Neúprosne sa blíži záver mimoriadne turbulentného roka 2024. Slovo MIER bolo takmer na poslednom mieste priorít a ten, kto ho vyslovil, bol označovaný za rusofila, agenta Moskvy či Putina a v lepšom prípade za naivného pacifistu nechápajúceho agresívnu politiku USA a NATO.
V tieto dni, keď bilancujeme to, čo sa dialo v rodinách i na pracoviskách, bilancuje i vláda. Vo svojich príspevkoch pre Slovo som sa priebežne zaoberal stavom jednotlivých oblastí politického, hospodárskeho i spoločenského života. Preto dnes k otázke priorít a odpovedi vlády na akútne problémy Slovenska. Sociálnodemokratická vláda Roberta Fica nepochybne najviac urobila v oblasti sociálnej podpory občanov od 13. dôchodku až po pripravenú kompenzáciu cien energií. Vo viacerých oblastiach sa však výsledky nedostavili.
Občan si oprávnene kladie otázku, o čo vláde ide, aké sú jej priority? Ide vláde o mier, konsolidáciu verejných financií, riešenie problémov v zdravotníctve a školstve, alebo jej ide o zbrojársky biznis? Odpovedať si môže každý sám, no žiaľ, fakty nepustia.
Aj pred Vianocami sa veselo zbrojí. Na Slovensku sa snažíme šetriť a občania sú nútení uťahovať si opasky, len štát a jeho administratíva nešetrí na sebe a dokonca rozhadzuje stámilióny na zbrane. Obrazne povedané, ľudia majú prázdnejšie košíky, ale Ministerstvo obrany SR (MO) nakupuje ako zmyslov zbavené. Vláda porušuje svoje vlastné sľuby a svoje programové vyhlásenie v oblasti mierového spolužitia a namiesto utlmenia výdavkov na obranu zbrojí a výrazne zvyšuje financovanie nových zbraňových systémov. Akosi prirýchlo sa tiež zabudlo aj na vážne výhrady Smeru SSD k Obrannej dohode medzi vládou SR a USA, ktorá sa dnes nielen úspešne napĺňa, ale iniciatívnymi nákupmi z USA i rozširuje.
Armádnu techniku treba objektívne doplniť, keďže Jaroslav Naď a bývalá vláda darovala Ukrajine vojenský materiál za takmer 700 miliónov eur a takmer odzbrojila Slovensko. Je však otázne, za akú cenu ideme modernizovať výbavu armády a či práve teraz je to nutné, keď konsolidujeme verejné financie a miliardy eur chýbajú v životne dôležitých rezortoch.
Vraj ani náboj na Ukrajinu
Vláda sabotuje svoj sľub „Žiadne zbrane či ani náboj na Ukrajinu“. Vojnová Ukrajina dostáva od nás desaťtisíce delostreleckých nábojov i niektoré zbrane, ako je húfnica Zuzana, pravda, financované NATO a EÚ. V tejto súvislosti si treba položiť principiálnu otázku, či náboje a zbrane od polosúkromných slovenských firiem s účasťou štátu nezabíjajú vojakov i civilistov a nepredlžujú vojnu na Ukrajine rovnako, ako tie dodávané Západom? To, čo predvádza vláda a osobitne minister Robert Kaliňák, je bohapusté farizejstvo, keď vymenil mier za zisky zbrojárskych firiem a údajnú ochranu zamestnanosti.
Treba tiež pripomenúť, že práve v súvislosti s dodávkami munície na Ukrajinu MO poslalo okolo 100 miliónov eur štátnym a pološtátnym zbrojovkám, ktoré vyrábajú delostreleckú muníciu. Aj pri Ukrajine sa tak potvrdzuje, že nie mier, ale armádny biznis je pre MO dôležitý.
Máme nového zbrojárskeho lobistu
Amatérskeho zbrojárskeho lobistu, demagóga a hulváta Jaroslava Naďa, v súčasnosti predsedu Demokratov, nahradil inteligentný a prešibaný profesionál s nákupnou horúčkou Robert Kaliňák. Dnes sú preto vážnym problémom ohrozujúcim životnú úroveň občanov Slovenska práve aktivity ministra obrany. Ten nemusí šetriť a na rozdiel od ďalších rezortov má voľné ruky pri nákupoch vojenskej techniky. On sám dokonca pripúšťa diskusiu o zvýšení z dvoch na tri percentá HDP na obranu. Takéto výrazné zvýšenie výdavkov na zbrojenie môže súvisieť s Kaliňákovými plánmi nákupov zbraní počas niekoľkých rokov za päť miliárd eur!
