Ešte k volebnej noci: Korčokov povolebný prejav nebol len „nezvládnutím prehry“ – nie, ten prejav bol symptomatický pre svet ľudí okolo neho aj preňho. On totiž predpokladal, že keď bude hovoriť „správne veci“, teda opakovať washingtonské formulácie, tak bude mať automaticky nálepku toho dobrého. A zariadia mu to médiá. Podobne, ako Václav Havel mohol vysloviť hocijakú nehoráznosť a klamať úplne bezočivo, ale mediálni bodyguardi ho vždy ochránili pred tým, aby sa ľudia príliš nad tými výrokmi zamýšľali. Utopili ich v mori prívlastkov o humanistickom prezidentovi a podobne.
Podobne to potom fungovalo s každým ďalším proatlantickým miestnym tromfom. Až doteraz.
Proste syndróm dobrého žiaka, ktorý predpokladá, že keď sa bude správať podľa pravidiel, ako ich on vníma, všetko je vybavené. Ale už to nezafungovalo; čiastočne práve preto, že teraz už sa nenechalo na médiá, aby interpretovali, kým kandidát je. Práve preto bolo dôležité ľuďom vlastne len opakovať výroky Korčoka samotného, bez mediálneho balastu.
A ľudia to postupne pochopili.
Prirodzene. Po prvé, rokmi sú znechutení tým, ako sa stále a opäť po šírení lží v nejakom konflikte sofistikovanými bombami totálne rozvráti nejaká krajina a vyzabíja obrovské množstvo obyvateľov a potom sa povie, ups, veď sa tej krajine chcelo dobre, vybombardovať ju do demokracie…
Po druhé, Ukrajina. Síce vďaka tomu, aká je obrovská, je front od nás relatívne ďaleko, hoci je to susedná krajina. Ale – je to susedná krajina. Samozrejme, že ľudia s obavami sledujú, kam sa to až môže dostať. No a do toho príde Macron a povie, že treba zvažovať aj doteraz nemysliteľné – aj vyslanie vojakov z krajín NATO do krajiny konfliktu. Médiá sa snažia to preformátovať a ututlať a potom bum, poľský minister zahraničia (a proamerický jastrab) povie fakticky to isté.
Po tretie, opozícia sama brala prezidentské voľby nie ako voľbu hlavy štátu, ale ako útok na koalíciu. Veď sa konali demonštrácie proti vláde, na ktorých sa hromadne skandovalo – Korčok.
Viac už do celkového obrazu ani nebolo treba. Ak by nebodaj v blízkej budúcnosti išla padnúť vláda (a koaličná väčšina nie je nekonečná), zrazu by bol prezident veľmi dôležitou figúrou. A vzhľadom na jeho vlastné postoje, nie postoje niekoho iného, by sme mali provojnové smerovanie.
Ľudia to nakoniec pochopili. V sobotu sa v priebehu dňa ešte kaviareň tešila z toho, že prišlo niekoľko študentov vlakom z ČR a predpokladali, ž tí budú voliť Korčoka. Medzitým realita bola taká, že ľudia prichádzali voliť nezvyčajne masovo. Ale nie Korčoka. Sprcha to nakoniec bola riadne studená.
Ak sa Korčok na niekoho chce sťažovať, môže písať Macronovi. Môže si z chladničky odmagnetkovať svoju vlastnú fotku s Albrightovou a spláchnuť ju do záchoda. Môže sa poďakovať opozícii za to, že voľby vyhlásila za súčasť plánu, ako postupne odstrániť vládu. A môže sa najmä pozrieť do zrkadla.
Pretože to, čo ľudia nakoniec odmietli, nebola nejaká chiméra. Odmietli len a len to, čím on presne je. Bez mediálnych a marketingových príkras.
(Status na FB 8. apríla 2024, titulok SLOVO)
