Hlad

Vyše 55-ročná žurnalistická prax ma naučila, že k podnetom, impulzom a námetom, ktoré sú toho hodné a ktoré ostali nezavŕšené, nedokončené, sa treba vrátiť, odhaliť ešte neodhalené, dať za nimi pomyselnú bodku, pravda, ak taká bodka existuje, lebo niektoré veci sú nekonečné. Sám neviem, či má tento príbeh koniec – ak aj má, neviem, či nebude pokračovať v hlavách ľudí, v našej historickej pamäti. Preto mi prichodí niektoré myšlienky a fakty na úvod zopakovať…

V koncoročnom čísle Literárneho týždenníka (rok 2021) som uverejnil esej o chlebe, slobode, knihe, o bratislavskej Michalskej bráne a najmä o bezdomovcovi Jožkovi, ktorý sa v tom čase natrvalo usadil pod bránou (práve objekt rekonštruovali, vežu i bránu obkrúžili lešením, redakciu máme odtiaľ iba na skok); v okoloidúcich vzbudzoval nemalú pozornosť, často diškuroval so všelijakými kamarátmi (a nielen s tými od piva či vína). Bol to zvláštny a netradičný bezdomovec, hádam postava rovno do románu – buď spal alebo čítal bez ohľadu na počasie. Čítal hodiny, čítal všetko, čo sa mu dostalo do rúk. Pristavil som sa pri ňom aj ja. Nedalo sa nespýtať, čo to číta. Podal mi nejaké tučné hrubé šalátové vydanie, zrejme niekde z antikvariátu, nalistoval som si tiráž, takmer som odpadol od prekvapenia – boli to Dostojevského Bratia Karamazovovci. Prehŕňal som stránky a užasol som: Jožko mal podčiarknuté riadky z pasáže o Veľkom inkvizítorovi, z pasáže, ktorá predstavuje vrchol svetovej literatúry, pasáže, keď sa Veľký inkvizítor rozpráva s uväzneným Kristom. A vtedy som Jožka pochopil, pochopil som jeho dušu: svojho času som mu ponúkol chlieb so salámou (mal som ho v aktovke, bola to moja desiata), on to urazene odmietol, radšej mi vytlačte cez počítač nejaký materiál o Michalskej bráne a veži, rád by som sa dozvedel niečo viacej o mojom novom „domove“. Aj som tak urobil. Prečo nie? Veď sa blížili Vianoce.

Pohľad na obnovenú Michalskú vežu zo strany barbakanu. Foto: Dominika Bolgáčová

Priznám sa, že ani ja som o Michalskej bráne toho veľa nevedel, hoci ju míňam takmer pravidelne, iba ak to, že je to jediná zachovaná mestská brána, že pred ňou je jediný zachovaný kamenný most preklenujúci obrannú priekopu a pri ňom historický pranier, ktorému sa museli podrobiť všetci, čo zneuctili zaužívané mravy. O veži (až vtedy som zistil, že meria 51 metrov a že ju postavili v 14. storočí) som vedel azda iba to, že je v nej múzeum zbraní, že na jej vrchole dominuje súsošie Michala Archanjela a pod ňou na zemi zaujme tzv. nultý kilometer s vyobrazením kilometrových vzdialeností do 29 hlavných miest sveta… Pred severným opevnením a vstupom do mesta stál pôvodne gotický Kostol sv. Michala (neskôr ho zbúrali), podľa ktorého pomenovali aj bránu – uzatvárala sa padacou kovovou mrežou s drevenými vrátami. Dodnes sa zachovalo horné brvno s otvormi na pánty. Keďže brána slúžila ako vstup do mesta, nesmela byť vystavená priamej streľbe, preto bol pred ňou postavený barbakan, o ktorého úzkom podjazde pre chodcov sa hovorí, že ním vždy prechádzal mestský kat. Povera vraví, že toho, kto ním prejde a pritom prehovorí, do roka a do dňa zomrie. Pokiaľ ide o hornú časť veže, tú postavili v rokoch 1511 – 1517. Dnešnú barokovú podobu dostala v rokoch 1753 – l758, v tom čase pribudlo aj súsošie Michala Archanjela s vyobrazením výjavu, ako zabíja draka-diabla, ktorej autorom je bratislavský majster Peter Eller. Vežu naposledy rekonštruovali v polovici 18. storočia, na rad prichádzala ďalšia etapa…

