Balzam na telo i dušu

Medzi skalickými vinohradníkmi na sviatok sv. Vincenta (21. 1.)

Nie vždy sa mi chcelo ako chlapčaťu ísť s rodičmi do vinice – radšej by som bol behal s kamarátmi po uliciach. Keď chceš mať dobrý rubín, musíš za ním chodiť po celý rok, vravieval mi otec, najprv do vinohradu, aby si ho skúseným okom ohodnotil, potom do búdy obriadiť náčinie a napokon pozdraviť víno v pivnici. Bez ohľadu na počasie, na ročné obdobia. S vínom sa musíš porozprávať, pochváliť ho, spýtať sa, čo mu chýba. Ver mi, že ťa počuje a že sa ti za vľúdne slovo a pozornosť odvďačí – skvelou chuťou.

Rodinnú tradíciu sme nikdy neporušili, za rubínom sme sa vydávali v neznesiteľnom prípeku slnka, ale i v treskúcich mrazoch či v snehových fujaviciach. Otec, veľký pedant, si osobitne všímal začiatok vegetačného obdobia, presne ho stanoviť – to bol prvý stupienok k úspechu. Pre skalických vinohradníkov to bol v minulosti zväčša sviatok sv. Vincenta (21. 1.) – v ten deň ožili búdy nezvyčajným ruchom, popíjanie, vzájomné koštovanie a hodnotenie vína, susedská srdečnosť a pomocná ruka symbolizovali vieru v bohatú budúcu úrodu, prípadná jasná obloha potešila vinohradníka, lebo vraj „na Vincenta slunečnost znamená vína hojnost“. Alebo: Ket sa na Vincenta napije fták z kolaje, bude dobrá úroda.

Zdá sa mi však, že to bola skôr radosť z toho, že sa priatelia po dlhšom čase stretli, podiškurovali o kvalite či nekvalite svojho vínneho moku, podebatovali o tom, ako sú pripravení na nastávajúcu sezónu, pochválili sa, že v neskorú jeseň, keď zem ešte nebola zamrznutá, navozili a zakopali hnoj k viničným pníkom (robilo sa tak každé tri roky, lebo údajne „ket sa dá hnúj bárs enom na kolek, aj tak to vinohrad pocíťí“), ale… ale  vo februári to bolo už iné, dôveryhodnejšie a veľavravnejšie – chystala sa skúška s čerstvo odstrihnutým viničným prútom: prút sa postavil do vody tak, aby jeho dve očká boli nad hladinou; v závislosti od toho, s akou intenzitou sa očká rozvinú alebo budú „preskočené“, čiže nevypučia, sa ukáže, či vinohrad namrzol, resp. drevo viniča nebolo dostatočne vyzreté (E. Kahounová).

Pohľad na komplex búd a pivníc vo vlastníctve Marekovcov. Foto: Miroslav Póša

Hľadal som v Skalici vinohradníkov, čo ešte dodržiavajú vincentské zvyky. A predstavte, našiel som ich – v Propastiach. Pavol Marek, ktorý je v tejto lokalite takpovediac nováčikom (prvý vinohrad s búdou tu kúpil roku 2012, neskôr pribudli ďalšie), túto starodávnu tradíciu poznal a pozval svojho vinohradníckeho suseda Ivana Masaryka, aby mu prišiel 21. januára, na Vincenta, ochutnať a zhodnotiť víno. A pozval aj mňa. Bolo to pred štyrmi rokmi…

Reku, pozriem sa, či sa aj dnes (21. 1. 2024) Marekovci pridržiavajú dávnej tradície. Žiaľ, odcestovali na dovolenku do teplých krajín. Ostala iba spomienka. Živá, jasná, očarujúca, akoby zrodená práve v túto chvíľu… chvíľu naplnenú poéziou: pamätám si, ako sme zabúchali na dvere pivnice, chytili sme kľučku, bolo otvorené – oči pohltili rozľahlý klenbový sklep z tehál (keby ho mal človek odkrokovať, aj by sa unavil), navidomoči dýchajúci novotou. V tej chvíli mi zišli na um verše našej veľkej poetky Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, ospevovateľky vinohradníkov a vínneho moku:

Zostúp do pivnice
pod tvojou novučičkou strechou
obnaž si hlavu
ukáž že máš srdce
a pochváľ svoje mladé víno
ešte skôr ako ochutnáš
či si pochvalu zaslúži

Kúsok od nás už živo diškurovali vincentovskí besedníci Pavol Marek, jeho manželka Janka a už spomínaný Ivan Masaryk. Na stole dve fľaše – Skalický rubín pána domáceho a Masarykova Frankovka modrá, ročníky 2019.

