Vývoj, ktorý sa začal na Slovensku po nástupe vlády štvorkoalície 21. marca 2020, pokračuje aj po jej zmene v roku 2021. Tá vyzerala skôr na nepodarený prvoaprílový žart než na nejaký posun v politike. Na prvý pohľad sa zdá, že hovoriť o škodlivosti tejto moci a jej mnohostrannej, takmer komplexnej hrozbe pre štát i jeho obyvateľov, je hádzaním hrachu na stenu. Úplný zoznam krokov štvorkoalície, ktoré viedli k porušeniu práva, morálky i ľudskosti (a azda aj všetkého ďalšieho, čo sa mocensky porušiť dá) už asi nie je možné ani urobiť. Zrejme z toho vychádzajú aj kdejaké indivíduá, ktoré sa ozlomkrky ponáhľajú prispieť aspoň niečím ďalším k jej pôsobeniu, lebo sú scestne presvedčené, že tým upevnia systém moci, nastolený po voľbách vo februári 2020.
Neštandardne, ale zámerne nebudeme uvádzať mená. Sme si vedomí značnej miery politickej nekorektnosti, ale figúrky, ktoré tvoria rôzne prvky deformovanej moci štvorkoalície, budeme identifikovať v prípade, ak to ináč nejde, len funkciou, ale predovšetkým negatívnymi znakmi ich činnosti, správania, vystupovania a pod. Súhlasíme s tým, že v štvorkoalícii sú tiež ľudské bytosti, ktoré si zaslúžia elementárne uznanie, ale oni sa, žiaľ, voči väčšine ľudí na Slovensku takto nesprávajú. A preto sa k nim možno stavať tak, ako to v jednej dedinskej krčme pred rokmi robieval stály hosť. Ostatných návštevníkov varoval, že nemá rád, keď pred ním spomínajú niektorých ľudí, čo mu nestoja za to, aby počúval ich mená, lebo potom sa len rozčúli a začne mrzko nadávať…
Najhoršie na príbehu trápnej karikatúry politiky, ktorú štvorkoalícia predvádza, je, že vedome zlomyseľne (niekedy aj zákerne a pomstychtivo) zasahuje do diania na Slovensku. Postupne surovo, ale priam systematicky rozvrátila skoro všetko, na čom stojí každodenný život jednotlivcov (budeme sa snažiť nepoužívať pojem ľudia, ktorí majú v názve dve „zložky“ štvorkoalície) i celej spoločnosti. Jej negatívne pôsobenie pociťuje väčšina obyvateľov takmer všade – od bežných nákupov cez školy a prácu až po zdravotnú a sociálnu starostlivosť, od svojich bytov a domov, cez ulice a cesty v dedinách a mestách a dopravu až po stav polí a lesov, atď. Nech sa pozrieme kamkoľvek, všade vidíme stopy ich ničivej činnosti.
Podľa telefonického prieskumu agentúry AKO pre TV JOJ (na vzorke tisíc ľudí starších ako 18 rokov) v dňoch 7. – 10. júna si väčšina respondentov (56,7 %) želala koniec súčasnej vlády. Ďalších 7,3 % opýtaných neodpovedalo. Spoločenská atmosféra zrejme môže byť (bude?) ešte aj horšia, lebo ľudia zatiaľ príliš neprotestujú, akoby rezignovane čakali, že „niečo“ sa stane.
K tomuto stavu prispelo aj konanie jednej pani z Bratislavy, ktorá sa považuje za hlavu krajiny (ktovie, k akému štátu by ju pripojila, keby mohla). K štvorkoalícii síce nepatrí, ale z ťažko pochopiteľných dôvodov prehliada mnoho jej prešľapov, ktoré „krajinu“ destabilizujú. Hoci občas sa v rámci svojich kompetencií štvorkoalícii vzoprie (čím vyvolá neuroticko-hysterické reakcie u hlavného vodcu štvorkoalície), len výnimočne jej v škodlivej činnosti skutočne bráni. Za všetko hovorí, ako prefíkane fiškálsky z dôvodov akýchsi abstraktných obáv o ústavnosť „zarezala“ referendum o predčasných voľbách, ktoré požadovalo vyše 585 tisíc občanov. Symptomatické bolo, že šéf ústavného orgánu v júli 2021 pri oznamovaní prehnane prešpekulovaného zdôvodnenia, ktoré referendum nepripustilo, vystupoval neisto ako študent, ktorý sa zle pripravil na skúšku.
Médiá poukazujú na to, že pani síce „citlivo“ vníma problémy ľudí tejto „krajiny“, ale ešte úzkostlivejšie nazerá na seba a svoje súkromie. Nemožno sa zbaviť dojmu, že táto „citlivosť“ je strojená, lebo z hľadiska reality je poplatná politickému neoliberalizmu „fúkajúcemu z jedného kúta sveta“. Pomlčíme o konzistentnosti jej vystúpení, ako aj ich intelektuálnej úrovni, ktorá je zrejme viac ako jej vlastným pohľadom dielom všakovakých poradcov. Aby sme sa jej aspoň minimálne zastali, uvedieme, že takmer nehovorí o mafii, čo sa v reči štvorkoalície používa mnohokrát denne a patrilo aj k obľúbeným slovám jej predchodcu.
Moralisticky však doplníme, že ak by sa ešte používal pojem malomeštiak, známy pred desaťročiami, pani by mala šancu dostať sa na popredné miesto globálneho rebríčka najvplyvnejších nových – neoliberálnych a globalizovaných – malomeštiakov, pardon, malomeštiačok.
Hlavný vodca štvorkoalície mal už pred nástupom do mocenskej funkcie na rováši viacero negatívnych, morálne pochybných činov, neraz komediantského charakteru, ktorými odvtedy už obrástol ako chorý strom parazitnými rastlinami. Z logiky vecí spojených s takouto osobou vyplýva, že sa nemôže spájať s nikým iným, iba so seberovnými, pričom predpokladá ich podriadenie sa. Kvôli svojej povahe sa navyše musí stále s niekým hádať, obviňovať kde koho z kde čoho. Pokojne sa priznal k plagiátorstvu svojej diplomovej práce, lebo vie, že retroaktívne sa mu nič stať nemôže (a boháč titul vôbec nepotrebuje – maximálne tak na vizitku), ale iných za takéto činy „principiálne“ kritizuje a vyzýva k odstúpeniu.
Morálnym problémom hlavného vodcu je aj to, že trestnému stíhaniu kvôli niektorým svojim ekonomickým aktivitám sa vyhol len preto, lebo sa premlčali. Možno z toho má aj výčitky svedomia a aby ich zahlušil, útočí hlava-nehlava a nemá problém obviniť kohokoľvek z čohokoľvek. Zvrátene sa totiž cíti čistý ako ľalia, pričom je chorobne je presvedčený o svojom mesiášskom poslaní v boji proti „zlu“ a pod. na Slovensku. Napodiv, napriek jeho útokom na koaličných partnerov, sa mu zatiaľ nakoniec všetci vždy podvolili a čoraz chatrnejšia štvorkoalícia odoláva. Treba držať basu, lebo ak sa skončí ich moc, spadnú veľmi hlboko – azda až do pekla (a toho sa môžu niektorí silne nábožensky založení členovia štvorkoalície desiť).
Prvá, najsilnejšia „zložka“ štvorkoalície – hnutie na čele s hlavným vodcom, predstavuje tiež niečo, čo je spojené (akože ináč) s viacerými pochybnosťami, ale zákon o politických stranách na Slovensku je benevolentný. Roky tu vznikala diera, ktorú na nešťastie národa, nemilosrdne využili práve najväčší špekulanti. Hnutie pôvodne vzniklo v novembri 2011 (v parlamente je od roku 2012 pod starým názvom) a mnoho osôb z neho ušlo. Dlhé a krkolomné pomenovanie, ktoré by asi väčšina jeho poslancov ani nevedela presne do písmena a bodky povedať, používa od novembra 2019. K tomu, ako sa zostavovala jeho kandidátka do volieb vo februári 2020, existuje množstvo uštipačných poznámok.
Druhá najväčšia „zložka“ štvorkoalície vznikla neštandardne. Aby novovznikajúce hnutie, ktoré sa chcelo zapojiť do parlamentných volieb v roku 2016, nemuselo zbierať podpisy na svoju registráciu, využilo ponuku inej etablovanej, ale marginálnej strany. Na základe získania jej značky sa premenovalo na súčasný názov. Na popísanie pomerov v hnutí doplníme, že po úspechu vo voľbách (6,62 %), zostalo v opozícii. Jeho vodca však z neho vylúčil troch poslancov, ktorí potom často podporili vládnu koalíciu. Hnutie chudorľavo dožilo do konca volebného obdobia s 8 poslancami, čo je najmenší možný počet členov poslaneckého klubu. V tomto parlamente je zatiaľ jednotné a sú v ňom len malé nezhody.
O vodcovi druhej „zložky“ štvorkoalície médiá uvádzajú, že v mladosti mal kontakty s podsvetím (v rámci štátov EÚ ide o raritu, aby človek s takouto minulosťou zastával jednu z najvyšších ústavných funkcií…) Ironicky ho označujú aj za „multiotecka“ kvôli počtu detí, ktoré má s rôznymi ženami – nad tým, ako to súvisí s názvom hnutia, nebudeme špekulovať. Škandály a aféry tohto vodcu by sa dali zhrnúť do rozsiahlej štúdie. Pripomenieme z nich len to, že v čase pandemických opatrení sa neštandardne správal po zranení pri autonehode pri liečení v jednej z nemocníc. Boli s tým spojené viaceré nejasnosti, za ktoré on vraj nemohol. Vo februári 2022 nemocnica však dostala pokutu (!) za porušenie zákazu návštev.
Okrem toho sa tento vodca „vyfarbil“ aj tým, že avizoval niekoľkokrát principiálne velikášske kroky hnutia v kontrapozícii k návrhom (postojom) hlavného vodcu koalície. Nakoniec sa však vždy našiel nejaký kompromis a z „odporu“ nič nebolo. Jeho slovo teda nejakú veľkú politickú hodnotu nemá.
Tretia zložka štvorkoalície je asi jedinou relatívne štandardnou stranou a funguje najdlhšie (v parlamente je od volieb v roku 2010). Jej vývojom sa nebudeme zaoberať, lebo o aféry ani v nej nie je núdza. Zdôrazníme, že vodca tejto strany umožnil vstup do politiky dnešnému hlavnému vodcovi koalície (a jeho príbuzným), ktorý sa mu za to „odvďačuje“ nesmiernou až atavistickou nenávisťou a výrokmi, ktoré nepatria do slušného politického slovníka. Tento vodca sa stal aj smutným až výstražným príkladom, ako sa môže politik nechať urážať a ponižovať, aby sa udržal pri moci, „lebo však on chce len naplniť volebný program strany“ a nesmie sklamať voličov.
Médiá poukazujú aj na to, že táto osoba v apríli 2012 prispela k pádu vlády (čo v ňom akoby vyvolávalo fóbiu z opakovania takéhoto kroku). Mala však kontakty aj s jednou z „najtoxickejších“ osôb na Slovensku, ktorá je obvinená z viacerých trestných činov (a už aj odsúdená). Uvádza sa aj neštandardné správanie tohto vodcu ako ústavného činiteľa pri voľbe generálneho prokurátora v roku 2010. Na jeho sociálne cítenie, ale aj duchovný obzor, poukazuje „asistencia“ pri návšteve predstaviteľov slaboduchej nemeckej milionárskej reality šou na Slovensku. Údajne to prispeje k zvýšeniu turizmu z Nemecka na Slovensko (aj v podmienkach upadajúcej sociálno-ekonomickej úrovne tamojších širokých vrstiev obyvateľstva – asi budú chodiť do našich lesov za výhodnú cenu ubytovania a stravovania zbierať pre seba drevo na zimu). Čo s tým malo spoločné ich „pozvanie“ na návštevu parlamentu, to asi vie zdôvodniť len sám tento vodca, prekypujúci neoliberálnymi ekonomickými nápadmi, voči ktorým viac ako opozícia bojuje neraz sám hlavný vodca štvorkoalície a jeho prívrženci. O ich prínose pre sociálno-ekonomický rozvoj Slovenska sa možno vyjadriť len kriticky.
Štvrtou „zložkou“ štvorkoalície je strana, ktorú niektoré zdroje ironicky označujú jednou z „farieb“ v mariášových kartách a vznikla ako posledná v septembri 2019. Jej zakladateľom bol bývalý vysoký ústavný činiteľ, ktorý mal v minulosti tiež opletačky so zákonom, ale sa cítil byť podobne, ako hlavný vodca, čistý ako ľalia a všetko považoval len za útoky voči svojej osobe, ktorej predchádzajúca moc robila prekážky, lebo bol etalónom politickej ctnosti (ale podľa cudzieho, zaoceánskeho vzoru). Spupne sa cítil byť už novým premiérom, ale keď sa strana dostala do parlamentu ako posledná v poradí, prejavili sa uňho zdravotné problémy a vzdal sa politických aktivít. Jeho nástupníčka na čele strany je preslávená svojimi prostoduchými výrokmi, ktoré sú obľúbeným terčom nespočetných vtipov a poznámok. Povráva sa o nej, že rozumie takmer všetkému na svete, okrem toho, čo má robiť vo funkcii, ktorá sa jej ušla. V záujme zachovania duševného zdravia sa lapsusmi a perlami ducha, ktoré vytvorila, radšej nebudeme zaoberať. Ale ak bude takto pokračovať, nie je vylúčené, že sa stane niečím ako polyhistorom v globalizácii. Štvrtá „zložka“ sa nakoniec pod jej „zručným“ vedením rozpadla a zanikol aj jej poslanecký klub (otázka je, ako sa bude deliť suma, ktorú strana dostáva každoročne na základe volebných výsledkov). Z pôvodných 12 poslancov strany zostali pod jej „zástavou“ už len štyria.
V radoch poslancov štvorkoalície došlo k presunom. Z pôvodných 95 ich zostalo po čistke v prvej „zložke“, po hlasovaní o vydaní Róberta Fica na väzobné stíhanie, už len 84 osôb. Z toho je 48 v prvej, 17 v druhej a 19 v tretej „zložke“ (ako jediná sa „rozmnožila“ o 6 prebehlíkov zo zaniknutej štvrtej „zložky“). To stále stačí na pohodlné prehlasovanie opozície, najmä keď k nim pripočítame aj štyri osoby zo zaniknutého klubu štvrtej „zložky“. Okrem toho je medzi nezaradenými 7 bývalých poslancov štvorkoalície, ktorí ju pri „chúlostivých“ hlasovaniach často podporujú. V politickom subjekte, ktorý by myslel na viac ako na jedno volebné obdobie, by malo dôjsť k úprave koaličnej dohody. Chcieť nejakú takúto sebareflexiu odhtomto zhluku osôb a ich vodcov je chiméra. Dnes už hrajú len na politické „zdržanie“, lebo chcú mať moc čo najdlhšie. Najhoršie však je, že čo ešte stvoria, je vo hviezdach a nepredvídateľné: v žiadnom prípade to pre občanov štátu prínosom nebude – musíme len dúfať, že nám uškodia čo najmenej.
V poslednom čase boli už dva prípady, keď hlasovacia mašinéria zlyhala. Bolo to pri hlasovaní o vydaní R. Fica na väzobné stíhanie, keď zámer hlavného vodcu nevyšiel a chýbali 2 hlasy. Druhý prípad je komplikovanejší – hlavný vodca dosiahol úspech, ale ak sa bude opakovať, môže spôsobiť trhliny, po ktorých sa poškodená konštrukcia štvorkoalície asi zosype. Išlo o to, že pri hlasovaní o tzv. protiinflačnej pomoci, ktorú hlavný vodca označil aj za „prorodinnú revolúciu“ (doplníme, že spôsobí v štátnom rozpočte nové pnutia a má aj diskriminačný charakter), sa spojil so silami mimo štvorkoalície. Nezabudol síce na to, že ich v minulosti označil za odporných fašistov, ale keď ide o „dobrú vec“, urobí vraj čokoľvek. Takéto hlasovanie sa opakovalo aj po vete zákona spomínanou osobou, ktorá sa cíti byť hlavou krajiny. Ide síce o flagrantné porušenie štvorkoaličnej dohody, ale myslieť si, že vodca druhej alebo tretej zložky po tom, čo už „povyvádzali“, buchne po stole a povie – odchádzame, by bolo naivitou. Zostalo by síce už len 67, resp. 65 koaličníkov, ale hlavný vodca by mal stále v zálohe nezaradených poslancov a neváhal by loviť ani v opozícii. Ak sa však vrátime k „profilu“ spomínaných vodcov a nimi vedených „zložiek“, dnes sa nedá ani predstaviť, že by sa vzdali výhodných postov, z ktorých plnú aj ďalšie hojné benefity, lebo mnohí by o ne prišli.
Politika sa okrem iného považuje za umenie kompromisu a v podmienkach neoliberalizmu je v záujme dosiahnutia úspechu možné všetko. V pozadí totiž pôsobia skryté sily, najmä také, ktoré majú peniaze. V prípade menších, slabších, chudobnejších štátov to môže byť aj zasahovanie zo strany veľkých spojencov – dary, ochrana, ale aj vydieranie či dokonca vyhrážanie. Pôsobeniu skrytých procesov v súčasnej politike sa napriek veľkohubým rečiam väčšiny politikov o transparentnosti príliš nebráni a spravidla sa bezostyšne využívajú.
Musíme sa zastaviť ešte pri jednej figúrke štvorkoalície. Ide o osobu, ktorá sa po hlavnom vodcovi stala šéfom vlády, keď si navzájom vymenili posty v nej. Ide o nevýrazného človeka, ktorý sa ničím, čo by bolo politicky príťažlivé či využiteľné, nevyznačuje. Začínal pracovať na ministerstve obrany v čase, keď sa pripravoval vstup SR do NATO (mohol byť konzultantom tzv. Cubic teamu, ktorý prišiel z USA „učiť“, čo potrebujú ozbrojené sily pre tento krok – nebudeme konšpirovať, ale toto v súčasných pomeroch doma i vo svete tiež niečo naznačuje). Potom získaval manažérske skúsenosti vo firme, ktorá distribuovala luxusnú vodku na trh v USA. Od roku 2016 bol poslancom za súčasnú prvú „zložku“ štvorkoalície (pod starým názvom) a stal sa aj predsedom jej poslaneckého klubu. Tam si asi získal aj dôveru hlavného vodcu.
Na to, akú nejasnú pozíciu má táto osoba v štvorkoalícii, napriek tomu, že zastáva jednu najvyšších ústavných funkcií, poukazujú jeho vlastné slová, ktoré uviedol v jednom z vydaní Sobotných dialógov v RTVS. Vie, že nie je šéfom štvorkoalície (ani členom jej rady), ale „len“ šéfom vlády. Hoci má svoje právomoci, je nad ním koaličná rada, ktorá má rozhodujúce slovo. Podľa jedného člena vlády (špecialistu na boj vo vysokej tráve a ďalšie strategické činnosti), je šéf vlády len koordinátor a nie je členom vlády nadriadený. Vzniká paradox (absurdita?), keď šéf vlády musí koordinovať postup s hlavným vodcom štvorkoalície, ale aj s vodcom jej druhej „zložky“ i vodkyňou rozpadnutej štvrtej „zložky“, ktorí sú však podpredsedami vlády (formálne teda aj jeho zástupcami). Čo za situácie pritom môže vzniknúť, nebudeme rozoberať, lebo k tejto komunikácii nie je prístup v otvorených zdrojoch a z príspevku nechceme robiť „kovbojku“. Celkovo je však nevýraznosť (slabosť) tejto štvorkoaličnej figúrky tiež zdrojom konfliktov, ale iného typu, ako v prípade jeho predchodcu.
Nedajú sa vyvrátiť domnienky časti zdrojov, ktoré tvrdia, že napriek zmene na čele vlády v apríli 2021 sa veci zmenili len kozmeticky a rozhodujúce slovo má v rámci koaličnej rady stále hlavný vodca, ktorý to adekvátne svojmu myslenia a konaniu zneužíva a vyvoláva rastúci chaos a nestabilitu v štáte i v spoločnosti. Avšak asi „nestíha“ podľa svojich predstáv všetko skontrolovať a usmerniť, a tak sa objavujú nové výbuchy jeho chorobnej zlosti a štvorkoalícia je často na smiech. Jej to však nevadí, lebo má moc.
Poukážeme ešte na niektoré kroky štvorkoalície, ktoré ukazujú, že aktuálne je na Slovensku politická absurdita bezhraničná. Prvým pamätným krokom bol neštandardný nástup hlavného vodcu koalície k moci, ktorý bol fascinovaný možnosťami tlačových konferencií z postu novonadobudnutej mocenskej pozície a neobmedzovaného tárania na nich. Zmätok, ktorý vznikol na cestách pred Veľkou nocou 2020, kvôli pokynu vladárskeho charakteru „prísne na zabránenie šírenia koronavírusu“, si nakoniec zobral na svoje plecia vtedajší prezident Policajného zboru, ktorý na konci roka zomrel za doteraz neobjasnených okolností na následky záhadného zranenia v kolúznej väzbe.
Druhým bola „akcia atómová bomba“ hlavného vodcu s celoplošným testovaním v novembri 2020, ktorá viedla k tomu, že na Slovensku mala nasledujúca vlna pandémie podľa relatívnych ukazovateľov jeden z najhorších priebehov na svete. A to opäť necháme na pokoji úvahy o tom, kto mal z testovania finančný osoh, či nešlo o veľký sociálny experiment a pod. Akcia vyvolala nesmierne nadšenie medzi niektorými osobami v koalícii. Možno ho ilustrovať aktivitou človeka, ktorý sa považuje za posledného križiaka (podľa toho, čo robí štvorkoalícia, ide skôr o lúpežného rytiera) a videl v nej druhé Slovenské národné povstanie, ale len on sám vie, prečo. Výrazne sa angažoval aj špecialista pre boj vo vysokej tráve a iné strategické činnosti. Dodáme však, že nebyť nasadenia ľudí zo samosprávy a zdravotníkov, akcia by sa neuskutočnila. A čím sa odmenila štvorkoalícia samosprávam? Veľkou figou borovou… A v najbližšom čase asi prídu aj o niektoré zdroje svojho financovania.
Tretiu absurditu predstavovalo „závesové“ hlasovanie parlamentu v decembri 2020 o zmene a doplnení ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Cieľom bolo, aby vláda mohla predĺžiť vyhlásený núdzový stav. Nie sme odborníkmi, aby sme posudzovali právne aspekty celej hurá akcie. Nebudeme rozoberať ani to, ako to súviselo so strachom štvorkoalície z možných nepokojov. Absurditu predstavoval spôsob hlasovania, lebo na schválenie novely ústavného zákona nebolo dosť hlasov zdravých poslancov, a tak sa „povolali“ všetci, ktorí mohli prísť. To, ako sa oddelili chorí poslanci od zdravých, sa asi zapíše do dejín „demokratického“ parlamentarizmu – použila sa veľká fólia prevesená cez veľkú miestnosť… Počet hlasov potrebných na to, aby sa núdzový stav mohol od 29. decembra 2020 znovu predĺžiť, sa však našiel (pozháňal).
V rokoch 2021 a 2022 by sme mohli uviesť ďalšie, aj horšie absurdity, ktoré porušujú právo i morálku a znamenajú ťažké sociálno-ekonomické následky pre široké vrstvy obyvateľstva. Ide napr. o nadužívanie kolúznej väzby, ktoré sa uplatňuje pri hone na čarodejnice najmä medzi osobami blízkymi bývalej vláde. Došlo pritom nielen k už spomínanej smrti bývalého policajného prezidenta generála Milana Lučanského, ale obeťou sa stal kvôli nedôslednosti zdravotnej starostlivosti aj advokát Ľubomír Krivočenko. Ešte v marci bolo k tejto udalosti doručené ministrovi zdravotníctva písomné stanovisko verejnej ochrankyne práv Márie Patakyovej, ale informácia o tom sa dostala na verejnosť až pred niekoľkými dňami na tlačovej konferencii R. Fica.
Využívanie udavačov dosiahlo kolosálne rozmery a je spojené s brachiálnym porušovaním práva. Množstvo organizovaných zločineckých skupín, ktoré iniciatívni a štvorkoalične angažovaní vyšetrovatelia vykonštruovali, je možno aj svetovým rekordom.
Štvorkoalícia uskutočňuje mediálno-politický hon na čarodejnice nielen proti opozícii a ďalších svojich kritikov, ale ubíja aj slobodu slova. Využíva pritom administratívno-byrokratické, ale aj policajné metódy a zapája do tohto ťaženia aj časť médií, mimovládnych organizácií, rýchlo sa objavujúcich nových analytikov a i. Doslova infantilne sa pritom straší najmä návratom „smerovskej a hlasovskej mafie“, Roberta Fica, Petra Pellegriniho atď., ale aj mnohými inými „hrôzami“.
Prestalo sa síce strašiť pandémiou, objavila sa však Ukrajina. Záhadou je, že štvorkoalícia ignoruje ďalšie globálne strašenia – energetickou a ekonomickou krízou. Ktovie, čo majú v talóne hlavný vodca a vodca tretej „zložky“ – neoliberálny guru štvorkoalície. Nešťastie je, že títo dva sa nikdy nedohodnú a ak by sa aj dohodli, môže to byť len mačkopes. Nemožno sa zbaviť dojmu, že pri ich mentalite počítajú možno s tým, že do riadnych volieb je asi 19 mesiacov, dovtedy nejako vydržia a čo bude potom, to už bude pre novú vládu.
Myslíme si však, že štvorkoalícia sa bojí toho, že v mediálnych výstupoch takých osobností ako sú Ján Drgonec, Eduard Chmelár, Judita Laššáková, Roman Michelko, dvaja Petrovia Weissovia (právnik a politik) a mnohých iných (ospravedlňujeme sa len za takýto krátky vybraný menoslov) je skutočne pravda. Podrobne a dôkladne z rôznych aspektov, ale aj fundovane a nevyvrátiteľne sa v nich kritizujú praktiky štvorkoalície. Patria k nim aj príspevky na stránke Slova (opäť len výberovo Milan Benkovský, Mikuláš Kočan, Vladimír Manda, Rastislav Tóth, Emil Višňovský a i.), ktoré poukazujú na deformácie politiky štvorkoalície a nevyhnutnosť jej zmeny.
Zažívame smutný príbeh, ktorý žiaľ, nemusí mať dobrý koniec. Už dnes je zrejmé, že ak táto štvorkoalícia skrachuje hoc aj zajtra, jej nástupcovia budú mať nesmierne ťažkú pozíciu. A čím to bude neskôr, tým to bude horšie. V podmienkach neoliberalizmu, ale možno už aj dávnejšie, najmä v prípade vytvárania koalícií, sa vládne posty neobsadzujú na základe odbornosti, ale predovšetkým podľa straníckych zásluh a potrieb „zloženia“ koalícií. To, čo zostavila štvorkoalícia, predstavuje nielen v slovenskom, ale aj v medzinárodnom rozmere unikát. Čo tento zhluk neschopných indivíduí, ktoré nesmierne zneužívajú moc, doteraz predviedol, by si ťažko dokázalo vymyslieť aj niekoľko autorov absurdných politických drám.
Dovolíme si preto slovnú hračku, ktorá nie je súlade s pravidlami slovenského jazyka. Namiesto nepekného anglického slova establišment, ktoré sa stalo súčasťou slovenskej politickej publicistiky, označíme moc štvorkoalície za destablišment. Tiež je to nepekné neslovenské slovo, ale výstižne vyjadruje, čo je zač tento súhrn nevyrovnaných, hašteriacich sa osôb, ktorý sa chorobne chcú držať politickej moci tak dlho, dokedy to bude možné.
Napriek tomu nesmieme rezignovať. Je už asi únavné a fádne zaoberať sa dookola len tým, čo zlé sa dlhodobo deje na Slovensku (myslíme si, že spomenuté osobnosti by asi radšej písali o tom, čo je prínosné a aký potenciál rozvoja sa skrýva v práci a iných aktivitách občanov nášho štátu, pričom by sa nevzdali polemiky a kritiky), ale nesmie sa s tým prestať. Hoci to je do omrzenia, treba opakovať, čo všetko je zlé, zvrhlé a nebezpečné, lebo podľa reakcií štvorkoaličných figúrok ich táto kritika rozčuľuje, boja sa jej a najradšej by ju zlikvidovali.
Treba však aj výraznejšie a viac protestovať vonku, na uliciach, lebo keď táto moc pocíti a uvidí rastúci odpor proti sebe, ešte viac sa naplaší (aj politická smrť je najhoršia z preľaknutia). Ona sa bojí asi už od druhého dňa, ako zvíťazila vo voľbách a zbúchala dokopy koalíciu. Pripomenieme, že hlavný vodca raz povedal (zrejme v hlbokej depresii), že on ani nechcel veľkú funkciu, ale mal predstavu, že bude v novej moci akýmsi „nosičom vody“?! Neskôr však vyrukoval s výmyslom, že v prvej „zložke“ sa báli, že budú príliš silní a tesne pred voľbami vraj zmiernili svoju kampaň?! Vzhľadom na svoj pomstychtivý charakter sa štvorkoalícia najviac bojí toho, že po strate moci sa stane „objektom pomsty“ Smeru a Hlasu.
No a je tu stále ešte referendum. To, ako sa ho štvorkoalícia bojí, dosvedčujú útoky proti nemu, ktoré ho spochybňujú chabými argumentmi jej prívržencov – či už z právnických kruhov alebo iných „odborníkov“. Nezabúdajú pritom ani na politicko-mediálny nátlak a strašenie tým, čo bude bez ich moci. Avšak aj rôzne prieskumy ukazujú, že obyvatelia Slovensku majú tejto moci a jej figúrok plné zuby.
Niektoré politické vtipy ani po desaťročiach nestratili na štipľavosti, len sa menia osoby, ktoré v nich účinkujú. A tak zopakujeme ten, ktorý hovorí, že za treskúcej zimy sa išli poprechádzať na zamrznuté jazero (Štrkovecké?), aby ich nikto nevyrušoval štyria vodcovia „zložiek“ štvorkoalície. Neočakávane sa pod nimi však prelomil ľad. Kto sa zachránil? (Nápoveda: Slovensko.)
Napriek dĺžke článku sme sa dotkli len malej časti štvorkoaličného bašovania na Slovensku a jeho možných následkov. Uzavrieme, že každý protestný hlas sa počíta a čím ich bude viac, tým skôr sa môže skončiť súčasná krutovláda. Najkrutejšie pre budúcnosť Slovenska totiž bude, ak sa štvorkoalícii podarí vydržať do konca jej mandátu.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
