Úzkemu kruhu najznámejších, ľahko rozpoznateľných vojvodcov v dejinách dominujú Alexander Macedónsky, Gaius Iulius Caesar a Napoleon Bonaparte. Jedno meno je v našich zemepisných šírkach opomínané, hoci práve štatistiky jeho nositeľa sú najpôsobivejšie. Traduje sa, že neprehral žiadnu bitku a vybojoval ich desiatky. Džingischánova pravá ruka, verný druh z ranej mladosti, najznámejší z jeho „štyroch psov vojny“. Bohatier Subotaj (Sube´etai baa´tur;1175 – 1248).
Každá doba mala významných vojenských vodcov, dobyvateľov i majstrov defenzívy. Nejeden národ sa hrdí svojimi vojenskými tradíciami. Je to ako v najsledovanejších športových odvetviach. Niektorí chcú vylepšovať svoj imidž a prepašovať svojich zástupcov do panteónu nesmrteľných v oboch oblastiach, kde patrí len zopár vyvolených. Beckenbauer a Beckham z hľadiska futbalovej komplexnosti a geniality však nie sú Pelé, Maradona a Messi, podobne ako Wellington a Blücher napriek tomu, že vďaka šťastnej zhode okolností spoločne porazili Napoleona v jednej bitke, tej poslednej, nehrajú v rovnakej lige. Aj hviezdna Barcelona v Púchove len remizovala. Pripúšťam, analógia so športom kríva na obe nohy, keďže v prípade vojenskej histórie treba brať do úvahy smrť státisícov a miliónov, na hroboch ktorých vykvitla pochybná sláva. Títo muži však vojnu nevymysleli, aj keď ju výdatne živili. Boli jednými z dlhého radu svojich predchodcov i nástupcov. Vojna bola ich povolaním, profesiou, všeobecne akceptovateľným spôsobom života hodným obdivu a uznania na strane víťazov, príčinou poníženia a utrpenia na strane porazených. V dejinách tak tomu bolo vždy.
Po páde Západorímskej ríše (476 n.l.), z ktorej sa zrodila západná Európa a neskôr aj atlantický svet, migračný pohyb zoslabol, no neprestal. Zarýnski Svébi a ešte vzdialenejší Vizigóti skončili v Španielsku, Geiserichovi Vandali pokračovali v ďalšom putovaní do severnej Afriky odskočiac si do Itálie a vyrabujúc už raz Alarichovými Vizigótmi vyplienený Rím (410 – 455 n.l.). Attilovi Huni boli ešte predtým porazení koalíciou vedenou jedným z dvoch posledných Rimanov Západu – Aëtiom (druhým bol cisár Majorián) a Vizigótom Thorismundom v Galii (451 n.l.). Ich zvyšky sa po porážke najstaršieho Attilovho syna Ellaka (Ilek) pri rieke Nedao (454 n.l.) v Panónii uchýlili do dunajskej delty. Miesto kedysi obávaných bojovníkov na koňoch zaujali v Panónii a Podunajsku ich bývalí sluhovia Gepidi a po nich Longobardi. Druhí prešli do severného Talianska, ktorému odovzdali aspoň svoje meno (Longobardia – Lombardia). Moc obávaného cudzieho živlu v Európe, ktorá už ako-tak a veľmi ohraničene vnímala samu seba, turkických Avarov, sa v centre ich kaganátu v Panónii a priľahlých oblastiach na začiatku 8. storočia pod tlakom Frankov a Slovanov roztápala ako sneh na prudkom jarnom slnku. O poldruha storočia neskôr boli pri Augsburgu (955 AD) na hlavu porazení ďalší útočníci z Ázie, starí Maďari. Na rozdiel od Hunov a Avarov dokázali po porážke zosadnúť zo sediel a stať sa roľníkmi a pastiermi, inak by vymizli z dejín ako ich predchodovia. Usadenému spôsobu života sa mali od koho učiť. Pomohla tomu christianizácia s jej kultivujúcimi, nielen duchovnými, účinkami prítomnými na území nanovo sa rodiaceho štátu pred ich príchodom do Karpatskej kotliny.
O tri storočia neskôr, začiatkom roku Pána 1241, bolo uhorskému kráľovi Belovi IV. a jeho okoliu jasné, že krajine bezprostredne hrozí mongolsko-tatársky vpád. Panovník a najvyšší hodnostári krajiny vedeli o dobytí Kyjeva Batuchánom (6. december 1240). Vojsko mongolského vojvodcu prešlo Karpatami cez Verecký priesmyk známym tiež ako Ruská brána (február – marec 1241) a valilo sa do Uhorskej nížiny. Už skôr vnikli dva mongolské tumeny pod vedením Kadana (Qadan), Džingischánovho vnuka a syna jeho nástupcu Ogodaja (Ögedei) do Poľska, aby predišli spojeniu síl sliezskeho veľkovojvodu Henricha II. Pobožného s vojskom českého kráľa Václava I. Uhorsko bolo v tom čase štandardným stredovekým európskym štátom. Jeho obyvatelia sa na nedávno usadených Kumánov a prichádzajúcich Mongolov pozerali asi ako Rimania na Ermanarichových Ostrogótov utekajúcich pred Hunmi, prosiacimi o povolenie prekročiť dolnodunajský limes a usadiť sa na rímskom území (375 n.l.). Takmer pravidelná periodicita útokov z barbarského „aziatského Východu“ na civilizovaný „kultúrny Západ“, o ktorej s obľubou hovoril Hitler nasledovaný v rétorike dnešným NATO (veľkoryso opomínajúcimi kultúrne a civilizačne „obohacujúce“ podniknuté v opačnom smere), sa po viac ako troch storočiach zopakovala.
Kráľovský dvor v Bude o hrozbe vedel už pred pádom Kyjeva od kipčackých Kumánov, ktorí pred mongolskou rozpínavosťou unikali zo strednej Ázie na západ podobne ako Góti pred Hunmi či starí Maďari pred Pečenehmi z oblasti dnešnej južnej Ukrajiny. Bojovný, kočujúci národ (v stredovekom zmysle slova) dostal povolenie usadiť sa v Potisí s podmienkou, že chán Kuten (Köten, maď. Kötöny), jeho rodina a sprievod prijmú kresťanstvo. Kumáni mali slúžiť ako nárazník pred útokmi iných kočovníkov z východu. Kmeň pozostávajúci podľa kroník zo štyroch desiatok tisíc ľudí bol pre Uhorsko veľmi cenný „asset“, keďže jeho príslušníci dokonale poznali mongolský spôsob boja. Povolenie usadiť sa v Uhorsku bolo zároveň hlavnou príčinou vpádu Mongolov, pretože Kumánov považovali za svojich poddaných bez ohľadu na miesto, na ktorom sa nachádzali. Belovo odmietnutie vydať ich chápali ako urážku a výzvu. Bola to len zámienka, zálusk na úrodnú krajinu s množstvom pôdy vhodnej na chov koní a dobytka mali už dávnejšie. Kuten pred nadchádzajúcou ozbrojenou konfrontáciou uhorskému panovníkovi navrhol plán založený na kombinácii využitia ťažkej uhorskej jazdy umiestnenej v strede bojovej zostavy s ľahkým kumánskym jazdectvom na krídlach, ktorý mal šancu na úspech.
Nebola by to však horkokrvná a pyšná uhorská šľachta, aby všetko nepokazila. Rozvášnení uhorskí šľachtici Kutena a jeho najbližších vrátane jeho žien, konkubín a takmer všetkých detí zmasakrovali, podozrievajúc ho zo zrady a z kontaktov s nepriateľom. Príčinou bola porážka oddielov vojensky síce skúseného avšak nedisciplinovaného kaločského arcibiskupa Ugrina Čáka (Ugrinus, Ugolin Csák) pri Váci. Padol do mongolskej pasce, z ktorej po strate celého svojho vojska so zopár ďalšími len horko-tažko vyviazol. Stredovekí cirkevní hodnostári, cítiac za chrbtom náboženskú autoritu (sacerdotium) vyššiu ako svetskú (imperium), boli vo vojenskom remesle nemenej skúsení ako pri výkone náboženských obradov. To ovplyvňovalo aj ich nie vždy uvážené rozhodnutia a odvrávanie panovníkom. Po Ugrinovej porážke prerástla frustrácia šľachty do nekontrolovateľnej zúrivosti. Kumáni síce neboli žiadne neviniatka, usadlý spôsob života a obrábanie pôdy im, podobne ako kedysi Gótom, nevoňalo, takže sa živili aj prepadávaním nových susedov, no svojich zaprisahaných nepriateľov Mongolov nenávideli a o zrade z ich strany nemohlo byť ani reči. Po tom, čo sa dozvedeli o lynči svojho vládcu a jeho rodiny, rozhodli sa Uhorsko opustiť. Na svojom putovaní do novej vlasti, Bulharska, nezabudli na území, z ktorého odchádzali, rabovať a zabíjať všetko živé. Jedného dňa sa časť z nich na Belovo pozvanie do Uhorska vráti a kumánska krv bude prúdiť v žilách neskorých Arpádovcov (Ladislav IV. Kumánsky, syn uhorskej kráľovnej Alžbety, Kutenovej dcéry, ktorá so šťastím prežila otcovu násilnú smrť). V danom okamihu uhorské velenie stratilo možnosť využiť tisíce obratných jazdcov zvyknutých na spôsob boja stepných ázijských národov. Po Ugrinovej porážke a Kutenovom zavraždení horúce hlavy trochu vychladli a uhorské vojsko sa pohlo na východ. Na pláni pri osade Muhi vzdialenej od Budy približne desať denných pochodov jeho predvoj narazil na hliadky Mongolov. Títo sa na mieste, ktoré im pripomínalo rodnú step, cítili ako doma. Viedli ich dvaja muži, tridsaťšesťročný Batu, vnuk chána chánov (chagan) Džingisa – Temüdžina, syna Jesugejovho (Yesükhei), vládcu Ázie a Rusi, a jeho o tridsať rokov starší tútor Subotaj.
Armáda sa dá prirovnať k počítaču. Jej hardvérom je hierarchická štruktúra založená na poveloch, technologické a materiálne vybavenie, softvérom kvalita kombatantov (mikročipy) a taktika (program). Ako pri každom novom systéme je potrebné jeho efektivitu overiť. Postupne dochádza k jeho vylepšovaniu a ak tomu nič nebráni plnohodnotnému využívaniu. Bojové zložky sú budované – programované na princípe použitia fyzickej sily a donútenia. Zadanie a nastavenia sú jasné – oslabenie alebo úplná eliminácia protivníka. Kvalita jednotlivcov, malých a veľkých kolektívov je ovplyvňovaná ich fyzickými predpokladmi, mentálnou odolnosťou, výcvikom, disciplínou, tradíciami a vylepšovaním prejavujúcimi sa v celkovej kvalite finálneho produktu (upgrade, trademark). Žiadaným výsledkom je spoľahlivosť a efektívnosť. Ľudský činiteľ, „mäkká zložka“, ktorý systém uvádza do pohybu, prevádzkuje a kontroluje, ho zároveň robí aj zraniteľným. Akýkoľvek vírus (vzbury, neúmerné straty, vnútorná a vonkajšia sabotáž, nedostatok náhradných zdrojov, strata mentálnej odolnosti, motivácie a bojovej morálky) takýto organizmus/systém oslabuje a korumpuje (rozkladá, lat. corrumpere). Dobrá a úspešná armáda je dynamický a vyvážený organizmus, subsystém väčšieho – ľuskej spoločnosti, ktorého „štrukturálnej dokonalosti sa vyrovná iba jeho nepriateľskosť“ (agresivita) voči objektom na ktoré pôsobí. Zhmotnenie posledných slov androida Asha obdivujúceho čistotu „perfektného organizmu s výnimočnou schopnosťou prežiť, nezatienenú svedomím, ľútosťou a klamnými predstavami o morálke“ (Votrelec, 1979, réžia Ridley Scott), ktorému čelí ľudská posádka vesmírnej lode Nostromo, je snom každého vojvodcu.
