Juraj Draxler: Slovenské národné povstanie – prečo je dôležité si ho slávnostne pripomínať

Tri dôvody:

Po prvé, išlo o zďaleka najvýraznejšie, a v podstate jediné skutočné bojové vystúpenie Slovákov. Pri pôsobení „slovenských dobrovoľníkov“, pozbieraných v uliciach Viedne v roku 1848 je lepšie, že sa radšej príliš nerozoberá. A v roku 1968 naopak, naozaj nemalo význam začať ozbrojený odpor, krajinu by len bezvýsledne zdevastoval na generácie dopredu.

Naopak, Povstanie prišlo v správny okamih a bolo razantné. Napriek tomu, že neďaleko už bola Červená armáda, postaviť sa stále dobre zorganizovanej nemeckej armáde bolo veľmi riskantné. Boj povstaleckej armády bol reálnym hrdinstvom. Aj Povstanie prispelo k rýchlejšiemu ukončeniu 2. svetovej vojny a k tomu, že obnovené Československo, hoci bolo čiastočne vazalom Moskvy, bolo v mnohom medzinárodne veľmi sebavedomou krajinou. Je nezmysel hovoriť o SNP ako o „vzbure proti vlastnému štátu“. Bolo orientované proti Nemecku.

Komunistický režim síce históriu Povstania silno prifarbil vo svoj prospech a prenasledoval niektorých organizátorov pre ich protirežimný postoj, ale celkom správne udalosť vyzdvihoval. Od SNP odvodzovali svoju legitimitu a silu slovenskí komunisti, vďaka nemu domáce politické a intelektuálne špičky (Husák, Novomeský, Válek, Mináč a ďalší) sebavedome presadzovali slovenské požiadavky. Rozvíjal sa priemysel, kultúra, slovenská časť Československa výrazne napredovala.

Druhý dôvod pripomínania je ten, že išlo o udalosť, ktorá bola pomerne sofistikovane pripravená. Zapojili sa do nej špičky vtedajšieho domáceho života po stránke vojenskej (Golian a Viest), hospodárskej (guvernér národnej banky Imrich Karvaš), ďalej napríklad pracovníci Slobodného vysielača, ktorý umožnil silnú domácu mobilizáciu obyvateľstva v prospech povstaleckých aktivít.

Stačí si to porovnať s tým, ako by asi také povstanie prebiehalo dnes. Letargická väčšina by sa doň ani nezapojila. A časť obyvateľstva je zdevastovaná nielen morálne, ale aj mentálne. Z tých, čo by sa chceli zapojiť, by časť behala v hliníkových čapiciach a octovali ulice proti chemtrails, vykrikujúc heslá proti „bruselskému fašizmu“. Časť by zablokovala cesty, slúžiace práve pre zásobovanie povstaleckého vojska, kričiac, že chcú generálny štrajk. Časť by sa sama poranila rozdanými zbraňami. A na stanovištia by nedorazil nikto, pretože presúvať sa orientovaním podľa vojenských máp nie je také jednoduché a za neschopnosť čítať inštrukcie a mapy určite môže niekto iný.

A to je tretí dôvod, prečo si SNP pripomínať. Aj dnes sme ohrození. Sme síce v hospodársky silnom priestore, ale krajina v podstate nemá domácu kultúru, nemá reálnu domácu politickú organizáciu, na rozdiel od obdobia Slovenského štátu málokoho trápi téma vzdelávania. Nie kvôli vonkajšiemu nepriateľovi, tá hniloba je primárne vnútorná. A je pomerne pravdepodobné, že takto sa postupne aj celá história Slovákov, ktorá počas 20. storočia vyzerala tak sľubne, skončí.

Ale práve preto treba pripomínať, že sa tu vedelo vystupovať aj inak: s odvahou, premyslene, organizovane.

Tak, že sme spolutvorili dejiny. Lebo bez toho je len ničota.

(Status na FB 29. augusta 2022)

(Celkovo 81 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter