dve a dve boli doposiaľ vždy len štyri, a toto poznanie ho napĺňa obavami a nepokojom. Na rozdiel od svojho akademického kolegu poľujúceho na budúcnosť so snahou o často len povrchné, naratívno-interpretačné, menenie minulosti a prítomnosti si je dobre vedomý faktu, že „čím viac sa veci menia, tým viac sú – ostávajú rovnaké“ (plus ça change, plus c´est la même chose; Talleyrand). Takto vyzbrojení môžeme konečne pristúpiť k odpovedi na otázku, kto je konformista.
V našich zemepisných šírkach napríklad politik, ktorý zahodil ideály budovania beztriednej spoločnosti za hlavu a zostúpil z prednovembrovej tribúny, aby aspoň na chvíľu, kým sa veci utrasú, splynul s davom podobne ako Marcello Clerici v závere Bertolucciho filmu (s nevnucujúcou sa a pritom sugestívnou hudbou Georgesa Deleruea) dávajúci zbohom antéme fašistov, piesni „Giovinezza“ (Mladosť), pretože v uliciach Ríma už znie, aspoň na chvíľu, „Červená vlajka“ (Bandiera rossa), obe burcujúce ideologických protivníkov. Clericiho slovenské proťajšky dnes kráčajú po ceste, ktorá sa začala na konci takzvanej normalizácie a demokratického centralizmu pokračujúc po krátkej ruptúre charakterizovanej divokým kapitalizmom smerom k centralizmu tentoraz liberálnemu s ešte väčším počtom premenných, ako tomu bolo u jeho predchodcu, nekompromisne odsudzujúc revizionistické -izmy, najmä niekdajší Mečiarov a teraz už aj údajne znovuvzkriesený Ficov „ne-liberalizmus“ (zo strany jeho kritikov bezzubé, neinvenčné a opakujúce sa), bezo zvyšku presadzujúc vedúcu úlohu Strany, prepáčte, progresivizmu. Kto má vedieť lepšie, aké nebezpečenstvá sa skrývajú na tomto putovaní do zasľúbenej zeme, ak nie oni, bývalí to strážcovia, učeníci a certifikovaní vykladači kedysi jedinej správnej viery vznášajúcej sa nad krajinou „od Dunaja k strmým štítom Tatier, kde sa v zime – v lete belie sneh a horia ohne pionierskych vatier“, pochádzajúci z bývalých i súčasných ústavov politických a spoločenských vied doma i v zahraničí a prežívajúci v nich. Nejeden ako „PAK“ (prudko angažovaný konformista).
Konformistom je aj ich miestny nasledovník. Súčasník. Il conformista provinciale. Za pár rokov si stihol vyskúšať tričká viacerých politických strán, prípadne sa politicky exponoval na internetových platformách, aby získaním poslaneckého kresla či usadením sa na ministerskej stoličke slúžiacich ako záchytná sieť „diverzifikoval svoje portfólio“. Nabubrelé, prázdne a smiešne, dokonca aj v porovnaní s Clericim, ktorý bol popri negatívnych vlastnostiach estét a intelektuál i keď prekračujúci hranice bežnej spoločenskej morálky. Ten slovenský z už pozichrovaného teplého fleku hodil skusmo udičku aj smerom na Brusel. Keď to nevyšlo, ostal principiálne doma, tak aspoň presviedča verejnosť, slúžiť národu a vlasti. Bol proti vakcínam i americkým základniam, a zrazu mu až tak nevadia. Aj tá proklamatívne principiálna politika voči Ukrajine a zahraničná vôbec je viac ambivalentná ako pôvodne avizovaná. Dvojakosťou pripomína správanie sa istého panovníka zahaleného v plášti chodiaceho anonymne medzi pospolitý ľud a rozdávajúc almužny hovoriac: „Nikdy sa nedozviete moje meno. Som Jozef II., cisár Rakúska.“ Povolebné slovenské „Gott erhalte“. Tí úspešnejší sa infiltrujú do únijných inštitúcií, kde sa odohrá (údajne) rozhodujúci boj o ďalší osud Popudinských Močidlian, Bátky, Kokšova-Bakše a Pustého Čemerného. Možno by boli ochotní obhajovať záujmy občanov aj zadarmo, len za cestovné, ubytovanie a stravu. A úprimnú vďaku. Takúto obeť však od nich nemôžeme žiadať. Navyše, vystúpiť na horiacu hranicu v tomto šľachetnom boji sa nikto z nich nechystá, možno potichu a ukradomky do nej aj sami prihodia nejaké to polienko, veci obkecajú, napíšu status či postujú rozhorčené video. Hlavne že sa v nej nepražia sami.
Chyba je už v procese výberu, ktorý umožňuje donedávna obskúrnemu no správne zaradenému jednotlivcovi, vzhľadom na pozíciu, o ktorú usiluje, s pochybnou či nepresvedčivou výbavou a prípravou, aby sa z večera na ráno stal politikom s právomocami bez zodpovednosti. Takéto typy môžu v karikatúre pripomínať, a to je ten lepší prípad, priemerného i keď snaživého Napoleonovho maršala Grouchyho (lojálneho cisárovi telom i dušou aj po jeho páde), ktorému, podľa Stefana Zweiga, „hodnosť vystrieľalo dvadsať rokov vojny“ (S. Zweig, Hviezdne hodiny ľudstva. Slovenský spisovateľ, 1961). O tom, že Grouchymu kariérny postup viac ublížil, ako pomohol, svedčí kritický moment bitky pri Waterloo, ktorej výsledok, a tým aj dejiny Európy, mohli byť pri rozhodnejšom veliteľovi iné, než sú známe. Nenaplnil totiž očakávanie giganta medzi nonkonformistami adresované jeho generálnemu štábu: „Nevoďte mi dobrých generálov, ale takých, ktorí prinášajú šťastie.“ Verme, že tak tomu bude aspoň v prípade Slovenska a jeho zástupcov.
Konformista oboch pohlaví rozprával a hlasoval inak pred voľbami a doma, prípadne čušal ako voš pod chrastou, a inak po nich a vonku. Vždy si počká, ako sa veci vyvŕbia, na efekt nabaľovania sa snehovej gule – politicko-klientelistického „snowballing“-u. Riskuje málo, ak vôbec, no vyhrať chce „majland“. Zatlieskal by mu aj Joseph Sieyès, bývalý abbé – kňaz, politik a teoretik Francúzskej revolúcie a „tretieho stavu“, ktorý sa preslávil odpoveďou na otázku, čo vlastne počas revolúcie v Národnom zhromaždení po všetky tie roky robil. „J´ai vécu – žil som,“ znela jeho odzbrojujúco úprimná spomienka na časy prežité diskrétne v tieni gilotíny. Zabudol spomenúť tučnú apanáž nahrádzajúcu niekdajšie prebendy poberanú za nič alebo len málo. A to nehovoríme o ďalšom Jozefovi, Fouchém, ktorý prebehol od cirkvi k revolucionárom a v ich tábore od jednej frakcie k inej, z neho zase k bonapartistom, aby dal svojmu cisárovi prevážanému anglickým trojsťažníkom „Northumberland“ do konečného exilu v južnom Atlantiku adieu,sám skončiac medzi navrátivšími sa rojalistami. Doslovne. Tí mu aj napriek preukázaným službám nikdy nezabudli, že kedysi dávno ako jeden z régicides – kráľovrahov hlasoval za popravu Ľudovíta XVI.
Týmto známym osobnostiam môže v slovenských podmienkach smelo konkurovať rečník s furtáckym, rezolútne predneseným výrokom, ktorý odznel za oných pamätných čias na politickom školení pracovníkov veterinárnej správy (onehdy veru aj ich) nemenovaného okresu na východe republiky: „Sudruhove, bo to, co ja hutorim, to abo pravda, abo ňe!“ Svojou dialektickou variabilitou, hĺbkou a nadčasovosťou ospravedlňujúcou, prekrývajúcou a keď treba i všetko prikrývajúcou „premennosťou“ – tou neznesiteľnou ťažkosťou bytia konformistov minulých, dnešných aj budúcich – vyráža svojmu auditóriu dych dodnes. Odvtedy uplynulo dosť času, aby si postupne rezignujúca verejnosť zvykla na oveľa väčšie rétorické lapsusy a perfídne myšlienkové pochody prednášané nonšalantne, bezočivo, a čo je najodpudzujúcejšie, hlúpo.
Je potrebné zdôrazniť, že autor článku si neberie na mušku ľudí s odlišnými názormi, pokiaľ si za nimi dôsledne stoja. Prirodzene, ani tých, ktorí ich zmenili, ak k nim dospeli na základe iných ako rýdzo utilitaristických pohnútok a motívov. Akoby medzi nami stále znel hlas Andreja Hlinku pretlmočený do prítomnosti „milší je mi úprimný slovenský ľavičiar a vlastenec ako prelietavý, vykorenený a kozmopolitný konformista“. Prípadne spontánne zvolanie Ladislava Novomeského na adresu Gustáva Husáka zvoleného za prvého tajomníka ÚV KSS „Nech Boh požehná jeho kroky“ (V. Plevza, Vzostupy a pády. Gustáv Husák prehovoril. Tatra-Press 1991, s. 121). S konformizmom ako formou spoločensko-politickej pretvárky napokon zápasil už slovenský ancien régime, čo dokumentuje epigram uverejnený v populárnom satirickom týždenníku „Roháč“ na prelome 50. a 60. rokov, teda v období, keď boj ideológií, pokrokovej a takzvanej „tmárskej“, vrcholil:
„Proti cirkvi stále brojím,
vlastný názor o nej mám.
