Camera obscura – predpeklie slovenskej politiky

Motto: Strašidlám neuniknete. A ani oni samé sebe.

Ak patríte k tým, ktorí nepohrdnú kvalitnou strašidelnou poviedkou, azda si spomeniete na antológie uverejnené v slovenských prekladoch z konca 60. a začiatku 70. rokov pod menom Alfreda Hitchcocka. Možno sú stále vo vašej knižnici. Správne, mám na mysli tituly „Strašidlá na dobrú noc“, „Moje najmilšie strašidlá“ a „Strašidlá najstrašnejšie“ (Slovenský spisovateľ, 1968-1970), neskôr doplnené knižôčkou „… a trestu neujdeš!“ (Smena, 1974). Najmä prvé tri sú klasikou žánru hororu zostavené z prekladov poviedok uverejňovaných za Kanálom a Atlantikom o dekádu skôr pod egidou majstra filmovej kamery a vytvárania napätia.

Väzba „Strašidiel najstrašnejších“ z roku 1970.

V treťom výbere nájde čitateľ poviedku „Camera Obscura“ (1956) renomovaného britského autora žánru hrôzy Basila Coppera (1924-2013). Po udalostiach posledných dní sa mi asociatívne vybavila v mysli. Poviedka je presne taká, aké mám rád. Žiadna prvoplánová, expresívna filmová „Nočná mora z Elm Street“, „Texaský masaker motorovou pílou“ či inak pôsobivý, literárne neowesternovo priamočiary „Manifest“ (John G. Hill, antológia „… a trestu neujdeš!“), ale postupne a nenápadne vygradovaný civilný príbeh s atmosférou, ktorého pointa vás zasiahne na konci ako kladivo. Teda v čase mladosti, keď sme boli nepopísaná tabula rasa, a pred ani len netušenými hrôzami uchránení. Postupom času sme sa stali oveľa otrlejšími. Toľko kýblov špiny a zvráteností považovaných za formu i normu pokroku a modernity vylievaných navôkol za posledné desaťročia sa predsa musí u nás postarších nejako prejaviť, minimálne vo výstražnom vrčaní signalizujúcom narušiteľom – stačilo! Vstup na vlastné riziko!

Pán Gingold je vysoký, tichý muž s bielymi vlasmi, modrými očami a miernymi spôsobmi. Prichádza ho navštíviť pán Sharsted, finančný špecialista – odborník v požičiavaní peňazí na vysoký úrok nešťastníkom, ktorí sa ocitli v zostupnej dlhovej špirále. Už cestou k hostiteľovmu domu úžerník registruje, že prichádza do odľahlejšej mestskej štvrte. Cieľom jeho návštevy je splatenie dlhu pána Gingolda, tristo poundov. Pán Sharsted si počas obligátneho spoločenského úvodu pri poháriku sherry všíma, že dom pána Gingolda má mnoho zákutí a cenných starožitností vrátane obrazov starých majstrov. Splatenie dlhu teda nebude problém. Dlžník by si mohol dovoliť onakvejšie bývanie a dožičiť luxus. Je záhada, prečo žije v tejto barabizni.  

Návštevník v mysli formuluje otázku týkajúcu sa termínu splatenia hostiteľovho dlhu a čaká len na príhodný moment, aby ju mohol taktne vzniesť. Pán Gingold sa však nikam neponáhľa. Situáciu má pod kontrolou, čo pána Sharsteda zneisťuje a znervózňuje. Veď sú to dlžníci, ktorí majú byť nervózni. Hostiteľ pozve veriteľa na prehliadku svojho domu a napokon otvorí jednu z izieb na poschodí. Pán Sharsted hľadí v úžase na mechanizmus s pákami a súkoliami. Pred sebou vidí, ako mu to pán Gingold vysvetlí, odraz mesta zachytávaný sklenenými panelmi umiestnenými na streche a prenášaný zložitým spôsobom na tabuľu na stole. Pán Sharsted má zo živej panorámy rozprestierajúcej sa pred jeho zrakom pocit opojenia i závratu zároveň. Postupne sa ho zmocňuje zvláštny pocit. Ten sa zhoršuje priamo úmerne s tým, ako pán Gingold namiesto otázky splatenia svojho dlhu nadhodí tému finančného úpadku miestnej váženej podnikateľskej rodiny, ktorá sa v dôsledku neschopnosti splatiť požičané vrátane denne sa navyšujúcich úrokov ocitá na ulici. Rozmyslí si to pán Sharsted ešte a nebude voči dlžníkom pri uplatňovaní svojich nárokov taký striktný? Predsa sú možné aj iné riešenia.    

Pán Sharsted je podráždený, cíti, že je v práve. Čo je on, charita? Ľudia si napožičiavajú, a potom nevedia svoje dlhy splatiť. Ozaj. V pondelok očakáva splatenie dlhu aj od pána Gingolda. Tak je to konečne von. Toho požiadavka roztrpčeného veriteľa očividne nevyvedie z miery. Tri razy sa pána Sharsteda, možno Copperovej reinkarnácie Shakespearovho Shylocka, opýta, či je jeho rozhodnutie ohľadom rodiny vyhodenej na ulicu konečné, zakaždým s rovnakým výsledkom. Všetko je jasné, niet viac o čom hovoriť. Pán Gingold s ľútosťou vyprevádza pána Sharsteda zo svojho príbytku. Vyvádza ho však cez iné časti domu, ktoré návštevník nepozná. Nasleduje ešte jedno krátke zastavenie, opäť v miestnosti pripomínajúcej tú na poschodí, tentoraz zrejme pod úrovňou vstupu do domu, ako si ho pamätá pán Sharsted. Izba je tmavá a ponúknutý obraz mesta na rozdiel od predchádzajúceho zaliateho svetlom iný, pochmúrny. Pán Sharsted by odprisahal, že v ňom vidí aj budovy, ktoré už viac neexistujú. Pán Gingold sa úžerníka, takmer hanblivo, ešte raz opýta, či nezmenil svoj názor. Tým len v pánovi Sharstedovi upevní vzdor, odhodlanie i náhlu túžbu čo najskôr dom pána Gingolda opustiť. Dovidenia v pondelok, pán Gingold, lúči sa. Zbohom, znie ľútostivá, neodvolateľne znejúca odpoveď.

Niektorí z čitateľov týchto riadkov si v tomto momente zívnu, pointu už poznajú. Dnešok a dobu, v ktorej bola poviedka po prvý raz publikovaná, odďaľuje úctyhodných sedem desaťročí. Toto, odmysliac si Danteho a Boscha, je však originál, začiatok i koniec, to tie ďalšie o neznámych priestoroch a prekvapeniach, ktoré v sebe skrývajú, sú kópiami. Sto či tisíc ráz prežutými variáciami na známu tému. Áno, pán Sharsted prešiel zo známeho sveta do toho druhého. Podvedomo sa ho boja aj tí, ktorí v posmrtný život, nejakú formu pokračujúcej existencie vedomia, neveria. „Peklo“ sa pánovi Sharstedovi otvára postupne a je o to strašnejšie. Vítajú ho v ňom tí, ktorým bol na pohreboch. Úžerníci, okrádači zosnulých, vojnoví i iní keťasi, muži aj ženy. Umreli ako ctihodní občania. Tu hnijú zaživa, aspoň literárne, polstoročie pred prvými filmovými zombíkmi Georgea Romera. Vitaj, Mordecai. Vedeli sme, že za nami skôr či neskôr prídeš, zdravia ho. Pána Sharsteda netrápi mučenie, fyzická bolesť ani zovňajšok jeho niekdajších známych či priateľov ako nosné atribúty hororov, ale neodvolateľnosť, s ktorou sa s ním rozlúčil pán Gingold. Zúfalo sa pokúša vrátiť späť k jeho domu, no po každom pokuse nájsť správnu cestu sa vracia stále na to isté miesto. Je jeho večným zajatcom. Vrátane camery obscury, ktorá ho zachytáva v jeho menlivosti.    

Basil Copper do textu vložil svoj podpis, autorské cameo, odvolávku na obraz majstra francúzskeho baroka Nicolasa Poussina, ktorého obraz má pán Gingold akiste dodnes vo svojej zbierke. Maliar sa vyznačoval schopnosťou zachytávať postavy a budovy v ich prostredí. Bol si neustále vedomý ich menlivosti a pominutia sa. Napriek ornamentalizmu a manierizmu vlastným dobe, v ktorej tvoril, bol popri bohatosti výrazových prostriedkov výrazovo úsporný a disciplinovaný. Rovnako ako štýl Copperovej Camery obscury. Pred pozorovateľom slovenskej politickej scény sa môže otvoriť podobný obraz ako pred pánom Sharstedom. Jedného má aj Slovensko. Naďalej nepoučiteľný a nenapraviteľný si odmieta uvedomiť a priznať, že bez ohľadu na svoje budúce pôsobenie v politike práve zostúpil tam, odkiaľ niet návratu. Slovenská verejnosť, ľudia so zdravým rozumom, hoci aj s rozdielnymi politickými názormi, z ktorých si spravil rukojemníkov, dali totiž tunajšiemu „strašidlu najstrašnejšiemu“ po udalostiach posledných dní svoje neodvolateľné „Zbohom“. 

And afterward, the dark: seven tales, ss.61-86.