Je to cenzúra! Teda, ak sa to deje našim. Inak to voláme redakčná politika.
O čo ide?
Expolitici Peter Weiss a Boris Zala zverejnili vyhlásenie, v ktorom sa sťažujú na údajnú cenzúru ich komentárov pre denník Pravda. Vraj ich žiadali vyhodiť pasáže kritické k vláde. Netuším, čo sa s ich textami presne dialo, a kto čo robil. Hádam sa k tomu redakcia vyjadrí. Ale zaujalo ma, s akou radosťou ich vyhlásenie z facebooku prebrali niektoré veľké médiá.
Čistenie priestoru od nesprávnych názorov pritom v našich médiách nie je ničím novým. Akurát to akosi neprekážalo, keď boli potláčané „nesprávne“ názory. Vtedy sa nikto nehnal do kampane proti cenzúre. Výrazný príklad: pred časom odišiel z portálu Aktuality jeden z najpopulárnejších komentátorov na Slovensku Dag Daniš. Nikto ho ani len nepresviedčal o zmene v texte, proste mu vyhodili odstavce. Pretože si v nich dovolil naznačiť, ak sa dobre pamätám, inú ako oficiálnu „pravdu“ o strete Ruska so Západom cez konflikt na Ukrajine. Veľmi jemne. Ale aj to bolo zlé, nesprávne a muselo to von.
Poznám aj príklady s osobným vzťahom ku mne. Po voľbách v roku 2016 sa dvaja poprední akademici, vtedajší a bývalý predseda Akreditačnej komisie SR (teda oficiálneho orgánu), chceli komentárom v denníku SME vyjadriť k vednej politike na Slovensku. Prekážali im zmeny, ku ktorým v rezorte došlo a vyjadrili, veľmi jemne a diplomaticky, ľútosť nad tým, že na vedu už nedozerá predošlý minister, teda ja. To sa však vtedy v SME absolútne nenosilo, po tom, ako sa celá predvolebná kampaň sústredila na „štrajk“ v školstve (ktorý zlyhal, zapojil sa len maličký zlomok učiteľov, ale z médií by ste sa to nedozvedeli). A tak komentár neuverejnili.
Nebolo to prvýkrát, za môjho ministrovania sa stalo niečo podobné jednému z našich popredných fyzikov, ktorý pre denník pravidelne písal stĺpček o vede. Potom v jednom veľmi nepriamo spomenul, že sa riadenie vedy konečne dostáva do správnych koľají. Stačila aj takáto jemná, nemenovitá vsuvka, vyjadrujúca spokojnosť s mojou politikou a pán profesor bol požiadaný, aby to z komentára vypustil. Keď odmietol, komentár síce vyšiel v tlačenom vydaní, ale na web ho nedali.
A médiá agendu tvoria presne takto – manipuláciou toho, kto sa môže o kom vyjadrovať.
Čo sa mňa osobne týka, pri písaní komentárov som mal v drvivej väčšine s redaktormi slušnú komunikáciu. Ale aj tam bývali naznačené jasné mantinely. Napríklad stačilo, že som v online prostredí tvrdšie kritizoval Matoviča a Sulíka a už mi bolo naznačené, že sa to môže prejaviť na tom, či sa moje komentáre v tlači objavia.
Majú vlastne médiá právo do autorských textov zasahovať?
Na Západe je to väčšinou pomerne jednoznačné. Právo na „vlastný názor“ má len niekoľko hviezdnych komentátorov. Bežný komentátor sa musí podriadiť redakčnej politike a redakčnému názoru. Už pred rokmi v jednej zo svojich kníh zo série Anatómia Británie britský novinár Anthony Sampson povedal: napríklad 90 percent novinárov Daily Telegraphu sú ľavičiari, a volia Labour, ale písať musia tak, ako si to vedenie redakcie vyžaduje, pravicovo a v záujme Konzervatívnej strany.
U nás je to tak, že sloboda v niektorých redakciách je formálne pomerne veľká, starším novinárom sa texty upravujú málo. Na druhej strane to ani nie je potrebné, pretože redakcie majú extrémne skupinové myslenie: chodia do nich pracovať ľudia, ktorí už majú „správny názor“ a do správných názorov sú naďalej socializovaní. Samozrejme, tá socializácia do správneho názoru funguje aj na Západe. Len tam popri tom funguje ešte aj silná priama kontrola: šéfstvo rozhoduje.
O tom, ako vlastne redakcie u nás a vo svete naozaj pracujú, by sa dalo diskutovať pomerne dlho, aj o tom, ako by také typické médiá rôzneho druhu mali mať nastavené vnútorné pravidlá.
Samozrejme, treba tomu pomôcť a niečo mi hovorí, že sa tohto roku dočkáme dokumentov, ktoré médiám trochu nastavia zrkadlo. Treba sa pozrieť na to, ako vlastne tvoria obsah a ako to lícuje s pravidlami plurality a objektívnosti, ku ktorým sa tie redakcie naoko hlásia.
Popritom pomôže zverejniť, aké finančné zdroje redakcie majú – vrátane rôznych grantov „na podporu nezávislej žurnalistiky“ a podobne. Takisto treba ukázať finančné toky k jednotlivcom, ktorí v médiách pôsobia. Transparentnosť? Hádam by sme z nej nevynechali práve tých, ktorí o nej toľko píšu.
A potom sa poďme ďalej baviť o nastavení práce médií, o optimálnych vnútorných pravidlách redakcií. Možnosti, ako to nastaviť, sú rôzne.
Ale základom celej diskusie by malo byť láskavo neklamať o tom, čo sa v redakciách naozaj deje. A ako sa v nich vytvárajú „správne“ názory.
(Status na FB 16. marca 2024, titulok SLOVO)
