Krížová paľba názorov

Do diskusnej relácie RTVS Do kríža (9. apríla 2025) si moderátor Jaroslav Daniška pozval troch bývalých politikov z jedného – ľavicového – „košiara“:  Pavla Kanisa, Petra Weissa a Stanislava Mičeva. Hovorili o 80. výročí konca druhej svetovej vojny, ako ho vysvetľovať a ako k nemu pristupovať. Dotkli sa aj SNP, stavu v EÚ, ale i vojny na Ukrajine. Diskusia odhalila nielen ich názory,  ale aj ich charaktery.

Ako jeden zo súputníkov týchto troch hostí diskusie som sa najskôr nechcel vyjadrovať k ich súčasným názorom; veď každý človek má v živote svetlejšie i tie tienistejšie stránky. Celá generácia ľavičiarov, pôsobiacich v bývalej SDĽ i mimo nej, si však zaslúži komentár k súčasným názorom bývalých predstaviteľov ľavice. Týka sa to najmä Petra Weissa, zakladateľa a najdlhšie slúžiaceho predsedu SDĽ a veľvyslanca v Budapešti i Prahe, ale i Stanislava Mičeva, historika a bývalého riaditeľa Múzea SNP. Obaja toho pre ľavicu v minulosti urobili veľmi veľa, no po odchode na politický dôchodok začali meniť názory a prevracať kabáty. Dnes sa zase snažia o nový začiatok zakladaním vlastnej strany Reštart. Nejde však o pozitívny reštart politiky, ale – podľa môjho názoru – o zviditeľňovanie samých seba a svojich „nových, progresívnych“ názorov. Podrobnejšie som o Reštarte písal v príspevku pre Slovo pod názvom Staré kádre prezlečené za nových bojovníkov.

Moderátor J. Daniška odhalil podstatu názorových kotrmelcov dvoch diskutujúcich hneď v úvode, keď uviedol: „Vy ste si takmer celý život mysleli o tomto výročí (80. výročie oslobodenia ČSR) vlastne to isté. Všetci traja pochádzate z ľavicového prostredia, boli ste členmi KSČ. Očakávam, že dnes si to isté nemyslíte.“ Tento záver sa, žiaľ, v plnej nahote potvrdil.

Rovnaké názory mali hostia relácie len na SNP, ako najslávnejšiu kapitolu našej novodobej histórie. Práve Strana demokratickej ľavice (SDĽ) presadila SNP napriek odporu KDH a ďalších pravicových strán za štátny sviatok SR. Vo všetkom ostatnom mali diskutujúci diametrálne odlišné názory. Platí to rovnako o oslobodení Česko-Slovenska slávnou Červenou armádou, ako i názoroch na vtedajší Sovietsky zväz a dnešné Rusko, podobne ako na EÚ a NATO.

Diskusia odhalila názorové kotrmelce dvoch jej aktérov

Pavol Kanis, ako vyštudovaný historik a bývalý minister obrany, podpredseda SDĽ, bol v diskusii hlasom rozumu a jediným z tejto „svätej“ trojice, ktorý si zachoval svoju tvár a konzistentné názory. Práve on faktograficky reagoval na príčiny vzniku a na priebeh II. svetovej vojny i na jej dôsledky. Rovnako odhaľoval aj prapríčinu súčasnej vojny na Ukrajine a upozornil na známy fakt, že mier v tomto vojnovom konflikte je len v rukách USA a Ruska.

Pokiaľ ide o dvoch ďalších diskutérov, považujem za smutné, ak niektorí bývalí ľavičiari menia názory podľa smeru vetra a kabáty podľa najnovšej módy.

Stanislav Mičev sa snažil stavať do neutrálnej podoby, i keď pokiaľ ide o názory na súčasnosť, tak tie sú už výrazne deformované progresívnou ideológiou, ktorá sa presadzuje vo vznikajúcej, podľa môjho názoru politicky „viacpohlavnej“ strane Reštart. Tá má s vysokou pravdepodobnosťou okrem návratu vyslúžilcov do politiky jediný cieľ – a to oslabiť sociálnodemokratickú stranu Smer SSD a Hlas SD. Z uznávaného historika Mičeva sa stále viac stáva nevýrazný, vajatajúci politik.   

Peter Weiss akoby strácal pamäť a v poslednom čase dával ľavici „good bye“. Sám sa charakterizoval, keď doslova povedal: „Po Novembri 89 som si vytvoril nový názor.“ Zabudol povedať, po politickom prevrate v novembri 1989 a i to, že radikálne zmenil názor až potom, čo skončil ako veľvyslanec v Prahe, nedostal ďalšiu „novú trafiku“ a nestal sa kandidátom na prezidenta. To bol koniec jeho politickej kariéry, čo nepochopil a teraz sa snaží o návrat do politiky, chce vstúpiť do tej istej rieky. To sa však nevypláca a ani dosť dobre nedá.

Jeho ľavicoví priatelia – niektorí s hrôzou, niektorí so smútkom – postrehli radikálnu zmenu v postojoch i činoch. Prejavilo sa to v jeho jasnej orientácii na progresívno-liberálnu ideológiu, v nekritickom postoji k EÚ, NATO, a donedávna i k nekritickému  obdivu, až pochlebovaniu USA a z toho prameniacu rusofóbiu. Je to cesta karieristov, ktorí ospevujú európsku sociálnu demokraciu; avšak tá pri vážnych celospoločenských problémoch vždy zlyhala a je neschopná urobiť niečo konkrétne pre ľudí práce.

