Keď už sa toľko hovorí o potrebe mediálnej výchovy, dovolím si formulovať jednu definíciu:
Pojem „mainstreamové médiá“ označuje komerčné subjekty podnikajúce v oblasti výroby a predaja informácií, názorov, emócií a vplyvu, resp. vytvárania dopytu po tovaroch a službách, formovania verejnej mienky (výroby súhlasu), obrazu sveta a horizontu očakávaní. Sú súčasťou zábavného priemyslu, takže ešte aj skutočne závažné a dôležité informácie predávajú ako „story“. V takto komerčne a emociálne zaťaženom prostredí je prakticky nemožné viesť racionálnu, alebo aspoň vecnú diskusiu, teda vytvárať priestor pre formulovanie verejného rozumu, alebo aspoň racionálneho verejného diskurzu.
Ako príliš optimistický, ak nie priamo naivný sa ukazuje aj predpoklad, že mainstreamové médiá ako komerčné subjekty budú uprednostňovať verejný záujem pred záujmom súkromným, teda záujmom svojich majiteľov a zriaďovateľov. A to tak vo vzťahu k vláde, ako aj k iným komerčným subjektom (korporáciam), ktorým mainstreamové médiá predávajú reklamný priestor. Práve príjmy z reklamy, ktorej hlavným zadávateľom sú veľké komerčné subjekty, sú hlavným zdrojom zisku mainstreamových médií. Ako píše J. Lovelock: „Často zabúdame, že priemyselník má povinnosti voči akcionárom, nie voči spoločnosti alebo vláde a celkom určite nie voči planéte.“ Alebo slovami riaditeľa jedného slovenského vydavateľstva adresovaným jeho zamestnancom – novinárom: „Nie sme tu preto, aby sme chránili nejakú demokraciu, ale preto, aby sme prinášali zisk našim akcionárom.“ Je preto len málo pravdepodobné, že zrovna mainstreamové médiá budú prioritne presadzovať verejný záujem, alebo aspoň vytvárať priestor pre vecnú diskusiu o spoločenských problémoch, resp. kontrolovať ekonomickú (korporátnu) moc a jej devastačný vplyv na sociálne a environmentálne predpoklady udržateľnosti, a to nielen politického systému ústavnej demokracie, ale aj organizovanej ľudskej spoločnosti.
Problémom je, že nielen mediálna výchova, ale aj prevažná časť teórií demokracie pracuje práve s týmto príliš optimistickým predpokladom. Úvaha pracujúca s nesprávnymi, alebo spoločenskej realite odporujúcimi predpokladmi však môže k správnym záverom dospieť iba náhodou.
(Status na FB 2. apríla 2024)
