Biden sa znovu doplietol: namiesto leteckej potravinovej pomoci Gaze oznámil vyhadzovanie potravinových balíčkov Ukrajine. A urobil to dokonca dvakrát. Američania oznámili, že chystajú pomoc pre Gazu, hladujúcemu obyvateľstvu chcú z lietadiel zhadzovať balíčky. Biden si ale pri oznamovaní plánu plietol Ukrajinu s Gazou. Podobne ako pred pár dňami označil prezidenta Egypta za prezidenta Mexika.
Veľa to celé vypovedá o americkej „demokracii“.
Asi málokto môže tvrdiť, že by si Američania vybrali za prezidenta popleteného starčeka (s mániou v obchytávaní žien a dievčat), ak by mali naozaj na výber. Ale podobne, ako je Kongres preplnenými ľuďmi s majetkami v hodnote miliónov až desiatok miliónov dolárov, a ťažko ho označiť za reprezentatívne teleso ľudu, aj boj o prezidentské kreslo má s modelovou demokraciou máločo spoločné.
Podobne ako pri výbere kandidátov do Kongresu, aj v prezidentskej „súťaži“ všetko tvrdo určujú kliky ultrabohatých ľudí. Určia si kandidátov, ktorí im vyhovujú a z nich si potom plebs môže láskavo „vybrať“. (Samozrejme, svoje tu hrá nielen predvýber, ale aj následná manipulácia, veď aj v nasledujúcich voľbách si časť masy bude myslieť, že nebodaj volí medzi dvoma radikálne inými kandidátmi. Bulvárnymi metódami dnes možno ľudí ovládať veľmi ľahko.)
Ozajstní politici, zastupujúci záujmy ľudí a krajiny ako celku, nemajú šancu prejsť cez zmanipulované nominačné mechanizmy hlavných strán. A nezávislí kandidáti do Kongresu sú ústavným systémom v podstate vylúčení, navyše nezávislé politické hlasy sa len veľmi ťažko presadia v mediálnom prostredí.
Bohužiaľ, niečo podobné funguje v ďalších kľúčových „demokraciách“ Západu. V Nemecku si dnes už len ťažko predstaviť na vrcholnom poste nezávislých a intelektuálne nadaných ľudí typu Konrada Adenauera, Willyho Brandta či Helmuta Schmidta.
Vládne beztvará masa, na ktorú dokonale fungujú mediálne páky.
Neuveriteľne plasticky to pred niekoľkými dňami predviedla nemecká ministerka kultúry za Strany zelených (čo je dnes už naozaj smiešne zoskupenie zúfalých neosobností). Na festivale Berlinale zatlieskala víťaznému páru režisérov dokumentárneho filmu, jeden je Arab, druhý Izraelčan. Potom sa zľakla a vyhlásila, že ona v skutočnosti tlieskala len tomu Izraelčanovi. Nemá to ani veľmi logiku (obaja režiséri sa rovnako podieľali na protivojnovom filme, navyše práve ten z Izraela predniesol vášnivý protivojnový prejav), ale dnes sa od určitých klík vyžaduje, aby politici na každom kroku vyjadrovali otrockú oddanosť maličkému štátiku so 4-miliardovou vojenskou pomocou ročne od USA a snahou o konečné vyriešenie svojej územnej otázky. A tak to politička urobila, po svojom.
No a v takej Británii už top politikov v podstate takmer nepokryte vyberajú len ľudia v luxusných country cluboch. Slobodná výmena informácií je potláčaná spôsobmi, ktoré by ešte nedávno boli nepredstaviteľné – pre ilustráciu dám do komentárov link na článok o tom, ako dnes v krajine funguje kontrola médií, značne to pripomína Orwella.
Žijeme proste vo vyšinutom svete. Vládnu mocné kliky prostredníctvom svojich klaunov, neosobností bez chrbtovej kosti alebo ľudí ako mentálne „schaosený prezident“ Biden.
(Status na FB 2. marca 2024, titulok SLOVO)
Práca investigatívnych novinárov v dnešnej Británii.