Z Petra Weissa miestami srší priam živočíšna nenávisť k Robertovi Ficovi, ktorého práve on dostal do politiky a ktorému by mal vďačiť minimálne za osemročné pôsobenie v diplomacii. Bez ohľadu na rôzne názory na Fica, práve on ho výrazne preskočil v dlhodobej popularite a už 33 rokov úspešne pôsobí v politike. Najskôr v SDĽ a teraz dlhé roky v strane Smer SSD. Je štvornásobným premiérom Slovenska. Podobný vzťah má Weiss i k bývalým komunistom, bez ktorých by nevznikla úspešná SDĽ. Týmito názormi zabuchol dvere za svojou pozitívnou minulosťou a dal sa novou cestou vedúcou do zabudnutia.

Nielen v tejto diskusii sa v plnej nahote odhalili vyslovené i nevyslovené názory súčasných renegátov v súvislosti s II. svetovou vojnou. Víťazstvo nad fašizmom je vraj dielom Západu, keďže bez USA by Sovietsky zväz nezvíťazil nad fašistickým Nemeckom. Akosi poniektorí aj v tejto diskusii zabudli na 21 miliónov padlých sovietskych občanov (Rusov, Ukrajincov, Bielorusov a ďalších národov ZSSR) a neporovnateľne nižšie obete vojny z USA a väčšiny európskych štátov.

Peter Weiss si strelil do vlastnej nohy, keď hovoril o oslavách 80. výročia vylodenia spojencov v Normandii, na ktoré vraj oprávnene nepozvali hlavného spojenca, predstaviteľov Ruska, ako nástupníckeho štátu víťazného Sovietskeho zväzu. Je známe, ako západní „spojenci“ dva roky odďaľovali otvorenie druhého frontu, len aby sa Sovietsky zväz totálne vyčerpal a vykrvácal. Nastúpili až v roku 1944, keď Červená armáda víťazila nad fašistami a začala oslobodzovať Európu. Aby sa zapojili medzi víťazné mocnosti a mali vplyv na povojnový vývoj v Európe,  tak sa zrazu spamätali a zapojili sa do boja proti fašizmu… Toto je pravá tvár minulosti, nehovoriac o Mníchovskej zrade, ale i pravá tvár  súčasných našich západných spojencov a USA.

Medzi niektorými politikmi prekrúcajúcimi históriu a v progresívno-liberálnej sfére sa objavujú podobné názory aj na SNP, ktorému vraj výrazne pomohli USA… Možno sa dočkáme tvrdenia, tak, ako sa to deje v Čechách, že Červená armáda bola len akousi epizódou a nemecký fašizmus porazili a oslobodili vlastne USA. V oboch prípadoch ide o nehorázne nezmysly a o hrubú  manipuláciu a deformáciu historických faktov.

V diskusii sa správne konštatovalo, že EÚ vznikla ako mierový  projekt a projekt hospodárskej spolupráce. Akosi sa však aj pri tejto téme zabudlo dodať, že EÚ sa mení na zbrojársku firmu podporujúcu vojnu v nečlenskom štáte EÚ a na byrokraticky riadenú ekonomiku neschopnú konkurencie.

Politici strácajú historickú pamäť a nechápu súčasnú dobu

Ako hovoril Zdeňek Mlynář – „do politických mŕtvol sa nekope“. Treba však pripomenúť, že viacerí politici nevedia, odkiaľ prichádzajú, kde sa nachádzajú, ani kam kráčajú. Idú si za svojimi osobnými cieľmi a kariérou, nechápajúc, že sú dávno za zenitom a do politiky už nemajú čo priniesť. Vnímajú ich len pamätnici, aj to väčšinou nie pozitívne. Jedným z príkladov je už spomínaný Peter Weiss, ktorý sa svoju sebaprezentáciou a túžbou po funkciách vyjadruje na protivládnych demonštráciách a zverejňuje ju len na sociálnych sieťach a mainstreamových médiách, či plátkoch, ako je Denník N, SME a Aktuality. Tie  takýchto politikov využívajú ako užitočných idiotov na útoky proti vláde Roberta Fica. Svojimi názormi nemôžu u voličov uspieť, pretože nie sú originálni, autentickí, nie sú  schopní prekonať agresívnych demagogických  lídrov z PS, SaS, Slovenska, KDH a Demokratov. Môžu hlásať, čo len  chcú, no progresívni a liberálni voliči ich ako bývalých členov KSČ a ľudí, ktorí účelovo menia názory, voliť nikdy nebudú. Tak len zbytočne mútia politické vody. Problémom azda všetkých súčasných politikov je ich neprekonateľné ego, ktoré sa prejavuje okrem iného v tom, že uznávajú  jediný správny názor, samozrejme, len ten svoj.

Mnohí z nás prežili viac ako polovicu aktívneho života v socializme, úspešne ho budovali a prežili viac či menej šťastný život. Prišiel však politický a ekonomický prevrat v novembri 1989 a viacerí zabudli, ako žili, aké mali názory a na socializme nenachádzajú nič dobré. Stali sa z nich zo dňa na deň bojovníci za novú demokraciu, tú západnú. Tak, ako verne slúžili a budovali socializmus, tak teraz verne slúžia novým pánom a stali sa z nich lokaji, budujúci kapitalizmus. To však príčetní ľudia odhalia a mladá generácia nikdy nepochopí. Preto by sa mala hovoriť pravda o historických udalostiach, pravda o tom, ako bolo, kam smeruje  súčasná spoločnosť a čo dnes treba robiť v prospech Slovenska.