Nový generálny tajomník NATO Mark Rutte už dokonca hovorí až o štyroch percentách, ktorými by boli krajiny NATO zaviazané. Ako tvrdí Rutte, „…škrty v dôchodkoch, zdravotníctve a sociálnych službách majú umožniť vyššie výdavky na obranu, pôjde o obete v mene bezpečnosti Európy“. Dúfajme, že naša vláda dôrazne odmietne takúto sebazničujúcu sociálne zvrátenú filozofiu.
Zbrojárska nákupná horúčka
Už teraz je pripravený nákup šiestich systémov protivzdušnej obrany z Izraela v hodnote okolo 554 miliónov eur, ktorá jediná je pre Slovensko životne dôležitá. Problémom sú však najmä pripravované nákupy štyroch nových vojenských prepravných lietadiel C-390 Embraer z Brazílie v hodnote stovák miliónov eur. Tie armáda až tak nepotrebuje, pretože máme funkčné Spartany, ktoré, mimochodom, nakúpila v roku 2014 práve tretia Ficova vláda. Ide tak o ďalší nehospodárny nákup rezortu obrany. Kaliňák sa zaľúbil do lietadiel a sníva o ďalších štyroch stíhačkách F 16 z USA, pričom doteraz zo 14 už objednaných máme len dve a tretiu na ceste. Letisko v Sliači, kde majú byť umiestnené, ktoré je, či bude v podstate základňou NATO, sa stále len rekonštruuje, podobne ako letisko v Kuchyni. Možno tak budú „naše“ stíhačky umiestnené v Rakúsku či v Maďarsku a k nám budú lietať len na výlet.
Pôvodne rezort obrany tiež zvažoval nákup novších, jednoúčelových amerických bojových vrtuľníkov Viper, čo by nás stálo s výzbrojou asi 550 miliónov eur. Miesto toho je prakticky rozhodnuté o nákupe dvanástich, vraj lacnejších vrtuľníkov Black Hawk za 150 miliónov eur, pravda, bez výzbroje a ďalšieho vybavenia. Ak to všetko kúpime, tak sa dostaneme na dvoj-, či až trojnásobnú cenu, teda na takmer 450 miliónov eur. Ide pritom o možno 15 rokov používané, staršie vrtuľníky, ktoré sa musia repasovať a modernizovať. Postupne sa tak môžeme stať nákupom spravidla staršej, niekoľko rokov používanej, vojenskej techniky skladiskom starého šrotu. Nejde ani tak o to, čo je lepšie, ako o to, že míňame peniaze, ktoré na to nemáme.
Pripravujú sa tiež nákupy obrnených vozidiel 8 x 8 a v hre sú aj nákupy ďalších malých vozidiel 4×4 Patriot, Gerlach alebo Hron, tentokrát od troch rôznych českých a slovenských výrobcov. Takéto vozidlá sme však už nakúpili iba nedávno z USA, čo dokončoval ešte bývalý minister obrany Jaroslav Naď.
Slovensko sa pripravuje aj na výber 80 až 100 nových tankov Leopard 2, Abrams, či Black Panther. Zatiaľ sa zvažuje, akou cestou ísť, či nakúpiť ťažké klasické tanky alebo takzvané ľahké tanky, ale všetky s plnou výbavou vrátane ochrany proti dronom, ktorá ešte nie je úplne zavedená.
Už pred dvoma rokmiSlovensko uzavrelo zmluvu na nákup 152 kusov pásových obrnených vozidiel CV90. MO tiež zvažuje obstarať nielen prieskumné, ale aj bojové drony. Typ a počet tejto techniky bude vyplývať z operačných požiadaviek ozbrojených síl.
Robert Kaliňák, pokiaľ ide o výdavky na armádu, šikovne manévruje, keď na tlačovej konferencii tvrdí, že náklady na zazmluvnené vojenské dodávky sú vo výške 600-tisíc eur, avšak v realite ide o niekoľko miliárd eur, ktoré chce minúť na zbrane v priebehu niekoľkých rokov, ideálne počas vládnutia Smeru SSD.
Uviesť všetky nákupy by bolo zdĺhavé a ich zoznam sa sústavne mení, otázne je, či podľa potrieb armády alebo subjektívnych názorov ministra.
Z nášho mierové štátu sa stáva krajina s prekvitajúcim zbrojárskym biznisom
Nevedno. prečo treba zbrojiť a priehrštím vyhadzovať miliardy eur na zbraňové systémy, keď vláda tvrdí, že NATO nás ochráni a Rusko nie je pre nás žiadnou hrozbou. Robert Kaliňák sa správa ako zbrojársky lobista rozhadzujúci peniaze daňových poplatníkov. Snaží sa to prekryť financovaním civilných projektov, ako sú nemocnice, opravy mostov či podpora škôl z armádneho rozpočtu. To je síce chvályhodné, je však otázne, aký percentuálny podiel tieto výdaje z celkového rozpočtu obrany tvoria a komu chce tým zaslepiť oči.
Konsolidácia verejných financií vo výške 2,7 miliardy eur sa armády aj podľa chváleného štátneho rozpočtu na rok 2025 netýka. Často neefektívne a neraz i nezmyselné megalomanské nákupy vojenskej techniky budú pokračovať, pričom vláde akosi nevadia chýbajúce miliardy na katastrofálne zdravotníctvo, zanedbané školstvo či zdevastovanú infraštruktúru.
V roku 2025 by mal byť pre vládu prioritou občan
Rozhodne by sa mali utlmiť nákupy vojenskej techniky a namiesto toho by sa mala vláda sústrediť na skvalitnenie zdravotníctva, školstva, dopravy a pomoci ľuďom, ktorí ju potrebujú. Mali by sme mať viac pokoja a menej nenávisti v spoločnosti i menej chaosu vo vládnutí.
Základným predpokladom nášho lepšieho života je však mierové nebo nad našimi hlavami – a to by si mali uvedomiť všetci naši politici.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Jedna odpoveď
Skúsme hľadať na nastolenú tému (ktorá je iste dôležitá a významná) odpoveď v ďalších systémových súvislostiach.
Politická elita SMER – SD len kopíruje biznis „Kolektívneho Západu“ a praktiky, ktoré sa rozvinuli vo veľkom za Napoleónskych vojen na začiatku 19. storočia. Odvtedy je to oblasť mimoriadnych zárobkov a ohromných ziskov (№ 1) ešte aj štátom (štátmi) legalizovaných a aj chránených. Každý kto do toho obchodu vstúpi má zariadené na mimoriadne zárobky a zisky. Mechanizmus je známy. Od výroby a hromadenia zbraní je vždy len krôčik k vojnám. Cieľom je tie naplnené vojenské sklady vyprázdniť, zbrane použiť aby došlo k ich použitiu a zničeniu, a investovalo sa (ako potreba) do nových zbraní. Finálne to zaplatí zbrojárskym firmám a obchodníkom štátny rozpočet každej krajiny (nákupcu)) – a teda občania z daní na nich vyzberaných. USA potrebovali aby vzniklo NATO aj na dôležitý zbrojársky biznis v Európe. Studená vojna po r. 1945 až do r. 1989 bola hlavne tichou vojnou sváru dvoch sociálno-ekonomických formácií (kapitalizmu a socializmu) a od r. 1990 tichou stratégiou víťaza v prieniku a potom aj v obkolesovaní porazeného, resp. jeho nástupcu, Ruskej federácie, kvôli obchodnému priestoru a bohatstvu prírodných zdrojov.
V súčasnosti by časť našich občanov povedala, že Ministerstvo financií SR nemá čo dávať toľké peniaze Ministerstvu obrany SR na tak veľké (investičné) nákupy nových zbraní, ktorých potreba nie je ani riadne a akceptovateľne zdôvodnená (žiadnou rozumne znejúcou obrannou doktrínou) a ani nie sú nové. No ale to by tiež (mimoiné) minister financií nesmel byť z rovnakej politickej strany (?). V tej súvislosti vzniká aj otázka, či by Ministerstvo financií nemal viesť „nepolitický odborník“ dosadený dosiahnutou zhodou v Národnej rade SR, a pokiaľ by k takému konsenzu (na pôde NS SR) nedošlo (a vládna koalícia s opozíciou by nevedeli dospieť k 2/3 konsenzu), potom by nastúpil Prezident SR a menoval by (úradníckeho) ministra financií. A to všetko preto, lebo „správca“ štátnych peňazí je natoľko dôležitý post (a človek), že nesmie byť poplatný bočným záujmom, nech sú maskované akokoľvek a má veľmi precízne strážiť štátne peniaze.
