Úrad Vysokého komisára OSN pre ľudské práva tiež prvýkrát kritizuje ukrajinskú taktiku ľudských štítov.
Spomínaný úrad práve zverejnil správu, ktorou skončil vyšetrovanie úmrtia desiatok civilistov, rezidentov domova sociálnych služieb v Luhansku. K tragickej udalosti došlo ešte na začiatku invázie, v marci. Ukrajinci vtedy, tradične, vypustili do sveta správu o nevyprovokovanom útoku na civilné obyvateľstvo. Rusi zúrivo protestovali a v televízii ukazovali svedkov, ktorí hovorili o tom, ako ukrajinskí ozbrojenci nechceli ľudí evakuovať a objekt využívali na ozbrojené akcie proti postupujúcim Rusom.
To nakoniec potvrdilo vyšetrovanie úradu OSN.
Daný úrad si, mimochodom, robil svoju úlohu pomerne zodpovedne aj v minulosti. Už som tu pred časom zavesil jeho správu z rokov minulých, ktorá dokumentovala, akých neprístojností aj zverstiev sa dopúšťali ukrajinskí ozbrojenci a príslušníci tajnej služby v operáciách proti Donbasu.
Akurát, že tá správa, napriek tomu, že ju vydalo OSN, svetové médiá nezaujímala.
Teraz, zdá sa, je situácia trochu iná, o najnovšej správe informuje napríklad britský Guardian.
Netreba si robiť žiadne ilúzie. Z hľadiska medzinárodného práva Rusko je jasne agresorom a zodpovednosť za tragédie je teda primárne na Rusoch. A situácia priamo v teréne je pravdepodobne taká, ako ju pred časom opísal Igor Girkin, ruský nacionalista, či patriot, ktorý velil časti operácií na Kryme a Donbase v roku 2014: na OBOCH stranách sú aj čestní vojaci, aj veľké množstvo nečestných (zbabelcov, korupčníkov, aj netvorov).
O tom, že ani jedna zo strán (ani ukrajinská, ani ruská) nepostupuje v rukavičkách, svedčia aj rôzne videá z terénu a hovorí o tom aj daná správa OSN.
Problém je ale v čestnosti niekoho iného, v tomto prípade médií. Tie zvyčajne nekriticky opakujú propagandu jednej strany. Vôbec ich nezaujíma reálna situácia bežných ľudí dnes na Ukrajine. Ani podrobnosti tamojšieho politického vývoja – vystačia si s videami prezidenta a tweetmi jeho poradcov.
Médiá sa nepýtajú na množstvo kritických vecí, na ktoré by sa mohli pýtať. Napríklad, prečo je také ťažké pre nezávislých vyšetrovateľov dostať sa na miesta činu.
Nie je to prvé „odhalenie“. Už sme tu mali prípad ukrajinskej ombudsmanky, ktorá dlho púšťala do médií úplne nepodložené príbehy o ruských znásilneniach, až sa jej Ukrajinci sami zbavili, lebo to začínalo byť okaté.
Ani nehovorím o „ruskom tanku, ktorý prešiel ukrajinského dôchodcu“, o údajnom vybombardovaní Hadieho ostrova Rusmi (ukázalo sa, že hrdinskí padlí Ukrajinci v skutočnosti boli Rusmi zajatí, nič sa im nestalo), o všetkých tých strašidelných správach o nezodpovednom ruskom správaní okolo jadrových elektrární, ktoré sa ukázali ako hoaxy, alebo o príbehu o údajnom zázračnom ukrajinskom letcovi, ktorý zostreľoval ruské stíhačky jednu po druhej. Akurát, že neexistoval.
Ukázalo sa, že Mariupoľ je síce naozaj veľmi poškodený, ale určite nie „zrovnaný so zemou“, aj to, že samotná ukrajinská armáda bránila ľuďom, aby z neho pred postupujúcim frontom ušli.
Takých správ sa ale do svetovej tlače veľa nedostane. Podobne ani správy o tom, ako ozbrojenci terorizujú „nepohodlných“ a „málo patriotických ľudí“, alebo ako niektorí aktivisti či verejní činitelia miznú.
Naopak, svetová tlač opakuje ukrajinské formulácie: Ak niekde prídu Ukrajinci, tak „vyhnali Rusov“ (napríklad z Hadieho ostrova), ak niečo obsadia Rusi, tak „ukrajinská armáda takticky ustúpila“. To sa opakuje, opakuje, a opakuje.
Nemá to pritom nič s interpretáciou konfliktu. Je úplne jedno, či z invázie viníte čisto Rusov, alebo poukazujete na postup ukrajinskej vlády či západných vlád. Ale bez ohľadu na to, či je pre vás hlavným zločincom Putin alebo nadávate Zelenskému, fakty sú proste fakty.
To, že na vojnovú propagandu prešli bojujúce strany, nemôže prekvapiť, nemôže to byť inak.
Ale trápny je každý mimo týchto dvoch štátov, kto tiež o konflikte informuje zúrivo propagandisticky a lživo, či už v prospech jednej alebo druhej strany.
(Status na FB 9. júla 2022)