Odvážna rekonštrukcia veže

Od leta 2021 som sledoval, ako stavbári posúvajú lešenie do výšky, štverajú sa po ňom ako akrobati, výkon hodný výstupu na Mount Everest. Ozajstní nebojácni slovenskí chlapi! A práve vtedy sa stala Michalská brána Jožkovým novým domovom, obývačkou i spálňou; často sa imaginárne rozprával s tými, čo ju stavali, opravovali a navštevovali, myslel na tých, čo ňou v panoráme histórie prechádzali – na korunovačné sprievody, cisárov, kráľov… zhováral sa s nimi, ale ani nevedel, ako sa volali, ako žili, čo ich tešilo či trápilo. A to pokladal za hanbu. Ľudia preletia touto historickou bránou, pachtia sa za povinnosťami, nákupmi, ani im nezíde na um na chvíľu sa pristaviť, pozrieť sa na unikátnu vežu s majestátnym lešením, na okamih sa zamyslieť, pravda, okrem zopár výnimiek… Atmosféra Michalskej brány, všetko to, čo sa v nej a okolo nej odohrávalo a odohráva, najmä však odkaz ukrytý v hlave Michala Archanjela, v ňom prebudili záujem o históriu. Chcel o tom viac vedieť, preto tá brožúrka…

Už spomínaný medikováčsky majster Peter Eller pracoval na soche Michala Archanjela v roku 1758, bola to objednávka pre zrekonštruovanú Michalskú vežu. Z medi ukul aj malú škatuľku s rozmermi 17 x 12 x 4 centimetre, do ktorej uložili rozličné dobové predmety. Samotnú plastiku renovovali v roku 1812 v dielni Ellerovho vnuka, medikováčskeho majstra Petra Gschnattla. Sochu a vežu opravil Joseph z Welsu, na pôvodné miesto ju osadil prešporský mestský palier Ján Triebler. Schránku naplnili novým obsahom počas rekonštrukčných prác v roku 1845, čiže pred takmer 180 rokmi, otvorili ju 20. októbra 2021 za účasti predstaviteľov mesta, historikov a archeológov v priestoroch Múzea mesta Bratislavy. Slávnostného aktu sa ujal za pomoci dláta a kladiva akademický sochár a reštaurá­tor Stanislav Kožela.

Schránka s relikviami svätcov s novou pečaťou bratislavskej arcidiecézy mesta Bratislavy. Foto: Múzeum mesta Bratislavy

V schránke boli dokumenty a materiály z 18. a 19. storočia: rozličné platidlá, malá škatuľka s relikviami svätcov, zatavenými v posvätnom vosku, ako aj papier s nemeckým textom z 20. júna 1758. Ten bol špecifický tým, že uvádzal mená štyroch zhotoviteľov krovu, helmice (Hans Michl Preinfolg, Andreas Richl, Johannes Gehmacher, Anton Hocheter). Popritom tam našli štvorhrannú medenú platničku so správou od Petra Ellnera, že sochu zhotovil za 200 zlatých a že 20. júna 1758 ju umiestnil na vrchol veže (pripojený bol aj odkaz od jeho vnuka), ďalej obojstranne popísaný pergamen s latinským textom z roku 1758, v ktorom sa spomína zvýšenie veže o sedem stôp, osadenie dvoch zvonov a pokrytie strechy za čias Márie Terézie, jej manžela Františka Štefana, prešporského richtára Františka Nozdrovického a mešťanostu Krištofa Málika, ale i latinské texty z roku 1812 – šesťveršová báseň, zoznam členov tzv. užšej mestskej rady na čele s richtárom Jurajom Albrechtom a mešťanostom Floriánom Pentzom; pergamen s menami prešporského tribúna ľudu Jána Wenanského a mestského komorníka Jána Ernesta Christelliho, zoznam členov tzv. širšej mestskej rady z roku 1810, medené mince z roku 1812, menoslov tzv. užšej mestskej rady na čele s richtárom Jozefom Bajcsim a mešťanostom Antonom Namerom (v maďarskom jazyku) z roku 1845, chronogram od senátora Juraja Scharitzera (1845), rozličné iné zoznamy a medené mince. Zhotovitelia strechy veže nás v odkaze z 20. júna 1758 poprosili: „Pri tejto stavbe sme použili ruku a usilovnosť a s pomocou Božou sme túto vežu vyviedli do výšky. Vy, ktorí tento list nájdete a prečítate, spomeňte si na zomrelých a pomodlite sa za trpiace duše v očistci.“

Čítať o Michalskej veži a o soche Michala Archanjela práve v predvianočnom čase bola pre Jožka veľká symbolika a príslovečný odkaz Prozreteľnosti. Lenže dva dni pred Štedrým dňom sa musel spod brány pre prebiehajúce rekonštrukčné práce odsťahovať…

•          •         •

Prenesme sa časovým oblúkom do januára 2023, do dňa, keď chladivý vietor vyzametal oblohu do belasa: na vrchole Michalskej veže, oslobodenej od lešenia, tróni opätovne vynovené súsošie Michala Archanjela, patróna Bratislavy a najmä chudobných, žiariace slnko umocňuje jeho zlatistú farbu, ktorej odlesk skĺzava po sýtoolivovej, nanovo vyparádenej helmici s pozlátenými dekoratívnymi prvkami. A veža samotná? Dotvára ju obnovené barokové tvaroslovie s nádychom elegancie, ktoré umocňuje jej historický charakter (imitácie kvádrov na nárožiach), zreštaurovaná gotická erbová tabuľa zo začiatku 16. storočia (obsahuje erb Bratislavy, Vladislava II. a takisto trojvršie s dvojkrížom. Vladislav II. je sprítomnený v štylizovanej podobe písmena „W,“ ktoré erby obopína. Erb symbolizuje Horné Uhorsko, čiže približne územie Slovenska). Očiam lahodí biela farba fasády jemne ladená do krémova…

A pod týmto všetkým si zase našiel svoj „útulok“ Jožko, ktovie dokedy, lebo mestská polícia je neúprosná. Mám to tu rád, vraví, a teraz po rekonštrukcii ma máta predstava, že som sa nebodaj presťahoval do nového. Viete, že je to fajn pocit. Všetko tu dýcha sviežosťou farieb… Ako inak, zastihol som ho v knihou v ruke. Ukázal mi titul: Hlad. Od nositeľa Nobelovej ceny Knuta Hamsuna, román napísaný v roku 1890. Prečo si vybral takú tému? Žeby ho trápil hlad?

Učičíkané svedomie

A dosť často, odvetil, ako mnohých iných v tomto poondiatom svete – ľudí bez roboty, bez strechy nad hlavou, s rukami hlboko do vrecka, tak to bolo a bude vždy. Nič sa od vzniku románu, od 19. storočia, nezmenilo, rovnakí chudáci, rovnakí žobráci… Zalistoval v knihe, len počúvajte, dobre počúvajte monológ hlavného hrdinu: „Hlad začínal byť dosť zlý. Zoslabol som a tu a tam som potajme vracal. Náhle sa mi zakrútila hlava a začalo mi v nej nejako čudne hučať. Išiel som ďalej, nevšímal som si to, lenže to bolo čoraz horšie, napokon som sa musel posadiť na nejaké schody. Myseľ sa mi čudne pretvárala, akoby čosi vo mne ustupovalo nabok alebo akoby sa v mojom mozgu pretrhol nejaký záves, tkanivo. Niekoľkokrát som zalapal po vzduchu a úplne dom znehybnel.“ (Praha: dybbuk 2016, preložila Helena Kadačková, s. 54) Odložil knihu, v hrdle sa mu vytvorila chrapľavá hrča, párkrát si od pľúc zahrešil na vládu i parlament. Vraj všetci by si mali tieto slová a vety vyvesiť priamo vo svojich kanceláriách… Taký je osud bezdomovcov, výsledok osobných tragédií, ale i arogantného a nehumánneho systému, ktorý naoko kamufluje svoju sociálnosť. Realita je však zásadne odlišná… Ponúknu niekoľkým desiatkam ľudí polievky, deky či príležitostný nocľah, aby si učičíkali svedomie. Zbierajú sa milodary pre chudobných, vymýšľajú všelijaké dobročinné akcie – a čo tak urobiť niečo také, aby sme chudobných vôbec nemali? Čo tak zabudnúť na to, že každé hrable hrabú iba k sebe a naučiť sa hrabať od seba?! O tom tí bohatí a najbohatší nechcú ani počuť (chce o tom vôbec niekto počuť?), ale zato majú plné ústa spravodlivosti a humánnych výkrikov. Robia sa (po troškách) zbierky na drahé lieky pre smrteľne choré deti, a pritom by stačilo, keby jeden miliardár vytiahol z vrecka iba nepatrnú omrvinku zo svojho bohatstva, resp. si odpustil na jednu noc návštevu kasína.

Nikdy sa nezmierim s tým, že peniaze na zbrane sa vždy nájdu, hneval sa Jožko, všade prevláda túžba poraziť a pokoriť toho druhého, život človeka nikoho nezaujíma. Nedávno čítal knižku Bitúnok č. 5 o bombardovaní Drážďan, navždy mu utkveli v pamäti slová hlavného hrdinu, amerického vojaka Billyho Pilgrima: „Videl som uvarené telá, v zajatí som si v noci svietil na cestu sviečkami vyrobenými z tuku ľudských bytostí, ktoré povraždili bratia a otcovia týchto uvarených školáčok. Pozemšťania musia byť postrachom vesmíru!

Ak Zem dosiaľ neohrozuje iné planéty, čoskoro ich bude ohrozovať.“ (Kurt Vonnegut. Bratislava: Slovart, 2016, s. 94, preložil Karol Dlouhý)

Mocenské záujmy kráčajú cez hŕby mŕtvol, nehľadia na milióny biednych a hladujúcich. Len, preboha, neprenášajme „našu spravodlivosť“ na iné planéty. So zvlčilou morálkou by sme zahubili celý vesmír. (Dovoľte krátku vsuvku: Za mňa a za Jožka to neobyčajne výstižne vyjadril 8. februára 2023 na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN Roger Waters /ako hosť/, bývalý člen a spoluzakladateľ rockovej skupiny Pink Floyd: Invázia Ruskej federácie na Ukrajinu bola nezákonná. Čo najdôraznejšie ju odsudzujem. Ruská invázia na Ukrajinu tiež nebola ,nevyprovokovaná‘, takže takisto čo najdôraznejšie odsudzujem provokatérov. (…) Nemá byť zmarený ani jeden ďalší ukrajinský alebo ruský život. Ani jeden. Všetky sú v našich očiach vzácne. Takže nastal čas povedať pravdu moci. Všetci si pamätáte príbeh o cisárových nových šatách? Samozrejme, že áno. No vodcovia vašich jednotlivých ríš stoja pred nami v takej či onakej miere nahí. Máme pre nich odkaz. Je to posolstvo od všetkých utečencov vo všetkých táboroch, posolstvo zo všetkých slumov a faviel, posolstvo od všetkých bezdomovcov na všetkých studených uliciach, od všetkých zemetrasení a povodní na Zemi. Je to tiež posolstvo od všetkých ľudí, ktorí nie sú úplne hladní, ale rozmýšľajú, ako na zemi zarobiť almužnu, aby mali na strechu nad hlavou a jedlo pre svoje rodiny.)

Áno, Jožko má pravdu, svet sa zmieta v hrozných krízach, ustavične pribúda núdznych ľudí; na Slovensku sa blíži ich počet k číslu 700-tisíc, v riziku chudoby sa ocitla každá tretia domácnosť jednorodičovských rodín i rodín s troma a viac deťmi, podobný osud postihuje polovicu seniorov. Nehovoriac o skľučujúcej materiálnej deprivácii obyvateľstva: takmer dva milióny ľudí si nemôžu dovoliť týždňovú dovolenku mimo domova, poldruha milióna nevie čeliť neočakávaným finančným výdavkom, 700-tisíc ľudí nemá na pravidelné mäsité jedlo, takmer 500-tisíc sa musí zaobísť bez osobného automobilu, rastie počet domácností, ktorým nezostávajú finančné prostriedky na zaplatenie energií, najmä tepla a teplej vody.

Hlad z duchovnej prázdnoty

Čudujete sa potom, že pribúdajú bezdomovci, ľudia, čo prosia o kúštik chleba?! dôvodí Jožko. A nejde tu len o fyzický hlad, o nepríjemné škŕkanie v žalúdku, závrate a bolesti hlavy, ale o istý emocionálny pocit, hlad po naplnení duchovnej prázdnoty, po hľadaní podstaty vlastnej identity, po experimente s vlastným telom, po hľadaní náhlych impulzov, prudkých zvratov, prchavých vnemov, protirečivých dojmov a chaotických úvah. Aj sám hrdina Hamsunovho románu, žobrajúci spisovateľ, hľadá prostredníctvom hladovania umeleckú inšpiráciu, obohacujúcu skúsenosť a stav akejsi nirvány, aby si zarobil aspoň na kus pečiva. Ale keď stretne ešte núdznejšieho, rád sa s ním podelí. A to iba preto, aby sám seba presvedčil, že je človek…

Pri týchto úvahách na Jožka prezradíme, že je bývalý novinár, že profesiu zahodil za hlavu, lebo sa chcel, ako on vraví, oslobodiť. Oslobodiť od príkazov, zákazov, posluhovania, poklonkovania, paranoidnej politickej korektnosti, od ideologického balastu, ktorým mal dennodenne kŕmiť verejnosť. Myslieť si iné a písať iné – to je schizofrénia, ktorá sa mu hnusí, rovnako tak ako tzv. pravdy mocných. Teraz hľadá sám seba, nechce takto skončiť, ale zatiaľ sa nevyhrabal z vnútorného útlmu. Či sa mu to podarí? Nevie…

Zvrtol som reč na Michalskú bránu a vežu. Pochválil sa, že pozorne sledoval celú rekonštrukciu, hltal všetky informácie, ako práce pokračujú. A odteraz bude Michal Archanjel sledovať z vrchu veže Bratislavčanov, ako si nažívajú, ako sa im darí – dnes, o desať rokov, päťdesiat, sto a možno i dvesto rokov –, pokým sa naši nasledovníci nepustia do jeho ďalšej rekonštrukcie. Uvidí to, čo my už neuvidíme, ako sa ľudia menia, či sú lepší, alebo horší, ako sa mení móda, vkus, architektúra a či vôbec prežijú všetky tie hrôzy, ktoré na nich číhajú. Jožko rozprával a rozprával, o obnove súsošia vedel takmer všetko. A nielen súsošia, ale i o veži, helmici a zvonoch…

Pozlátený Michal Archanjel

Len čo dali súsošie v roku 2021 dolu, pustili sa do jeho zásadnej reparácie: doplnili chýbajúce časti i tie, ktoré nahlodal zub času – ľavé krídlo Michala Archanjela, ľavé predlaktie s ohnivým mečom, ľavé ucho a jazyk draka – to všetko z tepanej medi pod starostlivým okom a vďaka zručným rukám už spomínaného sochára a reštaurátora Stanislava Koželu, ktorý sa opieral pri svojej práci o dobové fotografie. Navyše historik architektúry Patrik Baxa zistil, že pôvodný výraz sochy bol trocha iný: povrch bol pokrytý vrstvou zlata, ktoré neodolalo poveternostným podmienkam, stopy po ňom sa však našli na prilbe i na štíte súsošia, všade ostala iba vyzretá medenka s ušľachtilou modrozelenou patinou.

Pozlátené súsošie Michala Archanjela na nádvorí Starej radnice krátko pred jej uložením na Michalskú vežu. Foto: Múzeum mesta Bratislavy

Zlátenie sochy 24-karátovým plátkovým zlatom bol doslova zážitok, dodáva Jožko, predstavte si, že celý proces mohla sledovať verejnosť v exteriéroch nádvoria bratislavského Aponiho paláca (priznám sa na svoju hanbu, že ako autor eseje som o tom nevedel), prirodzene, nemohol tam chýbať a nechýbal som koncom vlaňajšieho septembra ani v Starej radnici, kde sochu v plnej kráse na jeden týždeň vystavili (išlo o podujatie Týždeň s Michalom spojený s prednáškami, komentovanými vychádzkami s názvom Rande s mestom špeciál a samotným vyložením súsošia). A nezabudnuteľný bol pre mňa 2. október 2022 (nedeľa), keď radnica spolu s Múzeom mesta Bratislavy a Bratislavským kultúrnym a informačným strediskom pripravili slávnostné vyloženie súsošia na vežu. Bola to vskutku veľká paráda: niečo po dvanástej hodine sa pohol dobový sprievod od Starej radnice k Michalskej veži – hudba, sláva, radosť i hrdosť v očiach prítomných, hrdosť na mesto, na jeho bohatú históriu. Na všetko som pozeral v nemom úžase, obdivoval som tých, ktorý s nesmiernou šikovnosťou a rutinou ukladali sochu (po častiach pomocou kladky) na svoje miesto, tam, kam patrí – na vrchol ikonickej stavby historického centra, odkiaľ moderátor komentoval proces ukladania a skladania sochy. Detaily sme mohli sledovať na viacerých obrazovkách, bolo to úchvatné…

Časová schránka

Lenže tým sa to nekončilo, zahlásil Jožko vzrušeným hlasom, bolo vidieť, že zážitok ho ešte vždy dojímal, bolo treba vložiť do hlavy Michala Archanjela schránku s aktuálnym odkazom pre budúce generácie. Napodiv, aj o tom mal zasvätené informácie: medená schránka je replikou pôvodnej časovej schránky so  staronovým obsahom, vlastne bude stará aj nová zároveň. Stanislav Kožela vytepal do schránky pôvodné vročenie 17ME58 z roku 1758 s iniciálami medikováča Martina Ellera. Z druhej strany vytepal rovnakou technikou nové vročenie 2022 so svojou kováčskou značkou. Autorom podoby nového vročenia je grafický dizajnér a typograf Ondrej Jób. (Jožka som sa spýtal, ako to, že si tak dobre pamätá čísla – a vy, odvetil so smiechom, nepoznáte vari číslo vášho domu?) 

Časová schránka s vročením 2022. Foto: Dominika Bolgáčová

Obsah zo starej schránky sa múzejníci rozhodli zachovať pre budúce generácie, stanú sa zbierkovými predmetmi bratislavského múzea. Okrem niektorých: ide o okrúhlu medenú škatuľku s relikviami viacerých svätcov – Honesta, Valenta, Félixa, Celestíny, Deodata, Kandidy, Valentíny, Inocenta a Kristíny – relikvie opäť zaliali do vosku, škatuľku zapečatili, posvätil ich biskup Jozef Haľko pečaťou bratislavskej arcidiecézy. Mali vežu ochraňovať pred rozličnými nebezpečenstvami, predovšetkým pred zásahmi bleskom (dnes túto funkciu plní bleskozvod). Odborníci sa aj napriek tomu rozhodli, že relikvie v schránke ponechajú, aby sa i naďalej zachovala jej posvätnosť. Veríte, že by som si rád prečítal životopisy týchto svätých, poznamenal Jožko, ale ako a kde sa k nim dostať?

Kópie pôvodných dokumentov a nové dokumenty s grafikou odrážajúcou súčasnú vizuálnu identitu Múzea mesta Bratislavy. Foto: Múzeum mesta Bratislavy

Všetky staré dokumenty putovali do schránky v kópiách, ale tak, aby sa za každých okolností zachovala kontinuita. Aj preto ich vyhotovili pigmentovou tlačou na papier vyrobený zo stopercentnej bavlny (v minulosti vyrábali papier iba z textilu) nemeckou firmou s tradíciou od roku 1584. Pýtate sa na nové dokumenty? Tie sa svojím obsahom a svojou formou inšpirovali starými. Jožko vyhrabal z obstarožného ruksaku akési vlaňajšie noviny a začal čítať: „Nová pamätná listina z roku 2022 nesie v sebe pečať textu z roku 1758 a znie: ,Pod záštitou Hlavného mesta SR Bratislavy bola veža obnovená. Nech je táto veža symbolom našej úcty k minulosti a nech slúži ľuďom súčasnosti i budúcnosti.´ Druhá listina obsahuje zoznam členov mestskej rady a mestského zastupiteľstva. Nemôže chýbať ani listina Múzea mesta Bratislavy. V schránke našli svoje miesto i dve básne: od Ivana Štrpku Medzihry. Bábky kratšie o hlavu (1997) a od Mily Haugovej – bez názvu (zo zbierky Srna pozerajúca na Polárku, 2016). Verejnosť mala možnosť navrhnúť jeden predmet. Múzejníci vybrali spomedzi návrhov štyri také, ktoré by reprezentovali takpovediac DNA Bratislavy – išlo o kapsule so vzorkami pôdy (vzorku odobrali z krtinca v bukovo-hrabovom lese pri Partizánskej lúke), ďalej semien lipy malolistej (semeno lipy pochádza z pamätného stromu, ktorý by sa nemal nikdy vyrúbať), buka lesného, hrabu obyčajného a medu, všetko zatavené do sklenených ampuliek. Pravdaže, nechýba ani vinič odrôd Račianska frankovka modrá a Rizling rýnsky. Súčasťou schránky je i medená tabuľka s menami reštaurátorov.“

Kapsule s DNA Bratislavy. Semená viniča z račianskych vinohradov a semená stromov, ďalej med a pôda z mestských lesov. Foto: Múzeum mesta Bratislavy

Pár slov o zvonoch

Jožko mi ochotne porozprával i o osadení reštaurovaných zvonov, stalo sa tak 10. novembra 2022. Aj to videl na vlastné oči: starší a menší zvon má rodný list z roku 1589, odlial ho zvonolejár Hans Dinkelmair vo Viedni. Žiaľ, tokom času sa značne opotreboval, vznikli na ňom praskliny, preto bolo nevyhnutné vyhotoviť rekonštrukčnú kópiu, ktorú umiestnia do lucerny veže. Odliala ju zvonolejárska firma Michal Trvalec – ZVONEX v Žarnovickej Hute. Pôvodný text doplnili informáciou o obnove: REN. A. D. 2022 (skrátená podoba nápisu Renovatum Anno Domini 2022 – Obnovené roku Pána 2022). Originál zvona bude súčasťou budúcej expozície, ktorú pre návštevníkov pripravuje Múzeum mesta Bratislavy. Mladší, väčší zvon, pomenovaný po sv. Michalovi Archanjelovi, si nesie vo svojom erbe dátum 1679. Oba slúžili na oznamovanie času a zároveň ako poplašný signál pri požiari.

Rekonštrukčná kópia zvona z roku 1589 odliata zvonolejármi v Žarnovickej Hute. Foto: PamArch

•        •       •

Bezdomovec Jožko je ozaj svojský a svojrázny. Svojím rozprávaním nás presvedčil o veľkej pravde slov Hamsunovho hrdinu v románe Hlad: „Inteligentný chudák je oveľa citlivejší pozorovateľ než inteligentný boháč. Chudák sa na každom kroku okolo seba obzerá, podozrievavo načúva každému slovu, čo počuje od ľudí, ktorých stretáva, inak povedané, každý jeho krok určuje jeho myšlienkam a pocitom dajakú úlohu, činnosť. Vie načúvať, cíti s druhým, má na duši popáleniny…“ (s. 181)

Potešilo ma (a verím, že aj vás, vážení čitatelia), že Jožko konečne nasýtil svoj hlad – inšpiratívnymi historickými vedomosťami o Michalskej bráne a veži, ktoré mu tak prirástli k srdcu. Dúfam, že o dvesto rokov nebude na jeho mieste opätovne niekto sedieť a čítať knihu HLAD. A vôbec, bude ešte existovať Michalská veža?

P. S.: V obnovenej veži by mali v priebehu roka 2023 opätovne sprístupniť expozíciu Múzea zbraní a takisto artefakty z časovej schránky.

(Napísané pri príležitosti prvého výročia úmrtia spisovateľa Ivana Hudeca, ktorý esej z decembra 2021 lektoroval.)

Pramene: Michal Augustovič, Múzeum mesta Bratislavy

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 5 – 6/2023)

(Celkovo 197 pozretí, 2 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter