Presun vojsk prebiehal pomaly a plánovito. Oddiely postupne prichádzali k miestu určenému na prechod cez pokojne plynúci Istros. Prvým cieľom bola Argidava ležiaca len zopár dní pochodu na protiľahlom brehu rieky. Armádu tvorili légie z Panónie, Mézie a Trácie, ku ktorým sa pridávali ďalšie z Récie a Germánie nasledované italskými a sýrskymi. Do sústreďovacieho tábora nakoniec dorazil sám Traján na čele pretoriánskej gardy a mauretánskej jazdy pod velením neohrozeného Lusia Quieta. Všetko vrátane mostov a strážnych plavidiel bolo pripravené na inváziu do krajiny vzdorovitých Dákov. Pred prechodom cez hraničný veľtok imperátor priniesol obety Jupiterovi a Poseidonovi a vykonal prehliadku zhromaždených zborov. To, čo videl, ho uspokojilo. Aj keď tváre legionárov i príslušníkov pomocných oddielov zo všetkých kútov impéria boli rovnaké ako cez kopirák a odlišovali sa len pózami a farbou. Boli totiž z plastu. Rovnako ako on.
V detstve, dávno pred objavením sa prvých počítačových hier, som zbieral figúrky vojakov rôznych armád, historických období a rozmerov. Mal som ich stovky, najmä Rimanov, stredovekých rytierov, napoleonských Francúzov, Nemcov a Rusov z druhej svetovej vojny, Cudzineckú légiu, Arabov, kovbojov a Indiánov. Najväčšiu radosť som mal z tých drobných v mierke 1:72. Napriek mrňavým rozmerom do troch centimetrov (u jazdcov viac) boli detailne vypracovaní, od prilieb a štítov u antických bojovníkov po epolety a gombíky na uniformách novších. V socialistickom Československu sa také nepredávali, najbližší, a predsa vzdialený, obchod bol vo Viedni a nejaké sa dali nájsť, aj keď v horšej kvalite, v Maďarsku. Ich výhodou bolo, že sa z nich dali zostaviť celé armády na pomerne malom priestore. S jednoduchým bojom som sa neuspokojil, postupne pribúdali pevnosti, hrady, mestá, obliehacie prístrešky, baranidlá, delostrelecké batérie, železničné uzly, vlakové súpravy, mobilná bojová technika, lode a lietadlá. Rieky (priestor medzi kobercami) preklenuli mosty, knihy vytvárali údolia a pohoria, v ktorých útočníkom hrozili nástrahy a prepady zo strany obrancov.
Neoživoval som len bitky z jednotlivých historických období (napríklad boj koalície gréckych mestských štátov s Peržanmi pri Platajach, 479 p.n.l.; obliehanie dáckej Sarmizegetusy Rimanmi, 106 n.l.; bitku Valachov s Osmanmi v močiaroch pri Călugăreni, 1595; napadnutie francúzskeho armádneho zboru maršala Neya spojencami v Španielsku, 1809; osudový stret pri Waterloo, 1815; prepad vlakového konvoja oddielov diktátora Porfiria Diaza povstalcami Pancha Villu počas občianskej vojny v Mexiku, 1911; zúrivý boj Rokossovského a Golikovových Rusov s Hausserovými oddielmi SS o železničnú stanicu v Charkove v marci 1943) podľa scenárov verne sa pridržiavajúcich historických faktov. Uskutočňoval som celé ťaženia, ktoré mohli trvať, s pochopením mojich rodičov opatrne prekračujúcich manévrujúce a bojujúce armády, aj viacero dní, týždeň. Vizualizácia priebehu bojových operácií doplnená štúdiom patričnej literatúry, sledovaním historických filmov a dokumentov mi pomohla chápať taktiku, stratégiu i psychológiu bojujúcich strán, armád a ich vodcov, spolu s ich úlohami a cieľmi vrátane pozadí vojenských konfliktov.
