Vážení priatelia, ako väčšinou viete, píšem prevažne politické komentáre, no teraz som výnimočne zabŕdol do kultúry. Vopred sa priznám, že nie som filmový či televízny kritik, ale to, čo nám Markíza predvádza v rodinnom televíznom seriáli Sľub, ma irituje, a je to nedôstojné aj pre progresívnych aktivistov. Bola by alebo je to ľahká, úsmevná zábavka, pokiaľ si nevšímate obsah dialógov, ktorým celkom iste mladí nerozumejú a starších len rozčúli.
V Sľube ide o 80. roky 20. storočia v Československej socialistickej republike (ČSSR). Práve v dobe socializmu, v rokoch 1975 až 1985, do ktorej je zasadený dej Sľubu, sa pre veľmi dobre sociálne podmienky rodila generácia, ktorú poznáme pod pojmom „Husákove deti“. To je nepopierateľný fakt o tejto dobe rozkvetu.
Dej sa odohráva na základnej škole, v ktorej sa jednostranne a účelovo odhaľujú osudy žiakov, učiteľov, ale i celých rodín, ktoré sú poznačené – podľa autorov samozrejme – len negatívnym dianím v socialistickom Československu.
Sľub je znôška nezmyslov o socializme, ktoré sa zrodili prekrúcaním histórie a ohlupovaním mladej generácie, pričom mladí tomu len veľmi ťažko môžu porozumieť. Ak chcela Markíza priniesť niečo ako retrospomienky spojené s istou nostalgiou na mladosť, mala sa držať osvedčeného scenára z Mamy na prenájom. Tam bolo dosť láskavého humoru, lások i sklamaní, zápletiek i istej naivity bez toho, aby autori útočili na čokoľvek a kohokoľvek z minulosti.
Ak sa v Sľube chceli vracať do histórie, tak i tam majú príklad v seriáli Dunaj k vašim službám, alebo v starších príbehoch Tridsať prípadov majora Zemana, ktoré boli pravdivejšie a hodnovernejšie. To, čo však predviedli v ich Sľube, je viac ako trápne.
Áno, v Sľube ide o zavádzanie najmä mladých ľudí a primitívne znevažovanie socializmu, ktorý mladí nezažili. Ja som v tých, pre veľkú väčšinu občanov dobrých časoch, prežil viac ako polovicu svojho života, a preto si dovolím niekoľko poznámok.
Nie všetko bolo v socializme ideálne, ale príbehy jednotlivcov, rodín a pracovísk sú vytrhnuté z celkovej charakteristiky tej doby. Viaceré udalosti sa mohli stať, avšak tie, na ktorých stojí seriál, boli vybraté zo státisícov šťastných príbehov bežných ľudí, no autori zvýraznili len desiatky tých negatívnych.
Čo v Sľube nesedí? Jednoducho takmer všetko.
1. Ak by sme spriemerovali vyjadrenia seriálových účinkujúcich, tak 80 percent občanov by bolo proti socializmu – pritom opak bol pravdou. Štyri pätiny ľudí bolo spokojných, užívali si výdobytky socializmu, sociálnu stabilitu, podporu mladých rodín, bývania, či starostlivosť o seniorov. Autori sa strápnili objavom nedostatku toaletného papiera a použitím novín. Keď to tak farebne vykreslili, mohli pre aktuálnosť dodať, že dnes by na tento účel boli použité noviny ako Denník N či SME… Scenáristi si neodpustili umelú a trápnu víziu, keď vtedy 14-ročným deťom vložili do úst predpoveď, čo bude o 40 rokov, a tí už vtedy vedeli, že mobily, platobné karty, či autonómne automobily. Aké „vizionárske“. Určite sa však dočkáme i ďalších prekvapení toho „zlého“ socializmu.
2. Školstvo je zobrazované ako chaos, šikana a tvrdá ideológia. Dej sa odohráva na pozadí konfliktu hlavných aktérov na čele s pragmatickým riaditeľom školy Viktorom Gálikom (Michal Ďuriš), s jeho prirodzenou autoritou. Jeho náprotivkom a tvrdou, zakomplexovanou oponentkou je jeho zástupkyňa, učiteľka, čoho iného ako ruštiny, zarytá „komunistka“ a intrigánka Zdena Hanúsková (Gabriela Dzuríková). Zdá sa, akoby to táto herečka nehrala, ale stvárnila charakter svoj a viacerých našich pretvarujúcich sa falošných hercov a herečiek, v súčasnosti angažovane podporujúcich protivládne demonštrácie organizované mimovládkami, Progresívnym Slovenskom a liberálnou SaS.
Autori v príbehu o škole akoby zabudli na to najpodstatnejšie, a to, že práve školstvo a zdravotníctvo patrilo v tom čase medzi najlepšie nielen v socialistickom tábore, ale i v Európe. A ako sme na tom v týchto oblastiach dnes? Nezaškodilo by, aby sa scenáristi pozreli na to, čo presne bola pionierska organizácia Socialistického zväzu mládeže (SZM), ako to bolo so spartakiádami, či podľa nich, s ďalšími „politickými“ akciami.
3. Autori sa snažia divákovi nahovoriť, že veľké až masové množstvo občanov chcelo za každú cenu emigrovať na Západ. Asi pozabudli, že z vtedajšieho 15-miliónového Československa to bolo rádovo len pár tisíc nespokojencov a z istej časti dobrodruhov. Hovoria tam o prenasledovaní štátnou bezpečnosťou, len zabúdajú dodať, že na základe vtedy platných zákonov. Aby to zvýraznili, tak obliekli príslušníkov ŠtB do uniforiem Verejnej bezpečnosti, ktoré tí nikdy nenosili, keďže pôsobili vždy v civile.
4. Divákov musí iritovať až extrémne, neustále a všadeprítomné oslovovanie súdruh, súdružka. Áno, platilo to v štátnej správe, školstve, polícii, ale rozhodne to neplatilo vo výrobnom sektore, zdravotníctve, obchode, službách, kultúre či v športe. Nuž a to, čo je bohapusté klamstvo, je oslovovanie súdruh, súdružka v rodinách. Už som čakal, že i v spálňach…
Ak to zhrniem, odporúčal by som tvorcom, režisérom, scenáristke i producentom, aby sa išli dovzdelať, objektívne si naštudovali realitu života v socializme, ktorý tak nenávidia a snažili sa aspoň o štipku objektivity.
Hovorím za tých, čo v socializme žili: Možno sme nemali vždy banány, no zato sme mali vždy zdravý rozum, šťastné detstvo i život.
No a na záver pozdravujem autorov dobovým pozdravom Česť práci!, pravda, nie tej ich, ale pracujúcich občanov Slovenska.
(Status na FB 22. februára 2025)
Jedna odpoveď
Vazeni, Nic neni len cierne, alebo len biele. Ale miesane. A tak je to s kazdym politickym alebo aj ekonomickym systemom. Kedze Milan Benkovsky, vie toho vela o socializme. Mohol by vysvetlit, preco za socializmu nikdy nebola zdvojkolajnena a elektrifikovana jzuna zeleznicna trat Bratislava-Zvolen-Kosice? Ked zleznizna trat Bratislava-Zilina-Kosice bola elektrifikovana a zdvojkolajnena uz zaciatkom 1960-tich rokov. Ved takto aj severna trat s apretazila a juzna zastaralou infarstrukturov nemohla vypomoct, z pretzenia severnej trasy. Bouhuzial ani socializmus ani terajsi liberalizmus nevyriesil tento zakladny problem. Slovenske zeleznice hlboko zaostavaju aj za ceskymi zeleznicami. A je to vina socializmu, tam sa to malo vyriesit.