Jak marxista pevne stojím,
pomáhaj mi Pán Boh sám.“
(M. Londák, S. Sikora, E. Londáková, Predjarie. Veda 2002, s. 261)
Určitá rozumná a akceptovateľná miera konformizmu je v každom z nás a nemusí sa ani skrývať, placho či vypočítavo. Spoločenská koexistencia ju predpokladá, ba vyžaduje. Marcello Clerici, v Bertolucciho v istých momentoch až príliš manieristického a lascívneho filmu, azda aj bez toho, aby si to jeho tvorca uvedomil, je síce do popredia vysunutým konformistom, ako sa zdá, bez akýchkoľvek morálnych zábran a škrupúľ, avšak nie jediným. Paradoxom v tomto konkrétnom vzťahu premenných a konštánt je, že konformista v neustálej snahe o prispôsobovanie sa vonkajším zmenám, známom to slovenskom „kam vietor, tam plášť“, ostáva vo svojej podstate rovnaký. Niekedy ani sám nepostrehne svoju transformáciu z larvy na motýľa či modlivku nábožnú. Prelietava z kvetu na kvet vysávajúc z nich sladký nektár vyzývajúc ostatných k pôstu a zdržanlivosti. Už len chvíľu, chvíľočku, ďalších štyridsať rokov na púšti, a budeme tam. V komunizme, občianskej spoločnosti, vo Švajčiarsku, v Európskej únii či v bezuhlíkovom zelenom raji. Cieľ, ako sa medzi diplomatmi a politikmi cynicky hovorí, býva neraz pohyblivý – „moving target“. Pri dosahovaní vonkajších premenných, ktoré tvoria míľniky vo vývoji národa a štátu a ktoré nám neustále unikajú, pretože sa menia aj ony samotné, Áronov sme mali požehnane, Mojžiš s Jozuem sa medzi nami neobjavili dodnes.
V slovenskej politickej etnogenéze trojica Štúr – Hurban – Hodža a jej nasledovníci Štefánik, Dubček, Husák, Mečiar a Fico určite konformistami neboli a nie sú. Dokonca ku konformistom nepatrí ani rabiátny hulvát Matovič neschopný kontrolovať sám seba, a tí, ktorí transparentne presadzujú či už osobný prospech alebo, aj keď drzo a konfrontačne, legitímne i nie až tak celkom legitímne opozičné názory. Či sú z pohľadu presadzovania záujmov štátu a národa konformistami myriady ďalších, vrátane nepohodlných a do súčasných naratívov nepasujúcich jedincov, nech rozhodne história. Nie parlament, politici, novinári, prokuratúra, občianske združenia a lobbing zvnútra i zvonku. Tá skutočná, nie „fejková“ prispôsobovaná a šitá na mieru dobe, režimu, danej generácii a vybranému segmentu spoločnosti, nemenej personálnemu obsadeniu i rozpočtom príslušných inštitúcií fungujúcich ako filter na identifikáciu a vytesnenie vybočivších z konformného davu tvárnych akademikov. Súdiaca podľa nepremenného a konštantného, pre mnohých zaočkovaných morálnym relativizmom naivného, „exegi monumentum“ národného buditeľa Sama Chalupku – „Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som,“ alebo aspoň niečoho, čo sa jeho dedičstvu odkázaného budúcim generáciám približuje.
Kým sa tak stane, musíme popri každodennom pohľade do zrkadla zniesť a vydržať aj ten druhý. Ako Marcello Clerici, konformista skôr intro- ako extrovertný, pripomínajúci svojou nerozhodnosťou a kolísaním inak neškodného Gončarovovho Oblomova (1859). Hlavný protagonista Bertolucciho filmu, o ktorého ďalších osudoch po jeho úteku od fašizmu nevieme nič, vo chvíľke rozjímania recituje Hadriánov epigram o ľudskej pominuteľnosti zložený cisárom v predtuche približujúcej sa smrti. Clerici ním mieri do vlastného svedomia a vedomia. Úprimnú a neodbytnú ozvenu, ktorá sa z nich vracia, nedokáže umlčať. Otázkou ostáva, v akej miere sa ňou hodlá(me) riadiť. Pretože čím viac sa veci menia…
Animula vagula blandula
Dušička tuláčka chutnučká
hospes comesque corporis
družka a môjho tela hosť
quae nunc abibis in loca
kde sa včuľ podeješ
pallidula rigida nudula
bleduľka meravá nahučká
nec ut soles dabis iocos
bez žartov obvyklých robených pre radosť
(Publius Aelius Hadrianus, 76 – 138 n.l.
Preklad JH)
„Konformista“. Spoločenská dráma v talianskom jazyku s anglickými titulkami.