Srdečné zvítanie, stisky rúk.

„Kto neskoro chodí, sám sebe škodí,“ ozval sa hostiteľ.

„Vari už končíte, keď koštujete rubín a frankovku?“ spýtal som sa.

„Žartoval som,“ usmial sa Pavol Marek, „práve štartujeme, v Skalici sa na Vincenta začína netradične, ale tým najtypickejším – Skalickým rubínom a Lampartom, resp. Frankovkou modrou.“

Ochutnávka Skalického rubína a Frankovky modrej v pivnici u manželov Marekovcov. Zľava: Pavol Marek, Jana Mareková a Ivan Masaryk. Foto: Eduard Timko

Pridali sme sa k ochutnávke aj my, poznáte to. Hodnotili sme vzhľad, čírosť, farbu, vôňu a jej intenzitu, harmóniu a napokon chuť. Presne podľa slov spomínanej poetky:

Teraz si naplň pohár
a prilož si k ústam
Ale podrž hlt na jazyku
aby si mohol vychutnávať čas
všetkými zmyslami

Lebo ak zmysly posúriš
nedáš čas vínu
aby sa ti oddalo
telom i dušou
a víno nebude môcť o chvíľu
oddane svedčiť o tebe

Najprv sme ochutnali Frankovku modrú, potom Skalický rubín – výrazná ovocná chuť s tónmi sliviek, čerešní a kôstok.

„Rubín a frankovku mám najradšej,“ zdôverila sa pani Janka, „práve pre ich typickú arómu a príjemnú ovocnú chuť.“

Víno sme podržali na jazyku – oplatilo sa. Bolo v ňom cítiť slnko, zem, južný vánok, ľudské teplo, vychodenú cestičku k človeku. Veľa sme debatovali o vôni, nie vždy sme sa všetci zhodli, riešili sme otázku, či má mok veľa, alebo málo trieslovín. Reč sa zvrtla na minulosť, na predchádzajúce ročníky i na možnú budúcu úrodu. Medziiným sme sa dotkli aj vinohradníckych a vinárskych skúseností Pavla Mareka.

„Nebojte sa, nie som nijaký nováčik,“ nedal sa, „za sedemdesiatjeden rokov svojho života som toho nemálo preskákal… aj vo vinohradníctve, aj v koštovaní vína.“

Detstvo prežil vo Vrbovom, nasledovala maturita, vojenčina, po jej absolvovaní sa už vrátil do Skalice, kam sa mama presťahovala za staršou vydatou sestrou. Pracoval v Ľanárskych a konopárskych závodoch v Holíči (hrával za Holíč futbal), tam si našiel manželku, Gbelčanku, jeho novým bydliskom sa stali Gbely a pracovným pôsobiskom miestna Nafta, kde sa po čase uchytil ako vedúci pomocnej stavebnej výroby.

A vtedy sa vlastne začala aj jeho „vinohradnícka a vinárska kariéra“ – bývalý svokor mal vinicu a zároveň bol predsedom záhradkárskeho zväzu v meste – naskytla sa mu tak príležitosť zaučiť sa do nového remesla. Obrábal vinohrad, koštoval, koštoval, obrábal vinohrad…

Roku 1990 sa oženil po druhý raz – s Holíčankou pani Jankou –, ako inak, presťahoval sa do Holíča. Založil si firmu na liatie asfaltov a zalievanie špár. Vďaka dobrým kontaktom s americkou spoločnosťou CRAFCO, firmou na výrobu strojov na opravu ciest, komunikácií, letísk, ale aj emulzií na potery, sa mu začalo dariť – nielenže sa stal jej oficiálnym zástupcom pre SR a ČR, neskôr i Poľsko, ale získal od nich exkluzivitu na predaj a na samotné aplikačné práce. Tak nejako odštartovala jeho firma REKMA…    

„A kde berieš pri toľkých povinnostiach čas na vinohrad a búdy?“ spýtal som sa provokatívne.

„Vinárstvo neznamená pre mňa iba hobby,“ odpovedal presvedčivým hlasom, „pokladám to svojím spôsobom i za doplnok svojich firiem. Veď partnerov a zákazníkov si musím niekde uctiť, posedieť s nimi a pohostiť ich. A napokon, ťažisko práce prenechávam už na synov.“

V začiatkoch podnikania si kúpil búdu a vinohrad v Prietržke. Firma sa rozrastala, partnerov pribúdalo, prietržtianske priestory jednoducho nestačili – rozhodol sa ich predať. Ďalšiu históriu sme už naznačili: roku 2012 začal s postupnou kúpou vinohradov a búd v Propastiach – dve búdy a vinice spolu so sadom s výmerou 1,2 hektára.

„Aj Američanom sa v Propastiach páči,“ dodáva, „Skalický rubín a Frankovku modrú si nevedia vynachváliť.“

„Myslím, že ani my,“ poznamenal som.

Medzitým sme sa presunuli do zadného traktu exkluzívnej a nádhernej pivnice, ktorá pred troma rokmi vyrástla spod rúk murárskych majstrov z Moravy, ozajstných fachmanov na klenbové sklepy. Po pravej strane antikorové nádoby, po ľavej takisto antikorové nádoby a drevené sudy.

Zadný trakt pivnice s kvalitným vínom. Foto: Miroslav Póša

„A teraz budeme koštovať podľa vinárskeho poriadku, nie podľa tradície sv. Vincenta,“ povedal hostiteľ.

A tak sa aj stalo. Ochutnali sme najprv biele: Veltlínské zelené, Rulandské biele, Rulandské šedé a Sauvignon, z červených Frankovku modrú, Zweigeltrebe, André, Skalický rubín sme tentoraz vynechali, popili sme ho nadostač predtým.

Pavol Marek sa nemal za čo hanbiť. Odchádzali sme s dobrým pocitom…

Keďže Marekovci sa v januári 2024 túlali po svete, sused Ivan Masaryk nás pozval do svojej búdy, vraj nám ukáže ďalší starodávny zvyk – kladenie viničných prútov do vázy a čakanie na otvorenie púčikov – ako symbol budúcej úrody. Všetko sme fotograficky zachytili.

Ivan Masaryk kladie viničné prútiky do vázy. Foto: Valéria Dinková

Po dvoch týždňoch sa Frankovka modrá, jej púčiky, smelo prebudia k životu. Verme, že i úroda bude taká smelá, a v jeho búde bude vždy veselo, veď je to miesto, ktoré sa po celý rok premieňa na genius loci pre všetkých jeho priateľov, známych i neznámych, ktorí k nemu zavítajú. A víno –  najmä Frankovka modrá a Skalický rubín sú ozajstným balzamom na telo i dušu.

Veľa sa v literatúre hovorí o jednotlivých prácach vo vinohrade, ale menej už o tom, že vinohrad ako taký nespadne z nebies, ale treba ho vysadiť a potom tri roky čakať na panenskú úrodu. Sám si s úctou i nostalgiou spomínam na tvrdú robotu, pri ktorej ma otec zasväcoval do tajov výsadby Lampartu. Robili sme ešte všetko po starom: zrigolovali sme na jeseň pôdu, vyčistili rúny (chodníky) medzi parcelami, pripravili si sadenice pomocou viničných prútov, ktoré sme si ešte predtým narezali na dĺžku lakťa, t. j. na tri stavce. Takéto štuple sme rýchlili tým, že sme ich dali v teple vyklíčiť, volalo sa to „strojení prútú“. Keď sa očko pohlo, sadili sme ich priamo do vinice, alebo najprv do škôlky, odkiaľ sme ich ako jednoročné „mléčňáki“ presádzali do vinohradu. Greftovali sme po každom metri, sadili naprieč do šírky, osemdesiat centimetrov od seba. Na štepenie sme si sami dorábali trocha kobrovky, podpníkovej americkej sorty Riparia Kober.

Najčastejšie sa v polovici 20. storočia vysádzal Lampart, ktorý priviezli do Skalice františkáni či karmelitáni údajne zo severného Francúzska. Po štepení do americkej podložky (po zhubnej fyloxére) ho premenovali na Frankovku modrú, hoci Skaličania sa s tým doteraz nechcú a nevedia zmieriť („Ve Skalici to je aj bude Lampart, šak je to z našej zemi…“). Začali sa ujímať aj biele odrody Rizling vlašský (Rajzling) a Tramín červený označovaný aj ako zásmažka do vína, ďalej Chrupka, Silván, z červených Modrý Portugal a Svätovavrinecké.

„Z dávnejších druhov si najstarší skalickí vinohradníci rozpamätúvajú na Dalmatín, Šenkvičák, Gazdašág a Klenicu, o ktorej pre jej vysokú úrodnosť hovoria, ket zaroďí kleňica, bude plná skleňica“ (E. Kahounová: Vinohradníctvo v Skalici. In.: Slovácko, 1965. s. 72).

„Čo bolo, bolo. Lampart je však len jeden a z neho Skalický rubín je tiež len jeden, a chutí – hotová báseň,“ hovorí Alojz Masaryk, najznámejší skalický vinár, Ivanov brat. „Človek nemusí byť básnik, aby to zistil a spoznal. Stačí len privoňať, nazrieť do rubínovej iskry a ochutnať,“  dodáva vzápätí.

Zastihol som ho priamo vo vinici, ako si obzerá viničné kry a rozmýšľa, kedy ich začne strihať. Možno ani sám netuší, aký je z neho básnik vína. Kedysi dávnejšie sa mi priznal, že sa často rozpráva s vínom a s prírodou o víne: pred mestskou búdou (má ju prenajatú od mesta) je vysoká jedľa, na jar si pred ňu sadne, pozerá sa do vetvičiek, tíško sa s ňou rozpráva, zrazu sa vraj v korune zjaví jeho vinohradnícky boh, radí mu, čo robiť s vinohradom a vínom.

 Alojz Masaryk ukazuje na vysokú jedľu pred mestskou búdou – na svojho vinohradníckeho boha. Foto: Eduard Timko

Práca vo vinici si vyžaduje nielen celého človeka, ale i robotu takmer po celý rok. Originálny záznam si o tom môžeme prečítať v knihe Skalica v minulosti a dnes: „Najprf je strihačka, enom co zem oschne, robí sa kopačka, postňica (od slova pôst, keď sa zvyčajne vykonáva, ak sa s ňou oneskoria, žartovne sa nazýva mastňica). No a potom čekáme, aš sa to oduje, bude sa špricovat. Neskúr sa bude zmítat, potom zas okopávat, kopat po druhé sa ríká, a potom sa kope po treťí, donde zelená robota, zmítačka donde prvňí a potom teda zas viplévat, vázat, nuš aj ožínat, ked uš je to nat kolem virostlé, tak uš sa to musí teda zežat. A ket sa to zežne a trikrát sa ošpricuje, uš je potom konec“ (Bratislava: Obzor, 1968, s. 244 – 245). Pravda, dnes je to už trocha iné, mechanizovanejšie, ale zároveň dodajme, že koniec to určite nie je. A kde je príprava na oberačky i samotné oberačky, prešovanie, práca s muštom, stáčanie vína a aj neodmysliteľné chutnanie?!

„Ľuda vravia, že strihanie je maličkosť,“ podpichol som Alojza pri obzeraní viničného kra.

„Iba takí, čo nikdy nič nestrihali,“ odvetil, „nešikovný holič ti môže odstrihnúť ucho a neskúsený vinohradník vzácne jednoročné drevo z viniča.“

Vedel som, že pri strihaní lampartovkej frankovky ide popri úžitkových cieľoch o zušľachtenie a zachovanie genofondu pôvodného Lampartu, ktorý charakterizuje túto oblasť dlhé stáročia. Spôsob strihania preto závisí od odrody (špeciálne pri Lamparte), kvality dreva na pni, veku pňa aj od množstva vlaňajšej úrody. Tradičná metóda rezu na vedení necháva na hlave dva (môže byť i jeden) jednoročné ťažne, k nim dva jednoročné záložné, kmienok sa musí končiť zhruba desať centimetrov pod vodiacim drôtom. Okrem ťažňov sa nechávajú na rastline aj záložné jednoročné výhonky (čapíky) jednak ako záloha na ďalšiu sezónu a jednak pre prípad, že by došlo k chorobe časti viniča – rástol by potom prostredníctvom čapíkov.

S Lojzkom sme sa naostatok vybrali do jeho vinárstva Víno-Masaryk, aby sme čo-to ochutnali z darov vinohradníckeho boha… a skončili pri skutočnej poézii Jozefa Špačka. Ako inak, veď je sv. Vincenta…

JOZEF ŠPAČEK
(skalický rodák, spisovateľ a vášnivý vinohradník)

SKALICA   JE… (Pocta Karlovi S.)

Skalica je lampa s tichým svetlom
Skalica je odlesk hladiny najväčšieho rybníka
Skalica je nevesta pred čepčením
Skalica je stratený prívesok namyslencov
Skalica je plná rubínovej šťavy
Skalica je často mojím nevynúteným snom
Skalica je tunel z čerstvého trdelníka
Skalica je priesečník číchsi hriešnych túžob
Skalica je hlboké vrecko trhovníka
Skalica je tetovaná básnikom dreva
Skalica je potrava pre veterné ružice
Skalica je zametaná sutanami odsunutých
Skalica je požiarmi natrvalo poznačená
Skalica je kopcom múky z veterného mlyna
Skalica je výstrel z pohrebných pušiek
Skalica je kotva z Baťáku až po Petrov
Skalica je nedbalo uviazaný žrebec pred Vilušovou krčmou
Skalica je plná zvukov z už neexistujúcej kolkárne
Skalica je nedočkavá maturantka v rade na zmrzlinu
Skalica je nedozreté modro pod očami
Skalica je odpočívajúce stádo danielov pri Háji
Skalica je prázdna miska kráľovských váh
Skalica je iskra v oku starých majstrov
Skalica je zviazaná tuhými stuhami alejí
Skalica je presiaknutá túžbou Gyulu J. po Anne Š.
Skalica je plná škvŕn od čerstvých orechových škrupín
Skalica je šifra z kolibričieho zápisníka Mirka Nešpora
Skalica je v lomenej tyrkysovej zeleni Majstra Koreszku
Skalica je unavená zo spomienok na hotelové vežičky
Skalica je divo pulzujúcim srdiečkom v čase vinobrania
Skalica je okrášlená náhrdelníkom z viníc a búd
Skalica je za búrky ako rozbitý starý koštír
Skalica je nešťastník podrezaný hrdzavou britvou
Skalica je šanca pre netrpezlivých prišelcov
Skalica je sklamaním pre ohrdnutých milencov
Skalica je hudba s notami pre husle a krídlovku
Skalica je staré popravisko tých najčernejších vrán
Skalica je oddávna previata silnými vetrami
Skalica je skrytá v kŕdľoch holubov a škorcov
Skalica je bronzová náušnica z Kopečnice  
Skalica je odvrátená tvár obludnej palečnice
Skalica je hustá sieť bez pavúkov-križiakov
Skalica je vôňa grilovaného tolstolobika
Skalica je plná pudov neskrotného býka
Skalica je stratené veslo z mikulčickej pramice
Skalica je kolíska básnických prvosienok
Skalica je zmenšená na poštovú známku
Skalica je mesto s príchuťou černíc a malín
Skalica je nedoznelá pieseň uctievačov talmudu
Skalica je dávno zasypaný veniec tajných chodieb
Skalica je volanie posledného drotára „Drótovať, hrnce flekovať!“
Skalica je smútok ukrytý v bachoroch sudov
Skalica je lapená v čereňoch rybárov z Predmestia
Skalica je navždy rozkročená nad priepasťou času
Skalica je zvečnená v Knihách pasenia dobytka
Skalica je rozmnožená slza pacientov Fraňa Madvu
Skalica je hrotmi veží v spojení s nebom
Skalica je snehom obsypaná Kalvária
Skalica je pasca na lenivé Popolušky
Skalica je vôňa cesta na zázvorníky
Skalica je náhrobník zo starého židovského cmitera
Skalica je zámka ktorú nemožno odomknúť
Skalica je v kameňoch svojich hradieb
Skalica je smäd obsluhy mláťačiek
Skalica je vozík mäsiarskeho učňa majstra Plhala
Skalica je piata brána pre tulákov
Skalica je lekáreň milosrdných bratov
Skalica je v riavach troch potokov
Skalica je plod z brucha veľryby
Skalica je sen o žltých slnečniciach
Skalica je súkennícka trieska  za uchom
Skalica je pjekné mjesto…Aj já su Skalica!

A ja za posledným Špačkovým veršom dodávam : Aj já su Skalica!

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 3 – 4/2024.)

(Celkovo 135 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter