Jestvuje ešte niekto, kto si na novej úprave slovenskej hymny neprihrial polievočku? Tuším som posledný… Nuž, čtite! Ja budem o niečom inom, ale hlavne tiež o hymne! Ako žiačik základky som bol poučený na hodine Občianskej výchovy, ktoré sú znaky štátnosti. Hymna je jednou z nich, posvätný symbol zvrchovaného štátu, ktorý zastrešuje pod láskavé krídla viaceré národnosti a menšiny. Hymna má zjednocovať k hrdosti. Teda, mala by… Milá učiteľka, na ktorú si s láskou spomínam, nám kládla na srdce, že pri zvukoch hymny musí občan stáť, nerehotať sa ako blbé hovädo a kto má pioniersku šatku, má hymne salutovať. Súhlasil som, taký postoj ma svoju silu v pozitívnom slova zmysle. Hrdosť nadovšetko! Bez hrdosti sa bitky nevyhrávajú…
Raz, bolo to v neskorú jar či v skorom lete, kráčal som ulicou z našej vilovej štvrte k spolužiakovi si tak trochu chlapčensky vypulírovať pľúca nezbednosťami. Loziť po stromoch, strieľať z gumipušky a tak… Kráčal som ulicou, nikde ani noha! „Sám vojak v poli…“ A odrazu z chrapľavého uličného ampliónu zazneli prvé tóny českej a slovenskej hymny. /Tá moravská bola pauza medzi nimi…/ Poslušne som zastal a počas hymny stál. Cítil som to tak a tak som úctivo vzdal hold jednému zo symbolov štátnosti. Bol som asi šiestačik… Až doma som sa večer dozvedel, že hymnu hrali na počesť sovietskeho papaláša, ktorý prechádzal cez Žilinu vlakom a na pár minút sa zastavil okúsiť náš chlieb, našu soľ a na družné potriasanie si rukami. I tam hrala dychovka hymnu, aj našu, aj tú sovietsku… Aj to som sa po čase dozvedel…Viete, že po celý život mi ani len nenapadlo skúmať, či má hymna správne noty? Či činely nemeškajú, či sú trúbky správne naladené? Nosíme si hymnu v srdci a nech by ju hrali akokoľvek falošne, bola by to naša hymna, pri ktorej sa stojí a nikto by sa nemal rehotať ako to božie hoviadko…
Polievočka zohriata… Koniec hlásenia.
(Status na FB, 8. januára 2025)
