Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Kežmarok | 2. časť  

Mesto stoviek príbehov

Keď sa prechádzame po starých mestách, po ich kľukatých uličkách, romantických zákutiach, často si kladieme otázku: ako to tu vyzeralo kedysi? Akí ľudia tu žili? Čo robili, z čoho sa tešili, alebo naopak čo ich trápilo? Odpoveď na tieto otázky nám neraz dávajú historické knihy. Ony sa snažia mapovať minulosť, odpovedať na mnohé znepokojujúce otázky. Naše historické mestá priam volajú po spisovateľoch, aby zo suchých stránok histórie, legiend či ľudového podania vyčarili zaujímavé pútavé príbehy, ktoré by strhávali čitateľa a podnietili jeho záujem o poznanie dejín mesta, v ktorom žije. Kežmarok má to šťastie, že má svojho sprievodcu po histórii.

Mesto Kežmarok. Snímka: FB stránka mesta

Nora Baráthová, kronikárka mesta Kežmarok

Nora Baráthová. Snímka: SLC

S dejinami svojho mesta zviazala svoju tvorbu Nora Baráthová (1944), ktorá v Kežmarku až na obdobie vysokoškolských štúdií v Prešove prežila celý život. Roky pracovala ako historička na Kežmarskom hrade a z rozprávanie rodičov, známych, ale aj štúdia archívnych dokumentov vyťažila námety pre svoje knihy, v ktorých priblížila dejiny krásneho mesta, nad ktorým sa týčia vrcholky tatranských štítov. Je to najmä voľná trilógia Muž, ktorý kráčal za smrťou, Aj zradcom sa odpúšťaNepokojné mesto, v ktorej spisovateľka príťažlivým spôsobom a fundovane zachytáva dejiny Kežmarku v čase panovania Thökölyovcov i v období protihabsburských povstaní. O tom, prečo sa rozhodla písať historickú prózu, pred časom povedala: „Kežmarok je mesto s úžasne bohatou históriou – vlastne každý jeden dom, každý jeden kameň by mohol rozprávať o rozličných príbehoch; toto mesto skrýva v sebe všelijaké tajomstvá, a keď som už skončila históriu a pracovala som v miestnom kežmarskom múzeu, tak som si povedala, prečo si mám tieto tajomstvá schovávať pre seba, nech ich poznajú všetci, nielen Kežmarčania, okolie – Spiš, celé Slovensko, ba aj tá stredná Európa, ktorá po slovensky vie. A skutočne, Kežmarok je taký úžasne bohatý na príbehy, že spracovať ich, to by chcelo nie jeden život, ale hádam desať.“

O histórii Kežmarku Nora Baráthová okrem spomínanej trilógie napísala celý rad kníh ako Nad Kežmarkom vietor veje, Kežmarský hrad, Kežmarské lýceum, Osobnosti Kežmarku, vydala román Meč a srdce o storočnej vojne medzi Kežmarkom a Levočou o právo skladu. Ale jej tematicky záber je širší, neobmedzuje sa len na históriu rodného mesta. Najprv svoju tvorbu venovala stredoškolákom, v roku 1967 debutovala románom zo študentského prostredia Ad revidendum a problémom mládeže sa venovala v prózach Snívať zakázané, Najlepšia trieda, Plavovlasé hviezdy. Do dôb antického Ríma sa preniesla v románe Buď vôľa tvoja.

Významní študenti kežmarského lýcea

Keď hovoríme o literárnych tradíciách Kežmarku, nemôžeme vynechať lýceum, pretože pôsobenie drvivej väčšiny spisovateľov v meste je spojené práve s ním. Školské tradície v Kežmarku sú veľmi staré a môžeme hovoriť dokonca o takmer šesť a pol storočnej existencii škôl v tomto meste. Aj keď sa nezachovali hodnoverné doklady, predpokladá sa, že škola bola v Kežmarku už v 13. storočí. Prvé písomné doklady o jej existencii sú z rokov 1383 – 1392. V roku 1531 vzniklo v Kežmarku gymnázium, z ktorého sa v roku 1787 vytvorilo lýceum s katedrou filozofie. Postupne vznikli aj katedry teológie a práva. Študenti boli väčšinou nemeckej, maďarskej, slovenskej, ukrajinskej i srbskej národnosti. V prvej tretine 19. storočia sa začínajú združovať v národných literárnych spoločenstvách. V roku 1824, rok po nemeckom, tu vznikol prvý slovenský samovzdelávací spolok na území Slovenska – Slovenská spoločnosť. Rozhodujúci podiel na jeho vzniku mal dlhoročný profesor na kežmarskom lýceu a jeho rektor počas štyroch volebných období Ján Benedikti (1796 – 1847). Bol nadšeným propagátorom všeslovanskej idey a čs. spolupatričnosti. Zbieral ľudové piesne, ktoré vydal v dvoch zväzkoch Písně svetské lidu slovenského v Uhrách. V roku 1838 bol na kežmarskom lýceu založený Ústav reči a literatúry slovenskej. Medzi študentmi lýcea nájdeme mnohých budúcich slovenských literátov, najmä štúrovskej generácie – Sama Chalupku, Daniela Licharda, Ctiboha Zocha, Sama Tomášika, Augusta Horislava Škultétyho, Janka Kráľa, Jonáša Záborského a ešte pred nimi Karola Kuzmányho, Pavla Jozefa Šafárika a Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého.

Budova kežmarského lýcea. Snímka:  www.wikipedia.sk

„V Kežmarku študoval som päť rokov a tam i maturizoval. V štvrtej triede som veršoval už i po nemecky, triedny učiteľ, istý Koller, prešiel do extázy, keď som mu na hodinu jeho priniesol napísanú báseňku… Vraj, ein junger Goethe, tak mi zalichotil. Miláčkom ale zvlášť som bol Scholzovým. Bol predsedom maďarského takzvaného Önképzőköru, kam som prinášal zhusta maďarské verše.“ Takto si na roky na Kežmarskom lýceu spomínal jeho asi najslávnejší absolvent Pavol Országh Hviezdoslav (1849 – 1921) a jeho roky prežité v meste v rokoch 1865 až 1870 opisuje román nadšenej oživovateľky kežmarskej histórie Nory Baráthovej Študent. Na rozdiel od zaužívanej legendy, že Hviezdoslav už značne poznačený maďarizáciou sa národne prebudil v Miškovci, keď počas jednej slávnosti recitoval po maďarsky svoje verše a jeho matka plakala, lebo mu nerozumela, Nora Baráthová v tomto románe tvrdí, že Hviezdoslav „sa slovensky uvedomil“ až v Kežmarku. Po vyjdení románu argumentovala: „Potvrdzuje to aj samotný Hviezdoslav vo svojich spomienkach, keď spomína, že z Miškovca prišiel tak, ako keby zabudol po slovensky a mnohé výrazy musel hľadať. Podľa mňa je absolútny nezmysel, aby sa bol slovensky uvedomil práve v Miškovci, kde sa rozpísal po maďarsky a jeho maďarské verše mali vysokú úroveň. V rodine jeho strýka sa rozprávalo po maďarsky, sám spomína, že recitovával Aranya, Petôfiho. Ako sa teda tam mohol uvedomiť slovensky? Stalo sa to určite v Kežmarku, svedčia o tom listy jeho učiteľovi Medzihradskému i jeho spomienky.“

Pavol Országh Hviezdoslav.
Snímka: www.wikipedia.sk

V Kežmarku Hviezdoslavov knižne debutoval, tu vydal pod prvým pseudonymom ako devätnásťročný v roku 1868 zbierku básní Básnické prviesenky Jozefa Zbranského.

Na kežmarskom lýceu takmer súčasne v prvých rokoch 20. storočia študovali dve ďalšie významné osobnosti slovenskej literatúry Martin Rázus (1888 – 1937) a Ivan Stodola (1888 – 1977). Na svoje kežmarské štúdiá, poznamenané maďarizáciou, spomínal v roku 1974, s odstupom 70 rokov, náš dramatik v rozhlasovom rozhovore s Rudolfom Čižmárikom: „Ja som v Kežmarku študoval na gymnáziu. Martin Rázus o rok nižšie. V sobotu sme chodievali za mesto, aby sme sa mohli po slovensky zhovárať. Za roky sme sa v materčine nesmeli na ulici alebo v gymnáziu dorozumieť. Do škôl nás rodičia vyprevádzali zastrašene, že: ,A daj si pozor, pozri, zasa vyhadzovali študentov zo škôl. Čo by sme si počali, keby nás úrad začal prenasledovať?´ Všade samé nesmieš, nedovolím, zakazujem, trestaný budeš! Na maturitnom bankete som nebol. Utiekol som pred triedou aj s viacerými kolegami panslávmi. Báli sme sa, že nás napadnú nožíkmi.“

V Kežmarku študoval aj maďarský básnik, prozaik a prekladateľ František Kazinczy (1759 – 1831). Bol známy ako uhorský jakobín a propagátor osvieteneckých myšlienok. Za svoje presvedčenie strávil niekoľko rokov v brnianskej väznici na Špilberku. Na kežmarské lýceum prišiel roku 1828 študovať srbský dramatik, románopisec a básnik Jovan Sterija Popovič (1806 – 1856).

Známi profesori kežmarského lýcea

Veľa významných osobností na kežmarskom lýceu nielen študovalo, ale aj pôsobilo. V rokoch 1818 – 1824 tu Ján Chalupka (1791 – 1871) vyučoval najmä rétoriku a poetiku a stretol sa tu aj so svojou životnou láskou Babettou von Wieland. Ich láska však nenašla naplnenie. Babetta bola dcérou bohatého statkára a chudobný, hoci vzdelaný profesor, nebol pre rodinu dobrá partia. Ján Chalupka odišiel pre lepší zárobok za evanjelického farára do Brezna, ale ich spoločná láska nevydržala skúšku. Bol to však Ján Chalupka, kto zlyhal, pretože zachované listy svedčia o hlbokom vzťahu Babetty. Ján Chalupka sa v Brezne neskôr oženil s Ludvikou Lovichovou. Babetta zostala svojej celoživotnej láske verná, nikdy sa nevydala a Chalupku prežila o rok a štyri mesiace. Chalupkovo manželstvo s Ludvikou Lovichovou, dcérou superintendenta banského okolia v Banskej Bystrici, nebolo šťastné. Syn zomrel ako trojročný, staršia dcéra Ema sa rozišla s mužom a mladšia predčasne zomrela, Chalupkova manželka sa pomiatla. Ján Chalupka preto hľadal útechu v literatúre, konkrétnejšie v divadelnej tvorbe. Ľúbostný vzťah Jána Chalupku a Babetty von Wieland opísala Nora Baráthová v novele Neľutujem, že som milovala.

Na miestnom cintoríne je pochovaný profesor Alfred Grosz (1885 – 1973), ktorý podnikol 119 letných a 8 zimných prvovýstupov vo Vysokých Tatrách. Zbieral ľudové povesti a piesne nemeckých obyvateľov Spiša, študoval dejiny poznávania Tatier, spolupracoval na archeologických a lavínových výskumoch, venoval sa kultúrnej a osvetovej práci. Vo vtedajšej Nemeckej spolkovej republike mu v r. 1961 a 1971 vyšli knihy rozprávok o Tatrách Die Hohe Tatra. Geschichte des KarpatenvereinsSagen aus der Hohen Tatra. Kniha povestí vyšla v slovenčine až v roku 2016, čiže vyše 40 rokov po autorovej smrti, v preklade Marty Ličkovej pod názvom Povesti spod Tatier. Alfred Grosz bol predsedom propagačnej komisie lyžiarskeho a horolezeckého odboru Karpatského spolku. Ako demokraticky zmýšľajúci človek a antifašista sa dištancoval, keď niektorí členovia v čase vojny zneužili spolok pre svoje ciele.

Na lýceu v druhej polovici 19. storočia pôsobili niekoľko rokov bratia Hunfalvyovci, rodáci z neďalekého Veľkého Slavkova. Starší Pavol Hunfalvy (1810 – 1891) bol zakladateľom modernej maďarskej jazykovedy a Ján Hunfalvy (1820 – 1888) bol významný geograf, prvý vysokoškolský profesor geografie v Uhorsku, dopisujúci člen geografických spoločností v Belgicku, Paríži a Berlíne.  Významnou intelektuálnou rodinou boli v 17. a 18. storočí v Kežmarku bratia Buchholtzovci. Juraj Buchholtz mladší (1688 – 1737) v roku 1717 nakreslil panorámu Tatier. Je to najstarší známy nákres Tatier s pomenovaním viditeľných končiarov. Je autorom básnickej zbierky Poetické básne rozličného druhu i niekoľkých divadelných hier s námetmi zo Starého zákona a náboženského života.

Opis Vysokých Tatier od jeho brata Jakuba (1696 – 1758) vyvolal medzi cestovateľmi a prírodovedcami z celej Európy veľký záujem.

Lyceálna knižnica. Snímka: www.severovychod.sk

Súčasťou kežmarského lýcea je aj lyceálna knižnica, ktorá je najväčšou školskou historickou knižnicou v strednej Európe. Čitateľ medzi 150 000 zväzkami nájde aj 55 prvotlačí z rokov 1470 – 1500 a asi 2 600 kníh zo 16. storočia, najmä diela náboženských reformátorov Jana Husa, Martina Luthera, Kalvina a Erasma Rotterdamského.

Zaslúžil sa o vysielanie povstaleckého rozhlasu

„Rodičov mám z Liptova (Gombáš, Stankovany), narodil som sa na Spiši (Kežmarok), vyrastal som v Šariši (Sabinov, Prešov) a teraz žijem v Košiciach. Tu som učiteľom (na dovolenej) a tajomníkom Slovenskej ligy. Spolkovej práce je veľa, pre ňu sa na literárne pole dostanem len zriedka, vtedy si zapytlačím. Na knižný trh som priniesol zväzok básní Vrásky času, politický román Rozbité ministerstvo a pokus o vykreslenie, ako vypukla sloboda na východnom Slovensku Svitanie na Východe. Čosi som preložil aj z ruštiny.“ Takto trošku nadľahčeným tónom písal svoj životopis v roku 1932 v Slovenskom literárnom almanachu spisovateľ Anton Prídavok (1904 – 1945), ktorý sa v Kežmarku narodil, ale už v ranom detstve sa z mesta odsťahoval a svoj život prežil najprv v Sabinove a v Košiciach a potom v Prešove. V Košiciach sa stal v roku 1932 redaktorom a neskôr vedúcim literárneho oddelenia Rádiojournalu. Po obsadení Košíc Maďarmi sa presťahoval do Prešova, kde vybudoval rozhlasové štúdio a stal sa jeho riaditeľom. Sám sa aktívne zapojil do príprav Slovenského národného povstania – do Banskej Bystrice nechal tajne premiestniť prenosovú aparatúru a rozsiahly literárny a hudobný archív, ktorý sa potom využíval vo vysielaní Slobodného slovenského vysielača. V januári 1945 ho zatklo gestapo. Vyslobodila ho partizánska jednotka majora Petrova; ťažko chorého ho previezla do nemocnice v Ružomberku, kde krátko po oslobodení umrel.

Anton Prídavok bol plodným autorom, za svoj krátky život napísal básnické zbierky Do videnia!, Valaška a dukáty, Kľúč od srdca, Podobizne, Duch a zbraň a posmrtne mu vyšla zbierka básní Svitá, romány Rozbité ministerstvo, Svitanie na východe, Lámané drieky, Takí a onakí a divadelná hra Pribina.

V Kežmarku sa narodil aj režisér a herec Juraj Herz (1934 – 2018). V meste prežil len rané detstvo. Ako dieťa židovského pôvodu – aj napriek tomu, že konvertovalna evanjelickú vieru – bol v r. 1944 deportovaný do koncentračného tábora. Ako filmový a televízny režisér sa podieľal na vytvorení mnohých filmov, niektoré vznikli na základe literárnej predlohy. Spomeňme aspoň tie najslávnejšie a najznámejšie – Sladké hry minulého leta (Guy de Maupassant), Spaľovač mŕtvol (L. Fuks), Petrolejové lampy (J. Havlíček) a ďalšie.

Literárny Kežmarok

K literárnemu životu mesta patrí od roku 1966 neodmysliteľne aj Literárny Kežmarok, ktorý v tomto roku sa konal už po 58. krát. Podujatie je súťažou pre mladých začínajúcich autorov, žiakov základných a stredných škôl, ktorí okrem konfrontácií svojich literárnych prác s tvorbou vrstovníkov majú možnosť besedovať s poprednými spisovateľmi i zúčastniť sa na seminári o významnej osobnosti našej literatúry. V Kežmarku v čase svojho detstva alebo mladosti súťažili so svojou tvorbou napr. Daniel Hevier, Andrej Ferko, Marián Andričík, Jakub Nvota, Monika Kompaníková, Katarína Džunková a ďalší.

Aj keď k hlavným atrakciám Kežmarku patrí jeho hrad, treba navštíviť aj drevený evanjelický artikulárny kostol Najsvätejšej Trojice či Nový evanjelický kostol, v ktorom je pochovaný vodca protihabsburského povstania Imrich Thököly, starú budovu Evanjelického lýcea, ktorá dýcha literárnou históriou tohto mesta a pripomenúť si jeho bohatú históriu aj prostredníctvom románov spisovateľky Nory Baráthovej.                                                                                                                                           

Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Levoča (1. časť)

(Celkovo 138 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter