Na Slovensku to máme veselé, politici nás zabávajú a národ sa snaží prežiť. Prvá časť článku vznikla pred týždňom a pred blokovaním parlamentu Huliakovou partičkou, a tak sa musím pred zástupnými témami dotknúť aktuálnej politickej situácie.
Napätie v koalícii rastie každým dňom a nevedno, kedy sa skončí
Aká je súčasná situácia? Dve neriadené strely, dvaja politici správajúci sa ako užitoční idioti – Rudolf Huliak a Andrej Danko miešajú pre koalíciu Molotovov smrtiaci koktail. Svojím konaním výrazne poškodzujú koaličnú vládu a nahrávajú progresívcom, voči ktorým vraj bojujú, nuž a v opozícii si mädlia ruky. Ak takto budú pokračovať, tak predčasné voľby, po ktorých už volá PS, SaS, KDH, Slovensko a ku ktorým Demokrati zbierajú podpisy na vyhlásenie referenda, tu budú čoskoro. Toto títo hochštapleri chcú a toto im dovolíme?
Na Slovensku máme viacero slov na pomenovanie tej istej veci či situácie. Koalícia stále tvrdí, že nie je v kríze a nič podstatné sa nedeje. Došlo však k stavu, keď traja poslanci, vedení Rudolfom Huliakom, vystúpili z klubu SNS, de iure aj z koalície, ktorá má v Národnej rade SR aktuálne len najtesnejšiu väčšinu – 76 poslancov. Ak to nie je kríza, tak čo to je? Sú to len malé problémy, nedorozumenia? Nie, ide o koaličná krízu, ktorá sa môže stať permanentnou. Vydierač Danko teraz ukazuje na vydierača Huliaka. Ak Huliak nechcel nič, ako tvrdí a bude vraj hlasovať s koalíciou, mohol zostať v klube SNS. To sú však len plané reči, lebo on bude ďalej vydierať, čo už preukázal zablokovaním parlamentu. Tým poprel svoje vlastné slová. Následne síce hlasoval za zmeny v školskom zákone, ale na hlasovaní o odvolávaní Šimkovičovej a Suska sa huliakovci nezúčastnili. Robert Fico mal (podľa jeho vyjadrenia) s Huliakom vážny rozhovor, pri ktorom dostal vraj jednoznačné prísľuby o plnej podpore koalície. Fico však po rokovaní vlády uviedol: „Varujem každého, a je mi jedno, či to bude niekto z vládnej koalície, alebo ktokoľvek iný: ak začnú chodiť informácie o kupčení, nasadím všetky spravodajské služby.“ Ak chce Fico použiť takýto ťažký kaliber, tak priznáva nielen vážne problémy a krízu koalície, ale i hrozbu jej možného rozpadu.
Ako je to so sľubmi Huliaka, to sme videli v priamom prenose, keď sa ešte ani dvere na Úrade vlády SR nezatvorili a Fico odišiel na návštevu Číny, už sa Huliak vláde vyhráža a za podporu koalície žiada jedno kreslo ministra a očakáva, že vládne strany ho pozvú ku koaličnému stolu. Huliak má celkom iste nemalé zištné ciele, nie je to len o medveďoch, či „sukách“. Jeho sľuby sú ako v koši voda a sú rovnakou istotou, ako predpoveď počasia na leto 2025.
Vo vláde máme tri koaličné politické strany a troch neriadených odídencov, ktorých strana však neprešla voľbami. Ak teda huliakovci niečo predsa len budú chcieť, mali by to žiadať len a len od SNS, na ktorej chrbte sa do parlamentu dostali. Podobne to bolo aj u Matoviča, ktorý dotiahol do parlamentu ľudí z ulice. Aj tu sa potvrdzuje, že Andrej Danko sa čoraz viac podobá na Igora Matoviča, čo sa prejavuje aj v rebríčku dôveryhodnosti, kde so 17,4 percentami padli spoločne na úplné dno.
Robert Fico rázne odmieta kupčenie s poslancami a hovorí o hľadaní politickej platformy, o akejsi dohode či memorande s tromi nezávislými poslancami, čo by bolo pekné, ak by dohody platili. Či to bude reálne, ukáže až čas, no na zázraky a dohody s bláznami ťažko veriť. Napriek tomu sa vďaka strategickému mysleniu Roberta Fica dá očakávať pokračovanie koalície možno až do riadnych volieb v roku 2027, je však otázne, za akú cenu. Nik nevie, kam až siahajú požiadavky odídencov a kde sa zastavia. s
Zemetrasenie v koalícii sa nateraz celkom iste nekončí a nám nezostáva nič iné, len držať palce premiérovi, že to ustojí.
Zástupné témy strán slúžia na prekrytie ich problémov
Populistické témy, ako volebný systém a financovanie politických strán, sa objavujú v pravidelných intervaloch rok-dva po voľbách, aby potom po nich ani pes neštekol. Stranám majú slúžiť jednak na odpútanie pozornosti občanov od ich vlastných problémov, alebo na zviditeľnenie a získanie lacnej popularity u voličov, ktorí by radi v týchto témach privítali zmenu.
Zástupné témy a účelové vyjadrenia však v určitom zmysle využíva i sám Robert Fico, ktorý pri kritike opozície a médií, nastoľovaní ekonomických či politických vážnych tém odkláňa ich pozornosť na zahraničnú politiku štyroch svetových strán. Ak to nestačí, otvorí tému cesty do Číny, či osvedčené vyjadrenie o návšteve Moskvy k 80. výročiu víťazstva nad fašizmom, čo opozíciu i mainstreamové médiá „vytočí“ a zo zdravotníctva a školstva sa stanú podružné témy. Fico vie, kedy sa vrátiť do rokov 2020 až 2023, i kedy tvrdo zaútočiť faktami na opozíciu alebo médiá.
Nie všetky témy, ktoré na prvý pohľad tak vyzerajú, sú aj v skutočnosti zástupné. Takou je aj opodstatnená dlhodobá téma Smeru SSD o neprijateľnosti vstupu Ukrajiny do NATO, ako i o vojne na Ukrajine, ktorej riešením nie je pokračovanie v bojoch a dodávky zbraní, ale zastavenie paľby a začatie mierových rokovaní. Podobne je to konsolidácia verejných financií alebo realizácia Plánu obnovy a rozvoja.
Volebný systém je témou Hlasu SD
Hlas SD chce volebný systém priblížiť k ľuďom a dať väčšiu moc regiónom. Strana ho chce predstaviť v budúcom roku, a tak neuviedla nič konkrétne. Predseda Hlasu SD Šutaj Eštok v tejto súvislosti uviedol: „Má byť spravodlivejší a predstavíme ho bez ohľadu na to, akých politických reakcií sa dočkáme.“ Ide teda o výstrel naslepo, a tak sa zmena volebného systému môže skončiť skôr, ako sa začne o nej čo i len diskutovať.
Takzvaný Mečiarov jednomandátový volebný obvod a pomerný systém trvá na Slovensku už roky a strany ho nemajú záujem meniť, im totiž maximálne vyhovuje. Stačí im jeden charizmatický líder a sú v parlamente. Vyhovuje to Smeru SSD, rovnako ako PS, SaS a SNS. Váhať môže, a to len po odchode Pellegriniho, Hlas SD a podpora by mohla zaznieť len od KDH, ale to je veľmi málo. Vie to aj Hlas SD, no chce zaujať voličov, ktorí si budú naivne myslieť, že ide o nich.
V prípade reálneho záujmu o zvýšenie významu regiónov môžu prichádzať do úvahy rôzne spôsoby. Ten pravdepodobne najpriechodnejší by bol, ak by bol ponechaný pomerný volebný systém a bolo by vytvorených osem volebných obvodov podľa krajov.
Do úvahy prichádza aj zmiešaný volebný systém, kde by sa volilo 75 poslancov v jednom volebnom obvode ako doteraz a 75 poslancov v 75 volebných obvodoch podľa okresov väčšinovým systémom. To by mohlo viesť k posilneniu dominancie silných strán a obmedzeniu prístupu tých menších do parlamentu. Zároveň by však bol nespravodlivý z hľadiska počtu voličov, keď napríklad volebný obvod (okres) Prešov s počtom obyvateľov viac než 176-tisíc by mal jedného poslanca rovnako, ako Medzilaborce s necelými 12-tisíc obyvateľmi. Podobne je na tom Bratislava-Petržalka vo vzťahu k Poltáru a ďalšie okresy s výrazným rozdielom počtu obyvateľov.
Ak by motyka predsa len vystrelila a rokovalo by sa o volebnom systéme, tak by sa mala aj na základe minulých i terajších skúseností zakotviť do zákona o voľbách klauzula, že ak poslanec vystúpi zo strany, za ktorú vo voľbách kandidoval, automaticky mu zanikne mandát. Hneď by sme nemali žiadnych „nezávislých“ poslancov, ani odídencov z klubov a strán.
Zmena volebného systému je však len veľmi ťažko priechodná a predpokladám, že sa v tomto volebnom období ani nezrealizuje. Znovu bude tak, ako bolo.
Hnutie Slovensko chce šetriť na financovaní strán, ale až teraz
Hnutie Slovensko (OĽaNO) predložilo do Národnej rady SR návrh na zavedenie solidárneho odvodu pre politické strany. Ak by návrh prešiel, politické strany by museli odviesť do štátnej kasy 10 percent zo sumy príspevkov prevyšujúcej milión eur a 50 percent zo sumy prevyšujúcej dva milióny eur. To by bolo správne a šľachetné, ale…
So „šetrením a krátením“ financií, presnejšie dotácií štátu pre politické strany vyšiel upadajúci Igor Matovič, aby sa vôbec dostal do médií. Šetriť na stranách je správne, hovorí to však ten Igorko, ktorý rozhajdákal v rokoch 2020 až 2023 takmer 24 miliárd eur. Ako správny populista chce „šetriť“ až teraz, keď dosiahol minimálny volebný výsledok a najmä vtedy, keď mu približne 30 miliónov eur od štátu za voľby 2020 a 2023 vrchovato naplnilo pokladňu slúžiacu len jemu a dvom-trom ním vyvolených priateľov.
Treba si uvedomiť, že financovanie politických strán je mimoriadne diskriminačné a nahráva silným stranám. Prelomiť päťpercentnú hranicu ako podmienku pre vstup do parlamentu je pre nové alebo malé strany bez financií, výrazných osobností a podpory médií prakticky nemožné. Ak máte peniaze, máte všetko, aj mediálny priestor, aj priaznivejšie výsledky prieskumov preferencií a v takom prípade sa dajú získať aj osobnosti. Je to však začarovaný bludný kruh, v ktorom tí, čo majú finančné prostriedky, získavajú ešte viac a voliči sa k nim hrnú. Tí, čo nemajú nič, nedosiahnu nič a volič sa za nimi ani neobzrie… Bohatí tak bohatnú a chudobní ešte viac chudobnejú.
Okrem príspevku zo štátneho rozpočtu získavajú úspešné strany aj sponzorské príspevky od oligarchov: oficiálne alebo i rôznymi pokútnymi spôsobmi. „Sponzori“ sa podľa úspešnosti politickej strany presúvajú od jednej strany k druhej. Stalo sa tak, keď prešli od Mečiarovho HZDS k Dzurindovej SDKÚ a neskôr k Ficovmu Smeru SD. Všetky vlády to tolerujú, veď ide o ich strany, ide o nich samých.
Politicky i finančne silné koaličné i opozičné strany nemajú reálny záujem na zmene ich financovania a veselo si žijú z daní občanov. Riadia sa výrokom Václava Klausa, ktorý hovorí – peniaze sú až na prvom mieste.
Strany nepôjdu sami proti sebe
Všetkým stranám ide o šetrenie, ale len vtedy, keď sa to ich netýka. Z populistických návrhov, akým je aj zmena volebného systému a financovania strán, nebude s vysokou pravdepodobnosťou nič. Tieto témy odpútajú pozornosť občanov od problémov strán, ale i od problémov v spoločnosti, nuž a národ sa pozabáva, v bratislavskej kaviarni podiskutuje a v dedinskej krčme ponadáva.
Naši mocní vedia, čo treba na ovládnutie národa – chlieb a hry. Preto si budú ďalej robiť len to, čo sami uznajú za vhodné. Pravda, ak im to dovolíme.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
Zamlčované problémy strán a ich zástupné témy | 1. časť
