Ako som vyhral vojnu

Nedávno som si v Pravde prečítal komentár (Vojna sa raz skončí a dnešné apely na odstúpenie území sú nemiestne – Komentáre a glosy – Názory – Pravda) venovaný konfliktu na Ukrajine. Niesol sa v znamení neprehliadnuteľného pohŕdania a  pocitu nadradenosti voči „gaučovým generálom a vzdialeným pozorovateľom“. Netuším, či sa jeho autor pri písaní cítil ako vyšší dôstojník s bojovými skúsenosťami, vzdialeným pozorovateľom je v tomto prípade aj on rovnako ako my všetci, ktorí nie sme v zákopoch alebo na frontovom veliteľskom stanovišti pod paľbou protivníka pripravujúc sa s chvením v žalúdku na útok alebo obranu. Keďže som autorom viacerých článkov a esejí s historicko-vojenskou tematikou od antiky po dnešok, ktorá okrem toho, že súvisí s mojou profesiou, je dlhé desaťročia aj mojím koníčkom (napríklad Pohľad do tvárí Gorgon – Noveslovo), začal som si spytovať svedomie. Podobné výčitky na adresu stratégov sediacich za počítačmi na gauči alebo v kresle (sofa – armchair generals) totiž registrujem už dávnejšie a nestačím sa čudovať, od koho pochádzajú. Ich pôvodcami nie sú, akoby sa dalo očakávať, Šojgu, Gerasimov, Zalužnyj a Syrskij, tí sú príliš zaneprázdnení plánovaním a vedením skutočných vojenských operácií („vojna je príliš vážna vec, aby jej vedenie bolo zverené vojakom“, tvrdia politici, a potom to tak aj vyzerá), ale zase len iní vzdialení pozorovatelia či dokonca bojovné amazonky. Ako je to teda so mnou a mne podobnými? Máme vôbec morálne právo sa k vojne vyjadrovať? Veď súčasní „mladí a nepokojní“, podobne ako ich západné náprotivky a idoly (the young and the restless), vedia už teraz všetko najlepšie. Alebo sa tak aspoň snažia pred verejnosťou pôsobiť.  

Rýchlo rozkvitnutých geopolitických a vojenských analytikov s neodolateľným nutkaním mať vo všetkom prvé a posledné slovo sa dá za deň browsovania po internete, vrátane špecializovaných stránok vo viacerých jazykových mutáciách, nielen slovenskej, českej a anglickej, nazbierať plná noša. Dôležité je vedieť oddeľovať kúkoľ od pšenice. Ešte lepšie poznať predmet skúmania z vlastnej skúsenosti, ak nie identickej, tak aspoň analogickej. Vojenskú službu som absolvoval v Západnom vojenskom okruhu bývalej Československej socialistickej republiky. Na hranici s vtedajšími nepriateľmi a dnešným spojencami – Bundeswehrom a NATO, „all inclusive“. Predchádzali jej dva roky vojenskej prípravy na vojenskej katedre s úvodným trojtýždňovým a záverečným päťtýždňovým sústredením vo vojenskom útvare. Už len toto bolo viac ako výcvik mladých ukrajinských chlapcov a mierumilovných, obstarožných civilov odtrhnutých od svojich dospelých detí i vnúčeniec pred tým, ako boli nahnaní na jatky proti dominantnému protivníkovi v štýle Napoleona mobilizujúceho deti po katastrofe v Rusku a  Hitlera odovzdávajúceho vojnové kríže sotva tínedžerom v záhrade Ríšskeho kancelárstva len zopár hodín pred tým, ako spáchal samovraždu. Každý piatok sme v uniformách absolvovali výuku na učebniach a keďže sme boli pripravovaní na funkcie veliteľov čiat, nemenej času sme trávili v teréne na cvičisku a strelniciach.

Moje ročné pôsobenie v ozbrojených silách ČSSR sa spája s VÚ 1745 Vysočany pri Bore u Tachova. Bol to bojový útvar, motostrelecký pluk pozostávajúci z troch práporov pechoty a  jedného tankového, dislokovaný približne desať kilometrov od hraníc s Nemeckou spolkovou republikou. Bojové poplachy od úrovne roty a práporu po celoútvarové boli na dennom i nočnom poriadku. Nechýbali „vyvedenia“ – náhle opustenie sídla posádky a zaujatie pozícií v teréne v zime, na jar i v lete. Raz sme išli, ako bolo plánované, na jednodňové streľby kdesi za Mariánske Lázně a vrátili sme sa až po týždni so stratami, aj keď nie fatálnymi, na živej sile spôsobenými omrzlinami, zlomeninami nôh a rúk. Odvtedy som bol pripravený na všetko. Bolo to lepšie ako zabudnúť hlavu vonku pri otáčaní tankovej veže alebo pri prevrátení sa OT – „šesťdesiatštvorky“ s nič netušiacimi „bigošmi poľnými, vzduchom chladenými“ s rozbitými hlavami a zlomenými kľúčnymi kosťami, ktorých prevážala. Na záverečnom poučení pred odchodom do civilu bolo prednášajúcim dôstojníkom, vojakom z povolania s uspokojením skonštatované, že straty ČSĽA v danom výcvikovom období boli menšie ako v predchádzajúcom, „len“ stodvanásť mŕtvych. 112 mladých ľudských životov ! Bez toho, aby bojovali s nepriateľom. Pamätám si to, akoby to bolo dnes. Bohovský úspech. Povedzte to do tváre ich matkám, otcom, rodine a priateľkám. Tí, ktorí to už mali za sebou, sa určite nezašívali v štábnych budovách, v „kasínach“ (kasárňach) alebo vo vojenských divadelných súboroch. Neskladali povzbudzujúce častušky kdesi v závetrí, prípadne si vybavili modré knižky. Namiesto nich odviedli totiž takých, ktorí tam vôbec nemali byť, pretože nespĺňali základné fyzické a mentálne kritériá. Kvóty sú však kvóty a armádny šimeľ nepustil.

Ak niekde myšlienka čechoslovakizmu, mimochodom celkom sympaticky, prežívala, tak to bolo v 67. pluku československo-čínskeho priateľstva 19. motostreleckej divízie so sídlom v Plzni, pod ktorú sme patrili spolu so susednými posádkami v Tachove a  Stříbre (pre nás s problémami vysloviť české ř  „v Striebre“, čo domácich dosť iritovalo). Aj keď sme s Číňanmi po rozkmotrení sa Kremľa s Mao Ce-tungom, na rozdiel od 50-tych rokov, zase až takí kamaráti neboli. Pluk bol reprezentatívnou demografickou vzorkou bývalého spoločného štátu nielen od „Dunaja k strmým štítom Tatier“, ale až po Aš. Vážni a zodpovední Severo- a Stredočesi, furiantskí Juhočesi, Pražáci, ktorých mal málokto rád (našli sa však aj takí), vynaliezaví Moraváci, Valasi, Opavania a Slezania, tvrdí Kysučania i Oravci, takmer všetko mäkčiaci Liptáci, zaťahujúci Západoslováci, civilní pasažieri bratislavských „elín“ i brnenských „šalín“, vykoumaní a praktickí Záhoráci, Detvanci spievajúci aj bez toho, aby si to uvedomovali, Maďari zo Žitného ostrova, Gemeru a Malohontu s minimálnou slovnou zásobou slovenského a ešte menšou českého jazyka, Rómovia mluvící, hovoriaci, hvariaci i hutoriaci, i my, „zbešňeti vychodňarski frasi“. Rovnakým jazykom rozprávali aj veliaci dôstojníci. Teda českoslovenštinou – českoslovenčinou, ktorá prekračovala hranice regionálnych lingvistických špecifík. Pracovníci Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra by z toho dostali žihľavku. Neraz to bolo do popuku, no rozumeli sme si. Aj keď pri vydávaní bojového rozkazu a jeho prenose od roty po čatu dochádzalo k „srandovným“ situáciám, keď som orientačný bod pozostávajúci z dvoch pahorkov, teda „velbloud“ preložil ako „ťava“. Veliteľa roty skoro kleplo, ale potom sa mu to začalo páčiť. Podobne ako slovo mačka. Pri týchto a podobných spomienkach sa smejem dodnes. Priateľstvá sa neodvíjali od národnosti a pôvodu, ale od vzájomného rešpektu bez rozdielu formálneho vzdelania, funkčného zaradenia a hodnosti. Ak absentoval, tak nie preto, že ste boli Slovák, Čech alebo Róm (pozdravujem spišských Giňovcov, krompašských Tulejovcov a popradských Čonkovcov), ale blbec. Neraz išlo do tuhého, no žarty boli na dennom poriadku a takmer v každej situácii. Veď sme boli pripravení (skôr pripravovaní) na možnosť ísť „přes spáleniště, přes krvavé řeky“ až na doraz. Operačným cieľom ČSĽA bol Štrasburg a dosiahnuť sme ho mali do piatich, predpokladám pracovných, dní, aby cez víkend „padla“ a mohlo se jít do hospody na pívo. Alebo aby nerušene prebehol parkohospodársky deň. Títo štábni plánovači. Celkom poetické. 

OT-64.

V Bore u Tachova nebola „mazácka“ vojna. S odstupom rokov si trúfnem povedať, že vzťahy medzi radovým mužstvom, poddôstojníkmi, dôstojníkmi, či už „absami“ (abso – vysokoškolský absolvent, jednoročiak) alebo z povolania boli príkladné. Aj keď doberanie si jeden druhého nemohlo chýbať. „Počúvajte, V…ský . Aký ste to vy vlastne inžinier?“, spýtal sa raz rozmarne veliteľ práporu nadporučík V…ek (budúci generál Armády SR) s nádychom podceňovania jedného z nás. Stando, ktorý vytrvalo odmietal používať pre miesto jeho štúdií termín Gottwaldov, preňho to bol vždy len Zlín Tomáša Baťu, odpovedal ako pravý Moravák, trefne a vtipne. „No já su inženýrem přes boty“. „A to máme aj takých ?“, kontroval kvázi nadurdene súdruh nadporučík. „No je to pořád lepší než být inženýrem poradového kroku,“ zabil Stando v narážke na povestný kosoštvorec na uniforme vojaka – dôstojníka z povolania s vysokoškolským vzdelaním. A bol kľud. Náš ďalší spolubojovník, Pepo z „Bzence“ pri jednej z hlbokomyseľných debát, takých charakteristických pre chvíle osobného voľna, predstihol diškurz o rodovej binárnosti, veď o čom inom by sa chlapi medzi sebou bavili, o desaťročia pamätným výrokom „Juríku, žena je nádherná věc, no nesmí to být chlap“ (v originále explicitnejšie). Vytesať do kameňa pre budúce generácie.

Pravdaže, „na vojne“ sme neboli len preto, aby sme strihali meter a tešili sa na „civil“. Strieľali sme z osobných ručných zbraní, pancierovky (RPG-7), ľahkého i lafetovaného guľometu, hádzali granáty (na ciele, nie do rybníka), absolvovali denné i nočné streľby, viedli poradovú, taktickú, streleckú, chemickú prípravu a politické školenie mužstva svojich čiat, absolvovali cvičenia až po úroveň divízie a armády na legendárnom „Doupově“, to záverečné pod priamym dohľadom vtedajšieho hlavného veliteľa vojsk Varšavskej zmluvy, maršala ZSSR Viktora Georgijeviča Kulikova (1921 – 2013), hrdinu Veľkej vlasteneckej vojny. Tam som videl v akcii aj inak neviditeľných ruských vojakov. Poviem to takto. Nik z nás by nechcel stáť proti nim zoči-voči či už so zbraňou v ruke alebo bez nej. Ani dnešní „heroji“ z NAKA. Nám stačilo, že sme skákali z vrtuľníkov v plnej poľnej do tyla nepriateľa, hĺbili zákopy ukryjúc sa v nich pred tankami, ktoré prešli ponad nás, a za hromového „Hurá“ išli „na zteč“ strieľajúc ostrými. Dnešným nadšencom adrenalínových športov môžem vrelo odporučiť. Na rozdiel od odpískaného paintballového zápolenia alebo kurzu prežitia v horách sme po skončení príslušnej výcvikovej sekvencie nenastúpili do esúvéčka a neodviezli sa domov či do obľúbeného pubu sprítomňujúc si zážitky, ale ďalej mokli v daždi, mrzli v zime alebo sa parili na slnku. Videli by, ako sa po niekoľkohodinovom vození v obrnených transportéroch v chemických oblekoch a s nasadenými maskami pri vnútornej teplote približne 50 stupňov a viac dal žmýkať pot z maskáčov na litre. Ak vás začne nudiť vlastný bazén, sauna či jacuzzi a obmedzovať cholesterol, skúste. Ako tvrdí reklamný slogan, vaše zdravie sa vám poďakuje.  

Po poslednom cvičení „záložiek“ tesne pred pádom režimu som získal hodnosť nadporučíka. Opäť sme šantili v horách a lesoch Vihorlatu a na strelnici pri Porube pod ním. Zastrieľali sme si a zahádzali granátmi do sýtosti (myslené ironicky). Náš veliteľ roty, vojak z povolania mladší od nás, pri inštruktáži hodil granát z okopu tak nešťastne, že mu črepina rozťala koreň nosa. Čisto a symetricky, o zrak neprišiel. Vyriešil to flajster. A pivo so zopár poldecákmi v dedinskej krčme. Chlapský folklór. Po ďalších desiatich rokoch alebo tak nejako som bol vyradený z vojenskej evidencie, tuším ako kapitán, no nie som si istý.  Hodnosti som získal služobným postupom a na rotu pri posádkových denných činnostiach by som si trúfol aj dnes. Celkom rád by som však videl ranný nástup nejakej pod velením nedávneho a súčasného ministra obrany. Mohli by to vysielať v televízii v priamom prenose, aby sme videli viťúzov, ktorí stoja na samom čele slovenských ozbrojených síl. Asi „by sme še pobavili“.

V ozajstnom konflikte som nebojoval. Bol som k nemu pomerne blízko v decembri 1981, keď bol náš pluk vyčlenený pre možnú intervenciu v Poľsku zmietanom štrajkami hnutia Solidarita. Ak by k tomuto momentu došlo, bolo by to „husté“. Poliaci by na sebe určite nenechali kálať drevo ako dnešní Slováci. Možno preto, že si dnešní mladí neprešli základnou vojenskou službou. Zišla by sa im a viac by si vážili mierový život a boli by naň lepšie pripravení. Mnohí si totiž myslia, že ak, bože uchovaj, príde vojna aj na Slovensko alebo Slováci pôjdu za ňou, budú bojovať na tabletoch a smartfónoch a keď ich bude nudiť, tak ich jednoducho vypnú a odložia. Nič také. Do vojny neradno štuchať, zobudí sa. Navyše väčšina hráčov „World of tanks“ by nezvládla ani súvislý týždeň ranných rozcvičiek na buzeráku v snehovom či daždivom počasí, o dvadsaťkilometrovom nočnom pochode s plnou poľnou ani nehovoriac. Niektorým z nás nestačilo ani to. Pamätám si na absolventa, ktorý prišiel na vojnu ako tichý chlapec a odchádzal z nej, stále skromne, vymakaný ako špičkový atlét. Pritom sa nezašíval. Zúčastňoval sa na každodennom výcviku a kondíciu nezískaval cvičením s činkami, ale bežeckými krosmi, krátkymi šprintami, zhybmi na hrazde a kľukami. Nerobil okolo seba vietor a svaly nevystavoval na obdiv. Skrýval ich pod uniformou inšpirujúc aj ďalších.

Hlavnou postavou vojnovej satiry anglického autora s írskym priezviskom (Patrick Ryan, „Ako som vyhral vojnu“ [How I Won the War], 1963) je mladý a snaživý poručík Ernest Goodbody, ktorý berie všetko privážne a prizodpovedne. Na hodine ženijnej prípravy, ktorú vedie dôstojník z povolania, na informáciu, že na prekonanie vodnej prekážky slúži nákladné vozidlo s rozkladacím mostom v dĺžke pätnásť metrov, sa snaživo opýta, ako postupovať v prípade, ak je prekážka širšia. Dôstojník preruší výklad, skúmavo sa na ašpiranta kurzu zahľadí a spýta sa ho: „Ako sa voláte?“ „Godbody, pane !“  „Počúvajte, Goodbody, vy asi potrebujete sprdnúť“. Poučenie? Mudrlantov v armádach nemajú radi. Goodbodyho skúsenosť sa prelína s povzbudením podplukovníka Luk…íka z vojenskej katedry pred záverečnými skúškami na vojenskom sústredení poslucháčov košickej právnickej fakulty: „Keď neviem nič, poviem všetko, a nepindám!“ Čuduj sa svete, na rozdiel od často jalového špiritizovania v civilnom živote, v armáde to takto funguje. Musí ! A to je dobré.

Vojny vyhrávajú a prehrávajú generáli a štáty, vojaci ich môžu len prežiť alebo v nich padnúť. Na svoje šťastie som v žiadnej nebojoval podobne ako desaťtisíce a stotisíce ďalších, ktorí absolvovali vojenský výcvik v bývalej ČSSR. Nebol som John Rambo ani Grzegorz Brzęczyszczykiewicz z obľúbenej poľskej komédie „Ako som rozpútal druhú svetovú vojnu“. 30. september 1982 je dňom, na ktorý si spomínam dodnes. Mal som za sebou školu i vojenskú službu a budúcnosť pred sebou. Ten čas nepovažujem ani dnes za zbytočný a stratený. Mám len dobré a výborné spomienky na ľudí a kraj, s ktorými a v ktorom som strávil rok života. Dúfam, že podobný pocit úľavy zažijem na deň a po ňom presne po štyridsiatich a jednom roku znovu. Pokiaľ ide o tých, ktorí neprežili ani len zlomok z toho, o čom píšu, prajem im dlhý život, aby mohli podobné skúsenosti v zdraví, pokore a mieri nadobudnúť. Až potom pochopia, čo znamená vyhrať vojnu, hoci ju nezažili.

Venované všetkým, ktorí slúžili vo vojenskom útvare VÚ 1745 Vysočany – Bor u Tachova vrátane vojakov z povolania, a osobitne tým, ktorí v ňom ZVS absolvovali v rokoch 1981 – 1982.

Pohľad na ubikácie motostreleckých práporov po rokoch.

(Celkovo 421 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter