Politický atentát na premiéra R. Fica nebol eminentne útokom proti jeho osobe, ale útokom proti jeho politike, v ktorej sa začal orientovať na skutočné záujmy Slovenska, a nie na záujmy zahraničných mocností. Koniec koncov aj sám atentátnik sa vyjadril, že bol proti politike R. Fica, a nie proti R. Ficovi ako osobe.
Ak odhliadneme od vládnutia I. Matoviča a spol., počas ktorého bol R. Fico neustále označovaný za mafiána a dokonca Špeciálna prokuratúra SR ho dvakrát obvinila zo založenia „zločineckej skupiny“, tak po víťazstve Smeru vo voľbách a najmä po porážke opozície v prezidentských voľbách sa opozícia na čele so stranou PS a aktívneho prispievania Z. Čaputovej pustila všetkými silami do boja proti politike koaličných síl. Koalícia však začala realizovať len svoje predvolebné sľuby, ktoré dala voličom a na základe ktorých vyhrala demokratické voľby.
Politika orientovaná na očistu štátneho aparátu od inštitúcií a síl, ktoré permanentne zneužívali svoje postavenie na útoky proti nepohodlným politickým stranám a politikom, politika orientovaná na mier, a nie podporu vojny na Ukrajine, odmietanie účasti slovenských vojakov vo vojne na Ukrajine, odmietanie prerozdeľovania imigrantov, posilňovanie suverenity Slovenska, orientácia na medzinárodnú spoluprácu smerujúcu na „všetky svetové strany“, nielen na západ a politika snažiaca sa o návrat princípu verejnoprávnosti do RTVS boli do výstrelu v Handlovej politikou, ktorú presadzoval R. Fico.
Bola to evidentne opozícia, spolu s rozhodujúcou časťou médií včítane RTVS, ktorá začala odmietať nastolený smer politiky spôsobom, ktorý nerešpektoval vôľu voličov vyjadrenú vo voľbách, t.j. nerešpektoval jeden zo základných princípov demokracie. Neustále organizovanie manifestácií občanov, ktorých hlas neuspel v regulárnych voľbách s cieľom prejavovať odpor voči nastolenému smeru politiky a konkrétnym politikom boli tou príčinou, ktorá vyvolávala v spoločnosti nenávisť, ale nie všeobecnú, abstraktnú nenávisť, ale nenávisť voči politike koalície, reprezentovanej premiérom R. Ficom.
Dnes s prekvapením čítam, že Z. Čaputová spolu s P. Pellegrinim zvolávajú stretnutie predstaviteľov politických strán, s cieľom „upokojiť“ situáciu. Ešte viac ma prekvapilo vyhlásenie Z. Čaputovej, v ktorom tvrdí, že: „To čo sa včera stalo, bol individuálny čin, ale napätá atmosféra nenávisti bola naším kolektívnym dielom.“ Namiesto toho, aby sa Z. Čaputová venovala svojmu podielu na vytváraní situácie, v ktorej bol R. Fico vykresľovaný ako najväčšie zlo, situácie, ktorá vyústila v atentát na premiéra, tak svoj podiel na politickom atentáte skrýva za celú spoločnosť. V danom vyhlásení akosi zabudla na to, že ona bola a ešte je „hlavou“, politicky spoluzodpovednou za spoločnosť, ktorú robí zodpovednou za atentát na R. Fica.
Súhlasím s tým, že je potrebné skončiť s vyvolávaním nenávisti, ale to nie je možné dosiahnuť hľadaním nemožnej jednoty medzi politickými stranami, ktoré nutne vzájomne bojujú o politickú moc. Odstránenie nenávisti v politike je možné dosiahnuť len tak, že sa opozícia vráti k dodržiavaniu princípov demokracie, k rešpektovaniu výsledkov demokratických volieb a upustí od pokusov získať moc „majdanizáciou“ spoločnosti, a nie demokratickými voľbami. Upustí od návodov, ktoré predseda M. Šimečka teoreticky skúmal vo svojej práci „Diffusion and civil society mobilisation in coloured revolutions“.
Ak sa na politický atentát R. Fica pozeráme z objektívneho hľadiska, tak nemožno ostať len pri abstraktných formách odsúdenia atentátu na politika. Je potrebné si uvedomiť, že R. Fico nebol „abstraktným“ politikom, ale bol konkrétnym politikom, presadzujúcim určitú politiku.
Z tohto hľadiska možno atentát chápať ako výstrahu všetkým politikom, ktorí by chceli dnes presadzovať mier namiesto vojny, suverenitu krajiny namiesto jej podriadenosti EÚ a NATO, a politiku krajiny smerujúcu na všetky svetové strany.
3 Odpovede
Doc. Manda zrejme nepriamo reaguje na môj včerajší článok, takže si dovolím pokračovať v nepriamom dialógu. Samozrejme, že pokus o atentát na R. Fica je konkrétnym politickým činom, dokonca radikálnym činom odporu, nesúhlasu a nepriateľstva s použitím zbrane, teda teroristickým činom. Ako taký bude tento čin aj súdený podľa zákona, nakoľko páchateľ je dolapený. Z politického hľadiska bol však namierený proti hlavnému reprezentantovi politiky, ktorú tu autor správne popisuje, so zámerom “zneškodniť” ho aj ako tvorcu tejto politiky. Samozrejme, že neexistuje politika bez jej konkrétnych aktérov a nositeľov. A každý politický oponent dobre vie, že bez týchto konkrétnych aktérov by nebolo ani žiadnej politiky v praxi. Preto aj tu je namieste klasická otázka: cui bono? Komu tento čin poslúžil? Kto môže mať z neho prospech a kto bude z neho vytĺkať politický kapitál? Autor to vo svojom príspevku takisto správne naznačuje. Lenže vo svojich dôsledkoch tento úkladný politický čin neslúži ani záujmom celej krajiny, a teda bol namierený proti celej spoločnosti už len preto, že znefunkčnil hlavného aktéra politiky, ktorá sa zasadzuje za nápravu a funkčnosť štátnych inštitúcií po predošlom rozvrate, a tiež o mier v Európe atď. Čin deklaratívne (a v tomto zmysle abstraktne) odsúdili dokonca aj všetci politickí aktéri opozície a iného politického zmýšľania (aj v zahraniči), povedzme, že aj zo správneho úmyslu, nielen zo strachu, aby sa takéto politické činy nestali inšpiráciou pre niekoho na druhej strane alebo vôbec. Aj z tohto dôvodu je takýto politický čin namierený proti nám všetkým, nielen proti konkrétnej politike konkrétnej strany a v tomto prípade aj vlády, ak by sa napríklad mal stať rozbuškou nejakej vojny, občianskej či politickej (ako sa stali výstrely G. Principa rozbuškou svetovej vojny). Politické súvislosti tohto teroristického činu sú teda dôležité a isto budú ešte predmetom nejedného rozboru a diskusie.
Emil, vidím to tak, že politický atentát zasahuje skrze daného politika nie len politiku ktorú reprezentuje, ale nepriamo zasahuje celú spoločnosť tým, že môže vyústiť v občiansku vojnu je zrejmé. Ale pointa je v tom, že politické sily, ktoré fakticky vytvorili podmienky pre objavenia sa atentátnika a to či už náhodného alebo vopred pripraveného, takúto vojnu objektívne vyvolávajú a to preto, že subjektívne sú presvedčení, že k nej nedôjde, pretože ekonomicko-politická moc je na ich strane. Preto ich praktický krok, ktorý môže viesť objektívne k vojne chápu tak, že ide o výstrahu druhej strane v presvedčení, že napadnutá strana sa neodváži prejsť k otvorenému boju.
Myslím, že tu treba aby OČTK vyšetrili samozrejme samotný atentát (žiadne postrelenie), ale najmä súvislosti a zodpovednosť politikov aj médií.
PREJAVY, KTORÉ VYVOLÁVALI NENÁVISŤ… (Tragédia z nenávisti musí sa to zastaviť !!!)
Už po 17 rokov (2016), MÉDIÁ A NOVINÁRI NEKRITICKOU PODPOROU ÚDAJNÝCH LIBERÁLOV A PROGRESIVISTOV PACHTIACICH PO MOCI, zmenili spoločnosť na klbko nervov. Neuvedomili si, že ak nenávisť (matovičovsko-šimečkovského typu z oplotenej ambasády), vypustia do spoločnosti, nedá sa skrotiť a ovládať. Teraz ohrozuje všetkých, ale musí sa to zastaviť. Krik sa stal spôsobom hovorenia. Dnes musíme odmietnuť nenávisť a násilie ako formu diskusie. Až po atentáte na premiéra Roberta Fica (snáď) dospeli médiá a novinári do situácie, že je jasné, čo znamená vzdať sa prejavov, ktoré vyvolávajú nenávisť. Nanovo sa musia učiť a pochopiť, že aj z jedného slova klíčia národné tragédie.
DOBROVOĽNÝ, KAPITALIZMOM ŽIVENÝ AKT SPOLOČENSKEJ A EKOLOGICKEJ SAMOVRAŽDY.
Toto je najvyšším časom, aby sa vrátili k politike korektných súperov a odmietli každého, kto v politike nemá na srdci verejné dobro, kto necíti zodpovednosť za ľudské osudy, kto nevníma všetkých ľudí v tejto krajine ako spoluobčanov.