Nemeckí poslanci o ukrajinskom hladomore – úplne zbytočné ďalšie rozdúchavanie vášní. V nemeckom parlamente sa teraz objavila snaha vyhlásiť ukrajinský hladomor na počiatku 30. rokov minulého storočia za genocídu.
Nič proti pripomínaniu tejto udalosti. Ale inak si myslím, že je to úplne pomýlená iniciatíva.
Masových úmrtí je v histórii veľmi veľa a v podstate žiadna krajina, ktorá bola veľkou ríšou, nemá o negatívne kapitoly núdzu. Vrátane predchodcu Sovietskeho zväzu, cárskeho Ruska. Jeho história je, samozrejme, históriou vojen a výbojov, tá krajina, ako každá iná ríša, nerástla kvasením. Od dobytia Kazane a prvých sibírskych potýčok pod vedením Jermaka až po vojny s Tureckom. A popritom dochádzalo aj k úplne explicitným etnickým čistkám – v 18. storočí takto napríklad išiel z cárskeho dvora príkaz vyčistiť Kamčatku od pôvodného obyvateľstva, Čukčov a Korjakov (nakoniec na jeho realizáciu nebolo dosť vojakov), a zvlášť krvavou kapitolou je vyničenie Čerkesov v polovici 19. storočia, aby malo impérium úplne nerušený prístup k Čiernemu moru aj Kaukazu.
To bola obrovská etnická čistka a čistá genocída – podľa vlastných odhadov cárskej vlády vojská vyvraždili niečo medzi 600 tisíc až 1,5 miliónom ľudí (všetko do radu, aj ženy a deti). Krasnaja Poljana, dnes lyžiarske stredisko č. 1 v Rusku, má názov práve podľa červenej preliatej krvi Čerkesov (Adyghe).
Zvyšok, asi stotisíc ľudí, utiekol na juh, do Osmanskej ríše.
Pravda, keďže potomkovia týchto ľudí žijú zväčša rozptýlení po území bývalej Osmanskej ríše, nie sú (napríklad na rozdiel od Arménov a príbehu ich genocídy) veľmi politicky organizovanou skupinou, užitočnou v nejakých rozbrojoch medzi štátmi, a tak sa o čerkeskej genocíde veľmi málokde hovorí.
Zato Ukrajina, to je niečo iné. A tak sa znovu vynorila téma hladomoru.
Bola veľmi frekventovaná počas studenej vojny, keď sa čísla extrémne preháňali, hovorilo sa o 10 mil. aj viac mŕtvych, neskôr sa to začalo trochu realisticky upravovať. Dnes sa seriózni historici zhodujú na čísle niekde okolo 3-4 miliónov. A nie sú veľmi náchylní hovoriť o celej udalosti ako o genocíde. Aktivity stalinskej vlády nepochybne k hladomoru prispeli. Možno nezamýšľaným, ale pre vládu v podstate vítaným efektom bolo aj to, že sa udalosť dotkla konzervatívneho roľníctva. Ale historici nesúhlasia, že išlo o plánovanú akciu s cieľom vyhubiť ukrajinský národ. Koniec-koncov, hladomor sa zďaleka netýkal len Ukrajiny, aj v samotnom Rusku zomrel veľmi vysoký počet ľudí (2-3 mil.; a okrem toho aj v Kazachstane.) Mimochodom, najväčší medzivojnový hladomor v Rusku, v Povolží v roku 1922, zahubil až 5 mil. ľudí.
Ukrajinský hladomor bol strašnou udalosťou, ale nebol súčasťou nejakého ničenia ukrajinskej kultúry či jazyka. Tie v 30. rokoch nemali už taký štedrý priestor na rozvoj ako v predošlom desaťročí, keď sa na popud Kremľa práveže všetko ukrajinizovalo, ale toho, že existuje ukrajinský národ, sa nikto nedotýkal. Nehovoriac o tom, že napriek hladomoru sa populácia Ukrajiny v 30. rokoch nakoniec prudko zvýšila (a nie prílevom ľudí z Ruska, hoci aj ten existoval, ale dominantne vysokou pôrodnosťou a zlepšením prežívania detí).
Napriek tomu ukrajinskí predstavitelia v ostatných rokoch stále uvádzajú čísla, s ktorými historici nesúhlasia.
Samozrejme, ak chcete, môžete dnes v medzinárodných vzťahoch vyťahovať hocičo na hocikoho.
Indiánsku genocídu zo strany Američanov (skúste ale pred nejakým americkým politikom použiť tento výraz), ktorá kulminovala len 40 rokov pred „holodomorom“.
Alebo podporu extrémne krvavých režimov americkou vládou (Guatemala, Salvador, Čile, Zair, Indonézia…) Dá sa pripomínať, čo kde urobili Briti, Francúzi. Ale načo? Politické deklarácie sú skôr kontraproduktívne voči tomu, aby sa ľudia svedomito o týchto veciach učili.
A vytiahnuť celú tému ukrajinského hladomoru dnes je doslova nechutné hlavne kvôli tomu, že toto len prispieva k tupo nacionalistickým vášňam.
Stalinovi môže byť jedno, čo sa o ňom hovorí, keďže je mŕtvy. Ale je jasné, že celé toto divadlo poslúži najmä na to, aby časť aj tak mentálne zamknutých ľudí zase len zdôrazňovala, že aj toto je dôkaz, akí sú Rusi, nie Sovieti, barbari a Mongoli a podobne.
A veľa Rusov to pre zmenu bude brať ako ďalší dôkaz, že západné vlády, spolu s ukrajinskou, proti nim vedú hlbokú vojnu, aj kultúrnu.
Poslanci Bundestagu za Stranu zelených by sa za túto iniciatívu jednoducho mali hanbiť.
(Status na FB 25. novembra 2022, titulok Slovo)
Jedna odpoveď
Nedostatok potravín, resp. priam hladomor, bol bezpochyby tragickou realitou ZSSR v prvej polovici 30. rokov. Ide o veľmi komplikovaný jav. Na jednej strane ho vyvolával strach sovietskeho vedenia z vonkajšieho ohrozenia a pocitom potreby za akúkoľvek cenu, resp. za akýchkoľvek obetí čo najrýchlejšie vybudovať priemysel a tým aj obranný potenciál štátu. Podieľala sa na ňom aj psychológia vidieckeho obyvateľstva, ktoré sa odmietalo vzdať tradičných metód organizácie hospodárenia i spôsobu života. Sú tu však dve ďalšie významné príčiny, na ktoré sa zabúda. ZSSR potreboval dovážať západné technológie. Tie bol západ ochotný predávať iba za obilie, v malom množstve za zlato. Tieto transakcie sa diali v čase hospodárskej krízy, keď cena obilia prudko klesala a vyvážané množstvo nestačilo na úhradu záväzkov. Bolo ich možné uhrádzať iba totálnou mobilizáciou všetkých zdrojov a drakonickým obmedzením spotreby. Nedostatok potravín sovietska vláda využila aj na mobilizáciu drahých kovov a valút v držbe obyvateľov tým, že im za ne v rokoch 1932-1936 v obchodnej sieti Torgsin ponúkala inde ťažko dostupné potraviny, hoci vo vidieckych mestách spravidla len chlieb. Touto cestou sa pokúšala získať valuty aj od príbuzných a známych v zahraničí vrátane Československa. Hlad v prvej polovici 30. rokov bol, okrem súhry ďalších faktorov, dôsledkom veľkej hospodárskej krízy, ktorá na občanov ZSSR dopadla oveľa ťažšie ako na iné štáty. Išlo o jav, ktorý ťažko postihol celé územie, v nijakom prípade nie len Ukrajinu. Hlad nebol cielený len na Ukrajinu, resp. ruské územia, ktoré do nej boli včlenené. Je skutočne potrebné rozlišovať medzi opisom a vysvetľovaním bezpochyby tragických skutočností a ich jednostranným propagandistickým zneužívaním