Keď som sa včera večer dozvedel, že Milan Sládek zomrel, rozhodol som, že o ňom napíšem pár riadkov a najmä to, ako na Slovensku ponižujúco skončil. To nikto nespomína.
Úryvok z pripravovaného románu Na pokraji úspechu je trochu upravený.
„Šéfe, môj kamarát mi povedal, že Milan Sládek, sa chystá urobiť konkurz na rekonštrukciu divadla Aréna. Dohodla som vám stretnutie s maestrom. Dúfam, že som neurobila zle.
„Nie naopak je to od teba bol prezieravý ťah. Na stretnutie samozrejme pôjdem – a ty so mnou, keďže tam máš priateľa, ktorý nám to vlastne dohodil.“
„Pán Olach,“ oznamoval mi Sládek na treťom stretnutí, „presvedčili ste ma. Rozhodol som sa pre vašu agentúru Aurum. Zdá sa, že máte nielen dobrú koncepciu, ako divadlo dostať do širšieho povedomia milovníkov pantomímy. Zistil som si, že máte aj rozsiahle spoločenské styky, čo nie je nikdy na škodu. Myslel som si, že to zvládnem sám. Ukázalo sa ale, že to, čo funguje v Nemecku, tu neplatí. Rozposlal som vari tristo listov rozličným firmám, podnikom a inštitúciám so žiadosťou o pomoc, ale dostal som len päť odpovedí. Negatívnych. Ostatní sa neunúvali ani odpovedať. Takže som si povedal, že na Slovensku sa to robí asi inak. Preto som sa rozhodol angažovať reklamnú agentúru. Je na vás, aby ste ma presvedčili, že som sa nemýlil.“
„Pán Sládek vy ste obdivuhodný muž. Dovolím si povedať, že sa vám trochu aj čudujem, že ste sa vrátili na Slovensko a chcete tu vdýchnuť život divadlu, kde sa bude hrať pantomíma. Veď v Nemecku ste veľmi uznávaný a známy umelec.“
„No to už nechajme tak. Som na Slovensku a hotovo. Radšej mi prezraďte, čo mienite teraz urobiť ako prvé, keď sme podpísali zmluvu. Rád by som to vedel, aby som sa dozvedel, čo som robil zle a niečo sa aj naučil, ako to na Slovensku chodí. Len pre lepšiu informáciu,“ poznamenal Milan Sládek, „vám prezradím, že od roku 1994 som riaditeľom Medzinárodného inštitútu pre pohybové divadlo. O rok neskoršie som začal s rekonštrukciou budovy samotného divadla. Teraz je aj na vás, aby sa divadlo čo najskôr zrenovovalo.“
Keď si Milan Sládek konečne začal užívať plody svoje práce, prišiel za ním známy organizátor kultúrnych podujatí Ladislav Snopko, alias Agnes. Povedal mu, že ho delegoval župan bratislavského kraja Ľubo Roman a ten dostal od ministra kultúry Milana Kňažka oznam, že divadlo z ministerstva kultúry pričlenil župe a tak je na ňom, ako s ním naloží. Sládek im už dlho ležal v žalúdku a tak využili prvú príležitosť na jeho likvidáciu. Veľký organizátor kultúrnych akcií Agnes mu povedal, že môže zostať v divadle, ale že šéfovať mu už nebude. Keďže to bolo koncom augusta, pán riaditeľ si ešte v ten deň napísal svoju výpoveď s tým, že v divadle končí tridsiateho prvého augusta. Sám si aj podpísal súhlas s výpoveďou, lebo jeho odvolanie z funkcie nadobudlo platnosť až na druhý deň. Na veľkú škodu Slovenska zbalil si svoje veci a odišiel späť do Nemecka, ktoré sa stalo jeho druhým domovom. Znovu cestuje po celom svete, kde ho vysiela Goetheho inštitút, a namiesto Slovenska úspešne reprezentuje Nemecko.
Riaditeľom divadla sa nestal nikto iný ako herec Juraj Kukura. Ten s kamennou tvárou vyhlasuje, že on dal do poriadku Arénu, aj keď dobre vie, že to nie je tak.
Takto si vážili svetoznámeho umelca Milana Sládka tí zaslúžili umelci či disidenti. Ako je možné, že Milana Sládka po toľkých rokoch úsilia tak sprosto odpísali, sa dá odpovedať jednoducho vetou klasika: „Na Slovensku je to tak.“
(Status na FB, 5. decembra 2024)
