Možno viete, možno nie, pred tridsiatimi rokmi – 24. augusta 1994 prijala Národná rada Slovenskej republiky Zákon č. 241/1994 Z. z. o meste Martin ako centre národnej kultúry Slovákov žijúcich v Slovenskej republike aj v zahraničí. V jeho zmysle má mesto Martin pôsobiť ako stredisko a národný symbol Slovákov doma aj v zahraničí, ochraňovať a rozvíjať národnú kultúru a národnokultúrne pamiatky na svojom území, koordinovať snahy jestvujúcich národných ustanovizní a spolkov, aby udržiavali a rozvíjali amatérsku i profesionálnu kultúrnu činnosť, udržiavať a propagovať v spolupráci so štátnymi orgánmi národne významné priestory, budovy, námestia, sochy, zbierkové fondy, tabule a iné pamätihodnosti na svojom území, utvárať podľa svojich možností podmienky na činnosť ustanovizní a na ochranu miest a budov spomenutých v zákone vrátane Národného cintorína a koordinovať snahy existujúcich národných kultúrnych ustanovizní, spolkov a združení smerom k Slovákom žijúcim v zahraničí, utvárať podmienky na umiestnenie ďalších ustanovizní na území mesta v oblasti školstva, vedy a kultúry. Nie je to málo.
Ústredný Náhrobok na Národnom cintoríne.
S mesiacom august je spojená aj Matica slovenská (MS), ktorá vznikla 4. augusta 1863 v Martine a tento deň je zaradený medzi pamätné dni SR ako Deň Matice slovenskej. Matica sa pravidelne (nielen) v augustové dni a iba v Martine pripomína slovenskej i svetovej slovanskej verejnosti. Augustové slávnosti i matičné podujatia tak určite dobre napĺňajú literu zákona o Martine – centre slovenskej kultúry. Navyše, MS je jediná inštitúcia, ktorá sa menovite v Zákone o meste Martin spomína (aj keď v poznámke pod čiarou). Využili sme matičnú príležitosť a strávili sme tri dni, posledný júlový a prvé dva augustové roku 2024, „konzumáciou“ niektorých kultúrnych pokrmov z ponuky mesta kodifikovanej zákonom.
Prvý deň ako predkrm
„poslúžili“ Turčianske Teplice. Už párkrát sme chceli navštíviť Galériu Mikuláša Galandu (patrí mestu), ale doteraz sa to nepodarilo. Zo železničnej stanice príjemnou prechádzkou popri modernom termálnom kúpalisku sme došli k rodnému domu M. Galandu, ktorý slúži potrebám jeho galérie. Prvé sklamanie (z technických príčin zatvorené – pripravovali novú prechodnú výstavu) sme ústretovosťou domácich zmenili na možnosť prehliadnuť si aspoň trvalú expozíciu života a diela MG.
Bol to jedinečný zážitok, navyše doplnený o knihu veršov haiku „Živá voda“ od výtvarníka a spisovateľa Miroslava Bartoša, ktorého výstavu akvarelov práve inštalovali pred vernisážou v druhý deň. Jedno z nich:
Vravia: hodnoty,
ako ich zveľaďujú.
Myslia peniaze.
Galéria Mikuláša Galandu sprístupňuje pre svojich návštevníkov aj výstavný priestor v objekte pošty na Partizánskej ulici. Sú tam obrazy, ktoré boli darované galérii počas výstav v rodnom dome Mikuláša Galandu. Otvorené je vždy len v stredu medzi 13.00 a 15.00 hod. Dnes je streda, pol druhej popoludní. Kráčame kúpeľným parkom a pokojnými ulicami. Očakávania sa zmenili v zlý sen. V stredu 31. 7. 2024 expozíciu neotvorili „z technických príčin“. Nepochopiteľné a urážlivé! Snaha o nápravu chuti v podnikovej predajni miestnej bryndziarne vyšla tiež naprázdno. Zatvorili dve hodiny predčasne…
Miro Demák v knihe: „Takmer niečo medzi nami a dejinami“ spomína galériu replík obrazov Stana Trepáča na turčianskoteplických kúpeľných chodbách, ktoré približujú historické momenty z dejín kúpeľov. Viete, že práve tu palatín Fraňo Vešeléni (okrem iného manžel takmer svätice Žofie Bosniakovej z Tepličky nad Váhom a neskôr Márie Séčiovej – muránskej Venuše) organizoval sprisahanie proti cisárovi? Jedno zo šiestich stavovských povstaní v 17. storočí v Uhorsku. Naša snaha zistiť v Turistickom a informačnom centre mesta možnosti uvidieť obrazy bola (tiež) neúspešná. Pred časom sme sa zastavili v centre mesta v kaviarni Galanda. Bol to skutočne príjemný kultúrny priestor patriaci mestu. V súčasnosti je mimo prevádzky, dúfam, že len dočasne.
Niečo po tretej popoludní nás vlak vezie späť do Martina. Rýchlo do Múzea Martina Benku, ktoré je otvorené do piatej a posledný vstup je o 16.00 hod. Stihli sme a jeho prehliadka dala zabudnúť na niektoré predchádzajúce neúspechy. Naposledy sme tu boli asi pred štvrťstoročím. Možno preto, že sme boli v tom čase osamelí návštevníci, ale určite preto, že sprievodkyne galérie nám poskytli veľmi kvalitné sprievodné slovo, bola prehliadka zážitkom. Akýkoľvek náš popis vám nenahradí dojmy z osobnej návštevy. Navštívte ju. Koncom minulého roka expozíciu múzea obohatili o „balkánske“ obrazy Martina Benku. Dokopy 15 olejomalieb s netradičným motívom Jadranu, ktorý zaujal pozornosť a kreativitu umelca počas niekoľkých letných pobytov v rokoch 1925 – 1935, získalo Slovenské národné múzeum (pod ktoré Múzeum Martina Benku patrí) nákupom od známeho zberateľa Ivana Melicherčíka.
Druhý (nielen matičný) deň
sa začal návštevou Bádateľne MS, kde sa pripravovala výstavka niektorých matičných pokladov. Vidieť originálny obal na Stanovy Matice vyšitý pani Francisciovou či podpisy „všelijako“ známych osobností zapísaných do Pamätnej knihy je dobrý pocit. Cez Memorandové námestie sme sa presunuli do prvej budovy MS, kde dnes sídli Literárne múzeum Slovenskej národnej knižnice (SNK). (SNK je ďalšia ústredná inštitúcia sídliaca v Martine. V čase prijatia zákona o Martine bola SNK súčasťou Matice slovenskej tak ako aj toto múzeum. Možno by bolo vhodné uviesť do zákona o meste Martin aj ďalšie dve celoslovenské inštitúcie tu sídliace: Slovenská národná knižnica a Slovenské národné múzeum. Toto má v Martine až šesť osobitých múzeí.) Prezreli sme si expozíciu dejín slovenskej literatúry a knižnej kultúry od 9. storočia po súčasnosť. Výstava to kvalitná, ale dosť ošúchaná. Doslovne. Popisy k exponátom na viacerých miestach zošúchané či odlepené.
Mimoriadne a veľmi pozitívne nás oslovila prechodná výstava venovaná básnickej skladbe Jána Kollára „Sláwy dcera“, ktorá vyšla pred 200 rokmi. Jej prehliadka je výnimočný poznávací, ale aj estetický zážitok najmä vďaka výtvarnému umeniu mladej Andrey Hellovej.
Pokračovali sme Matičným námestím popred Národný dom – sídlo Slovenského komorného divadla, popri historickej budove Tatra banky, kde sme vyhlásili 30. októbra 1918, že Slovensko sa spája s Českom do spoločného štátu (všetko stavebné pamiatky spadajúce pod spomínanú zákonnú ochranu), aby sme došli k Župnému domu. Dnes je to domovský stánok Turčianskej galérie. Možno „iba“ regionálna galéria, ale jej stála expozícia výtvarného života Turca spĺňa najvyššie kvality. Akýmsi symptómom súčasnej kultúry je prechodná výstava s názvom „Múzeum mesta, ktoré nestihlo svoje dejiny“. Dokazuje, že slovenská kultúra je otvorená kultúra, otvorená aj ťažko definovateľnej (pre autora príspevku) kultúre. A angažovaná, ale len jedným určitým smerom. Možno krivdím, ale môžete si urobiť vlastný úsudok: Smelý koncept skrytý v zajačom kožuchu.
Na pravé poludnie sme zavítali do Múzea kultúry Čechov na Slovensku, na snímke, ktoré je stálou expozíciou Slovenského národného múzea v Martine. Podľa sprievodcu nás muzeálna expozícia zavedie do autentického prostredia staromartinskej kultúrnej domácnosti. Konkrétne približuje životné prostredie a dielo manželov PhDr. Anny a akademika Jiřího Horákovcov, významných osobností dokumentujúcich tradície vzťahu Čechov a Slovákov. Anna Horáková-Gašparíková, dcéra národovca a martinského kníhkupca J. Gašparíka bola správkyňa osobného archívu prvého prezidenta ČSR T. G. Masaryka. Malomestský domček mal šťastie – prežil, na rozdiel od množstva zbúraných domčekov i domov národoveckej elity z 19. a začiatku 20. storočia. Múzeum príležitostnými výstavami a zborníkmi systematicky mapuje život a dielo významných českých osobností vo vzťahu k Slovensku i spôsob života českej menšiny u nás. Anotácia má pravdu a vďaka skutočne srdečnému a ľudskému prístupu pracovníčok múzea je to múzeum, ktoré žije a má čo povedať aj k dnešku.
Popoludnie patrilo už Matici slovenskej. Rok 2024 vyhlásila MS za rok slovenských žien v národnom hnutí. Preto aj ústredné matičné augustové podujatie bolo venované jednej z národovkýň: Aničke Jurkovičovej, vydatej Hurbanovej. Na úvod sa konalo v druhej budove MS, dnešnom sídle Matice, slávnostné zasadnutie Výboru Matice slovenskej s príhovorom predsedu MS Mariána Gešpera. Následne odobral sa sprievod na Národný cintorín, kde účastníci položili vence k ústrednému pamätníku a na hrob Aničky Hurbanovej-Jurkovičovej. Po návrate sprievodu pokračoval program slávnostným odhalením busty Aničky Hurbanovej-Jurkovičovej pred II. budovou Matice slovenskej v Aleji národných dejateľov v parku sv. Cyrila a Metoda. Je to prvá žena, ktorá v tejto aleji má svoju bustu. A počet búst v Aleji prekračuje dvadsiatku. Odhaleniu predchádzali, ako sa patrí (v dobrom slova zmysle), príhovory aj z prostredia mimo Matice slovenskej: vládni predstavitelia, poslanci, župní a mestskí činovníci. Pekný, skutočne kultúrny rozmer prinieslo slávnosti vystúpenie ženského speváckeho zboru Belius z Očovej a dramatizácia Sokol a prepelička (o počiatku vzťahu Aničky a Hurbana) v podaní členov Dramatického odboru Matice slovenskej.
Tak ako inými augustovými matičnými podujatiami aj dnes Matica slovenská odhalením busty Aničky Jurkovičovej a sprievodným programom dôstojne prispela k napĺňaniu podstaty zákona o meste Martin ako centre slovenskej kultúry.
Tretí deň
sa niesol v znamení trochu neúspešných počinov našej potulky v centre slovenskej kultúry. Ako nemotorizovaní „kultturisti“ (kultúrni turisti) sme zamierili do Jahodníckych hájov so snahou spoznať tamojšie dve expozície SNM – Múzeum slovenskej dediny (slovensky Skanzen) a Múzeum rómskej kultúry na Slovensku. Kráčali sme ešte z čias socializmu urbanizovanými obytnými súbormi Jahodníky a Ladoveň až po koniec zástavby, kde za potôčikom ako z rozprávky plnom malých mlynských kolies a koliesok na ulici Jozefa Krónera začínali relatívne nedozerné kukuričné lány smerujúce k múzeám. Tam nám vďaka veku a vysokým teplotám vypovedala kondícia a pešiu túru do múzeí v prírode sme vzdali. Neviem, či je k dispozícii verejná doprava k múzeám, nám by sa zišla.
Zvolili sme nenáročné náhradné aktivity. V Múzeu českej kultúry sme doplnili zásobník informácií o zborníky: Česi na Slovensku (2000), Zborník SNM Etnografia z roku 2003 venovaný tejto problematike, Tomáš Garrigue Masaryk (fotosúbor) a České stopy v Turci. Sú kvalitným príspevkom múzea k poslaniu mesta Martin: rozvíjať národnú kultúru a národnokultúrne pamiatky. Obsahujú množstvo poznávacích cieľov a odpovedí o našej minulosti. Do rúk sa nám dostal prospekt, ktorý obsahoval informácie o náučnom chodníku „Nábrežie rieky Turiec – po stopách česko-slovenskej vzájomnosti“ vydaný mestom Martin v spolupráci s inštitúciami od EÚ, samosprávny kraj až po lokálne združenia. Podľa priloženej mapky je na ľavom brehu Turca od Štadióna po Pltníky šesť zastavení s informačnými tabuľami + mólo a pristávacie schodisko pre raftovanie až po Váh vo Vrútkach. Na internete sme sa dočítali aj o jeho otvorení v roku 2013. Hor sa poznávať česko-slovenskú vzájomnosť na čerstvom vzduchu! A skutočnosť? Po náučnom chodníku zostali len dve smerové tabuľky, jedna na začiatku, druhá na konci trasy, mólo a schody. Nič viac, nič menej. Kde je v línii chodníka umiestnených tých „šesť informačných tabúľ so základnými informáciami o historických faktoch s osobnosťami, udalosťami v nadväznosti na česko-slovenskú vzájomnosť“? Zmizli bez stopy nielen v reálnom priestore, dokonca aj v elektronickej pamäti! Pozná niekto odpoveď: prečo? Tak skončil tretí deň augustových potuliek v Martine v centre národnej kultúry Slovákov.
Mesto Martin malo už aj pred prijatím zákona výnimočné postavenie v slovenskej národnej pamäti. Práve tu sa zrodili zásadné dejinné činy slovenského národa. Začiatok môžeme nájsť už v roku 1707, keď pri obhajobe Memorialis, pamätného spisu Turčianskej stolice žiadajúceho o mier pre spustošenú krajinu a o sociálne úľavy pre zbedačený ľud na uhorskom sneme počas Rákociho povstania prišli jeho vyslanci Rakovský a Okoličáni o život. V druhej polovici 19. storočia sa stáva Martin nepísaným hlavným mestom slovenského národa. Rok 1861 prijatie Memoranda slovenského národa, 1863 vznik Matice slovenskej, nasledujú Živena, výstavba Národného domu, prvé skutočne slovenské múzeum. Toto vrcholí 30. októbrom 1918 ustanovením druhej Slovenskej národnej rady a vyhlásením Deklarácie slovenského národa v prospech vzniku Česko-Slovenska. V roku 1919 je oživotvorená Matica slovenská, ktorá od tých čias v často v nepriaznivých podmienkach zväčša plní svoje funkcie.
Takto v Martine nazhromaždený národný kapitál vyústil v samostatnej Slovenskej republike do prijatia spomínaného zákona. Stačí to však na fungovanie centra národnej kultúry? Zákon tiež uvádza, že „na plnenie poslania a funkcií centra národnej kultúry zriadi mestské zastupiteľstvo stály poradný orgán zložený zo zástupcov samosprávy, štátnej správy a celonárodných kultúrnych ustanovizní a významných kultúrnych pracovníkov. Úlohy a pôsobnosť poradného orgánu vymedzí mestské zastupiteľstvo v štatúte mesta“. Zrejme litera zákona sa plní, ale neviem či verejnosť je pravidelne oboznamovaná s rozvojom národnej kultúry v meste a ako k tomu prispieva zákon. Nemyslíme jednorazový audit, ale dlhodobý a pravidelný odpočet. V dnešnej mediálnej dobe by nemal byť problém ani s trvalým informačným kanálom (webstránka a iné), ktorý bude ihneď, bezprostredne a účinne komunikovať s každým jednotlivcom a so všetkými. A zároveň tak koordinovať jednotlivé aktivity subjektov spolupracujúcich na projekte: Martin – mesto národnej kultúry Slovákov. Na záver, tak trochu okrajovo, ale predsa k veci: napríklad či a ako mesto Martin „utvára podmienky na stretávanie Slovákov žijúcich v zahraničí, či ako koordinuje snahy existujúcich národných kultúrnych ustanovizní, spolkov a združení smerom k Slovákom žijúcim v zahraničí“? Podnetov v zákone je oveľa viac. Dobrú myšlienku podpory národnej kultúry nemôžeme nechať napospas čo ako kvalitnej improvizácii.
Na úvodnej fotke busta Aničky Hurbanovej-Jurkovičovej.
Všetky fotky: Jozef Schwarz
