Milan Benkovský: Ľavica v kóme, či o ľavici po ľavici

Áno, ako som už neraz konštatoval, relevantná, autentická ľavica na Slovensku neexistuje, prípadne môžeme konštatovať, že je v kóme. Dve silné vládne strany sa len tvária ako sociálnodemokratické. V skutočnosti je Smer SSD viac národnou a kresťansko-sociálnou, alebo ako hovorí Tibor Gašpar, dokonca konzervatívnou stranou. Napriek – či možno vďaka – tomu si Smer SD drží svoje preferencie nad 20 percentami, no zároveň ľavicu ako takú diskredituje. 

Hlas SD je na tom z pohľadu ľavicovosti a sociálnej demokracie ešte horšie, keď sa okolo ľavice len obtiera a stále viac sa približuje k progresivizmu a pravicovému liberalizmu, čo sa týka najmä skupinky s rastúcim vplyvom okolo Tomáša Druckera. Jedným z mála ľavičiarov v Hlase SD je Erik Tomáš, no aj u neho by sa žiadala väčšia razancia v boji za práva pracujúcich. Na čele Hlasu SD je síce ľavicovo a sociálne zmýšľajúci „prosmerácky“ Šutaj Eštok, je však otázne, dokedy, keď sa 21. júna pripravuje snem Hlasu SD i s voľbou predsedu. Jeho najväčším hendikepom je politická slabosť, vďaka čomu strana pria aktuálnych závažných témach len vajatá. Strana dlhodobo nemá k problémom v spoločnosti jasné stanoviská, vplyvom čoho jej preferencie klesajú pod 12 a dokonca až na úroveň 8 – 9 percent. Ak Hlas SD nepodmieni hlasovanie za návrhy zmien Ústavy SR z dielne Smeru SSD a KDH zrušením jedného volebného obvodu, tak ho už v tomto volebnom období nepresadí a bude aj naďalej len akýmsi slabým odvarom Smeru SSD.  

Obe strany, Smer SSD i Hlas SD, sú populistické a správajú sa podľa nálad občanov. So skutočnou ľavicou, okrem riešenia sociálnych otázok, majú spoločné pramálo. Písať o Smere či Hlase je ako hádzať hrach na stenu, nikoho nepočúvajú a idú si svojou krivoľakou, pre občana nejasnou cestou, ktorá najmä v prípade Hlasu SD môže viesť do politického bazáru.

Ani žiadnej inej relevantnej ľavicovej strany na Slovensku niet, aj keď tu máme marginálnych a už roky sa trápiacich Socialistov.sk a KSS bez politickej aktivity, s preferenciami okolo 0,1 percenta. Rozoberať ich stav nemá v tejto dobe žiaden význam, keďže im chýbajú výrazné vodcovské osobnosti, pre občana príťažlivý obsah, akcieschopnosť a snaha meniť veci k lepšiemu, no najmä aspoň sa pokúšať o revolučnú zmenu nášho súčasného kapitalistického systému.

Napriek tomu si dovolím pár poznámok k Socialistom.sk. Ľavicovo orientovaní občania spočiatku videli nádej v politickom hnutí Socialisti.sk, ktoré však sklamalo. Od októbra 2019 sa doteraz neúspešne pokúšalo o autentickú ľavicovú politiku. Vydávali stanoviská, vyhlásenia a organizovali protesty. Bola snaha o budovanie regionálnych štruktúr, čo sa však skončilo neúspechom a len na úrovni krajov. Namiesto činov a aktivít formou petícií sa hnutie venovalo vnútorným sporom dvoch skupín a individuálnym aktivitám predsedu. Na problémy v hnutí, na pasivitu členov a čiastočne i vedenia, na potrebu zásadných vyjadrení ku Covidu 19, k vojne na Ukrajine, na potrebu riešenia ekonomických a sociálnych problémov, na zásadné zmeny volebného systému, na potrebu začatia diskusie o  odluke cirkvi od štátu, som ako bývalý podpredseda, neskôr radový člen, opakovane, no bezvýsledne upozorňoval.

V tomto čase je hnutie v útlme, „nerobí“ politiku a pôsobí skôr ako ľavicové občianske združenie starajúce sa o pamätníky SNP a sadenie stromčekov. Aktívny je len predseda Artur Bekmatov, no aj ten sa jednostranne venuje ochrane pracujúcich v problémových firmách. Je poradcom premiéra Fica a poslaneckým asistentom, a tak mu asi nezostáva čas na politickú prácu v samotnom hnutí, ktorého je predsedom. Zdá sa preto, že Socialisti.sk sú „zmrazení“ a je len otázkou, dokedy a či to nebude natrvalo, prípadne či ich nepohltí Smer SSD ako všetky predchádzajúce strany.

Čo s teóriou, ktorú nevieme uplatniť v praxi?

Môžem konštatovať, že na Slovensku máme viacero ľavicových intelektuálov, vedcov, pedagógov, filozofov, všeobecne fundovaných ľavicových teoretikov. Žiaľ, títo ľavicoví odborníci nie sú schopní dostať teóriu do praxe, ani presadiť sa v politickej strane. Samotné strany tiež nemajú o ľavicové idey a teoretické poznatky záujem. Preto, ako je známe, sme v stave, keď je teória bez revolučnej praxe len mŕtvou teóriou. Práve jednota teórie a praxe je jednou zo základných otázok marxizmu a tú na Slovensku nevieme v praxi realizovať.  

Na „virtuálnom“ OZ Nová Ľavica možno ilustrovať, ako je to s ľavicou

Na úvod niekoľko poznámok k statusu predstaviteľa občianskeho združenia Nová Ľavica (OZ NĽ), alebo aj, ako sa sami honosne nazývajú, autentická ľavica Michala Gabriša „Prečo na Slovensku ľavica v podstate neexistuje“. Zjednodušená odpoveď by bola – z objektívnych príčin a následkom celospoločenskej situácie, ktorá nastala po politickom a ekonomickom prevrate v novembri 1989; a okrem iného aj pre roztrieštenosť ľavicových strán a hnutí. Prispievajú k tomu aj rôzne OZ, hrajúce sa na ľavicovú politiku. Je dobré, že propagujú ľavicové myšlienky, no svojou činnosťou neposilňujú ľavicovú politiku, ktorú možno reálne realizovať len prostredníctvom riadne zaregistrovaných politických strán a hnutí. Príkladom takéhoto postupu je i spomínané OZ NĽ. 

Podľa statusov prevláda v tejto skupinke úplný amaterizmus. Nie je celkom jasné, v mene koho autor píše, keď zároveň spomína nevýrazné a politicky bezvýznamné celoeurópske ľavicové hnutie DiEM 25, OZ Nová Ľavica so zopár členmi, či Revolučné marxistické hnutie za socializmus. Všetky tieto „hnutia“ sú len virtuálne, pôsobia na sociálnych sieťach, aj to zväčša len cez tohto autora a najmä bez reálnej politickej činnosti. Preto, ak by sme položili občanom otázku, kto sa stretol s takýmto hnutím v spoločenskej praxi,  zistili by sme, že možno z tisíc opýtaných maximálne tak jeden.

Michal Gabriš vzišiel z hnutia Socialisti.sk, kde krátko pôsobil koncom roku 2019 a začiatkom roku 2020. Hnutie opustil pre názorové nezhody a presadzovanie jediného správneho názoru (len toho jeho), ktorý bol v rozpore s názormi väčšiny členov bratislavskej krajskej organizácie. To mu nik nevyčíta. Teraz však zastáva názor, že na jednej strane netreba štiepiť ľavicu, no druhým dychom v rozpore s tým dodáva – netreba názorovú jednotu a treba nechať priestor rôznym prúdom. Nič mu nehovorí základný princíp výstavby akejkoľvek politickej strany či hnutia, ktorým je práve ideová, obsahová a organizačná, presnejšie akčná jednota názorov a činov. Teraz lídri strán hovoria skôr o slepej oddanosti členov a ich lojalite.  

Podľa tohto autora sú „ľavičiari“ oportunisti a ľavičiari idealisti. Idealisti vedia, že majú dosť a sú tu na to, aby pomáhali iným, pričom Gabriš rád píše, „…tak vnímam aj sám seba. Nemám auto, nemám TV, dovolenky ma nezaujímajú, oblečenie si kupujem v sekáčoch…“  

Nuž, podľa toho je najväčším ľavičiarom František Mikloško, dogmatický kresťanský fundamentalista, antikomunista a poslanec za KDH, ktorý je vraj chudobný ako kostolná myš.  Skutočný ľavičiar je podľa autora ten, čo nič nemá, a to je azda len bezdomovec. Tí, čo zásluhou vlastnej práce niečo majú, starajú sa o rodinu, o pomoc pracujúcim ľuďom na Slovensku, sú podľa neho „ľavičiari oportunisti“. To je, ak nie primitívny, tak minimálne naivný názor.

Gabriš ďalej uvádza: „Reálne je tu všetko ľavicové atomizované, nevraživé, apatické, vyhorené, bez ťahu na bránku.“ Pravdepodobne hovorí o svojom OZ, ktoré nespája, ale rozdeľuje ľavicu a nemá žiadne praktické výsledky. 

Ako je to so Smerom SSD a jeho odnožou Hlasom SD

OZ Nová Ľavica prostredníctvom svojho predstaviteľa Michala Gabriša uvádza: „Smerohlas je oportunistami preplnený. Preto to nie je – a nikdy nebude – skutočná ľavicová strana a nás ľavičiarov ich verbálne hlásenie sa k ľavici uráža.“ O týchto záveroch by sa dalo diskutovať, no čiastočne vystihuje stav v sociálnodemokratických stranách. Aj tu však autor ďalej nepátra po príčinách tohto stavu, neanalyzuje, len konštatuje a kritizuje.

Možno nevie, že Robert Fico bol skutočným ľavičiarom v čase jeho pôsobenia v Strane demokratickej ľavice (SDĽ) v rokoch 1991 až 2000. Potom, ako neboli uspokojené jeho kariérne záujmy, nechal sa zlákať oligarchami a založil Smer, najskôr ako tretiu cestu, neskôr ako sociálnu demokraciu, teraz dokonca s prívlastkom slovenskú. Vplyvy „otcov zakladateľov“ sú tam evidentné a ak by som mal charakterizovať Smer ja, povedal by som, že ide o národno-kresťanskú stranu s niektorými prvkami sociálnej demokracie.

O ľavici sa ľahko píše, čoho príkladom je množstvo komentárov NĽ. Len čo s tým, priatelia? Preto drobné upozornenie pre ľavičiarov bijúcich sa do hrude:treba menej teoretizovať, kritizovať iných a viac pre ľavicu robiť. To sa však týka všetkých ľavicovo zmýšľajúcich ľudí na Slovensku.

Čo dodať

Ľavica je zatiaľ v bezvýchodiskových kŕčoch a jej spasiteľ sa stále hľadá. Zatiaľ je však  v nedohľadne. Ľavičiari a ich sympatizanti očakávajú akýsi návod, recept na liečenie choroby,  ten však reálne neexistuje. Nečakajme na zázrak, lebo ten sa v bežnom živote a už vôbec nie v politike nekoná, koná sa len v Biblii. Na to, aby sa ľavica pozviechala z prachu, v ktorom leží, treba osobnú obetu tisícov ľavicovo zmýšľajúcich ľudí, teda i nás. Tak to znovu skúsme.

(Status na FB 16. júna 2025)