Alien | Ash explains his orders – YouTube
Skúsme sa pozrieť naznačenou optikou na sociálne organizmy/systémy minulosti. Alexandrova armáda môže pripomínať Napoleonovu, obe dosahovali najlepšie výsledky pod vedením svojich tvorcov a vodcov. Po Alexandrovej smrti a Napoleonovom oddelení od moci stratili na svojej predchádzajúcej výkonnosti, ktorá ich odlišovala od iných vojenských organizácii daných období. Z dejinného porovnania výkonných systémov vychádza najlepšie armáda starovekého Ríma. Na rozdiel od porovnateľných ozbrojených síl viacerých čínskych dynastiíi kontinuálne fungovala ako jedna entita, aj keď vo viacerých vývojových fázach, viac ako osem storočí, od kráľovských dôb (6 st.p.n.l.), republiky (509 – 31. pr.n.l.), principátu až do začiatku dominátu (284 n.l.). Bolo jedno, či jej velili vojvodcovia republiky (Camillus, Scipio, Sulla, Caesar), cisárstva (Corbulo, Traján, Severus, Aurelián) alebo neznámy provinčný legát, efektívna bola stále. Vďaka preverenej a dlhodobo udržiavanej systémovej kvalite nebola odkázaná na charizmu a kreativitu jedinca, ktorý ju vybudoval a viedol. Od konca 3. storočia nášho letopočtu a vzniku Diokleciánovej tetrarchie v systéme nastávali zásadné štrukturálne zmeny. Jeho doterajšie základné komponenty – légie plus „rímskosť“ (systém hodnôt ako softvér) – boli nahrádzané menej výkonnými mikročipmi – jednotkami s výrazne nižšou bojovou hodnotou odrážajúcou regionálne identity a lojality. Bol to následok „vírusu“ (daemon.exe) reflektujúceho zmenu demografickej situácie (úbytok obyvateľstva a barbarizácia), ekonomický úpadok (devalvácia meny, inflácia), domáce vzbury (uzurpátorov cisárskej moci a sociálne povstania) a zvýšenú intenzitu vonkajších útokov, ktorých naakumulovaný efekt predznamenával rozpad štátu.
Aká bola vojenská organizácia Mongolov? Ríša, ktorú v priebehu pár desaťročí vytvorili a ktorá sa, podobne ako Alexandrova, po smrti jej tvorcu rozdelila na viaceré časti, bola najväčšia, akú história ľudstva pozná. Zahŕňala obrovské územia v Ázii a stredovýchodnej Európe. Španieli a Briti s impériami, nad ktorými „slnko nezapadalo“, do nich započítavajú aj plochu oceánov, riedko obývané alebo úplne neobývané spádové oblasti, kde nenarazili na žiadny alebo len minimálny odpor. Step a tajga samé osebe nedokázali uživiť nomádske populácie, ktorých hlavným zdrojom obživy boli pastierstvo, lov, chov koní a dobytka a ich krádeže, únosy príslušníkov iných kmeňov a prepadávanie kupeckých karaván. Kvantitatívne sa nevyrovnali urbánnym, takže ani počet Mongolov odkázaných na presúvanie na okolité územia nemohol byť taký vysoký, ako ho udávajú európske kroniky. Jedným z vysvetlení tejto expanzie bolo chladné počasie v prvých dvoch dekádach 13. storočia, ktoré negatívne ovplyvňovalo kvalitu vegetácie, a tým aj podmienky chovu koní, ovcí a dobytka, od ktorých závisel život nomádov putujúcich za pasienkami. Boje s Tangutmi, s vyspelým štátom Hsi-Hsia a so severočínskou džürčenskou dynastiou Ťin (od roku 1207) boli pre Džingischána a jeho druhov výbornou školou porovnávania účinnosti vlastných zbraní so zbraňami a taktikou ich protivníkov. Vo vojnových operáciách prebiehajúcich na rozsiahlych územiach sa museli vysporiadať s množstvom logistických problémov, naučiť sa dobýjať veľké mestá s viacstotisícovým obyvateľstvom a so sofistikovanou fortifikáciou. Po zničení stredoázijského Chorezmu (1219-21 a 1230-31), ktorý vzájomný konflikt neuvážene a úplne zbytočne vyprovokoval, viedli cesty Mongolov do Afganistanu, Pakistanu a severnej Indie. Za Džingischánových nástupcov dosiahli Barmu, Vietnam a Jávu. Ich vylodeniu v Japonsku dva razy zabránili silné tajfúny „kamikadze“, ktoré zničili invázne flotily Džingisovho vnuka Kublajchána (Qubilai quayan) vládnuceho už ako čínsky cisár ním založenej dynastie Jüan.
Po dobytí Chorezmu Džingisovi nojoni (noyan, pl. noyad), elitní velitelia Džebe – „Hrot šípu“ Zeev, Zurga´adai), niekdajší Temüdžinov protivník, a Subotaj, dostali za úlohu prenasledovať porazeného chorezmského vládcu Mohameda (Ala ad-Din Muhammad II.) unikajúceho ku Kaspickému moru. Po zistení, že žiadna ďalšia šachova armáda im už nestojí v ceste, expedičný mongolský zbor zamieril na Kaukaz. To všetko v sile dvoch tumenov, čo s pomocnými oddielmi predstavovalo približne dvadsaťtisíc jazdcov. Po porážke gruzínskych vládcov prešli kaukazskými údoliami a zišli na pláne južného Ruska. Pri rieke Kalke (máj 1223) porazili troj- až štvornásobne početnejšiu armádu ruských kniežat spojenú s Kumánmi. Po uvalení tribútu na podrobené ruské mestské štáty sa opäť pripojili k hlavnému voju v strednej Ázii. Obdivuhodný výkon aj pre trénovaného jednotlivca so spoľahlivým terénnym vozidlom, mapami a satelitnou navigáciou, nieto ešte pre stredovekú jazdeckú armádu v neznámom teréne. Mongoli pri invázii do Chorezmu prekonali, opäť pod vedením Subotaja a Džebeho, pohorie Ťanšan, dokonca uprostred zimy pohybujúc sa miestami v nadmorskej výške až štyritisíc metrov (1219). Hannibalov (september 218 pr.n.l.) a Napoleonov prechod (máj 1800) cez Alpy takéto parametre nemali. Subotaj a spol. po rozrumení Chorezmu pokračovali v dobýjaní Číny.
Po Džingischánovej smrti (1227) a dobytí severnej Číny (1234) zhromaždenie vysokých mongolských veliteľov – kurultaj (qurultay/khuriltai) – rozhodlo o ťažení proti povolžským Bulharom a vzdorovitým ruským kniežatám (1235). Za veliteľa západného ťaženia bol ustanovený Batu, syn Džingischánovho prvorodeného potomka Džučiho (Züči) – „Hosťa“ (narodil sa po oslobodení prvej a hlavnej Temüdžinovej ženy Börte z mergidského zajatia). Ostrieľaný Subotaj, veterán ťažení so skúsenosťami nazbieranými od Číny po Dneper, obávaný veliteľ, ktorý nenašiel premožiteľa v desiatkach veľkých bitiek, sa stal Batuovým poradcom, dnešným veliteľom generálneho štábu s vysokou osobnou autoritou, ktorú si Batu ešte len musel zaslúžiť. V rokoch 1236-37 sa Mongoli, národ Sivého vlka (Börte Chono) a Krásnej lane (Choaj Maral), uctievajúci „večnú modrú oblohu“ (Köke Möngke Tengri), vydali na západ. Po dobytí Kyjeva bola brána do Európy otvorená a mongolské armády vstúpili na územie dnešného Poľska a do Uhorska.
Rieka Sajó (Slaná) pretekajúca cez rovinu pri osídlení známom už v 13. storočí ako Muhi zopár kilometrov južne od dnešného Miškolca bola začiatkom jari rozvodnená a okolitá pôda močaristá. Pri absencii Kumánov (oddiely dávnejšie podmanenej časti kmeňa bojovali na mongolskej strane) takýto terén zdanlivo viac vyhovoval protivníkovi ako Uhrom v brnení. Pechoty na oboch stranách bolo minimálne. Nič nie je vzdialenejšie pravde ako všeobecne zažitá predstava o Mongoloch ako o neorganizovanej horde divokých a primitívnych lupičov. Mongolská armáda bola vysoko sofistikovaný, pritom prehľadný a efektívny organizmus/systém. S výnimkou oddielov čínskych inžinierov, konštruktérov a obslúh obliehacích strojov, ju tvorili výlučne jazdci. Jej základnou stavebnou jednotkou bola desiatka (arban) a desiatkový systém pokračoval v desaťnásobkoch cez stotinu (jaghun), tisícku (minggan) až po tümen s desaťtisíc jazdcami. Dva až štyri tumeny vytvárali armádu sústredenú alebo rozptýlenú, vždy pod plnou kontrolou velenia, v dejisku operácií. Z každých desiatich mužov bolo šesť jazdných lukostrelcov a štyria kopijníci. Mongolské oddiely pozostávali s ľahkej a stredne ťažkej jazdy využívajúcich v plnej miere vysoko účinnú streľbu z lukov. Zároveň disponovala oddielmi ťažkej jazdy určenej na prerazenie bojovej línie protivníka bez podpory lukostrelcov, a takisto elitnými oddielmi telesnej stráže najvyšších veliteľov. Nemožno sa ubrániť porovnaniu tumenu s rímskou légiou obdobia principátu. Odmysliac si lukostreľbu zásadný rozdiel bol v tom, že prvý útvar bol pechotný a druhý jazdecký, ich štruktúra a taktika boli takmer identické.
Mongol vyrastajúci v stepi bol od útleho veku sťaby zrastený so svojím koňom. Dokázal strieľať z kompozitného luku s dostrelom viac ako dvesto metrov vo vysokej rýchlosti na všetky strany stojac v strmeňoch. Od prvého čínskeho ťaženia mongolskí jazdci nosili pod lamelárnym brnením vystuženým spracovanou kožou hodvábne vesty, ktoré dokázali zachytiť šípy. V prípade poranenia tkanina obklopujúca hrot bránila rýchlemu šíreniu infekcie a umožňovala jeho ľahšie vyberanie zo zasiahnutého miesta. Mortalita ranených bola nižšia ako v európskych feudálnych armádach, keďže Mongolov sprevádzali čínski liečitelia využívajúci medicínske poznatky troch tisícročí. V koordinácii bojových činností a variabilite ich uplatnenia, čoho dôkazom bola aj bitka pri rieke Slaná, sa Mongolom z ich protivníkov v tom období nevyrovnal nik. Softvér – individuálna disciplína a kolektívna zodpovednosť radového mužstva pred veliteľom – bol špičkový. Podobne hardvér – ľahko ovládateľná pevná, dynamická a zároveň elastická štruktúra mongolského vojska kontrolovaná veliteľmi od úrovne družstiev po tumeny a armády, okamžite reagujúca na povely. Mongolské vojsko nepotrebovalo zásobovacie vozy ako európske armády so značným počtom pechoty, pre ktoré bolo problémom prekonať dvadsať kilometrov denne. Mongoli svojich európskych protivníkov predstihovali v mobilite v priemere päť až šesťnásobne, sú známe prípady, keď sa ich armáda v priebehu troch dní presunula viac ako o tristo kilometrov. Mongolskí šípoví posli boli ešte rýchlejší. Vďaka staniciam určeným na odpočinok a výmenu koní (örtöö) nachádzajúcim sa na hlavnej trase v priemere vo vzdialenosti každých šyridsať kilometrov, dokázali v prípade priaznivých podmienok prekonať až tristo kilometrov denne. Správa z územia dnešnej juhohozápadnej Ukrajiny do hlavného mesta Karakorum v dnešnom severnom Mongolsku bola doručená v priebehu dvoch, maximálne troch mesiacov. Kľúčovým faktorom bola nenáročnosť a húževnatosť mongolských koní, plemena vzrastom síce menšieho od európskych, avšak neuveriteľne vytrvalých. Mongolský jazdec mal pri sebe zásoby jedla na niekoľko dní, čím odpadal problém so zásobovaním a karavánami nákladných vozov vyžadujúcimi ťažné kone a dobytok, pohoničov a ochranu. Rozobrané katapulty, nevyhnutný stavebný a konštrukčný materiál boli prepravované na ťavách, byvoloch a j(y)akoch. Vernému druhovi mongolského jazdca stačila voda, nenáročná pastva a krátky odpočinok. Každý jazdec mal pri sebe minimálne jedného náhradného koňa, ešte častejšie dvoch a viac. Za ich krádež spolubojovníkovi hrozila okamžitá smrť. V extrémnych prípadoch jazdec narezal zvieraťu žilu na šiji a „potiahol si“ z jeho krvi. Popri mäse bol najdôležitejšou zložkou potravy Mongolov airag, fermentované kobylie mlieko známejšie pod turkickým názvom kumis. Vo veľkých stádach náhradných koní sprevádzajúcich hlavný voj bolo práve z tohoto dôvodu veľa kobýl. Pri táboroch sa pásli čriedy oviec, jazdecké oddiely brávali ovce pripútané na koňoch so sebou aj na bojové výpravy, boli živou konzervou poskytujúcou čerstvé mlieko a mäso. Vo vzdialenosti minimálne jedného dňa jazdy pred hlavným vojom a po jeho bokoch sa pohybovali jazdní skauti, ktorí veleniu pravidelne hlásili každý pohyb v teréne. Mongoli nešli do neznáma, ich rozviedka fungovala väčšinou bezchybne. Tvorili ju nielen armádni zvedovia, ale aj kupci, skutoční či falošní, a špióni, ktorí sa infiltrovali do nepriateľského prostredia mesiace i dlhšie pred vpádom hlavných síl. Subotaj a Batu vedeli o Uhorsku všetko, čo potrebovali vedieť rok pred začatím samotného ťaženia. K dispozícii mali mapy zakreslené čínskymi špecialistami na základe získaných a zhromaždených informácií. Ak pridáme širokú škálu vojnových lstí (napríklad rozhadzovanie detských hračiek pri predstieranom ústupe trvajúcom aj niekoľko dní, aby nepriateľ nadobudol dojem že prenasleduje panicky utekajúci voj so ženami a deťmi a Mongolov podcenil), psychologického boja vrátane cieleného teroru civilného obyvateľstva, ktoré sa odmietlo vzdať alebo sa vzbúrilo (používaného bezcitne ako živá bariéra pri obliehaní miest), môžeme získať približnú predstavu o spôsobe boja Mongolov a jeho dopadu na mysle dobových súčasníkov.
Otázka, ktorá aj dnes spôsobuje hlavybôľ, sú čísla a počty armád, s ktorými prišli Mogoli do kontaktu v Európe vrátane ich vlastnej. Tendencia zveličovať ich počet je z európskych dobových prameňov zrejmá. Ak stredoveký kronikár hovorí o stotisícoch Tatároch, o ktorých len počul, chcel tým vyjadriť, že ich bolo veľmi veľa, oveľa viac, ako bolo štandardom v Európe v tej dobe, až za hranicou autorovej matematickej predstavivosti. Opačným extrémom je minimalizmus, kvantitatívna redukcia vlastná modernému skeptickému (a selektívnemu) uvažovaniu spochybňujúcemu všetko autentické, čo sa netýka len histórie mongolskej expanzie. Moderné výpočty alebo len odhady si často odporujú, ich slabinou sa zdá byť absencia širšej komparácie. V bitke pri rieke Slaná malo bojovať od 20 – 25 000 do 70 000 Uhrov a 35 – 40 000 až 90 000 Mongolov. Diskrepancie sú v oboch prípadoch výrazné. Podľa dobových prameňov bolo na západné ťaženie do Európy kurultajom z roku 1235 vyčlenených 130 000 ľudí, čo predstavovalo trinásť tumenov. Džingischánove vojsko malo na počiatku svojho ťaženia proti Tangutom a do severnej Číny (1207 – 1234) 100 000, neskôr 150 000 i viac mužov rozdelených do viacerých samostatne operujúcich zborov. V druhej polovici 13. storočia mala mongolsko-čínska dynastia Jüan k dispozícii minimálne polmilióna bojovníkov (údajne viac ako sedemstotisíc). Ak zoberieme do úvahy, že štyristotisícovú armádu mala napríklad severočínska dynastia Ťin, uvedený počet, ktorý odborníci nespochybňujú, nie je na ćínske pomery nereálny. V Kublajchánovej armáde v radových jednotkách nad Mongolmi už výrazne prevažovali Číňania vycvičení podľa mongolského vzoru, podobne ako boli Peržania a iné podrobené národy vycvičení podľa macedónskeho v armáde Alexandrovej.
Ak sa vrátime k číslu 130 000 referujúcemu k európskemu ťaženiu, čo je menej, ako mali Mongoli pri útoku na Chorezm s rozlohou minimálne desaťkrát väčšou ako Uhorsko a územím s výraznou terénnou členitosťou, je potrebné ho rozdeliť na niekoľko častí. Dva tumeny (16 000 – 20 000 jazdcov) smerovali do Poľska a Sliezska, jeden, možno dva zaútočili na uhorské Sedmohradsko (hlavný útok na Balkán nastal až v roku 1242), no pripojili sa k Batuchánovým silám pred bitkou pri Slanej. Je potrebné mať stále na pamäti, že západné ťaženie sa začalo už o štyri roky skôr podrobením si ruských vládcov Suzdale, Vladimira a Černigova a porážkou povolžských Bulharov. Mongoli utrpeli nezanedbateľné straty aj pri dobýjaní Kyjeva zopár mesiacov pred inváziou do Uhorska, takže pôvodné „tabuľkové stavy“ sa s najväčšou pravdepodobnosťou znížili o tisíce bojovníkov. Schopnosť nahradiť ich v takom krátkom čase (december 1240 – marec 1241) je absolútnou neznámou, i keď to nie je úplne vylúčené. Mongoli v tom čase uskutočňovali lokálne ťaženia aj v Ázii, južnej Číne a Kórei, ktoré odčerpávali zo síl k dispozícii a obmedzovali prílev regrútov do „čistých“ tumenov pozostávajúcich výhradne z Mongolov a ich najbližších spojencov. Nedá sa vylúčiť ani to, že celkový počet zahŕňal aj rodiny bojovníkov dobýjajúcich územia pridelené kurultajom Batuovi ešte pred ich obsadením.
Novšie odhady sa v prípade uhorského vojska opierajú o údaj, podľa ktorého kráľovská armáda stratila v bitke pri Slanej desaťtisíc mužov uvádzaných ako väčšina. Historiografia 19. storočia sa prikláňa k vyšším číslam, k strate viac ako 50 000 bojovníkov a mnohých šľachticov z celkového počtu viac ako 60 000 mužov. K takýmto vysokým cifrám nemusíme dospieť, no hypotéza, že by Belo IV., ktorého majú viacerí, zrejme pod dojmom dôsledkov Zlatej buly Ondreja II. (1222) obmedzujúcej panovníkove právomoci vo vzťahu k šľachte, za slabého a ovplyniteľného, vyrazil do poľa proti nepriateľovi, akým boli Mongoli s reputáciou, ktorá ich už zďaleka predchádzala, s dvadsaťtisíc a menej mužmi, obstojí len ťažko. Ak by uhorský panovník nemal k dispozícii vojsko, ktoré by sa mohlo s nádejou na úspech postaviť na odpor protivníkovi v otvorenej bitke, uzavrel by sa v kamenných mestách a pevnostiach v západnej časti krajiny. Svojim mužom musel veriť, vedel, že po porážke by bol vystavený prenasledovaniu ľahkou mongolskou jazdou a úplnému zničeniu vlastnej armády, keďže na východ od Budy a Vácu neboli žiadne opevnené mestá či hradiská, do ktorých by sa mohol v prípade porážky uchýliť. Uhorsko vrátane Chorvátska, Slavónie a Sedmohradska s minimálne dvojmiliónovou populáciou na začiatku a v prvej polovici 13. storočia nepochybne dokázalo vydržiavať stálu armádu vrátane posádok v pevnostiach a pohraničných oblastiach a v prípade potreby mobilizovať šľachtu s jej ozbrojencami. Necelé storočie pred mongolským vpádom granadský cestovateľ Abú Hámid al-Gharnátí zdržiavajúci sa na dvore Gejzu II. (1130 – 1162) hovorí o „nespočetných oddieloch“ a vojenskej moci uhorského štátu „silnejšieho ako byzantský“. Vedenie štátu navyše vedelo o blížiacom sa nebezpečenstve v dostatočnom predstihu, malo čas cvičiť a zhromažďovať vojenské oddiely a opevňovat mestá a pevnosti, čo sa aj dialo. Aj napriek odchodu Kumánov a porážke nepočetného Ugrinovho kontingentu pri Váci uhorské vojsko bojujúce pravidelne s Byzantíncami, Bulharmi a ďalšími protivníkmi malo svoju kvalitu a bojovú morálku. To isté a ešte viac platí o Mongoloch, ktorých počet v domovských oblastiach vnútorného Mongolska sa na začiatku 13. storočia odhaduje na trištvrte milióna. Pomer medzi kombatantami a nekombatantami nomádskej populácie, kde sa za plnohodnotného muža považoval bojovník vo veku od štrnástich do šesťdesiatich rokov, bol prirodzene vyšší ako v prípade sedentárnych európskych populácií s vyšším stupňom deľby práce, diverzifikovanými možnosťami obživy a nižšími stavmi ozbrojených síl v pomere k počtu populácie v dôsledku finančnej náročnosti ich vydržiavania. Celkový počet jadra mongolskej armády, dvestotisíc bojaschopných mužov vo fyzicky najlepšom veku od 20 do 45 rokov ako absolútne minimum dáva zmysel. To neznamená, že takéto vojsko bojovalo na jednom mieste, bolo však k dispozícii ako zásobáreň síl presúvaných podľa potreby.
Je historickým faktom, že Mongoli pravidelne víťazili nad oveľa početnejšími armádami, ako boli ich vlastné. Subotajovi a Džebemu stačili dva tumeny, aby porazili Rusov spojených s Kumánmi pri Kalke. Subotaj a Džuči vydesili chorezmského šacha v zrážke pri rieke Irgiz v roku 1209 (desať rokov pred hlavným konfliktom) na území dnešného Kazachstanu, keď jeho šesťdesiattisícovú turkménsko-kipčackú armádu rozkrájali na kúsky s rovnakým počtom bojovníkov. Od úplného zničenia ju zachránil len nezáujem Mongolov doraziť protivníka v zmysle Džingischánových pokynov nevyprovokovať vojnu (ich cieľom boli Mergidi, ktorí boli spolu s Kumánmi ustavične v Džingischánovom hľadáčiku) a odľahčujúci protiútok odvážneho šachovho syna Dželal ed-Dina (Jalal ed-Din Mengübirtī). Ten po otcovej smrti dokázal poraziť oddiely nevlastného Džingischánovho brata nojona Šigi-Chutuchua (Šigichutug), lepšieho právnika a administrátora ako vojvodcu a spolutvorcu mongolského zákonníka Yassa, pri Párváne v dnešnom Afganistane (september 1221).
