Jeremy Corbyn: Ak sa postavíte korporátnym štruktúram, úplne vás zničia.
Zaujala ma správa, že nový vodca britských labouristov Keir Starmer nepovolí bývalému šéfovi strany, aby ten za stranu kandidoval do parlamentu v najbližších voľbách. Je okolo toho debata, či na to má vôbec podľa stanov právo. Ale najmä je to pekná ukážka toho, ako je možné zničiť kariéru človeka, ak hlása „nesprávne“ veci.
Corbyna do čela Labour Party vynieslo autentické hnutie zdola (zvané Momentum). Corbyn nehlásal nič extra radikálne, ale rozhodne tlačil napríklad na znárodnenie železničnej dopravy či vodárenských spoločností, po čom dlhodobo volá aj veľká časť britskej verejnosti.
A potom ho absolútne zmietlo doslova cunami špiny, ktorá naňho začala zo všetkých strán lietať. Tvrdili o ňom, že robí z Labour Party antisemitskú stranu, dokonca, že je sám antisemita (len preto, že podporoval niektoré postoje kritické k politike Izraela). Toto sa v mediálnom kolotoči opakovalo od rána do večera.
Vtipné je, ako podčiarkovali jeho podporovatelia, že v rovnakom čase mali práve u konkurenčných konzervatívcov viacerí prominentní ľudia antisemitské výroky či sa hlásili k podpore významných antisemitov, ale to si mediálna mašinéria nevšimla. Ale ak niekto v nejakej lokálnej bunke labouristov niekde na stretnutí desiatich ľudí povedal niečo tvrdšie o Izraeli, išlo to do novín ako dôkaz, že Corbyn podporuje v strane antisemitské postoje. Bolo to doslova bizarné.
Ale na verejnosť to sčasti fungovalo. Zvlášť v kombinácii s tým, ako ho donekonečna zobrazovali ako údajne totálne neschopného človeka. Niežeby sa obklopoval len schopnými ľuďmi. Vyčítali mu najmä Diane Abbottovú, ktorú ale zobral do tímu z demokratického popudu, veľa ľudí v strane ju podporovalo. Ale celkovo sa za jeho éry pripravovali naozaj zodpovedné politiky, všetky návrhy svedomito precízne zdôvodnené a prepočítané s dopadmi na verejné financie.
Ale akýkoľvek závan ľavice bol signálom, že ho treba zničiť a potom nechať vedenie strany obsadiť oveľa poslušnejšími ľuďmi. A ničili ho naozaj brutálne.
A nie je jediný. Oveľa jemnejšie, ale predsa len svedomito, napríklad pred časom tlač ničila imidž vtedajšieho šéfa Liberálnych demokratov Vince Cablea. Opäť, nehlásal nič radikálne, v Nemecku či Švédsku by bol mainstreamom, a do politiky prišiel dokonca z korporátneho prostredia.
Ale nemal šancu. Médiá mu pre konkrétne návrhy dávali dosť malý priestor a jeho imidž podkopávali veľmi sústavne: Cable nie je nič oproti mladým, šikovným, energickým politikom ako Cameron.
Ak sa pýtame, prečo je dnes britská politika tam, kde je, tak aj pre toto. Vplyvné kliky ju dokázali takmer dokonalo ovládnuť. Nepopulárne veci dokážu komplexnejšie ešte ako-tak povedať bývalí prominentní politici ako John Major či Michael Heseltine. Občas. Ale inak sú médiá plné obrovského množstva malých prestreliek, emócií sprava, zľava, bez skutočnej diskusie. Pre voliča je to mimoriadne dezorientujúce. A tak sa ľahšie ovláda.
A ak vznikne reálne hnutie, podporujúce nejakého lídra ako predstaviteľa racionálnejšej politiky, s cieľom trochu „opraviť krajinu“ v prospech širokých más, nastúpi obrovská dezinfo kampaň, ako v prípade Corbyna.
Je to veľmi smutné. Aj veľmi poučné, aj pre nás.
(Status na FB 22. februára 2023, titulok SLOVO)