Históriu som rekonštruoval, vtedy si to ešte neuvedomujúc, podľa von Rankeho prístupu „ako sa vlastne/skutočne stala“ (wie es eigentlich gewesen ist) v snahe pochopiť ju. Nesnažil som sa meniť jej priebeh dnes voľne parafrázujúc Vergília „´Hru o tróny´ a iné fantazmagórie nech si hrajú iní…“ Keď sme sa presťahovali do rodinného domu, celé horné poschodie bolo vzápätí rozdelené na rímske provincie a „barbarikum“. Čím viac som „bojoval“, tým viac som čítal. A naopak. Už nielen o vojne samotnej, ale i o tom, čo jej spravidla predchádza, ako prebieha a čo po nej nasleduje. O mieste historických osobností i bezmenného jednotlivca v nej. Počty liliputánskych armád, ku ktorým som mal vrúcny vzťah, sa rapídne zvýšili o stovky figúriek z hier „Človeče nehnevaj sa“, ktoré mi prinášali detváky z bytovky, kde sme bývali pred presťahovaním sa. Radšej som sa nepýtal, odkiaľ ich majú. Roztriedil som ich podľa farieb, aby hrali úlohy protivníkov, a ak to bolo potrebné, pomocných oddielov.
Raz som usporiadal boj svojich miniatúrnych vojsk v pieskovisku pre deti z okolia. Keďže som po jej ukončení zaregistroval nenávratné straty v elitných oddieloch, ktoré zmizli vo vreckách mojich ochotných pomocníkov i očarených divákov, podujatie som napriek veľkému úspechu už nezopakoval. Pripomenul som si Pyrrhove slová z bitky s Rimanmi pri Ausculu (279 p.n.l.) – „ešte jedno takéto víťazstvo a som zničený“. Posledné posily som nakúpil zo skromného vreckového v obchodnom dome v rakúskom Grazi zároveň s platňami Pink Floyd a Genesis i značkovými texaskami pri jednej zo zriedkavých možností cesty smerom na západ pred štyrmi desaťročiami. Moja armáda pozostávajúca zo stoviek figúrok legionárov a pretoriánov posilnená katafraktármi, obrnenou (napoleonskí kyrysníci) i ľahkou jazdou (Indiáni), poľnými opevneniami, desiatkami katapultov, balíst a obliehacích veží, vzbudzovala rešpekt. Tacfarinas, Decebal, Kniva, Fritigern ani Alarich by si na ňu netrúfli.
Šach som si zahral len sporadicky. Na môj vkus mal primálo figúr, priveľa obmedzení a ja priemernú abstraktnú predstavivosť. Hráč za šachovnicou je empatický voči spôsobu uvažovania svojho protihráča, nie k neživým figúrkam. Obetuje ich pričasto a bez rozpakov. Ja som vojakov svojich armád, antických i moderných, ich slabé a silné stránky, na rozdiel od ich bezmenných protivníkov zo spoločenskej hry líšiacich sa len farbou a hrajúcich na bojiskách druhé husle, poznal dokonale. Na bojisku som si ich chránil a nevrhal do nezmyselných útokov. Obdivoval som ich esprit de corps podobný tomu, aký preukázal statočný cínový vojačik Hansa Christiana Andersena z rovnomennej rozprávky i bezmenný legionár Edwarda Bulwera-Lyttona z „Posledných dní Pompejí“ (1834), ktorý napriek bezprostrednému nebezpečenstvu neopustil („cum fortitudine et honore“ pripomínajúcom filmové ´Strength and Honor´ z blockbusteru „Gladiátor“) svoj strážny post, lebo na to vo všeobecnej panike spôsobenej výbuchom Vezuvu nedostal od velenia rozkaz.
Guy de Maupassant je autorom poviedky vymykajúcej sa spoločenským stereotypom žánru, ktorému dominoval. Už jej samotný názov „Horla“ (Le Horla, 1885) vyvoláva zvedavosť, obavy a strach z neznámeho. Text vo forme denníka zachytáva postupnú degradáciu osobnosti muža, ktorý si prišiel na vidiek odpočinúť od ruchu Paríža. Z optimistu tešiaceho sa z prírody a radostí každodenného života sa stáva bytosť bojaca sa sama seba. Nedôverujúca si, strácajúca kontrolu nad svojím počínaním a vnútornú rovnováhu. Je tento stav, ako spočiatku dúfa, len fyziologického pôvodu? Alebo je za tým niečo iné? B je správne. Muž sa do hlbiny pozeral pridlho a prihlboko a táto napokon jeho pohľad opätovala. „Niekto tam zvonku“ – hors de là – doňho bez pozvania i povolenia vstúpil a takmer úplne ho ovládol. Hlavný protagonista sebapozorovaním, nastraženými chytákmi a pospájaním si vonkajších súvislostí dospel k presvedčeniu, že jeho muky sa skončia len vypudením parazitického návštevníka zo svojho tela a z vedomia, ktoré ovláda. Keď pocítil, že neviditeľná (v originále maskulínum) „Horla“ naviazaná na dom a jeho osadenstvo bola v danom okamihu mimo jeho tela, prichystal plán, ktorý bez váhania uskutočnil. Podarilo sa mu zavrieť ju vo svojej izbe a dom podpáliť. Vzápätí si so zdesením uvedomil, že nevaroval služobníctvo, ktoré umieralo v hrôze a ukrutných bolestiach. Preniklo ho poznanie, že Horlu nemožno zničiť. Nie fyzicky. Človek, Maupassantov i Nietzscheho, práve dosiahol zenit svojho vývoja a možností. Nahradí ho nová, neempatická bytosť, ktorú už nič neobmedzuje. Jej bude patriť svet. Zostalo jediné. Nenávratne pribuchnúť dvere, cez ktoré by mohla do tela svojho nedobrovoľného hostiteľa opäť prekĺznuť. Mužov odchod zo sveta sprevádzali pochybnosti. Existovala Horla vôbec, alebo bola len preludom chorej mysle? Podobnej dileme čelil aj autor vizionárskej poviedky vo svojom súkromnom živote.
Vydanie „Horly“ z roku 1908.
Odhliadnuc od filozofov, mystikov rôznych náboženstiev a účastníkov teozofického ošiaľu konca 19. storočia, Maupassant nebol jediný, kto podnikol priekopnícku cestu do neznáma. Na rozdiel od Danteho i Verneho s ich svetom expandujúcim do hĺbky i do šírky zostúpil sám do seba. Jeho súčasník Charles Dickens, pod vplyvom železničného nešťastia z roku 1861, v poviedke „Strážca návestia“ (The Signalman, 1866) čitateľom pripomenul, že v dobe po-osvietenského industriálneho rozmachu a spoliehania sa na zdravý rozum, vedu a všetko vysvetľujúci racionalizmus zostávajú mnohé veci medzi nebom a zemou naďalej neznáme. Prichádzajú „zdola“ alebo „odinakiaľ“ („below there“ – „hors de là“), kde živý človek ako biologicky a mentálne vyvážený organizmus nemá prístup. Sú varovaním i trestom. Deficit empatie vlastnej človeku v rôznej miere znamená, že ich existenciu sprvoti nemusí zaznamenať alebo si ju pripustiť (Dickens), jej nadbytok zase riziko, že im úplne podľahne (Maupassant). V stopách druhého kráčal Stefan Zweig so „Šachovou novelou“ (Schachnovelle, 1942), ktorej hlavný hrdina prekročil hranice vlastného „ja“ postupným rozdvojovaním svojej mysle v snahe ubrániť sa šialenstvu vo väzení hraním partií šachu proti sebe samému, čo ho napokon okľukou priviedlo práve tam, kde sa nechcel ocitnúť. Na rozdiel od literárnej tragédie skutočná prišla vzápätí po jej publikovaní. Podobne ako hrdina „Horly“ (a neúspešne i jej autor), majster minucióznej psychologickej drobnokresby Zweig, súčasník rovnako veľkých mien viedenského intelektuálneho prostredia – Freuda, Klimta, Husserla a Kelsena – spáchal v dôsledku straty ilúzií o osude ľudstva postihnutého amokom svetového vojnového konfliktu v brazílskom exile samovraždu.
Ozajstná, nepredstieraná empatia je nehierarchická – horizontálna, perspektíva, ktorá je jej prirodzenou súčasťou, zase vertikálna. Má mnoho úrovní a uhlov. Keď som sa na imaginárne bojisko so stovkami figúriek vojakov pozeral zhora, videl som masu. Keď som si k nim pri ich premiestňovaní čupol či kľakol oprúc si hlavu bokom o dlážku, priestor sa zrazu otvoril a perspektíva zmenila. Videl som šíky, jednotky i jednotlivcov a pochopil slová Victora Huga z opisu bitky pri Waterloo v úvode „Bedárov“ (1862) o premenlivosti perspektívy v závislosti od času – „Van der Meulen [flámsky maliar bojových scén v 17.st.] presný na poludnie o tretej luže“. Bol som jedným z nich. Zdalo sa, že žijú, len na chvíľu ustrnuli v istom postoji, póze. Zberateľská vášeň, ktorá sama osebe ešte z nikoho Hannibala, Cézara ani Attilu nespravila, ma nenasmerovala k vojenskej kariére. Pri skutočnom Waterloo by som mal blízko k mladému a idealistickému Fabriziovi del Dongovi zo Stendhalovej „Kartúzy parmskej“ (1839) pletúcom sa, podobne ako Tolstého Pierre Bezuchov („Vojna a mier“, 1869) pri Borodine, pod nohy granátnikom bojujúcich strán. Našťastie som mal aj iné vzory, záujmy a predstavy o svojej budúcnosti. Netúžil som po inštitucionalizovanom komandovaní a potenciálnom zabíjaní iných bytostí, no vojnu a konflikty som bral ako historické fakty, ktoré som so záujmom študoval. Neopustil ma dodnes. Rozhodujúcim spôsobom ma ovplyvnil pri výbere povolania. Moje figúrky sa po skončení hry vrátili do krabíc, aby v nich časom napokon ostali úplne. V pokoji a mieri. Za chvíle, ktoré sme spoločne prežili, som vďačný. Ako sa totiž postupne ukázalo, konečným cieľom vojnových hier nebolo ničenie a zabíjanie, ale nadobúdanie zmyslu pre povinnosť, zodpovednosť, priateľstvo a (seba)disciplínu – akokoľvek odstrašujúco môže toto slovo znieť dnešnej mladej generácii. Reálne vzory mojich figúrok také šťastie nemali. Skutočná história, nie tá zavretá a zabudnutá v knihách, bolí. Ak nepadli v jednej bitke, zomreli v ďalšej. Desaťtisíce, státisíce, milióny. Nejeden z tých, čo prežili, či už v dobrom zdraví alebo ako kalika, si akiste položil otázku – stálo to všetko za to? Nezaznamenané odpovede, najmä tie negatívne, sa nedozvieme. Jedno viem iste. Na konci každého neempatického humanizmu, predstieraného alebo pomýleného, je opäť vojna. Tá ozajstná.
Dichotómiu i konvergencie empatie a perspektívy som si uvedomil pri čítaní novely „Tajomný cudzinec“ Marka Twaina (The Mysterious Stranger, 1916), v ktorej do života malej rakúskej dedinky a osobitne trojice chlapcov na konci 16. storočia poznačeného náboženskými rozbrojmi a adventom prvej svetovej – Tridsaťročnej – vojny, vstúpil neznámy mladík. Bol šarmantný, mal nezvyčajné schopnosti. Vedel splniť priania, vyslovené i skryté. Vypočujúc prosby o pomoc, pomohol. No nie podľa predstáv žiadateľov, ale podľa svojho chápania. Úľava a štastie sa v takých momentoch vzápätí zmenili na hrôzu. Cudzinec vedel vytvoriť figúrky ľudí, oživiť ich a na konci animácie k zdeseniu publika nemilosrdne zničiť. Jednému z chlapcov, rozprávačovi príbehu Theodorovi, spoločným putovaním v čase ukázal, ako sa človek v priebehu dejín správal k človeku. Kruto, násilnícky a bezohľadne. Návštevník sa predstavil ako Satan, synovec najznámejšieho z padlých anjelov. Žil už osemtisíc rokov. Na rozdiel od svojho menovca, pána pekelných síl, svoje okolie nepokúšal vetou „toto všetko vám dám, ak sa mi budete klaňať“. Neponúkal a nežiadal. Jeho odkaz ľuďom bol nemilosrdný a plný pohŕdania akoby prišiel z dnešného Davosu. Človek je nikto a nič, svetom sa potulujúca nešťastná entita, po ktorej nič neostane. Jeho život nemá žiadny význam či zmysel. Je to len sen. Ani na jednom nezáleží.
Zato moderná doba ponúka ako na podnose veci, ktoré ešte pred pár rokmi neboli možné. Simulovaním reality a vytváraním hyper-reality zabíja skutočnosť. Prirodzenú emocionalitu a empatiu vrátane schopnosti rozlíšiť ich navzájom, aj ich stupne. Zdanlivo prináša ešte viac šťastia a substitučných zážitkov prostredníctvom avatarov, robotov, cobotov, chatbotov a rôznych AI platforiem nezodpovedne žonglujúc s umelou inteligenciou bez dostatočného uvedomovania si alebo ignorovania následkov. V snahe neustále zarábať a hlavne každého a všetko kontrolovať okráda človeka o jeho najvlastnejšiu podstatu. O jeho individualitu a jedinečnosť, o schopnosť reálne jestvovať a koexistovať. Takto mu upiera nielen budúcnosť, ale spätne aj minulosť vysekávajúc ju z jeho života a ponúkajúc falošné materiálne a syntetické „dobrá“, dnešné, budúce a dokonca aj minulé. Vodcovia materialistického, pretechnologizovaného Západu (nemyslené len geograficky) pokračujúceho vo vývoji, v ktorom zvyšky klasickej európskej civilizácie a duchovného vývoja umierajú v priamom prenose za výdatnej asistencie médií hrajúcich sa spoločne s poslušnými politikmi na stvoriteľov, vedú vojny prostredníctvom počítačov a tabletov. S plastickými či cínovými vojačikmi si nevybudovali žiadny vzťah, ako by mohli so živými bytosťami. Ich podriadení, najlepšie z cudzích krajín, na ktorých nezáleží, sú obeťami rovnako ako ich protivníci. Majú vybojovať vojny vedené kvôli zisku za svojich pánov pripomínajúc figúrky z hry „Človeče nehnevaj sa“ bez tvárí a individuality. Raz však príde aj na tých prvých. Keď zostarnú, nebudú vedieť držať krok s novou generáciou, ktorá príde po nich. Táto nahradí svojich predchodcov neschopných ďalej slúžiť ich pánom.
Medziľudské vzťahy sú ubíjané polystyrénovými frázami a zákazom iného ako sémanticky korektného spôsobu komunikácie. Dnešného a najmä budúceho človeka by sa Maupassantova Horla zľakla a zutekala kade ľahšie. Má však viac ako dôstojných nástupcov v podobe plánovačov „skvelého nového sveta“, v ktorom bude radosť zo zomieranie väčšia ako zo života. Vládnuť sa chystajú stvorenia pripomínajúce zmokov vyhrážajúce sa už dnes strachom a obavami paralyzovanej verejnosti, že budú horší ako ich dlhovekí otcovia. Sú to ešte ľudské bytosti? Ak ide o empatiu voči iným, pochybujem. Súčasnosť neprestáva udivovať, pretože pri štúdiu dejín, v ktorých je hrôz, kataklyziem a vraždenia na všetky mysliteľné i nemysliteľné spôsoby až-až, som zatiaľ na nič podobné, vrátane genocíd a holokaustu, nenaďabil. Núkajú sa logické otázky: Akým právom hovoria jednotlivci a súkromné osoby bez politického a spoločenského mandátu do politík suverénnych štátov? Aké je postavenie a miesto Gatesa, Sorosa seniora a juniora a ďalších im podobných, presadzujúcich agendu mamutích spoločností a korporácií vytváraním paralelných štruktúr moci vplyvnejších než sú štátne, v systéme medzinárodného práva verejného? Odkiaľ, odhliadnuc od praktík lobizmu a korumpovania vlád a politikov v „šedej zóne“, pochádzajú ich kompetencie, ktoré im umožňujú vytvárať a presadzovať právne záväzné normy, mrzačiť základné práva a pravidlá života a nútiť jednotlivé štáty, ich kolektívne zoskupenia a občanov, aby ich akceptovali a podľa nich žili? A prečo vôbec ich konanie tolerujeme bez toho, aby sme sa mu rezolútne postavili na odpor? Frflanie más ani podcasty odborníkov, korým patrí rešpekt a uznanie za vynaloženú námahu a preukázanú odvahu samé o sebe nestačia.
Tento druh plazivej, netransparentnej politiky presadzovanej prostredníctvom finančno-mediálneho inštrumentária podporovaného a rozširovaného sieťou takzvaných mimovládnych organizácií (nad ktorými čnie neviditeľná sfinga, ktorej sa klaňajú a slúžia), je v priamom rozpore nielen s prírodnými i spoločenskými zákonmi overenými stáročiami ba dlhšie, ale aj so základnými princípmi klasickej demokracie, na ktorú sa odvoláva. Dnešný oligarchický a korporatívny model elitárskeho globalizmu, ktorý má pôvod v starovekých fenických mestách Blízkeho východu vrcholiaci ich dcérskou spoločnosťou – Kartágom – bol v novoveku obnovený prostredníctvom obchodných spoločností fungujúcich ako kartel. Postupne zhltol monarchie, ktorým bolo milostivo dovolené formálne fungovať aj naďalej na zaslepenie očí verejnosti predstierajúc ich tradície. Tento spôsob usporiadania sveta priamo protirečí civilizačnému dedičstvu helénskych štátov, Ríma a Byzancie odkázaným Európe, ktorá nekončí Poľskom alebo na Balkáne. Ak si anglosaský svet chce aj naďalej brať príklad z Kartága, Západo- a Východoindickej spoločnosti, nech sa páči. Zrejme stále vyhovujú novodobej „Hanzovej lige“ (G7, WB, WHO, do istej miery OSN), dnešným kupeckým republikám známym tiež ako „trading nations“ (UK, USA) a avanturistom medzinárodných vzťahov, ktorí svoje koristníctvo a snahy o dosahovanie zisku za každú cenu povýšili nad všetko ostatné.
Takto však môže existovať, z pohladu histórie väčšinou len krátkodobo, horda barbarov po páde Ríma, pirátska komunita na Tortuge či v Nassau, koloniálna mocnosť alebo gangsterská rodina z newyorského Long Island-u, v ktorých je mandátom k vládnutiu fyzická sila a bezohľadnosť. Pre zvyšok sveta, a ten je v porovnaní s nimi obrovský, sa Frazerova „zlatá ratolesť“ stáva „suchou“ Vajanského. V dejinnej perspektíve tisícročí je len trieskou popri iných, podobne ako sú dve storočia britsko-severoamerického atlanticizmu len epizódou, aj to nie bohvieako dlhou. Žiadny „koniec dejín“ sa nekoná. Nie tak, ako je interpretovaný Francisom Fukuyamom, jeho učeníkmi a apoštolmi. Zrejme pozerajú priďaleko do budúcnosti, no nie dostatočne hlboko do minulosti. Štáty a spolu s nimi aj hegemóni prichádzajú a miznú, a ak podhubia, z ktorých vyrástli, sú stále zdravé a ich korene neodumreli, ich následníci sa objavia v inej podobe adaptujúc sa na dnešok. Tí, ktorí jestvovali len krátko, si na overenie svojej životaschopnosti musia počkať. Všetko k takémuto vývoju smeruje aj dnes. K podobnému záveru dospel Oswald Spengler, ktorý postupný úpadok západnej civilizácie predpovedal na spôsob trójskej Kassandry už o storočie skôr.
Zlo sa prestalo skrývať a predstierať, že neexistuje. Naopak, dnes o sebe vyzývavo tvrdí, že je priateľské, krásne a empatické. Mnohí mu to veria. Pomätenci posadnutí samými sebou a svojimi chorými víziami spolu so svojimi služobníkmi sa pokúšajú znovu vybudovať Etemenanki, babylonský zikkurat siahajúci k nebesiam, ako symbol svojej pýchy a vlády nad ostatnými. Výsledok je vopred známy aj bez krištáľovej gule. Treba mu len napomôcť, aby nastal čím skôr. Začnime od seba. Jedným z prvých krokov je odmietnutie názorov, že to, čo sa udialo na Slovensku i vo svete v ostatných rokoch, má byť „veľkoryso“ zabudnuté, zametené pod koberec či nebodaj odpustené. Tu už nejde o manévre politických strán v boji o voliča založené na odmietaní „pomsty“ v štýle „nie sme ako oni“, ktoré splnilo svoju úlohu v roku 1989, keď politické a ekonomické elity za prísľub beztrestnosti a uchovania si privilégií prebehli z večera do rána na stranu ideologického protivníka, ale o elementárnu spravodlivosť a nápravu škôd v konkrétnych prípadoch.
Politické strany a jednotlivci s ambíciami riadiť štát a spoločnosť nemajú právo usvedčeným a zanovitým škodcom vopred odpúšťať. Išlo by o rozdávanie z cudzieho a zároveň i zo spoločného. Na toto nemajú mandát. Takéto konanie by bolo konzervovaním súčasného stavu, voči ktorému bojujú, alebo to aspoň tvrdia, a jeho predlžovaním. Cieľom rovnako uvažujúcich nie je pomsta, ale spravodlivosť. V civilizovanej spoločnosti, kde vládne právo, to sú dve rozdielne veci. Majme to na pamäti ešte predtým, ako vo voľbách odovzdáme svoje hlasy. Úslužných gubernátorov, politicky vyprofilovaných a vyhranených ak ide o ich pánov a sponzorov, mľandravých a vlažných, ak ide o záujmy občanov a štátu, malo Slovensko už dosť. Nahrádzanie jedných druhými nerieši nič okrem ich vlastných ambícií a kariér. Alebo je „táto krajina“ na ozajstné zmeny príliš malá a aj preto odsúdená k uspokojeniu sa s večnými kompromismi, so subjektívne až voluntaristicky prezentovanými „menšími zlami“ ako trvalým provizóriom? Potácanie sa smerom do neznáma nie je idea, ktorá udržiava štát pri živote.
Jednotlivci aj skupiny, ktoré pre svoj osobný profit zo seba namiesto Horly vymkli vlastné svedomie a empatiu, ich budú musieť znovu nadobudnúť. Deti sa jej učia hrou s inými deťmi a s hračkami. To druhé pri dospievaní a vstupe do reálneho života odkladajú do krabíc a skriniek na to určených. Raz ich možno otvoria ich potomkovia. U dnešných chorobných manipulátorov s globálnym dosahom, ich podporovateľov, sponzorov a oddaných sluhov, je to presne naopak. Vo svojej posadnutosti v akomsi pomýlenom reverznom vývoji a pomätení, vidiac len profit a nekontrolovateľnú moc bez mandátu i zodpovednosti, načisto ohlúpli a spití vlastnou dôležitosťou sa hrajú so životmi a osudmi živých bytostí ako s neživými figúrkami zabúdajúc na tisícročiami a dlhšie overenú pravdu – Quos Deus vult perdere prius dementat ! (Tým, ktorých chce Boh zničiť, najprv zatemní myseľ).
Horla sa môže skrývať a prebudiť v každom z nás. Buďme preto vždy zdravo, nie precitlivene, empatickí. Nedovoľme jej, aby nás ovládla a už vôbec nie ovládala, a aby spolu s tajomnými cudzincami, ktorí človekom a ľudstvom pohŕdajú a posielajú ich do ničoty, nad nami a našimi životmi prevzali kontrolu. Stále sa to dá. Šancu máme nielen my, ale dokonca aj oni. Obnovením, prípadne posilnením empatie voči tým, ktorí si to zaslúžia, podriadením sa spravodlivosti, pokorou, úprimným oľutovaním spáchaných prečinov a zločinov, pokáním a nápravou ich následkov. Niektorí tak možno aj učinia. V opačnom prípade zastaví pokračujúcu pýchu trest. Takáto priama úmera platí od počiatku dejín. Na rozdiel od dnešných chimér je nimi overená a konštantne manifestovaná, stačí vnímať veci okolo seba a nás všetkých. Empaticky. Potvrdilo sa to už nespočetnekrát.
Poznámka:
Nie som prokremeľským trolom ani agentom nikoho. Mám prirodzený rešpekt k dejinám a kultúram rôznych civillizácií, súčasnú nevynímajúc. Budúci vývoj neviem predpovedať. Som však presvedčený, že dejiny môžu napovedať veľa. Sú nikdy nevysychajúcim prameňom, žriedlom obnovovania sa a studňou poučenia. Snažím sa z nich čerpať pri kladení svojich myšlienok a názorov na papier a ich zdieľaní. Nevydávam ich za jediné správne a som pripravený ich kedykoľvek skorigovať alebo poopraviť ako následok nadobúdania nových poznatkov i vecnej, vyargumentovanej diskusie. Nie som mizantrop, človeka mám rád. Jeho dejiny i pokračujúci vývoj ma neustále fascinujú, v dobrom i v zlom.
* * *
Fragment scény z bitky pri Borodine (7.9.1812) vo filmovom skvoste „Vojna a mier“ (1967) z produkcie Mosfilmu pod režisérskym vedením Sergeja Bondarčuka, ktorý v ňom stvárnil postavu Pierra Bezuchova.
War and Peace (1967) – Battle of Borodino (Part 1) – YouTube
E-publikácie a texty:
horla.PDF (free.fr)
Short Stories: The Horla by Guy de Maupassant (eastoftheweb.com)
dickens_the_signal_man.pdf (shortstoryamerica.com)
The Project Gutenberg Book of The Mysterious Stranger and Other Stories, by Mark Twain
Filmová adaptácia Dickensovej duchárskej poviedky „Strážca návestia“.
The Signalman – Charles Dickens BBC GHOST STORY FOR CHRISTMAS 1976 – YouTube
Upútavka na film Reného Claira „Diablova krása“ oživujúci Faustov príbeh (1950).
La Beauté du Diable/Beauty of the Devil – Bande annonce – YouTube