Uvedené čísla dávajú predstavu o počtoch bojujúcich vojsk počas mongolských ťažení v Ázii a sekundárne aj v Európe. Moderný minimalistický odhad mongolských síl pri Slanej sú dva-tri tumeny, čo je výrazne menej ako polovica z ôsmich-desiatich, ktoré by teoreticky mohli mať Batu a Subotaj na prelome rokov 1240 – 1241 stále k dispozícii. Z pôvodných trinástich totiž treba odpočítať padlých z predchádzajúcich ťažení z rokov 1236/7 – 1240, jednotky určené na ochranu vlastných komunikačných línií, poslov, ostrahu táborov v zázemí, kuriérov, ranených, chorých a nekombatantov. Predpokladať však menej ako štyri-päť tumenov vrátane pomocných oddielov a čínskych špecialistov sústredených v oblasti a postupne zapojených do rozhodujúcj bitky by bolo priveľkým rizikom. Z uvedených dôvodov prítomnosť 35 – 45 000 Uhrov a minimálne 45 – 50 000 Mongolov na bojisku a v jeho širšom okolí sa zdá byť veľmi pravdepodobná. Stret na brehoch rieky Slaná má parametre porovnateľné s bitkou pri rieke Indus v severnej Indii spred dvadsiatich rokov (november 1221), v ktorej päť „čistých“ mongolských tumenov vrátane pomocných oddielov (50 – 70 000 mužov) pod priamym Džingischánovým velením porazilo a zničilo vojsko neohrozeného Dželala ed-Dina veliaceho 35 000 bojovníkom. Obe armády boli pred bojom veľkosťou porovnateľné, no od Turkménov sa odčlenilo 30 000 afgánskych spojencov v dôsledku z dnešného pohľadu malichernej roztržky o deľbu vojnovej koristi z predchádajúceho víťazného stretu s Mongolmi pri Párváne.
Po príchode k Slanej 10. apríla 1241 uhorské vojsko vytvorilo vozový tábor, čo bola bežná vojenská prax siahajúca k Hunom a hlbšie do minulosti. Vo vzdialenosti zopár kilometrov sa nachádzal most s celkovou dĺžkou dvesto metrov. Vodný tok nebol síce až taký široký, no vyžadovala si to potreba bezproblémovej prepravy vojenských, obchodných a civilných transportov v močaristom teréne v okolí rieky. Vyslaná uhorská jazda pod velením Belovho mladšieho brata, slavónskeho vojvodu Kolomana, zastihla Mongolov počas prechodu cez most a bez váhania na nich zaútočila. Mongoli prekvapení protivníkovou iniciatívnosťou nemohli rozvinúť vlastné sily, utrpeli nezanedbateľné straty a stiahli sa. Na brieždení, čo je špecialita nomádskych armád, zaútočili v okolí mosta znovu a prenikli na druhú stranu rieky. Uhorská ľahká jazda nebola pre nich rovnocenným protivníkom, strelci z kuší a ťažká jazda, ktorú vystužilo niekoľko desiatok templárskych rytierov a ich malých družín áno. Velili im Koloman, arcibiskup Ugrin a majster templárskeho rádu v Uhorsku a Chorvátsku Rembald de Voczon. Boj trval celé dopoludnie, odvaha a bojovnosť Uhrov spôsobovala Mongolom problémy, ktoré nečakali. V rozhodujúcich momentoch prišiel mongolský úder do bokov a tyla uhorských oddielov bojujúcich pri moste. Zo severu na Uhrov zaútočil Batuov brat Šejban (Šībān), ktorý s jedným tumenom prebrodil Slanú o pár kilometrov vyššie, a z juhu Subotaj, ktorého čínski špecialisti zostrojili pontónový most, čo pomohlo prepraviť na druhú stranu rieky v krátkom čase tisíce jazdcov. Po príchode čerstvých mongolských síl na bojisko sa časť Uhrov uchýlila do vozového tábora šíriac paniku a zúfalstvo, časť však stále odhodlane vzdorovala. Vtedy Mongoli naoko uvoľnili tlak a vytvorili medzeru v obkľúčení, aby dovtedy vzdorujúce uhorské oddiely mohli pomýšľať na útek z kotla. Po tom, čo prestali bojovať a začali z obkľúčenia unikať, vrhla sa na nich mongolská ľahká jazda strieľajúc na ne mračná šípov a nemilosrdne ich zabíjajúc šabľami. Ťažké straty mali aj Mongoli a ich elitné jednotky, sám Batu v okamihoch, keď bitka vrcholila, na okamih zaváhal. Uhorská jazda sa prebojovala až do jeho blízkosti, navôkol padali desiatky nukerov – chánových elitných osobných strážcov (nöker). No Subotaj so svojimi mužmi bol tam, kde mal byť. Bojoval v primnohých bitkách (podľa zachovaných údajov v šesťdesiatich piatich), aby pocítil čo i len náznak paniky. Čelil technologicky oveľa pokročilejším a početne silnejším armádam s prepracovanejším spôsobom boja, ako bola Belova. Po taktickej stránke ho protivník nemal čím prekvapiť. „Bahatur“ nedovolil Uhrom vydýchnuť a skonsolidovať sa, neustále na nich vyvíjal tlak. Keď boli pod ochranou jeho oddielov cez rieku prepravené čínske vrhacie stroje spolu s ich obsluhami a tieto začali na tábor uhorského vojska chŕliť zápalné a výbušné nálože pri jednom z prvých použití pušného prachu na európskom bojisku, uhorský odpor sa zrútil. Telá vysokých cirkevných a svetských hodnostárov vrátane arcibiskupa Ugrina, majstra templárov Rembalda de Voczon, veľmožov, rytierov a (desať)tisícov radových vojakov, boli rozosiate nielen v uhorskom tábore a jeho okolí, ale aj kilometre od neho, podľa toho, kde utečencov dostihla a zabíjala mongolská jazda.
