Trochu chaotické zostavovanie úradníckej vlády by malo byť výstražným prstom pre každého, kto si myslí, ako ľahko sa dá politika robiť. Nerobme si ilúzie, vládu nikto nezostavoval tak, aby to bol nejaký zbor superodborníkov. Nároky neboli až také vysoké.
A napriek tomu sa ten zoznam dával dokopy až do poslednej chvíle.
Podobné je to u samotných politických strán. Všimnite si, že každá, aj z tých veľkých, má v skutočnosti len veľmi malý tím ľudí, ktorý politiku reálne robí. Päť, maximálne desať. A to už preháňam.
Prečo? Sú to dva pomerne jednoduché dôvody.
Prvý – politika je u nás neuveriteľne chaotická a neutriedená. Tým pádom je v nej veľmi silný prvok náhodnosti aj pre každého, kto v nej je. Možno budete o rok ministrom. A možno sa vaša strana ani len nedostane do parlamentu a budete, naopak, na ulici. Málokto to vydrží s nervami.
Druhý dôvod – strany u nás veľmi nemajú nejaký vnútorný program. Napríklad taký, ktorý by hovoril, na čom budú ľudia vnútri strany pracovať, keď je strana v opozícii. Niekoho baví robiť stranícke videá, niekoho hádať sa na schôdzi, ale väčšina ľudí to vzdá, lebo vnútri tých strán je celkovo pusto.
A veľa tých, čo sa okolo politiky točili, potom z týchto dôvodov, aj ďalších (ak ste v politike, vždy na vás odniekiaľ tečú potoky žlče, či už si to zaslúžite, alebo nie) už nikdy nechce ísť naspäť. Ani na posty vysokých úradníkov, a dokonca ani na ministerské.
Slovensko tak žije v obrovskom paradoxe. Na jednej strane všetci nadávajú na politiku, takže by sa dalo predpokladať, že sa tam tlačia tí, čo by to chceli robiť lepšie. Zvlášť, keď ľuďom to často znie veľmi jednoducho. Veď čo už môže byť zložité na nejakom riadení ministerstva, nie?
Ale, a to je ten paradox, práveže sa netlačia. Aspoň trochu príčetných ľudí sa do politiky hlási veľmi málo.
Samozrejme, vždy nájdete „naivkov“, ktorí sebavedomo poučujú, ako to treba robiť. Niektorí snívajú, aj celkom nahlas, ako raz budú ministrami. Potom sa zapoja do nejakej strany. Potom zistia, že je to celé akosi komplikované. Aj tie odborné témy sú nejako iné, keď ich vidíte zblízka, ako keď si len prečítate noviny. Aj tá politika vyzerá inak, keď ju musíte robiť s reálnymi ľuďmi (tento nič nechápe, henten chce len kradnúť či zbierať kontakty, a hlavne často sa tí ľudia vlastne nevedia dohodnúť ani na pomerne jednoduchých veciach).
A tak sa aj tí už od začiatku naivní, ale aj tí racionálnejší, čo aspoň niečo chceli poriadne skúsiť, potom z politiky často navždy stratia.
A to je vlastne jeden z úplne základných problémov Slovenska. Potreba dlhodobo budovať reálnu politickú triedu.
Ľudí, ktorí rozumejú odborným veciam. Pretože zdravotníctvo, školstvo či infraštruktúru naozaj nemôžete riadiť na základe klišé (pacient na prvom mieste, inkluzívne školstvo orientované na žiaka a diaľnice… no, proste, aby dobre bolo).
Aj vychovávať tých, čo rozumejú politike. A to tiež nie je jednoduché. Lebo tu platí to isté: ak si myslíte, že politikou prejdete pomocou pár klišé a oduševnených fráz, môžem vás uistiť, že vás realita rýchlo vyfacká.
Isteže, dostať sa do parlamentu kričaním pár blbostí, to sa vždy dá. A vždy takto nejaké skupinky uspejú. Len to riadenie potom aj podľa toho vyzerá a dlhodobo aj celá krajina.
Tak si držme palce. Aby nám to vyšlo s budovaním novej, lepšej, profesionálnej politickej generácie.
Lebo alternatíva je naozaj len to príslovečné – posledný nech zhasne.
(Status na FB 11. mája 2023)