Otázka k súčasnosti teda znie, či sú Kaliňákové nákupné aktivity von oknom vyhadzované štátne (spoločné) peniaze (?). Áno sú to von oknom vyhadzované peniaze. A to ale má svoj veľmi jednoduchý pragmaticky dôvod (motív). Sú tam schované veľké zisky pre všetkých zúčastnených výrobcov, obchodníkov a sprostredkovateľov. A tých participujúcich obchodníkov a „sprostredkovateľov“ (aj lobistov) je tam dosť. Peňažný trativod. Dosaďte si do vzorca určité mená (aj z pozadia našej domácej politiky) – a budete mať hotový a spoľahlivý výsledok. Veď Kaliňák v tom predsa nie je sám (!). On sám to nevymýšľa. Tomu (diskrétnemu) „spolku“ ide len o peniaze (veľké peniaze), o nič iné. „Nie je to osobné, je to len biznis“ – známa veta z amerických filmov. Ale veľavravná a platí aj v našich pomeroch.
Ďalšia súvisiaca otázka znie, či má vôbec Slovenská republiky (ešte) nejakú „obrannú doktrínu“ a podľa nej aj „vyzbrojuje“ – alebo takú nemá a každá vláda SR (minister obrany) si môže (už) na tomto voľom poli „voľne tvoriť“ (modifikovať). Stačí keď (najprv) oficiálne a dosť nahlas „pritaká“ na nejaké nákupy zbraní z USA (čo je procedúra prejavu loajality k najväčšiemu výrobcovi zbraní na svete) – a potom, už vedľa toho, má (mu vzniká) voľné pole. Potom už záleží len na „tvorivosti“ ministra obrany a členov vlády, vrátane ministra financií, koľko peňazí sa do toho vloží (!?!). Aby bolo dosť peňazí tak od najväčšieho výrobcu zbraní treba nakúpiť najlepšie „repasované“. Tie sú na biznis najvhodnejšie) Nastáva dvojitý efekt. Za prvé, tým sa uspokoja v Zámorí, lebo predajú svoje staré zbrane, ktoré im už netreba a museli by ich zošrotovať, a za druhé, zvlášť chudobnejšie krajiny v Európe (a tiež po celom svete) to zaplatia a ich domáce politické reprezentácie zároveň ušetria peniaze v kapitole rezortu obrany aj na ďalšie, „iné“ nákupy. Samozrejme platí poradie – najprv treba čosi (staršie repasované) kúpiť od najväčšieho výrobcu zbraní a aby v USA boli spokojní („uspokojení“). Potom už dajú (USA) pokoj (lebo tomu „dealu“, tej „deľbe“, veľmi dobre rozumejú) a naši domáci chlapci potom majú tichú „zelenú“ a majú zároveň ušetrené peniaze aj na iné nákupy, už v plnej réžii „našich ľudí“. Veď predsa prečo by „naši ľudia“ nemali mať ambície doťahovať sa (aspoň vzdialene) na úroveň tých (z „Kolektívneho Západu“), ktorí to robia (praktikujú) od Napoleónskych vojen. Je v tom kreativita ako každá iná.
Avšak „Veľkou otázkou“ je, či táto politicko-ekonomická (obchodná) kreativita nevedie a neťahá ľudstvo v postupnosti ale iste a spoľahlivo do Pekla. Práve dnešná doba to výraznejšie naznačuje viac než doby minulé. Cesta výroby, hromadenia a obchodovania so zbraňami („cesta zbraní“) vždy zákonite tak či onak skĺzne k vojnám, a vojnám čím ďalej tým hroznejším a ničivejším. Aj súčasné 21. storočie ide stále touto „starou cestou“ – a nič nesvedčí o inom. To sú skutkové fakty objektívnej reality, ostatné sú len “slová“, aké pekné (a vábivé) by neboli. Novým vynálezom z ríše rečí (v súčasnej dobe) je, že „demokraciu šírime zabíjaním a smrťou“ – a to tak na Ukrajine ako aj na celom Blízkom Východe. No a to je skutkový výkvet ľudstva. Na pekné reči okolo toho skutkového marazmu netreba hľadieť. Pekné a vznešené reči (vedené okolo toho) len zastierajú alebo prekrucujú hlbinnú tragédiu, ktorej sa navzájom voči sebe ako „ľudia“ dopúšťame na tejto Zemi.