Mongolským zvykom bolo odrezávanie uší padlým nepriateľom. Deväť plných mechov s touto „trofejou“ poslali Batuovi Kadan s Bajdarom (Baydar) po bitke pri sliezskej Lehnici, kde o dva dni skôr Mongoli rozdrvili vojsko Henricha II. Pobožného. V bitke padol aj hlavný veliteľ a spolu s ním tisíce mužov. Nevie sa, koľko mechov nazbierali víťazi pri Slanej. Kráľovi sa podarilo uniknúť z bojiska, rovnako aj jeho ranenému bratovi Kolomanovi, ktorý o niečo neskôr v Záhrebe následkom zranení podľahol. Belo našiel útočisko v dobre opevnenom dalmátskom prístave Trogir. V polovici marci roku 1242 ho začal obliehať Kadan, po správe o Ogodajovej smrti (december 1241) obliehanie prerušil. Správa z Karakorumu vzdialeného približne osemtisíc kilometrov sa k nemu dostala za tri mesiace, a to v zime (priemerná denná vzdialenosť prekonaná kuriérmi bola 90 kilometrov). Uhorský kráľ sa tak vyhol osudu ruských kniežat zajatých v bitke pri Kalke, po ktorej Mongoli naskladali ich telá pod drevenú platformu, na ktorej hodovali za stonania umierajúcich. Krutosť? Poverčiví a zároveň praktickí Mongoli, ktorých mysle ovládal šamanizmus, verili, že krv panovníkov a šľachticov vo vysokom postavení nesmie byť preliata, inak by sa na nich nahnevali ich bohovia. Uhorsko bolo na kolenách, odkázané na nemilosť nepriateľa, ktorý s obyvateľstvom nemal súcit. Odhady hovoria o znížení populácie najmä vo východnej časti krajiny až o polovicu. Štát sa z „tatárskej pohromy“ spamätával desaťročia.
Po roku mongolské oddiely dobytú a vyplienenú krajinu opustili. Za najčastejší dôvod sa považuje Batuova ambícia byť zvolený za veľkého chána po smrti svojho strýka Ogodaja. Batu však na kurultaj neprišiel, v podstate blokoval jeho uskutočnenie a zdržiaval sa v južnom Rusku. Veľkým chánom sa po päťročnom interregne stal jeho bratranec, najstarší Ogodajov syn Güyüg (1246). Možno pri zvažovaní kandidátov v pozadí stále zohrávali úlohu pochybnosti o pôvode Batuovho otca, prvorodeného Džingischánovho syna Džučiho („Hosťa“). Príčin odchodu Mongolov z Uhorska bolo viac, vyššie ako očakávané straty bojovníkov, výnimočne studené počasie, ktoré neprialo vegetácii a spolu s močaristou pôdou, neodstránenými ľudskými pozostatkami a zdochlinami zvierat spôsobovalo ochorenia medzi útočníkmi, ich rodinami, koňmi, stádami oviec a dobytka. Správa z cesty a pobytu na dvore Ogodajovej jedinej ženy, regentky Töregene Chatun pochádzajúcej z kmeňa Najmanov vyznávajúcich nestoriánske kresťanstvo v Karakorume z roku 1243 (Historia Mongalorum), ktorej autorom bol františkánsky mních a pápežský diplomat Giovanni da Pian del Carpine, spomína Subotaja v závideniahodnej kondícii a s obrovskou autoritou medzi vojenskými veliteľmi i radovou populáciou. Za dátum smrti mongolského vojvodcu sa považuje rok 1248 po jeho návrate z ťaženia proti južným Sungom. Džingischánova ríša bola už po smrti svojho zakladateľa rozdelená na ulusy – léna – jeho synov, z ktorých sa postupne vyvinuli samostatné štáty – hordy (orda). Do Uhorska sa Mongoli, okrem pohraničných lúpežných prepadov, nevrátili. Naďalej bojovali s okolitým svetom, od juhovýchodnej Ázie cez Stredný a Blízky východ po Anatóliu a Levantu i medzi sebou. Spomienky na vpád votrelcov do Európy sa spájajú s ich neobyčajnou krutosťou, rýchlosťou a bezohľadnosťou, ktoré nič nezastavilo a neobmedzilo. Pre vtedajšiu populáciu boli Mongoli akoby vyvrhnutí z pekla – Tartaru, teda „Tartari“ (lat.) – Tatári“. Požiadavky kladené na vtedajší „dokonalý organizmus“, ktorého základným cieľom bolo prežitie a reprodukcia vlastného spôsobu života bez ohľadu na všetko ostatné, spĺňali bezo zvyšku.
Západ má Clausewitza, Východ Džingischána. Prvý plánuje, vytvára koalície, „vysiela signály“ a sem-tam udrie cez nastrčené a obetovateľné figúrky, aby nebol zasiahnutý. Zdráha sa sám vypochodovať na bojisko. Druhý bojuje v plnom význame tohto slova. Pri rozdávaní úderov vie, že bude musieť nejaké aj vydržať a je na to pripravený. Doterajšie historické poznanie vraví: Ak vedieš vojnu ako „uskutočňovanie politiky inými prostriedkami“ (business as usual), rob to ako doteraz. Ak ju chceš aj vyhrať, bojuj ako Subotaj. Možno práve toto mal na mysli nemenovaný predstaviteľ popredného štátu modernej Eurázie disponujúceho bohatými skúsenosťami z bojov s votrelcami, vysloviac varovanie znejúce ako ozvena z minulosti: „Ešte sme ani nezačali“. Ak začnú, všetci bez rozdielu pocítime na vlastnej koži, o čom bol rok 1241 v európskych dejinách.
Zdroje a inšpirácia (výber):
The Secret History of the Mongols: The Life and Times of Chinggis Khan (wordpress.com)
ЗО_2(4)_макет (1).docx (oaji.net)
Aryuna Nimaeva – Erbed sookhor – YouTube
Г.Эрдэнэчимэг – Хөх Монгол Нутаг – YouTube
Jedna odpoveď
Výborný príspevok! Vďaka.