Diktatúra bezvýznamnosti

Spoločenská diktatúra ustavične a veľmi dôsledne kladie otázku: je toto dostatočne bezvýznamné?

„Ak nemá meno správny obsah, potom sa nemožno slovami dobre vyjadriť, a ak sa nemožno slovami dobre vyjadriť, nemožno zamýšľané veci uskutočniť.“
KONFUCIUS

„Rehoľa slova je opak chaosu, znovu nám skladá večne strapatý svet, svieti do našich životov, jediné možné svetlo.“
V. MINÁČ

„Kiežby nikdy neupadla sila slov a kiežby ich používali budúce časy s pokorou a mierou tak, ako to robili hrdinovia Vojny o prsteň.“
J. R. R. TOLKIEN

„Když někoho požádám, aby se mi o něco postaral, očekávám, že to udělá sám. Nestojím o to, aby se mi to pak vracelo.“
RUSSEL BUFFALINO

„Když tluče a někdo na nej zatluče, tak na nej tluče proto, aby netlouk.“
DEDO HOMOLKA

*

Všetky doterajšie diktatúry, aj tie zvrátené, obsahovali jeden spoločný jednotiaci moment – význam. Význam objektívno-historický ako jakobínska diktatúra a prijatie dovtedy najpokrokovejšej ústavy z roku 1793, význam subjektívno-ideologický ako diktatúra pinochetovská, silno reakčná a likvidujúca pokrokové, či význam semiotický a etymologický ako diktatúra proletariátu, prisudzujúca, v zmysle marxistickej interpretácie, termínu pozitívny význam, posúvajúc tak zmysel pojmu v súvislosti s jeho konkrétnym obsahovým rámcom. Nazdávam sa, že existuje iba jeden druh diktatúry bez akéhokoľvek zmyslu či symbolického presahu jej samotnej – tú som nazval diktatúra bezvýznamnosti a tvrdím, že ju aktuálne zakúšame. Posúďte sami, či je to tak, alebo iba nerozumiem významom tejto doby a neschopnosť dekódovať jej kultúrne obsahy vydávam za objektívnu charakteristiku systému. Priveľmi expresívne pomenovanie „diktatúra“ by sme isto mohli nahradiť prijateľnejším termínom hegemónia alebo diskurz a podobne, no zdá sa mi, že tento lepšie vystihuje hysterický charakter aktuálneho spoločenského konsenzu.

Ak by som mal súčasnú ideovú „diktatúru“ zasadiť do širšieho časového a materiálneho rámca, tá nastáva, keď z doznievajúcej postmoderny vyprchá (už taká problematická) originalita a zostane iba strach z návratu lyotardovských metanaratívnych schém, potom čo v roku 2008 exspirovala účinnosť poslednej významnej veci – milenaristického očakávania „tisícročného kráľovstva“ podľa knihy Zjavenie sv. Fukuyamu. Z tých nereálnych očakávaní neoliberalizmu sa nenaplnilo prakticky nič okrem permanentnej apokalypsy, ktorá sa stala súčasťou našej prítomnosti (vojna, živelné a iné katastrofy, finančná kríza…) alebo bezprostrednej hrozby (globálne otepľovanie). Diktatúra bezvýznamnosti je potom konečnou výslednicou uvedeného vývoja postmoderny či neoliberalizmu a našej obrannej reakcie naň, spočívajúcej v psychologickom potlačení predmetných hrozieb podobne ako vo filme Don’t Look Up (K zemi hľaď!, 2021). Je to naša komfortná zóna v profánnom svete bez budúcnosti…

