„Milý Karol, tvoj život dorazil do cieľa, v ktorom nikoho neoslavujú, sprevádza ho skôr plač. Je to tak, zostaneš iba v spomienkach. Dovoľ mi ako jednému z mnohých tvojich spolupútnikov touto často strastiplnou a dlhou cestou, aby som sa s tebou rozlúčil… Lúčim sa s Tebou ako s obetavým spolupracovníkom, kolegom, priateľom. Po mnohé roky sme spolu prekonávali nejednu prekážku. Neraz diskutovali, aj sa pochytili v situácii, v ktorej sme sa ako antifašisti ocitali. Prajem si, aby tvoj odkaz, postoje, životné skúsenosti boli ešte dlho pre nastupujúce generácie majákom na ceste do budúcnosti.“ Týmito slovami sa lúčil s Karolom Kunom bývalý predseda SZPB Pavol Sečkár, ktorému však už zdravotný stav nedovolil zúčastniť sa na pohrebe v bratislavskom Slávičom údolí osobne.
Na poslednej – veľmi dôstojnej – rozlúčke s jedným z posledných bojovníkov SNP sa zúčastnili aj prezident SR Peter Pellegrini, minister obrany Robert Kaliňák a náčelník generálneho štábu OS SR gen. Daniel Zmeko. Samozrejme, nechýbali ani mnohí členovia SZPB z Bratislavy a okolitých organizácií Zväzu.
K zosnulému sa za rodinu prihovoril jeho vnuk, potom sa ujal slova predseda SZPB Viliam Longauer, s najdojímavejšou rečou vystúpil v mene žijúcich účastníkov protifašistického hnutia Vladimír Strmeň: „Nie je to tak dávno, poldruha roka, čo sme s Karolom oslávili jeho krásne jubileum – 95. narodeniny. Na pietnom akte na počesť 80. výročia SNP v Bratislave sme sa s ním ešte porozprávali, nechýbal ani v Banskej Bystrici, ale 6. októbra na Dukle už nekládol spolu s ďalšími troma spolubojovníkmi veniec k pomníku na cintoríne padlých príslušníkov Svobodovej armády. Onedlho sa potvrdili naše obavy.“
Mal radšej činy ako slová
Karol Kuna zastával dlhé roky významné funkcie v SZPB, na oblastnej i celoštátnej úrovni, až do svojej smrti bol členom Predsedníctva ÚR SZPB a predsedom Historicko-odbojovej skupiny partizánov v SNP a zahraničí. Veľmi rád chodil na besedy so žiakmi základných a stredných škôl nielen v rámci Bratislavského kraja; aj medzi členmi SZPB boli známe jeho osobné životné skúsenosti z obdobia druhej svetovej vojny.
So svojimi rodičmi v liptovskej obci Bobrovec pomáhali prenasledovaným Židom a sovietskym vojakom, utečencom zo zajateckých táborov, ktorí sa potom zapájali do partizánskeho hnutia. Ako 16-ročný sa stal spojkou partizánov, pričom využíval podrobné znalosti prostredia susedných obcí, dolín a lesov, i zvládnutú jazdu na koni. Po vypuknutí Povstania sa so zbraňou v ruke zúčastňoval na bojových operáciách v Liptove, Turci a v okolí Donovalov. Na Magurke pod Prašivou sa na prelome rokov 1944 a 1945 zoznámil aj s mojím otcom Milošom Krnom, tiež partizánom.
Z partizána zanietený staviteľ
Menej sa už vie o povojnových osudoch K. Kunu. Niekoľkokrát sme Karola „nakriatli“, aby sa aj o nich rozhovoril. Vydal sa na odbornú dráhu, absolvoval štúdium na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Dlhé roky pracoval na Ministerstve výstavby a stavebníctva SSR, aj na poste námestníka viacerých ministrov. Okrem iného – podľa dnešného slovníka – manažoval stavby celoslovenského významu. Vtedy problémy nespočívali v nedostatku peňazí, no chýbali „kapacity“, teda firmy, ktoré budovali zložitejšie objekty než panelákové sídliská. Úzkym profilom boli aj netradičné materiály, napríklad kamenné obkladačky na fasády výrobných či reprezentačných budov. Možno sa raz viac dozvieme aj o tejto stránke pôsobenia Karola Kunu, ktoré si vtedy vyžadovali tiež kus odvahy a odhodlania.
Snímky: Ján Rohár, Branislav Balogh