Keď postmoderna zapálila atmosféru…

Pojem bezvýznamnosti môžeme na úrovni objektu rozumieť skôr ako bez-významovosť, teda dekonštrukciu všetkého významu, keď jej miera (mohli by sme povedať i nasýtenie) prekročí kritický bod a už sa nedá zvrátiť. Český filozof Michael Hauser to opisuje na základe geometrického modelu ako fázu elipsy (eliptickej postmoderny) po ústupe modernistických kultúrnych vzorcov epicykloidy.[1] Inými slovami, postmoderná dávala význam ako odpoveď na modernu (a jej zlyhania), ktorú kritizovala, rozbíjala, rozoberala a novým spôsobom zliepala, nedostatočne si vedomá, že to ona je zdrojom jej tvorivej sily – podobne ako keď cudzopasník namiesto symbiotického vzťahu uprednostní úplnú konzumpciu hostiteľa, čím zničí i seba.[2]

Toto pokročilé štádium dekonštrukcie významu je chorobný stav, do ktorého sme uvrhnutí, mnohí sme sa doň už narodili, podobne ako dieťa, čo sa rodí s drogovou závislosťou po matke. Vynájdenie lieku je teda vzhľadom na „vrodené predispozície“ nás všetkých málo pravdepodobné.

Nastal totiž zrejme najhorší možný scenár z aktuálneho filmu režiséra Christophera Nolana Oppenheimer, v prenesenom zmysle slova, a to nekonečná štiepna reťazová reakcia po výbuchu atómovej bomby, ktorá zapáli atmosféru a ukončí život na Zemi – podobne ako jeden tiktokový virál (v reálnom svete) zničí niekoľkoročnú prácu režiséra, ktorý chcel (a mal) konečne niečo povedať, a premení ju na frašku Barbenheimer so zástupmi tínedžeriek (a, žiaľ, nielen ich) v ružovom oblečení pred kinom, navyše obdivuhodne organizovaných – v duchu najlepšej (dnes už upadnutej) tradície ľavičiarskeho hesla Organizuj sa! – so súčasným dodatkom: Organizuj sa v nezmysle.[3]Túto tragédiu ducha navyše systém dodatočne ospravedlní a vydá za úspech, pretože vďaka nej kinám stúpli tržby – jediné objektívne meradlo v subjektívnom a nezmyselnom svete.

Táto nekonečná reťazová reakcia,[4] ktorá vo filme na úrovni atómu predstavovala iba potenciálnu hrozbu, lenže z hľadiska následných smrtiacich pretekov v zbrojení medzi Východom a Západom reálne nastala (čo Nolan aj Oppenheimer pochopili), sa takisto začala na symbolickej úrovni. Dekonštruovaný význam vedie k ďalšiemu a ďalšiemu, až napokon niet čo dekonštruovať. Keď k jazyku a významovým formám začne laxne a ľahkovážne pristupovať dostatočný počet ľudí, prestanú si rozumieť napokon všetci. Vidíme to v reklame, ktorá komodifikuje každé humanistické posolstvo v obchodovateľné vzťahy, vidíme to v lacnom politickom marketingu, ktorý hanebne šafári s jazykom a randomizuje politické heslá, náhodne generované v kampani tou-ktorou stranou. Reťazová reakcia sa šíri až k bežným ľuďom, ktorí sa v zmätení pojmov, devalvácii významov a inflácii hodnoty slov oddávajú banalite, ktorá jediná zdanlivo nepodlieha skaze. Odbavujú sa na bezvýznamných rozhovoroch iných v reality šou, na instagramových účtoch či nosením tričiek s „veľavravným“ nápisom: Ľuďom j*be.

Odvrátená strana fenoménu Barbenheimer, teda Barbie, je takisto typickým predstaviteľom tohto trendu. Dvojhodinový komodifikovaný feminizmus v komerčnej ružovej korporátnej verzii s asi najväčším product placementom, aký som na plátne kedy videl (okrem The Lego Movie), už sám osebe vyvoláva otázky zmyslu. V dvojkombinácii s Oppenheimerom mi už potom naozaj zostáva rozum stáť, priamoúmerne s virálnou rýchlosťou šírenia tejto absurdity. Marketingový ťah filmových štúdií s vydávaním filmov v rovnaký dátum je všeobecne známy a pravidelne sa opakuje. Ešte nikdy sa však, podľa mňa, nepodieľali sami ľudia zdola na šírení tejto obchodnej taktiky korporácií prostredníctvom internetových memes a sociálnych sietí všeobecne v takej miere, ako to robili ochotne teraz…[5] Barbenheimer nielen na internete, ale aj vo fyzickom svete aktivizoval a spontánne organizoval ľudí, ako by to nedokázala nijaká revolúcia ani najvznešenejšia myšlienka. Neznamená to však potom, že práve absencia myšlienky a akéhokoľvek cieľa je tým aktivizačným momentom?

Hovorí sa, že v živote sú iba dve istoty – dane a smrť. Vo významovo fluidnom svete súčasnosti je jedinou istotou banalita (ako sme už spomínali) a trh.

Nazdávam sa, že práve toto drží symbolicky v politickej aréne neoliberálov a neoliberalizmus – i 15 rokov po jeho klinickej smrti. My ich ako hlavných apologétov trhovej spoločnosti jednoducho „potrebujeme“… Nezmysel nie je možné merať zmysluplne, posudzovať ho a hodnotiť reálnym nástrojom, ale iba spektakulárnym trhom, ktorý zároveň reprezentuje i spätne vyhodnocuje naše túžby v začarovanom kruhu, kde sú vopred prefabrikované možnosti voľby predávané masám ako dôsledne namerané hodnoty spotrebiteľských preferencií – podobne ako druhotriedna kvalita kokakoly v krajinách východnej Európy (vrátane Slovenska), ktorá je údajne iba prispôsobením tovarov požiadavkám východoeurópskych spotrebiteľov. Slovami Guyho Deborda: „Spektákel chápaný v svojej totalite je zároveň výsledkom i projektom existujúceho spôsobu produkcie… Je jadrom irealizmu reálnej spoločnosti… Spektákel, ktorý prevracia skutočnosť, je prakticky produkovaný. Žitá skutočnosť je zároveň materiálne zahltená nazeraním spektáklu a sama osebe preberá spektakulárny poriadok tým, že mu výslovne pritakáva.“

Trh je, v prenesenom zmysle, akýmsi zákonodarcom i sudcom v jednej osobe, tváriac sa, že je iba mediátorom a dátovým analytikom našich sporov či túžob, plynúcich (údajne) z našich „vlastných“ pravidiel. Keď trh povie, že synergia nezmyselnosti v podobe Barbenheimera spôsobila dvojnásobný nárast tržieb, ako keby filmy išli do kín samostatne, považujeme to za nanajvýš zmysluplné. Hodnotiť kvalitu filmu alebo logiku ich vzájomného spojenia a „ružovej atómovej bomby“? To predsa neprináleží nám, ale trhu! A hoci sa Japonci sťažujú, zárobok bude aj bez nich dostatočný a sú nám teda ľahostajní rovnako ako v roku 1945.

Úpadkové spoločnosti bývajú typické istou spektakularitou, ktorá musí zakrývať ich vlastnú ideovú, morálnu a znakovú vyčerpanosť, a zároveň vytvoriť svojský systém pravidiel (jazyka) konsenzuálne schválený určitou spoločenskou vrstvou a platný iba v danom časopriestore, odôvodňujúci jej ďalšiu existenciu (ani nie tak spoločnosti, ako tej vrstvy). Budúcim historikom, neveriacky krútiacim hlavou, pripadá potom ako ťažko pochopiteľný „inside joke“ (vtip, ktorý je pochopiteľný iba pre členov skupiny), že niekto kedysi prispôsoboval celkový spoločenský život zákonom trhu alebo si myslel, že najlepším ukazovateľom hodnoty je HDP… „Zasväteným“ v konkrétnej ére to význam subjektívne dáva.[6]

Na podobnom princípe fungoval napríklad (v románe H. Sienkiewicza Quo vadis) na nerónovskom dvore v starom Ríme tzv. arbiter elegantiae – Petronius, ktorý prosperoval a politicky ťažil práve z Nerónovej (inak úplne rozvratnej) karnevalizácie vládnucej moci, pretože ako jediný na dvore dôsledne pristúpil na jeho „pseudo-arto-kratický“ režim (ne)zmyslu, ochotne interpretoval nonsens a Nerónov maratón obscénnosti  symbolicky uznal ako (umeleckú) hodnotu. V našej spoločnosti je takýmto „arbitrom zmyslu“ trh a kapitál.

Prehliadka filmov „Oppenheimer“ a „Barbie“ 2023 v Scala Kino v bavorskom Hofe. Foto: Wikipedia.org

Iste, trh z hľadiska vysokých predajov neupiera Oppenheimerovi kvality (budú aj Oscary?), no dekontextualizuje jeho zmysel, keďže celkovú pozornosť zameriava iba na humbug okolo Barbenheimera. Oppie a Barbie pritom nemajú žánrový, dejový ani iný styčný bod a s istým nadsadením si dovolím tvrdiť, že ak už filmy chceli nasilu spojiť, Cillian Murphy mohol hrať hlavnú úlohu v oboch. Kto videl Raňajky na Plute (2005), vie, že nemyslím rolu Kena…

Pri tomto nelogickom filmovom spojení sa vyslovene nanucuje paralela medzi Oppenheimerom a podobne závažným filmom Dr. Strangelove (v češtine Dr. Divnoláska) z roku 1964. Oba vznikli v reakcii na vypätú medzinárodnú situáciu, potenciálne ústiacu v jadrový holokaust či zánik života ako taký. Ten druhý je zžieravou satirou na preteky v zbrojení. Hoci je poňatý komediálnym štýlom (Peter Sellers v hlavnej úlohe), posolstvo filmu je mrazivo závažné a pre generácie divákov predstavuje doslova kult. V roku 2023 vzniká stoosemdesiat minútový epos, režisérsky poňatý, naopak, smrteľne vážne, bez štipky odľahčenia (ktoré by azda v takom ťažkom filme ani nebolo namieste), ale po piatich minútach pozerania ho vážne neberie nikto.[7] Film ani nedostane šancu byť braný seriózne, pretože už do kín prichádza ako korporátny prefabrikát zmyslu, ružový atómový hríb, ktorý zničí každý význam, čo mu stojí v ceste – od Hirošimy až po Pink Floyd.

Tento proces je, podľa mňa, nezvratný, keďže nastal na úrovni formy. Proces, ktorý sme už kulturologicky nazvali istou dekadenciou postmoderny, by sme špecifickejšie dialekticko-materialistickou terminológiou mohli označiť ako vývoj vzťahu formy a obsahu, teda dvoch odlišných obsahov (abstraktného obsahu a konkrétneho obsahu), ktorý permanentným kvantitatívnym presycovaním obsahu ústi v kvalitatívny skok na úrovni formy. Podobne, ako keď necháte vrecko čaju vo vode tak dlho, až skysne. Darmo ho potom vyberiete alebo vymeníte za iné. Už to nie je čaj, ale alkohol.

Niekde som písal, že kultúra zaniká, keď niet očí, čo by sa na ňu dívali novým pohľadom. Súčasná kultúrna logika, zo strachu z (typicky totalitnej) skanzenizácie kultúry, realizuje úplný opak – intenzitu zmeny pohľadu či permanentnej rekontextualizácie forsíruje takým spôsobom, že oči už nevedia, kam skôr pozrieť, resp. ani sa nemajú na čo dívať. Desivo absurdné obrázky generované umelou inteligenciou, ktoré vídam na internete, evidentne vypovedajú viac o nás ako o umelej inteligencii…

Iný obsah nadobúda pojem „bezvýznamnosti“ v rovine subjektu. Keďže sa politický progresivizmus ako hegemónna ideológia súčasnosti skryto dovoláva akejsi abstraktnej „revolúcie v myslení“, zhrniem to tak, že „revolučný subjekt“ dneška je ten najbezvýznamnejší človek (bezvýznamný nie triedne, v rovine bohatstva či spoločenského postavenia, ale v rovine jazyka a myslenia). Pochopiteľne, o bezvýznamnosti ako takej môžeme hovoriť, len ak uznávame objektívny zmysel vecí a javov. Zo subjektívneho hľadiska (jednotlivca i spoločnosti) má tento obrovský význam, má postavenie, má prestíž.[8] Nechávam na posúdení, či má i slávu. Sláva je, podľa mňa, archaický pojem. Nikto slávny už dnes nie je, keďže mať slávu znamená mať podiel na večnosti… V spoločnosti typu „žijeme pre túto chvíľu“ nejestvuje čas, a teda ani večnosť (ako metafyzická dualita pozemského a posmrtného), ergo, akékoľvek spoločenské pocty dneška sú nečasové – požičané, prenajaté od spoločnosti jednotlivcom, sú výmenou za krátkodobé rozptýlenie nezmyslom. Je to akési pozičné vlastníctvo, teda nemateriálna statusová zručnosť, podmienená dostatočným kultúrnym kapitálom, umožňujúca jednotlivcovi včas reagovať na dopyt po určitých preferovaných kultúrnych trendoch. Toto sa značne rýchlo presúva a je demokratizované (v najhoršom zmysle slova)[9] – môže naň (hypoteticky) dosiahnuť ktokoľvek s pripojením na internet a dočasne pobaviť svet. Proces teda pokračuje a hviezdi vždy o niečo väčší idiot. Instagramové celebrity iba ťažko tromfne vedec. A keď sa táto bezvýznamná obrazová kultúra presýti, prejde sa na ešte menej obsažné reels či videá na TikToku. Demokratickosť tohto deja je zdanlivá (resp. formálna), pretože nie každý má kognitívnu kapacitu produkovať nezmysel… Je to, skôr naopak, rýdzo „expertná“ schopnosť, prístupná výsadne iba niektorým.

Na toto miesto sa hodí ironický citát Mariána Gešpera: „Sláva a výnimočnosť je pominuteľná, ale priemernosť i podpriemernosť sú večné.“

Nech je nám útechou, že možno preceňujeme nezmysel, ktorý v skutočnosti nemá taký „potenciál rastu“. Každý, kto sleduje napríklad memečkové stránky, vie, že ich humornosť je založená čisto na cyklickej variácii. A teda, analogicky, možno i úroveň dekonštrukcie zmyslu ako taká zostáva na vysokej, ale konštantnej hladine, prezlečená za špirálu – podobne ako Nolanom využívaný zvukový klam Shepard tone, pozostávajúci zo superpozície sínusových vĺn oddelených oktávami, vytvárajúci sluchovú ilúziu donekonečna stúpajúceho tónu. V rovine nečasovosti je, žiaľ, tento optimizmus neopodstatnený. Naopak, všetko ešte zhoršuje, lebo niet potenciálneho „vykúpenia“ v podobe konečnej (jazykovej) apokalypsy. Existuje len ubíjajúce nekonečno diktatúry bezvýznamnosti.

Bol by som nerád, keby tento príspevok vyznel tak, že zanovito obhajujem spoločnosť postavenú iba na suchopárnych faktoch, vede či exaktnom vyjadrovaní. Verím, že iracionalita, nonsens či absurdno neodmysliteľne patria k humoru a humor neodmysliteľne patrí ku kultúre. Tvrdím iba, že na rozdiel od predošlých spoločenských foriem minulosti, kde nonsens vhodne dopĺňal a vyvažoval všetko vážne a zmysluplné a kde sa popri zásadnom občas kultúrne presadilo i to bezvýznamné, je pre súčasnosť bezvýznamnosť určujúca. Potenciálne dôležitý človek je vopred podozrivý, že chce do spoločnosti znovu vniesť význam, čo je považované za nebezpečné, pretože to môže viesť k totalite, kresťanstvu, národu alebo nebodaj ku komunizmu. A preto si spoločenská diktatúra ustavične a veľmi dôsledne kladie otázku: je toto dostatočne bezvýznamné?

Zdanlivo sa môže presadiť čokoľvek. V skutočnosti iba to, čo prejde pomyselným cenzom nedôležitosti či takpovediac sitom banality. Akákoľvek tvrdošijná produkcia významu je tak nanajvýš bezvýznamná.

Každá akcia vyvolá reakciu a v kontexte uvedeného by sme mohli interpretovať i mnoho súčasných fenoménov ako cancel culture, #MeToo či #StayWo ke, ktoré zanietene vracajú do spoločenského diskurzu významy ako vážnosť, angažovanosť a spoločenská zodpovednosť. Robia to s veľkou dávkou kŕčovitej horlivosti, vlastnej práve politickým diktatúram 20. storočia, ktorých osudu sa usilujeme, paradoxne, vyhnúť dekonštrukciou významov. Vzniká tak nesúlad a protirečenie, keď napríklad tá istá „satirická“ stránka sa absurdne vysmieva názorovým oponentom pre veľké brucho, a zároveň s úplnou vážnosťou náboženskej sekty zobrazí prezidentku s krídlami ako anjela.

Z kognitívnej disonancie najviac ťažia zrejme (v európskom a americkom prostredí) progresivistické politické strany – nie preto, že by boli reálne ľavicové, ako sa niektorí (kritici i sympatizanti) nazdávajú, ale preto, že marketingovo pracujú s „ľavicovosťou“ ako historickým garantom zmyslu a pravdy. Badiouovským slovníkom by sme povedali, že inscenujú návrat k Udalosti. To oživuje istý nepriznaný „socialistický sentiment“, bez ohľadu na politickú prax, kde zväčša tiahnu k pravicovo-liberálnym spojenectvám.

To, do akej miery je boj medzi kultúrnou dekonštrukciou a politickým novokonštituovaním zmyslu neodvratným dialektickým vývojom budúcej podoby spoločnosti, nechám na čitateľa. Možno ide skôr iba o symbolické znovuosídlenie ideovo aj materiálne dávno strateného sveta, podobné snahám Islamského štátu o obnovenie prehistorického kalifátu – teda reteritorializáciu, iba sofistikovanejšie maskovanú ako „pokrokárstvo“, s odvolávaním na slávnu budúcnosť namiesto na minulosť, ako to robí krajná pravica.

Pre korektnosť je nutné dodať, že v bahne bezčasia, kde uviazol nielen človek, ale aj význam vecí (kontaminujúc tak dialektiku dejín ako takú), je reteritorializáciou v zásade každý projekt zmeny… Zmýva sa tým rozdiel medzi pokrokom a reakciou. Reakčným sa tak stáva všetko, čo spochybňuje súčasný konsenzus moci a ľudu, spočívajúci v lineárne šťastnej budúcnosti bez významov. Alebo ako by povedal Ramon z Kunderovej Slávnosti bezvýznamnosti (2014): „Dávno sme pochopili, že už nie je možné zvrhnúť tento svet ani ho prestavať, ani zastaviť jeho nešťastný beh vpred. Bola len jediná možnosť odporu: nebrať ho vážne… Priateľu, vdychujte bezvýznamnosť, ktorá nás obklopuje, je kľúčom k múdrosti, je kľúčom k dobrej nálade.“


[1] Hauser vidí (na rozdiel odo mňa) možnosť pozitívneho vývoja smerom z „doby prechodu“, resp. „interegna“, kde sa aktuálne nachádzame (v gramciovsko-badiuovskej interpretácii), do ďalšej epochy, kde sa začne nová „udalostná sekvencia“, pozri HAUSER, M.:  Doba Přechodu. Tranzitivní ontologie a dílo Alaina Badioua  Filosofia, 2021.

[2] Podobnú myšlienkovú schému ako Michael Hauser rozvíja i Jan Keller, no analógiu vzťahu moderny a postmoderny nachádza vo vzťahu tradičnej a modernej spoločnosti, ktorej úspech významne pripisuje i prvkom tradičnej spoločnosti, ktoré (nevedome) prijala do seba. V jej úpadku vidí súvislosť práve s ubúdaním týchto prvkov, resp. poistných mechanizmov predmodernej doby ako sieť, sociálny kapitál a vzájomná dôvera, pozri KELLER, J.:  Nejistota a důvera, aneb k čemu je modernite dobrá tradice. SLON. 2010.

[3] O špecifickosti tohto typu „organizovania sa“ píše Byung-Chul Han, keď ju prirovnáva k tzv. smart mobs  – množstvu navzájom celkom neznámych jednotlivcov, schopných pohotovej koordinácie vďaka informačným technológiám. Pôvodne pozitívnu konotáciu pojmu však posúva keď píše, že (na rozdiel od pôvodne užitočných aktivít vo verejnej sfére) sa tieto vlny často zdvíhajú v súvislosti s udalosťami veľmi nepatrnej spoločenskej alebo politickej hodnoty, pozri HAN B. C.: Vyhořelá společnost. Rybka Pub. 2016.

[4] Tá na nás dolieha počas filmu vyslovene audiovizuálne – aj prostredníctvom využitia tzv. Shepard Tone, zaslučkovaného, znepokojivo znejúceho a zdanlivo nekonečne stúpajúceho tónu (vysvetlenie v článku).

[5] Práve prepojenie mocenského (či korporátneho) donútenia a spontánnej ľudovej vôle, navzájom sa podmieňujúcich do takej miery až nie je jasné, kto bol prvý, je špecifickým znakom diktatúry, resp. teroru ako kultúrno-politického nástroja diktatúr (ako o nich píše napr. Wendy Z. Goldmanová či český historik Michal Pullman) – v tomto zmysle je úplne namieste hovoriť o diktatúre bezvýznamnosti, a nie napríklad o totalite či tyranii bezvýznamnosti.

[6] Iste by sme to mohli odbiť argumentom, že ľudia verili nezmyslom vždy, nie iba v období úpadku. Indiánskemu šamanovi pripadalo rovnako logické liečiť chorých tancom ako súčasnému človeku dať si ibalgin. Logika takéhoto myslenia a konania sa však stáva problematickou, až keď sa zavedie ako „alternatívny“ model popri existujúcom potlačenom poznaní – podobne ako kapitalizmus dnes tvrdo potláča akúkoľvek (už vynájdenú) mysliteľnosť svojho prekonania.

[7] Režisér Christopher Nolan je v tomto zmysle dinosaurus moderny, ktorý sa berie smrteľne vážne a jazyk v jeho filmoch nemá pochopenie pre márnotratnosť. O čo viac sú jeho diela endogénne súdržné, tým citlivejšie sú vystavené vonkajším vplyvom rozkladu (Barbenheimer), na rozdiel od majstrov banality ako Quentin Tarantino či Martin Scorsese, ktorí v dialógoch kontrastujú vážnosť s indiferenciou, ba priam fetišizujú nevýznamné, a teda neriskujú dramatické spojenie dvoch svetov, ústiace v podobnú obscénnosť (prekážalo by niekomu spojiť svety filmov Barbie a Kill Bill?)

[8] Čo iné je cancel culture (kultúra rušenia, umlčovania) a politická korektnosť než bič masy bezvýznamných na tých, ktorí majú čo povedať a občas užívajú nevyberavý jazyk? (Lebo iba expresívom či hyperbolou je možné v tomto fádne spriemerovanom svete zdôrazniť myšlienku, aby zaujala a nezanikla.)

[9] Uvedené výstižne dokladá i fakt, že Barbenheimer, oficiálne uznaný za „internetový fenomén“, už má heslo na Wikipédii (demokratickej a decentralizovanej encyklopédii) – tej, kde administrátori ochotne vymažú akýkoľvek zaujímavý obsah pre údajnú nevýznamnosť, ale stačí, že ľudia intenzívne googlia výraz Barbenheimer a odrazu priznajú význam i banalite.

Esej vyšla v Slovenských pohľadoch na literatúru, umenie a vedu č. 1 – 2/2024

(Celkovo 261 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter